čtvrtek 1. března 2018

Bozk upíra - 6. kapitola



Každý muž má tajomstvá. Temné, nebezpečné tajomstvá.
Zápis z denníka Henryho de Montforta.
25. november 1068


V OKAMIHU, keď slnko zapadlo, Williamove oči sa otvorili. Vyskočil z postele tak rýchlo, že z neho nebola viac ako machuľa. 
Zúrivosť ho stravovala. Ako sa odvážil ten bastard zaútočiť na Savannah? Ako sa odvážil? Zničí ho raz a navždy.
Natiahol hlavu, pozorne počúval každý zvuk na panstve nad ním. Jeho prenikavý sluch nič nezachytil.
Kde bola Savannah? Prečo nebola v dome?
Vysielal svoju myseľ, oslobodil svoju duševnú silu, aby ju vyhľadal. Nemohol nájsť žiadnu stopu po nej, žiadny neklamné znamenie tepla, ktorý zvyčajne charakterizovalo jej prítomnosť.
Povzdychol si. Bola preč. Vybrala si.
Pomaly kráčal cez tunel, hore točitým schodiskom a do domu. Prešiel každou miestnosťou, starostlivo ich skontroloval iba v prípade, že ju prehliadol. Iba v prípade, že by tu bola.
Dom bol prázdny.
Stál vo veľkej miestnosti a mávnutím ruky poslal vietor, aby začal oheň horieť. Uprene hľadel do plameňov, ale naozaj ich nevidel. Namiesto toho ju videl.
Savannah. S ohnivou hrivou kučier a s nádhernými očami. Jej vášeň. Jej sila.
Nemohol ju obviňovať, že ho opustila. Ruky sa mu zovreli. Skutočne jej rozumel. Prečo by chcela seba zviazať s monštrom?
Zdvihol ruku k plameňom. Mohol cítiť teplo na studenej pokožke. Pripomenulo mu to Savannah. Na krátky čas mu opäť priniesla teplo do jeho chladnej existencie. Na príliš krátky čas...
Zatvoril oči. A počul zvuk prichádzajúceho auto v diaľke. Bola to ona? Prišla za ním?
Jeho myseľ ju vyhľadala. Ihneď ju zacítil. Jej teplo. Upokojujúci dotyk jej ducha. Ten pocit ho skoro doviedol na kolená.
Urobil krok dopredu a potom sa zastavil. Musí prísť k nemu. Musí to byť jej rozhodnutie.
Tak čakal, počúval tiché vrčanie motora, škripotanie štrku pod pneumatikami.
Pomaly, tak pomaly, auto sa priblížilo k domu. Mohol ich počuť, počuť vodiča, staršieho muža s newyorským prízvukom ako hovorí so Savannah. Počul jej rýchle, tiché odpovede.
Auto zastavilo pri bráne. Jeho myseľ zažiarila a ťažké železné dvere sa ihneď otvorili. Cítil prekvapenie vodiča, cítil strach toho vodiča.
William počul, ako Savannah otvorila dvere a vystúpila z auta. Počul ju ako kráča k domu. Počul ako jej srdce začalo búšiť, hlasitejšie, tvrdšie. Potom bola pri dverách.
Svaly sa mu napli, ale nepohol sa. Musí prísť k nemu. Ona musí! Aj keď túžil, aby šiel k nej.
Zaklopala na drevené dvere, kĺbmi sa zľahka o ne otrela. Vietor zavýjal, poslal myšlienku k dverám, aby sa  s tresknutím otvorili. Savannah ťažko prehltla, ten zvuk ľahko pricestoval k nemu. 
Tak blízko. Teraz bola tak blízko. Sotva šesť metrov od neho. Mohol ju cítiť. Levanduľa. Mohol ju skoro ochutnať.
Zhlboka sa nadýchla, ten zvuk bol ako čistý šepot. A vykročila dopredu. Jej tenisky vŕzgali po drevenej podlahe. Jeden krok. Druhý. Bližšie. Ďalší krok. Tak blízko. Jeho celá pozornosť bola na nej.
Zastavila sa na prahu veľkej miestnosti. Obrátil sa pomaly, hladný po pohľade na ňu.
Jej oči, jasné a čisté, sa stretli s jeho. Nepovedala ani slovo.
Bola tu. Povedal jej, čo sa stane, ak bude v dome. „Ak tu budeš, potom budeš moja. Navždy.“ slová zašepkal cez svoju myseľ.
Savannah upustila malú cestovnú tašku na podlahu. Potom si otrela ruky o prednú časť džínsov.
Williamov pohľad sledoval jej nervózny pohyb.
„Vybrala som si,“ jemne povedala.
Chrapľavá farba jej hlasu vyslala túžbu, aby vystrelila cez neho. Chcel ísť k nej, vziať si ju do náručia a pritlačiť ju na seba. Namiesto toho čakal, sotva sa pohol, zúfalo potreboval, aby povedala tie slová, ktoré ich spolu spoja.
„Musíš ma transformovať a musíš mi pomôcť nájsť spravodlivosť pre môjho brata a jeho ženu.“ Oblizla si pery a rýchlo sa nadýchla. „Na oplátku, budem navždy tvoja družka.“
Jeho družka. Telo sa mu naplo. „Navždy je dlhý čas, Savannah. Ako poznám, že si nezmenila svoj názor?“ To, že ho nemôže opustiť jedného dňa, nechať ho, ako ho jeho brat nechal pred storočiami? Mohol jej veriť? Neveril žiadnej osobe od svojej premeny.
Jej brada sa zdvihla. „Dávam ti svoje slovo. Ostanem s tebou.“
„Ako moja družka?“ zatlačil, svaly sa mu zovreli okolo brady.
Začervenala sa. „Áno... “
Kráčal k nej, dal si čas, študoval emócie, ktoré prebleskli cez jej tvár. Hnev. Strach. Sotva sa zastavil centimeter pred ňou. Zdvihol ruky, obkrútil ich okolo nej a pritiahol si ju k sebe. „Bozk,“ zašepkal, „aby sme spečatili dohodu.“
Jej pery sa zatriasli, potom sa oddelili. Sklonil hlavu a zamkol svoje ústa na jej.
Bola tak sladká, ako si to pamätal. Jej chuť bola tak čistá, tak bohatá. Jazykom vkĺzol za jej pery, vkĺzol jemne do tepla jej úst. Horlivo sa s ním stretla, naklonila sa dopredu do jeho dotyku, do jeho bozku.
Točil jazykom v nej a ochutnal ju, jemne, zľahka, ako kedy bola znamenité víno. A vedel, že sa môže príliš ľahko opiť z jej chute.
Jeho ruky sa obkrútili okolo nej, tlačili ju tesne na sebe. Cítil ju tak dobre. Tak jemne a poddajne.
Vkĺzol jej rukami pod okraj trička. Chrbát mala hebký, neuveriteľne jemný. Prstami hladil chrbticu, zľahka sa pohol k okraju chrbta. Cítil aká je delikátna, krehká. Stretla sa s jeho bozkom s tak vášnivými tlakom, ktorý ho udivil.
Rukou skĺzol tak, aby odpočívala nad krivkou jej pŕs. Chcel ich držať vo svojej ruke, cítil ako sa bradavky spevnili okolo jeho prstoch. Chcel si ich vziať do úst. Sať ich. Lízať ich.
Prstami sledoval ľahký vzor na vrchu podprsenky z čipky. Bradavky sa jej napli v reakcii. Zavrčal.
Savannah sa od neho odtrhla. Ustúpila o krok, ťažko sa nadychovala.
Zovrel bradu. Mohol cítiť zuby, horeli mu ostro v ďasnách. Beštia sa prebudila. „Už sa vykrúcaš z našej dohody?“ Jeho hlas bol hrdelný.
Savannahine oči sa rozšírili, hlboké jazierka tajomstva. Raz prehltla a zatriasla hlavou. „Predtým než budeme pokračovať, musím to vedieť... “
„Čo?“ Čo potrebovala vedieť? Nepoznala už všetky jeho tajomstvá? Čo ešte viac mohla chcieť? Musí si ľahnúť nahý pred ňu? Hnev horel v ňom. Uchopil ju za ramená a pritiahol si jej telo k seba, nútil ju, aby pocítila túžbu, ktorá v ňom horela. „Naša dohoda je uzavretá, sladká víla. Nie je tu cesta späť.“
„Viem,“ povedala, jej hlas bol nízky, skoro smutný. Jej pohľad sa stretol s jeho. „Nechcem odstúpiť.“
Držal sa pod kontrolou, odmietol dať beštii vnútri neho slobodu. William sa nadýchol hlboký, chvejúci sa nádych. Bude mať Savannah. Čoskoro.
Starostlivo ju študoval, prehľadával jej tvár. „Čo je to, čo chceš vedieť?“
Držala ruky hore, dlane obrátené k nemu. Dva tenké červené škrabance bežali po dĺžke ruky. William stuhol pri tom pohľade.
„Čo sa mi dnes stalo? Nebol to sen.“ Jej ruka sa zovrela. „Sny ťa nezrania.“
Niektoré sny áno. Bola to lekcia, ktorú sa William naučil dávno.
„Povedz mi, čo sa stalo,“ požadovala Savannah. „Potrebujem to vedieť. Musím to vedieť.“
A mala právo to vedieť. Vedel, čo urobila. Ale nechcel jej to povedať. Nechcel vidieť hnev, nenávisť, ktorú uvidí, keď poznačí jej nádhernú tvár. Nechcel riskovať, že ju stratí.
„Povedz mi, William! Povedz mi to,“ jej oči sa zdali, že na neho žiaria.
Nemal na výber. „Bol to viac ako  len sen.“
Pozorovala ho, absolútno ticho naliehalo na neho, aby pokračoval.
Zhlboka sa nadýchol a odstúpil od nej. Kráčal k ohňu. „Viac ako sen, ale menej ako realita.“
„Nerozumiem.“ Znela veľmi pokojne. Očakával, že bude zúriť, že bude kričať. Možno to príde neskôr.
„Stvorenie... , ktoré bolo v tvojom sne – ,“ prerušil sa, nebol si istý, ako to vysvetliť. „on-on má určité sily.“
„Aký druh sily?“
„Je to stvorenie noci. Môže kontrolovať tiene, hmly – “
„Nebola som v tieňoch.“ vyhŕkla Savannah. „Bola som v hotelovej izbe za jasného denného svetla.“
William sa obrátil, aby jej čelil. „Všade sú tiene. Nachádzajú sa v priechodoch, v opustených parkoch. Dokonca i v ľudských mysliach.“ V skutočnosti najčastejšie sa tiene sa vyskytovali v mysli. Žili, rástli, skrývali sa v temnote mysle.
Savannah si prešla frustrovane rukou po neupravených vlasoch. „Nerozumiem. Prestaň s týmito hlúpymi hádankami a iba mi povedz, čo sa mi stalo.“
„Hovorím ti.“ Jeho hlas bol tak jemný, ako jej bol hlasitý. „Musíš otvoriť svoju myseľ; musíš ma počúvať.“
Zaškrípala zubami. „Dobre. Kontroluje tiene. Tiene sú v mojej hlave.“
„Každý má tiene.“ To bol jedna z najväčších slabostí človeka. „Tiene strachu, hnevu. Tiene, ktoré ležia v temnote ľudskej mysle, čakajú, aby narástli. Čakajú, aby sa rozšírili.
Zamračila sa. „Stále neviem – “
„Je to tvoj strach. Tvoj hnev. Tiahne ho. A dáva mu silu.“ Dávalo silu tomu stvoreniu  a oslabovalo Savannah. Musí ju učiť ako zaštítiť myseľ, aby chránila seba.
„Silu, aby vstúpil do mojej mysle?“
„Silu, aby vstúpil do tvojej samotnej duše.“ Musel ju prinútiť, aby pochopila riziko. „Tak dlho ako máš ten strach, môže vstúpiť do tvojej mysle. Môže sa dostať k tebe. Môže ťa cítiť.“ Dotkol sa jej zranenej ruky. „Môže spôsobiť, že ho pocítiš.“
„Povedal mi, že ma predtým pocítil.“ Jemne hovorila, jej pohľad sa zahalil. „To, že vedel, že tam bol, keď... keď –“ náhle sa prerušila, očividne neschopná pokračovať.
Ale William poznal, čo mu chcela povedať a ukončil to za ňu, jemne zamrmlal: „Keď zabil tvojho brata.“
Jej oči sa zaplnili slzami. „Áno,“ zašepkala. Po tvári jej spadla slza, ale rýchlym švihom ruky ju utrela. „Povedal, že ma cítil, keď zabil Marka.“ Hrôza sa vryla do jej tváre.
„Tvoja myseľ je silná, Savannah. Priťahuje ju k nemu. K tebe.“ Ale William bude prekliaty, ak nechá toho bastarda, aby položil svoje ruky na Savannah. Bola jeho. Dohoda bola učinená.
Jej čelo sa zamračilo. „Poznáš ho, však?“
William sa napol. Bol to tá otázka, ktorej sa bál. Pomyslel na klamstvo, na popretie pravdy. Aspoň iba o trochu dlhšie. Ale, keď sa pozeral do melancholickej tváre, mohol jej ponúknuť iba pravdu. „Áno. Áno. Poznám ho.“
„Kto je to?“
Sklonil riasy, zahalil svoj pohľad. Ako bude reagovať? Odvejú ju jeho slová preč od neho? Zlomí sa ich dohoda takto jednoducho? Jemne odpovedal: „Je to zabijak. Vrah, ktorý sa kŕmi krvou nevinných už stovky rokov.“
„Musíme ho zastaviť,“ povedala mu, jej ruky sa zovreli. „Nemôžeme ho nechať, aby ublížil niekomu ďalšiemu.“
William prikývol. Príliš mnoho ľudí už zomrelo.
Oči Savannah sa zúžili. „Je tu ešte niečo iného, však? Niečo, čo si mi nepovedal.“
Prekvapenie prešlo cez neho. Ako to vedela? Stal sa úžasne zdatným, aby zakryl svoje pocity. „Áno, je toho viac.“
„Povedz mi to.“
Stála pred ním, pozrela sa na neho ako na celý svet, ako kedy bol silný vietor a zhodil ju z nôh. Ale jej pohľad bol naplnený takou silou, takou odvahou. Bol čas na pravdu. „Jeho meno je Geoffrey.“
„Geoffrey,“ jemne zopakovala to meno. Úsmev uspokojenia skrútil jej pery.
William ju mohol tak ľahko prečítať. Teraz sa mohla zamerať na meno. Predtým mala iba tiene. Monštrum, ktoré čakalo v temnote. Teraz mala terč pre hnev, pre nenávisť.
Jej pohľad sa zostril na ňom. „Ako si ho spoznal?“ spýtala sa ho.
„Je to môj nevlastný brat.“
„Čo?“
Zocelil sa na jej hnev. Na jej odmietnutie. „Geoffrey de Montfort je môj nevlastný brat.“
Zatriasla hlavou v prudkom odmietnutí. „Nie. Nie, to nemôže byť.“
„Čítala si denník,“ surovo jej pripomenul. „Vieš, že som mal dvoch bratov. Henryho a Geoffreya. Jedného zlatého ako deň a druhého s dušou tak čiernou ako sama noc.“
„Ale ako – “
„Ako to, že je stále na žive? Ako to, že je tu, aby zabíjal?“ Williamove pery sa skrútili. „Je moja krv. Zdieľa rovnakú kliatbu, ako ja.“ Boli spojení dedičstvom. Spojení v putovaní po zemi, aby pociťovali večný hlad.
Podozrenie naplnilo jej pohľad. „Vedel si,“ zašepkala. „Vedel si, že zabíja, však? To je to, prečo si bol v Panama City a v Atlante. Vedel si, čo robí!“
Ako vedela o Panama City a Atlante? Myslel si, že dobre zakryl svoju prítomnosť v týchto mestách. Áno, vedel, že Geoffrey je mimo kontrolu, že bol vonku, aby zabíjal, aby zničil každého, koho mohol. „Vedel.“ Jednoducho, priamo.
„A prečo si ho nezastavil?“ Vrazila do neho, búšila všetkou silou na jeho hruď. Nepohol sa. „Prečo si ho nezastavil, ty bastard? Prečo?“ opäť do neho strčila.
William zachytil jej ruky, ľahko ich držal v zovretí. Otvoril ústa, aby odpovedal, ale namiesto toho ich zatvoril. Mal zastaviť Geoffreya. Mal ho zastaviť už pred rokmi. Bol zodpovedný za to zlo, ktorý jeho brat spôsobil.
„Zabil Marka. Zabil Sharon a Boh vie, koľko ďalších iných ľudí? Ak si vedel, čo robí, prečo si ho nezastavil?“
Snažil sa. Snažil sa zastaviť Geoffreya. Snažil sa ho zastaviť na krvavom bojovom poli vo Francúzsku. Bojovali spolu hodiny, až kým ich kosti neboli zlomené, až kým ich sily neboli skoro vyčerpané. Mal kolík na Geoffreyom srdci. Bol sekundy od toho, aby ukončil život svojho brata. A potom sa pozrel do bratových očí...
A uvidel Henryho, ktorý civel dozadu na neho.
Na okamih stratil pozornosť, silu.
Okamih bolo všetko, čo Geoffrey potreboval. Geoffrey udrel Williama stranou a odletel tak rýchlo ako mohol.
William odvtedy prenasledoval brata, prenasledoval ho po celej zemeguli. Nachádzal mŕtve telá v každom meste, ale nikdy neprišiel včas, aby zastavil svojho brata.
„Prišiel som príliš neskoro,“ nakoniec povedal Savannah. „Zakaždým som prišiel príliš neskoro.“ Spomienka na Geoffreyove obete horela v ňom. Mohol ich stále vidieť, vidieť ich prázdne oči a biele telá. Vidieť ten strach, ktorý sa vyryl na ich zamrznutých tvárach.
Tieto tváre ho budú prenasledovať na večnosť.
„Zakaždým?“ Savannah prehltla. Jej pery sa slabo chveli. „Znamená to, že si tam bol? Keď zabíjal, bol si tam?“
Áh. Tu to bolo. Strach. Odpor. Vedel, že príde. Obrátil sa od nej, nechcel čeliť tomu pohľadu, nechcel, aby videl jej odsudzujúci pohľad. „Musíš rozumieť. Je tak starý ako ja, rovnako silný ako ja. Sledujem ho storočia. Kedykoľvek som sa dostal bližšie, keď som myslel, že ho mám, unikol mi. A boli tu ďalšie stopy krvi pre mňa, aby som ju nasledoval.“ William vedel, že Geoffrey úmyselne nechával tak mnoho svojich vrážd pre neho, aby ich našiel. Bol to predsa ďalší spôsob, akým si jeho brat užíval mučenie.
„Musíme ho zastaviť.“ Jej hlas bol jemný, ale pevný. „Nemôžeme ho nechať, aby ublížil niekomu ďalšiemu.“ Jemne sa dotkla jeho ramena.  
William sa otočil. Nemohol uveriť, že s ním chce hovoriť, oveľa viac dotýkať sa ho, potom čo poznala pravdu.
„Musíme ho zastaviť,“ jemne zopakovala, uprene hľadela na neho s vážnym výrazom na tvári.  
„Zastavíme ho.“ Bol to sľub. William si neoddýchne, až kým Geoffrey nebude zničený.
Jemná línia poznačila jej čelo. „Budeš schopný to urobiť?“
Prikývol. Urobí čokoľvek čo bude nutné, aby zastavil Geoffreya.
„Si si istý?“ spýtala sa Savannah. „Budeš schopný zničiť svojho brata?“
Vlna smútku sa prevalila cez neho. Už to urobil predtým. „Urobím, čo je treba urobiť.“ A mienil to. Nebol tu žiadny spôsob, aby dovolil, aby Savannah trpela kvôli jeho bratovi.
Dotkla sa jeho tváre. Jej prsty boli tak jemné na jeho tvári. „Máš tak mnoho smútku vo svojom živote. Tak mnoho bolesti,“ povedala.
Nepovedal nič. Nikto mu nikdy predtým neponúkol súcit. Nikto sa o to nestaral.
„Ospravedlňujem sa, William.“
Ospravedlňuje sa? Jeho brat tu terorizoval, zabil jej rodinu a ona sa mu ospravedlňovala?
„Prajem si... “ smutný úsmev jej skrivil pery. „Prajem si, aby tvoj život bol iný.“
Tisíc rokov sa modlil o odlišný život. Ale Boh sa pred dávnymi dobami odvrátil od neho. „Nestrácaj čas prianím. Nemôžeš zmeniť to, čo som.“ Odstúpil od nej, náhle potreboval mať nejaký priestor medzi nimi. Potreboval uniknúť od súcitu, od ľútosti, ktorú uvidel v jej očiach.
„Pomôžem ti. Transformujem ťa a naučím ťa všetko, čo potrebuješ vedieť o upírej sile. Nájdeme Geoffreya a zničíme ho. Dávam ti sľub.“ Jeho pohľad cestoval po jej tele, od jej nádhernej tváre k vysokým, pevným prsiam. Pomaly, tak pomaly sa jeho pohľad sklonil, klesol na jej štíhle boky a na jej dlhé, dlhé nohy. „Na oplátku chcem, čo si mi sľúbila.“ Nechcel jej súcit. Chcel jej telo, horúce a potrebné,  aby sa naplo pod ním. „Chcem teba.“ Teraz. Pred horiacim ohňom.
Savannah zdvihla bradu. „Dala som ti slovo. Neodstúpim.“
Usmial sa, ukázal svoje tesáky. „Dobré. Potom môžeme začať... “

23 komentářů:

  1. Děkuji :) těším se na pokračování

    OdpovědětVymazat
  2. Moc děkuji za další skvělou kapitolu a překlad. 💛💛💛

    OdpovědětVymazat
  3. Moc děkuji za další skvělou kapitolu!!!❤❤❤

    OdpovědětVymazat
  4. Aha, takže to je druhý brat:-( :-( To mi ako si ušlo, že ich má dvoch:-( Ešte dobre, že je Savannah tak chápava :-)
    akujem za preklad a korekciu a teším sa na pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Díky zapřeklad a korekci.

    OdpovědětVymazat
  6. asi to nebude jednoduché ho zničit, když se ho pokoušel zničit již dřívě, tak se mu to evidentně nedařilo, ale předpokládám, že tu bude boj o ženu ( Savannah) , takže ona je zároveň slabina ...
    děkuji za překlad

    OdpovědětVymazat
  7. Děkuji za skvělou kapitolu

    OdpovědětVymazat
  8. Dakujem za pokracovanie. GabiM

    OdpovědětVymazat
  9. Moc děkuji za novou skvělou kapitolu. Katka

    OdpovědětVymazat
  10. Moc děkuji za další kapitolu

    OdpovědětVymazat
  11. Fu tak teraz po jej transformácii budú poľovať na jeho brata, som zvedavá ako ho dostanú 😉 Dík za preklad a už sa teším na pokračovanie 😉😉😉

    OdpovědětVymazat
  12. Moc děkuji. Těším se na pokračování.

    OdpovědětVymazat
  13. Děkuji moc za další kapitolu. Skvělý příběh, těším se na pokračování

    OdpovědětVymazat
  14. Díky moc za další kapitolu ❤️

    OdpovědětVymazat
  15. Moc děkuji za další kapitolu.

    OdpovědětVymazat