pondělí 12. února 2018

Horiaca obloha - 16. kapitola 1/2


Princova hlava zadunela o podlahu.
Iolanthe zakričala, jej bol hlas len zachrípnutým začvirikaním.
Odhalenia Inkvizítorky ju šokovali – a potom na smrť vystrašili. Čo ak ju princ vydá? Potom prišla, ale bolesť, akoby jej niekto horúcim kutáčom šmátral v lebke. Márne sa skrúcala na mieste, bezmocne mykajúc krídlami.

Než spadol, spomenul si vybrať ju z vrecka.
Dovtedy mala pocit, že bola jediná, kto trpel a mýlil sa, že Inkvizítorka nedokáže ovplyvniť myseľ vtákov a plazov. Ale ako sa jej podlomili nohy, uvedomila si, že ona nebola cieľom útoku – princ bol.
Mučila ho a ona, možno kvôli ich spojeniu krvavým sľubom, zdieľala jeho bolesť.
Pohľad ako bezmyšlienkovito škrabal nechtami o mramorovú podlahu – ako muž pochovaný zaživa snažiaci sa vyhrabať z vlastného hrobu – ju na chvíľu oslobodilo z područia bolesti – bol v oveľa horšom stave než ona.
A jeho pohľad... nikdy neverila, že on zo všetkých ľudí, výnimočne a dokonalo pod kontrolou, vždy pripravený na všetko, môže byť tak... zraniteľný.
A nielen zraniteľný – bezmocný.
Ak mu nepomôže.
Nebola dosť silná, aby narušila základy Inkvizície ani stien v samotnej komnaty a ak by použila oheň alebo vodu, bolo by očividné, že je to práca elementálneho mága.
Môže Inkvizítorke vypichnúť oko? Len z tej myšlienky jej prišlo zle. Bolo to tiež nerozumné. Vzlietnuť dokáže, ale nedokáže letieť ani rovno, ani rýchlo.
Zúfalo sa okolo seba rozhliadla. Nad hlavami im visel reťazový luster. Mal štyri vetvy, každá držiaca porcelánovú guľu svetla v plytkom pohári. A možno na sklo bolo vymyslené kúzlo proti rozbitiu, ale nie na porcelán – ak by ho rozhojdala, gule by sa vyšmykli a spadli deväť metrov na miesto, kde sedela Inkvizítorka.
Ale nemôže vytvoriť príliš silný poryv vetra, inak by sa tiež prezradila.
Príliš silný... nedokáže zodvihnúť ani kúsok papiera.
Potrebovala koncentrovaný prúd vzduchu, ktorý by nebolo cítiť pri zemi – naraz a tak, že v čase keď si uvedomí, že sa niečo pokazilo, už bude neskoro.
Dokáže to?
Ľavým okom jej vystrelila bolesť. Striaslo ju a princ sebou na zemi mykol. Zakryl si na oboch stranách uši a spomedzi prsty mu začala tiecť krv.
Ten pohľad ju šokoval do pozoru. Musí ho odtiaľto dostať.
Snažila sa vyčistiť si myseľ, sústrediť sa, dokiaľ by nemala v hlave jediný cieľ. Ale pochyby tvrdohlavo zostávali na svojom mieste. Nikdy to nedokázala, zašepkal mäkký hlas. Nedokázala to, ani keď sa topila v mede. Prečo by to teraz mala dokázať?
Med bol vymyslený. Ale toto bolo skutočné. V stávke bol princov zdravý rozum. Možno ho obviňovala zo šialenosti, ale radšej vyďobe Inkvizíztorke oči, než aby tej žene dovolila zničiť mu myseľ. Iolanthe vytesnila z hlavy všetko a myslela len na ten pocit, keď kontrolovala oheň – alebo blesk. To absolútne presvedčenie. Spojenie, ktoré cítila až v kostiach.
Stále jej myseľ obchádzali pochyby.
A dochádzal jej čas.
Inkvizítorka vstala a jej hrozivosť dusila Iolanthe.
Zavrela oči. No tak. Teraz. Počúvni ma!
Zdanlivo nekonečné ticho.
Ako sa opovažuješ mi vzdorovať? Rob čo ti hovorím TERAZ!
Zvuk nárazu nasledovali zvuky rozbíjania a po ňom neľudský výkrik. A náhle: ticho. Iolanthe otvorila oči. Komnata bola osvetlená ako za jasného dňa, podlaha žiarila vyliatym elixírom svetla, teraz keď jeho žiara nebola zatienená nepriehľadným porcelánom.
Niekto vyrazil dvere a dovnútra vbehli mágovia.
„Excelencia!“ zakričali Inkvizítorkiny poskokovia.
„Vaša Výsosť!“ zakričal Lowridge.
Princ ležal na zemi, na tvári mal rozmazanú krv, ktorá mu stekala po golieri a pomaly sa rozťahovala po dlážke. Iolanthe sa len tak tak vyhla rozšliapaniu, ako k nemu skákala – mávala krídlami (zbytočne), narazila do nohy stráže a potom jednému vystrelila pomedzi nohy, aby bolestivo pristála princovi na ramene.
Veliteľ stráže skontroloval princovi pulz, tvár stiahnutú obavami.
„Je nažive, pane?“ spýtal sa jeden zo strážií.
„Je,“ povedal kapitán. „Musím ho okamžite dostať do bezpečia.“
Ale Baslan im zatarasil cestu. „Požadujem vysvetlenie, čo sa stalo madam Inkvizítorke.“
Po prvýkrát si všimla, že Inkvizítorka, tak ako princ, leží na zemi. Obklopovali ju nervózni posluhovači  a Iolanthe jej nevidela do tváre, ale zdala sa byť tiež v bezvedomí.
Kapitán sa zdvihol do svojej plnej výšky – týčil sa nad Baslanom. „Ako sa opovažujete? Čo sa stalo Inkvizítorke? Správna otázka je. Čo sa stalo princovi? Ak mi okamžite neuhnete z cesty, budem to považovať za vyhlásenie vojny a podľa toho sa budem aj správať.“
Iolanthe nedýchala. Bola strachom bez seba, aby Inkvizítorka nenarobila nenapraviteľné škody na princovej mysli, ani ju nenapadlo akú politickú katastrofu svojím prerušením privolala.
Baslan zaváhal.
Ale kapitán Lowridge nie. S dvoma strážnikmi s ceremoniálnymi kopijami a vlastným plášťom vytvoril improvizované nosidlá, na ktoré princa položili a vypochodovali s ním z komnaty za kapitánom.
Kočiar zostal na nádvorí a kapitán Lowridge princa opatrne položil na jeho podlahu a sám sa ujal oťaží. Východ blokovali atlantské stráže. Iolanthe zamykali krídla. Ak bude potreba, dovolí si privolať ďalší blesk?
„Uvoľnite cestu Majstrovi Domény.“ Hlas kapitána Lowridga bol ako hrom a niesol sa na kilometre. „Alebo mu vyhlásite vojnu? A nikto z vás sa už nevráti do Atlantis.“
Stráže si vymenili pohľady. Konečne sa jeden z nich uhol a ostatní nasledovali jeho príklad. Bránu otvoril seržant a kapitán Lowridge urýchlene vyšiel von, nasledovaný strážami, užnasadnutými na pegasoch.
V krátkom čase prekročili hranice Inkvizície. Capitán Lowridge zapískal a na jeho povel pegasi vystreli krídla a kočiar sa vzniesol.
„Citadela,“ zakričal na poddaných.
„Nie,“ povedal princ. Iolanthe na neho len nemo hľadela. Myslela si, že je stále v bezvedomí. „Nie Citadela. Zámok.“ Oči mal stále zavreté a jeho hlas bol nízky a slabý, ale určite prirozume.
„Áno, pane,“ odpovedal kapitán a jeho rozkaz zopakoval. „Na zámok. Hneď.“
„Kanárik,“ zamumlal princ.
Iolanthe mu skočila do zakrvavenej dlane a on ju zovrel. Inokedy by protestovala, že ju drží príliš tesno, ale teraz bola len rada, že mal na niečo také vôbec dosť sily.
Hnali sa expresnými dráhami nad Delamerom  uhýbali princovej štandarde nad kočiarom. Myknutie zrýchlenia Iolanthe prezradilo, že odišli z Delameru a ona nikdy nebola tak šťastná, že je takmer vtákom. Princ vrčal od bolesti ako ich to vypľulo na druhej strane. Obtrela sa mu o dlaň; boli takmer v bezpečí a všetko bude v poriadku.
„Vaša Výsosť, ak by ste mohli,“ povedal kapitán, keď boli už nad Vrchmi Labyrintu. Princ vytiahol paličku a s veľkou námahou niečo zamrmlal a na juhovýchode vystrelila svetlica, osvetľujúc najvyššiu vežu zámku.
„Ďakujem, pane.“
Kapitán naviedol kočiar k svetlici. Iolanthe zabudla, že s nepravidelným pohybom kopcov museli dokonca aj jeho obyvatelia zámok hľadať, vždy keď sa vracali.
Princ prikázal ísť na pristávací oblúk na vrchu zámku namiesto na nádvorie. Dovolil kapitánovi, aby mu pomohol z kočiara a oprel sa o neho pri chôdzi ako k nemu pribehol jeho komorník, sluhovia a horda pážat. Natlačili sa na neho a on im nakázal, aby ho nechali na pokoji, hrajúc mrzutosť tak skvele ako vždy.
„Uhnite idioti. Nemôžem dýchať.“
„Kráľovský lekár je na ceste,“ povedal jeden zo sluhov.
„Pošlite ho preč.“
„Ale, pane... “
„Pošli ho preč, lebo ja ťa pošlem preč. Nedovolím, aby ľudia hovorili ako som potreboval lekára po obyčajnej konverzácií s tou príšerou.“
Ale on potreboval lekára. Veď krvácal. Z uší.
A predsa na tom trval. Väčšinu ľudí odohnal za dvere svojej izby a zbytok nemohol ísť ďalej než predsieň. Lekár, ignorujúc jeho priania, prišiel aj tak a jeho nielen odmietol pustiť do spálne, ale aj spustil tirádu.
„Chcete naznačiť, že nedokážem hovoriť s Inkvizítorkou čo i len desať minút bez toho, aby som potreboval lekársku starostlivosť? Za akého chudáka ma to máte? Som pokrvný dedič rodu Elberon. Nepotrebujem žiadneho chytráka píliaceho kosti po pokece s tou atlantskou čarodejnicou.“
Vyhodil dokonca aj komorníka, po tom čo mu pomohol s róbou. „Preč.“
„Ale pane, aspoň mi dovoľte vás očistiť.“
„Kto si myslíš, že ma čistí, keď som v škole? Ja nie som jeden z tých staromódnych princov, ktorý si nemôže ani utrieť zadok. Vypadni.“
Komorník namietal. Princ ho vytlačil z miestnosti a zavrel mu dvere pred nosom.
Hneď na to sa zapotácal, zachytil sa na malom ovocnom strome rastúcom v glazovanom kvetináči, vypotácal sa do kúpeľne a vyvracal sa.
Iolanthe nešťastne čvirikala z miesta, kde ju nechal – tesne za dverami. Počula tečúcu vodu. Šplechot. Princ sa vynoril bledý, ale väčšinu krvi mal z tváre preč. Vzal ju do ruky a ako sa snažil vystrieť, zakymácal sa.

„Chcela si ísť so mnou do vane, zlato, nemám pravdu? No, dostaneš, čo si chcela.“

11 komentářů:

  1. Ďakujem pekne za preklad kapitoly...

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji za překlad. Bobo.

    OdpovědětVymazat
  3. Moc děkuji za pokračování kapitoly. Katka

    OdpovědětVymazat
  4. To je Iolanthe omráčila nějakým kouzlem? A ještě k tomu jako ptáček? Ještě to přeci nezkoušela, nebo ano?
    děkuji za překlad .)

    OdpovědětVymazat
  5. Souhlasím s Bell, je to docela záhadné a napínavé. Nedává to smysl. Doufám, že bude princ v pořádku. Díky za kapitolu a těším se na další :)

    OdpovědětVymazat
  6. Moc děkuji za překlad a korekci.Těším se na další kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  7. Moc děkuji za pokračování.

    OdpovědětVymazat