středa 24. ledna 2018

Bozk upíra - 3. kapitola


Môj brat zdieľal moje tajomstvo, moje utrpenie. Bude kráčať so mnou v tieňoch, mimo anjelov a mimo diablov. Bude kráčať so mnou vo večnosti.
Záznam z denníka Henryho de Montforta
31. október 1068


TÚŽBA vzplanula v ňom na jej odvážnu ponuku. Bolo to, čo chcel, po čom dychtil, od prvého okamihu, keď ju uvidel.
Aby ju ochutnal. Aby sa z nej napil.
Bude to extáza držať jej telo, pocítiť jej prsia ako sa tlačia na jeho hrudi. Telo sa mu zovrelo pri tej myšlienke.
Bude to nebo. Alebo aspoň tak blízko neba, ako sa kedy mohol dostať.
„Vezmi si moju krv,“ jej jemný hlas ho prosil, pokúšal.
Beštia vnútri neho zúrila. Cítil ako jeho kontrola opadáva.
Zamýšľal sa iba zľahka napiť od Sladea, vziať si dostatok krvi, aby došiel k nasledujúcemu splnu. Tiež chcel vyľakať toho muža, potrestať ho, že sa odvážil dotknúť Savannah.
A chcel tiež vystrašiť Savannah, aby ju donútil uvedomiť si realitu jeho existencie. Aby ju donútil, vzdať sa tej bláznivej predstavy, že sa stane upírkou. Že bude ako on.
Ale vyzeralo to, že jeho plán nefunguje. Nepostupovala tak, ako očakával. A jeho hlad narástol mimo kontrolu.
„Odíď,“ zavrčal a Slade a jeho blonďavá spoločnosť utiekli cez uličku. Nebudú si pamätať stretnutie s ním. Do myslí im nasadil silný nátlak.
Teraz, Savannah bola odlišná história. Jeho nátlak na ňu nefungoval. Pamätala si ich dnešné stretnutie. Pamätala si každý detail.
Keď sa zvuk utekajúcich krokov ozýval v diaľke, uprene si hľadeli navzájom do očí.
Mesačné svetlo osvetľovalo rysy Savannah a zabalilo ju do nežnej žiari. Vyzerala skoro nadpozemsky v slabom svetle. Ako anjel, ktorý padol dole na zem.
Jeho pohľad prešiel po uličke naplnenej odpadkami. Alebo do pekla.
„Urobíš to?“ spýtala sa, zdvihla ruku, aby sa dotkla hrdla.
Nasledoval ten pohyb, ostrým pohľadom zaznamenal pulz, ktorý divoko tĺkol v spodnej časti jej krku. Chcel položiť pery na to sladké miesto. Zatlačiť jazyk na ňu.
„Chcem, aby si to urobil.“ zašepkala.
Jeho kontrola sa otriasla. Uchopil ju, zatlačil na drsný tehlový múr. „Buď opatrná, o čo žiadaš, sladká Savannah, pretože to možno dostaneš.“
A urobil to, keď hladoval, aby to urobil celú noc. Položil na ňu ústa, pery si nárokovali jej v bozku hladu a potreby.
Ústa mala horúce, tesné, vlhké na jeho. Jazykom sa dychtivo stretla s ním a ramenami sa pevne obkrútila okolo jeho pliec. Pritiahla si ho bližšie na teplo tela.
Horela teplom, životom a on už tak dlhý čas bol studený, tak studený.
Ruku vplietol do jej vlasov, jemné pramene sa mu ľahko presieval medzi prstami. Naklonil dozadu jej hlavu a ona otvorila tie lahodné ústa doširoka, nechala ho, aby skĺzol svojím jazykom hlboko dovnútra.
Chutila, ako už vedel, že bude. Sladko a trochu divoko. Nemohol sa jej nabažiť. Chcel viac. Viac. Všetko, čo mu musela dať.
Jeho spodná časť tela bola kamenne tvrdá na jej jemných bokoch. Jemne zatlačil, nechal ju, aby pocítila jeho potrebu. Jeho hlad. Nikdy nechcel tak veľmi ženu. Nikdy.
Nepočul zvuk áut, ktoré prešli po hlavnej ulici. Nepočul smiech z rozhovorov z barov. Zabudol na celú špinavú uličku. Jeho jediná myšlienka, jeho jediné ohnisko bolo ona.
Jemne odtiahol ústa od jej, teraz ju jemne pobozkal, použil jazyk, aby jej švihol po perách.
Jemne zastonala a tento túžobný zvuk ním trhol.
Perami sa pomaly pohol dole na jej bradu, potom ďalej dole, skĺzol po krivke krku. Oblizol ju, ochutnal soľ na pokožke. Mohol cítiť pulz, mohol cítiť vibrácie na jej perách. Mohol ju voňať, vôňa levandule sa pevne obkrútila okolo neho. Jemne sal na jej hrdle.
„Urob to,“ zašepkala, jej hlas bol chrapľavé zavrčanie zvádzania.  A nemohol viac odolať. Zubami sa ponoril hlboko. Zalapala po dychu, jej telo sa zatriaslo v jeho náručí.
S jednou rukou držal jej hlavu, kolísal ju. S druhou tlačil jej boky na svoje vlastné. Perami sa tlačil na ňu. Jeho pery pili z nej.
Krv mala tú najsladšiu, akú kedy okúsil. Tak čistá. Tak dobrá. Nevedel, či niekedy nasýti tejto chute. Pil, vzal si hlboko jej esenciu, miloval pocit jej v jeho náručí. Miloval jej chuť.   
Zachvela sa, jej riasy sa pomaly sklopili. Jej telo začalo kĺzať a zľahka sa prehlo na neho. Okamžite sa odtiahol, jeho jazyk oblizol kvapky krvi, ktoré stekali dole po hrdle.
Potreba stále horela vnútri neho. Chcel odstrániť oblečenie, aby mal jej nádherné telo nahé pod sebou. Chcel sa sám ponoriť do nej, hlboko do nej, až kým by nemohol povedať, kde on končí a ona začína.
Jeho telo bolelo po nej.
„Dostal... “ zastavila sa a navlhčila si pery, „... si ,čo si chcel?“ Jej hlas bol hustý, chrapľavý.
Uprene hľadel na ňu. „Nie, ale dostanem to... čoskoro.“
Zamračila sa a jej telo zakolísalo na ňom. „William, ja – “ Jej hlava padla dole a poklesla na neho. Ľahko ju zachytil vo svojom náručí, vytiahol si ju vysoko na hruď.
Jemne zaklial. Vzal si príliš mnoho krvi od nej. Bola to drobná žena, lahodná. Mal sa viac starať.
Popravde sa jej nikdy nemal dotknúť. Podľahol svojej potrebe po Savannah a teraz táto potreba zúrila vnútri neho. Ak by mal nejaké svedomie, mal by ju nechať ísť. Poslať ju ďaleko, ďaleko od monštra, ktorým sa stal.
Ale jeho svedomie zomrelo pred dávnou dobou. Zomrelo na krvou nasiaknutom poli vo Francúzsku. Zomrelo v okamihu, keď zabil svojho brata.
Jeho ruky sa spevnili okolo nehybnej postavy Savannah.
Bola prvá vec, ktorú chcel, ktorú potreboval za viac ako tisíc rokov.
A nenechá ju odísť.
*****
SAVANNAH sa zobudila s trhnutím, výkrik jej umierajúceho brata sa ozýval v jej mysli.
Dýchala udýchane, rýchlo a tvrdo a jej srdce divoko búšilo v hrudi.
„Všetko je v poriadku,“ zašepkal mužský hlas z temnoty vedľa postele. „Si v bezpečí.“
Savannah zamrzla. Poznala ten hlas. „William?“ Napla sa, aby uvidela v tieňoch.
Pristúpil dopredu a mesačné svetlo z otvoreného okna sa rozlievalo po jeho drsných črtách.
Neprítomne si prezrela neznámu miestnosť. „Kde sme?“ Zatriasla hlavu, zápasila, aby si spomenula, ako sa dostala na toto miesto a na túto posteľ.
„Môj dom.“ Jeho znervózňujúci pohľad bol zamknutý na nej.
Savannah odtlačila posteľnú prikrývku a ponáhľala sa, aby vstala. Jej telo sa zakolísalo. Hneď sa William natiahol, aby ju stabilizoval.
Jeho ruky sa obkrútilo okolo jej ramien. „Opatrne. Nehýb sa príliš rýchlo.“
Telo sa jej zohrialo z jeho dotyku a odvrátila sa od neho, prezerala si tú miestnosť. Snažila sa nájsť čokoľvek iného, niečo iného, na čo by sa mohla sústrediť.
Mesačné svetlo sa rozlialo skrz okná a osvetlilo miestnosť. Videla, že ten nábytok bol starožitný, bol vyrobený z ťažkého čerešňového dreva. Veľká posteľ so baldachýnom bola v strede miestnosti. Hodvábne biely baldachýn visel na vrchu postele. Prepychový nočný stolík a zrkadlo boli umiestnené blízko u vzdialenej steny. To zrkadlo sa jasne lesklo. Na povrchu stolíka stála strieborná kefa a k tomu vhodný hrebeň. Obidve veci vyzerali, ako keby nikdy neboli použité.
„Ako si ma sem dostal?“ zvedavo sa spýtala. „Poslednú vec, na ktorú si pamätám, že sme boli v uličke... “ Čelo sa jej stiahlo, keď bojovala, aby si spomenula na tých pár posledných okamihov.
Zdalo sa, že stuhol. „Priniesol som ťa sem po – “
„Uhrýzol si ma,“ zašepkala, dvihla ruku, aby sa dotkla hrdla. „Pamätám si, že si ma uhrýzol! Vzal si si moju krv.“ Bežala k prepychovému zrkadlu. Ťažko si sadla na čalúnenú stoličku a napla sa, aby uvidela svoj krk v zrkadle. Kde to bolo? Tam... dve malé značky, drobné kruhy na jej hrdle.
Prišiel k nej a omráčene na neho pozrela. „Môžem ťa vidieť,“ zamrmlala.
Čierne obočie sa zdvihlo.
„V zrkadle. Môžem ťa vidieť.“
Usmial sa. „Samozrejme, že áno. Prečo by nemala byť schopná ma vidieť?“
„Ale... legendy hovoria... “
Zatriasol temnou hlavou a sklonil sa, aby si prezre malé ranky. „Zabudni na legendu. Iba polovička z toho je pravda.“ Zamračil sa. „Prepáč, že som ti ublížil.“
Prekvapene sa na neho pozrela.
Jeho brada sa zaťala. „Napriek tomu, čo si myslíš, skutočne si neužívam ubližovanie ľudom.“
Zacítila horúci rumenec ako zasiahol jej líca. Bol tým, čo očakávala. V skutočnosti očakávala, že bude znechutená z neho. Zhnusená. Koniec koncov bol zabijak, upír.
Ale keď sa jej dotkol v uličke, necítila zhnusenie. Cítila... túžbu.
Keď ju pobozkal, keď sa jej dotkol, oheň zahorel hlboko vnútri jej tela. Napriek všetkým dôvodom ho chcela. Nestarala sa, kde boli alebo kto ich mohol uvidieť. Nestarala sa o špinu na múroch alebo o odpadky na zemi. William bol všetko, na čo myslela.
A to poznanie ju zahanbilo do hĺbky bytia.
Mala sľub, ktorý musela dodržať. Nemohla zabudnúť na svoj sľub, ani na okamih.
„Dal si mi prvé uhryznutie,“ zamrmlala, obrátila, aby mu čelila, pozrela sa na neho. „Dáš mi i ďalšie dva?“ Vedela, že treba tri uhryznutia, aby sa transformoval človek. Tri uhryznutia a potom zmiešanie krvi.
„Nie.“ Jeho hlas bol stuhnutý. Odstúpil od nej, zamieril k otvoreným balkónovým dverám.
Savannah ho nasledovala. „Čo to znamená ´nie´? Musíš to urobiť!“
Pomaly vstúpil na balkón, naklonil hlavu a civel na žiarivý spln. „Nemusím nič urobiť.“ Varovanie.
Triaška prešla po chrbtici Savannahinej pri oceli, ktoré zvierala jeho tón. Ale odmietla sa vzdať. „Prečo si mi dal prvé uhryznutie, ak si ma nemienil transformovať?“ Jej ruky sa zovreli v naštvané päste.
 Obrátil sa, aby jej čelil a zdalo sa, že mesačné svetlo sa odráža v hĺbke jeho očí. „Chcel som ťa ochutnať,“ zašepkal, jeho hlas bol zmyselné zavrčanie. „Musel som ťa ochutnať.“
Prehltla. Neočakávala takúto odpoveď.
Jej prekvapenie sa muselo ukázať, pretože maska hnevu prešla cez jeho tvár. „Môžem cítiť, Savannah. Môžem chcieť, môžem potrebovať ako každý iný muž.“
„Ale ty nie si  muž,“ vyhŕkla. Bol viac. Tak veľmi viac.
„Predsa mám mužské potreby.“ Jeho oči pomaly prechádzali po jej tele, zotrvával na jej zaoblených krivkách ňadier a bokov. „Mužské túžby.“
Teplo sa zhromaždilo v jej lone. Dych sa zadrhol.
Šiel k nej a zdvihol ruku, aby ju jemne pohladil po líci. „Chcem ťa ako každý iný muž.“ Jeho brada sa zaťala. „A zistil som ako veľmi ťa chcem.“
„Tak je to dôvod, prečo si ma pohrýzol,“ jemne konštatovala, jej hlas bol chrapľavý a tichý v umierajúcej noci. „Pretože si ma chcel.“ Táto myšlienka ju nechala otrasenou.
Williamova ruka spadla z jej tváre. Náhle sa cítila veľmi studeno bez jeho dotyku.
Kráčal k okraju balkóna a civel na horský svah. „Moje priania, moje potreby môžu byť smrteľné.“
„Nie pre mňa,“ ponáhľala sa, aby ho upokojila.
Pozrel cez rameno. „Hlavne pre teba. A nie som ochotný využiť tú možnosť, aby som ťa uvrhol do nebezpečenstva. Chcem, aby si odišla s prvým svetlom.“
Pohla sa, aby stála  vedľa neho. „Neodchádzam.“
„Musíš!“ zavrčal, obrátil sa k nej ako zviera v úzkych. „Ak ostaneš, vezme si ťa. Potrebujem ťa ako som nikdy nepotreboval nikoho iného počas všetkých rokov mojej existencie. Lačniem po tebe. Po tvojej krvi. Po tvojom tele. Po tvojom živote.“
Savannah zdvihla bradu. „Nebojím sa ťa. Alebo toho čo by si mi mohol urobiť.“ Nemala v srdci miesto pre strach.
„Zabijem ťa,“ povedal, jeho hlas bol umučený šepot. „Zabijem každého, kto sa dostane blízko ku mne.“
„Potom ma transformuj. Ak sa tak veľmi bojíš o mňa, tak ma transformuj! Urob ma nesmrteľnou!“
Jeho tvár bola  vyčerpaná maska. „Chceš, aby som ťa odsúdil na život v temnote? Na nekonečný hlad a smrť? Na osamelosť? Pretože to sa stane, ak sa staneš tým čím ja, to je to, čo dostaneš.“
Zhlboka sa nadýchla a narovnala ramená. Bolo načase, aby vyložila karty na stôl. Nebola iná možnosť. Bol čas na pravdu. „A ak sa nestanem ako ty, zomriem.“
William zamrzol. „Čo?“ Oči sa mu zablýskali ohňom.
„Počul si ma.“ Jej slová sa slabo chveli. „Zomriem.“ Zatriasla hlavou. „Prečo si myslíš, že som prišla za tebou? Prečo si myslíš, že som strávila všetok ten čas hľadaním ťa? Umieram, William. A tvoj bozk je jediná vec, ktorá mi môže pomôcť.“
Uchopil ju za ramená. „Umieraš?“
Prehltla hrču v hrdle. „Doktori povedali, že mám šesť mesiacov, ak budem mať šťastie.“
„A ak nie?“ Jeho jazva bola jasne biela na jeho koži.
„Dva mesiace.“
Brutálne zahrešil a zatvoril oči.
„Tak vidíš, nemám čo stratiť.“ Musela urobiť, aby pochopil, aby ju počúval. Musel jej dať ten bozk!
Jeho oči sa pomaly otvorili a civel na ňu, jeho výraz bol intenzívny. „Čo je zlé s tebou?“
Unavenou rukou si šúchala po pulzujúcom spánku. Čo nebolo zlé s ňou? Nemohla si spomenúť, aké je to byť, cítiť sa zdravo, silne. Strávila posledných päť rokov života v a mimo nemocnice. Prešla cez nekonečné vyšetrenia. Nekonečné liečenie. Nič jej nepomohlo. Nič jej nemohlo pomôcť.
„Mám nádor na mozgu.“ Jej hlas bol dokonalé pokojný. Zvykla si ho používať, keď hovorila k ľuďom. Jej žalúdok sa už viac nezovrel. Jej ruky sa netriasli.
„Určite doktori môžu – “
Zatriasla rukou. „Nie je tu nič, čo by mohli urobiť. Snažili sa. Ver mi, snažili sa, ale... “ Pokrčila ramenami.
Jeho oči vyzerali, že horia na nej. Jeho tvár bola ako vyrezaný kameň. Ovplyvnili ho jej slová? Pomôže jej teraz?
„Rozumieš, však? Rozumieš, prečo musím mať ten bozk?“ Čakala, nádej plápolala v jej srdci.
Obrátil sa od nej a civel do noci. „Nie, nerozumiem.“ odmlčal sa, vyzeral stratene v myšlienkach. „Povedala si, že nemáš nič iné, čo by si stratila. Mýliš sa. Máš stále svoju dušu.“
Na rozdiel od Savannah William stratil svoju dušu pre vekmi. V okamihu, keď Henry vydýchol svoj posledný, rozochvený výdych. V okamihu, keď tá krv prestala prúdiť z otvorenej diery v jeho hrudi, Williamova duša umrela.
A nemohol sa prinútiť, aby zničil dušu Savannah.
„Tak ma necháš zomrieť?“ Jej hlas bol ostrý, nahnevaný.
William cítil ako mu hrdlo zovreli na jej slová. Nechať ju zomrieť? Zachvel sa pri tej myšlienke. Mala takú silu, takú vášeň vnútri seba.
Rýchlo sa pohol, obrátil sa, aby ju uväznil na svojej hrudi. „Pomôžem ti. Som bohatý. Môžem ťa poslať k najlepšiemu doktorovi v krajine – “
Jej oči sa zaleskli. „Nepočúval si ma? Doktori mi nemôžu pomôcť! Umieram, William. Budem mŕtva predtým než tento rok skončí.“
William vedel, že doktori môžu vykonať v týchto dňoch zázraky. Nebolo to ako v jeho časoch. Choroba mohla byť liečená. „So správnou starostlivosťou – “
Prudko sa zasmiala. „ Správna starostlivosť? Rezali mi do mozgu.  Oholili mi hlavu a rezali do môjho mozgu. Potom mi povedali, že som zachránená. To, že rakovina je preč.“ Zhlboka sa nadýchla. „Do dvoch rokov bol nádor späť. A bol väčší než predtým. Opäť mi urobili testy. Terapiu. Injekcie. Nič nefungovalo. Nič.“ Pozrela mu hlboko do očí. „Doktori mi nemôžu pomôcť. Iba ty môžeš.“
Jeho brada sa zovrela pri bolesti, ktorú začul v jej hlase. Pri obrazoch, ktoré slová vyvolali v jeho mysli.
„Prosím.“ Ten šepot zvuku. „Pomôž mi.“
Mesačné svetlo pohladilo jej pokožku a osvetlilo dve slzy ,ktoré jemne padli dole po jej tvári. Zachytil tieto slzy prstami a udivene pozeral na ne.
Savannah uchopila jeho ruku. „William – prosím.“
Vyzerala tak nádherne v tom mesačnom svetle. Tak čisto. Tak nažive.
Mohol skutočne iba stáť a pozorovať ako si ju vezme smrť?
Jej pohľad ho prosil, tichá ozvena jej prosby. Jej pevné prsia sa mu tlačili na hruď. Teplo z tela sa naťahovalo k nemu, obkrútilo sa okolo neho. Nádherná vôňa levandule sa ešte viac zdvihla, aby mu dráždila nozdry.
„Prosím. Urobím čokoľvek čo chceš... “
Telo mu stuhlo, keď ním trhla túžba. „Buď opatrná, čo ponúkaš, sladká Savannah.“
Zatriasla hlavou a pritiahla sa bližšie k nemu. „Nie, povedz si svoju cenu. Ak ju máš, dám ti ju, prisahám!“
Potreba a hlad bojovali o jeho úsudok.
„Čokoľvek,“ zašepkala, hlas mala zúfalý.
„Prečo? Prečo Savannah?“
Zahryzla si do pier a jej riasy padli, zahalil jej pohľad pred ním. „Pre Marka.“
„Kto je Mark?“ jemne sa spýtal William, keď neznáma zúrivosť prešla ním. „Tvoj milenec?“ Tieto slová boli zavrčanie a vedel, že jeho pohľad ju prepichuje.
„Mŕtvy muž.“
William sa zamračil.
Savannah sa odtiahla od Williama a pretrela si ramená, povediac sebe, že táto triaška, ktorú pocítila bola spôsobená nočným vzduchom a nie spomienkou na jej brata. „Už je to skoro rok.“
„Prepáč,“ William hlas bol vážny. „Smrť nikdy nie je ľahká.“
A vedel to. Savannah prikývla, prijala jeho súcit. Mesiace po Markovej smrti nenávidela tie prázdne slová, ktoré jej priatelia dávali. Prázdne kondolencie. Nerozumeli, čím prechádza. Nerozumeli, čo cítila.
Rozumel. Vedela to. William rozumel jej strate.
„Čo sa mu stalo?“
„Bol... zavraždený.“ Výkrik sa ozýval v jej mysli a záblesk krvi naplnil jej zrak.
Williamov pohľad bol intenzívny. Mesačné svetlo vyzeralo, že sa odrážalo v jeho očiach a žiara späť na ňu. „Ako bol zabitý?“
Zhlboka sa nadýchla. „Upír ho zabil. Jeho aj jeho manželku.“ Boli manželia iba viac ako jeden rok. Šli na rodinnú chatu v lesoch, plánovali si milý, romantický víkendový útek.
„Ako vieš, že to bol upír?“
„Mark a ja sme boli dvojčatá. Vždy sme mali špeciálne spojenie. A keď prišiel druhú nádor, niečo sa stalo so mnou. Zmenilo... ma to. Zmenilo moju myseľ. Potom Mark a ja sme si neboli blízky nielen emocionálne, boli sme – “ Zastavila sa, nebola si istá, ako to vysvetliť. „Niekedy som mohla čítať jeho myšlienky. Zdieľať jeho sny. Boli sme spojení. Viac spojení ako kedy som bola spojená s inou osobou.“ Najprv ju to spojenie vystrašilo, ohromilo. Ale potom s každým dňom, ktorý uplynul, si zvykla na pocit zdieľania inej mysle, myšlienok iného človeka.
William raz prikývol, prijal jej slová. „Bola si s ním spojená tu noc, keď zomrel?“
Prehltla a pozrela si dolu na ruky. Boli zovreté v pevné pästi. „Myslela som si, že je to iba nočná mora. Mohla som ho vidieť, mohla som vidieť Sharon a vyzerali tak šťastne.“ Keď zatvorila oči, stále ich mohla vidieť ako sedia pri ohni, smejú sa, bozkávajú.
„Na dverách sa ozvalo zaklopanie,“ jej hlas bol dutý, drevený. „Mark sotva otvoril dvere predtým... než to zaútočilo na neho.“ Chvenie sa jej roztiahlo po tele. „Tie oči, jeho oči,“ opravila sa, „boli červené ako kedy boli v ohni. Zdvihol Marka za krk a hodil ho cez miestnosť.“ V mysli sa jej ozval výkrik. „Zabil Sharon. Predtým než sa vôbec mohla postaviť, boli mŕtva. Krv premočila jej krk. Jej šaty. Podlahu... “
Jej spánok začal pulzovať. „ V čase, keď si Mark uvedomil, čo sa stalo, Sharon bola preč. A potom sa tá príšera obrátila na neho... “
Nemohla, nechcela mu povedať o hrôzach, ktoré Mark znášal. Bol mučený, zlomyseľne mučený, predtým než dosiahol uvoľnenie smrti. Na konci prosil svojho vraha, aby ukončil jeho trápenie. Ten muž sa smial, vyzeral, že si užíval Markovu bolesť, jeho trápenie.
William nepovedal ani slovo. Jeho oči ju iba pozorovali s neochvejnou intenzitou, ako kedy sa pozrel do samotnej jej duše.
„Keď som sa zobudila, povedala som si, že to bola iba nočná mora. Že Mark je v pohode. Potom zazvonil telefón.“ Smutný smiech skrútil jej pery. „Bol to policajt. Povedal mi, že môj brat je mŕtvy. Markovo telo sa práve našlo v chate.“
„Je mi to ľúto, Savannah.“ Jeho slová boli jemné, úprimné.
Sotva ho počula. Jej pohľad sa obrátil dovnútra, pozorovala tú krvou naplnenú scénu, ktorú iba ona mohla vidieť. „Šla som do chaty. Prišla som tak rýchlo ako som mohla. Všade bola krv. Uvidela som Marka. A Sharon. Vyzerali akoby boli potrhaní divokou zverou.“
William sa dotkol jej ruky a zažmurkala, očami sa sústredila na jeho temný vzhľad. „Ale nebolo to zviera. Bol to upír.“
„A plánuješ ísť po ňom? Chceš ísť po upírovi, ktorá zabil tvojho brata?“ Nedôvera sa prudko odrazila v jeho hlase.
„Musím.“ Nemohla si odpočinúť, až kým jej brat nebude pomstený. A nemohla nechať túto vec, aby  pokračovala, aby zabíjala nevinných ľudí.
Smutný úsmev skrútil Williamove zmyselné pery. „Nemáš šancu. Nie je tu žiadny spôsob, aby si porazila upíra. Nemáš tú silu.“
Nával krvi sfarbil jej líca pri jeho odmietavých slovách. „Nemám teraz tú silu, ale budem ju mať – ak ma transformuješ.“ Akonáhle bude mať silu nesmrteľných, môže poraziť to monštrum.
William uprene na ňu hľadel, jeho pohľad sa zastrel. „Moja malá, stratená malá víla. Skutočne nemáš žiadnu predstavu, však? I keby som ťa transformoval, neznamená to, že máš tú silu, aby si dorazila iného upíra. Upíria sila rastie ako starneme. Budeš iba ako dieťa, kým tá príšera, ktorá zabila tvojho brata – “ Pokrčil ramenami . „Budem mať silu storočí.“
Savannah zbledla. Jej myseľ zúrilo bežala. „Máš tú silu storočí.“ Bol nesmrteľný od bitky u Hastings. Musel mať nesmiernu silu. „Môžeš mi pomôcť ho poraziť. Môžeš ma učiť, ukázať mi, čo potrebujem vedieť – “
„Mohol by som,“ pomaly súhlasil, jeho tvár  neukazovala nič, „ale prečo by som to urobil?“
Zalapala po dychu na jeho studený tón.
„Je čas, aby si odišla.“ Odmietavo sa obrátil. „Je mi ľúto tvojej straty, ale nie je tu nič, čo môžem urobiť pre teba.“ Kráčal späť dovnútra domu. 
Savannah ho nasledovala za pätami, nechala balkónové dvere otvorené za sebou. „Ako ma môžeš  poslať preč?“ jemne sa spýtala, zmätok ju naplnil. „Čítala som Henryho denník. Viem, že si ten druh muža, ktorý – “
Zamrzol. „Nemyslíš ten druh človeka, ktorý som bol?“ Obzrel sa cez plece a jeho oči zažiarili načerveno. „Ako si tak bystro predtým poznamenala, nie som muž. Som upír, vrah, rovnako ako ten, ktorý zaútočil na tvoju rodinu.“ Jeho žiletkovo ostré zuby sa zaleskli, keď sa na ňu usmial.
Odmietla sa poddať náhlemu strachu, ktorý sa cez ňu prehnal. Hnala sa k nemu, uchopila mu rameno. „Nie, nie si. Nie si ako on. Čítala som tie denníky. Viem to.“ A vedela to. Cítila to v hĺbke seba.
Odtlačil ju o krok. „Nevieš nič.“ Jeho slová boli len trochu viac ako zavrčanie. Jeho ruka sa zdvihla, zľahka pohladila jej hrdlo. „Mohol by som ťa teraz zabiť a nie je tu nič, čo by si mohla urobiť, aby si ma zastavila.“
„Nezabiješ ma,“ zašepkala. „Neublížiš mi.“ Jej pohľad sa stretol s jeho v uprenom pohľade.
Prestal sa smiať. Hlad žiaril na jeho tvári. Túžba horela v jeho očiach.
„Nemôžem?“


22 komentářů:

  1. Moc děkuji za skvělou kapitolu a překlad. 💛💛💛

    OdpovědětVymazat
  2. Dakujem za preklad a korekciu a teším sa na pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Díky za další úžasnou kapitolu :)

    OdpovědětVymazat
  4. Moc děkuji za další kapitolu

    OdpovědětVymazat
  5. Dík za preklad a už sa neviem dočkať pokračovania 💜💜💜

    OdpovědětVymazat
  6. Skvělý překlad, moc děkuji. Katka

    OdpovědětVymazat
  7. Super další kapitola 😊😊

    OdpovědětVymazat
  8. Děkuji moc za další kapitolu

    OdpovědětVymazat
  9. Moc děkuji. Těším se na pokračování.

    OdpovědětVymazat
  10. Děkuji za další kapitolu. :-) Renča

    OdpovědětVymazat