středa 5. prosince 2018

Maškaráda - 4. kapitola


Jason sedel na gaučí v obývačke, nohy mu odpočívali na koženej poduške, pohľad mal zafixovaný na tancujúce plamene vo vyvýšenom krbe. Oheň neslúžil žiadnemu účelu, ale zistil, že má potešenie z toho, že sa pozerá do neho. Necítil potrebu tepla; necítil ani horúčavu ani chlad, ale sedenie pred ohňom v studenú jesennú noc vyzeralo ako veľmi ľudská vec, ktorú robil. Dnes večer mučený živými spomienkami na minulosť, mal silnú túžbu opäť sa cítiť ako človek.

Narodil sa v čase veľkej poverčivosti, keď mladá žena s darom liečiť mohla byť súdená za čarodejníctvo a zhorela by na hranici, keď vidiecky ľud veril, že vlkodlaci sa potulujú v lesoch vo svetle splnu, keď nepokojní duchovia putovali po miestnostiach hradu a tak podobne.
Nikdy nevidel ducha a nikdy veľmi neveril vo vlkodlakov, ale musel veriť v upíroch. Ó, áno, nikdy nezabudol na noc, keď sa dozvedel o upíroch.
Bol to teplý letný večer, práve po večeri. Pohádal sa so svojou manželkou Jolene. Teraz si nemohol spomenúť, o čom sa hádali, ale vyrazil z chatrče a zamieril si to do miestnej krčmy, odhodlaný utopiť problémy v jednom alebo dvoch pohároch svetlého piva. Prepracúval sa cez tretí pohár, keď sa k nemu Marguerite priblížila. Niečo presvedčivého bolo v spôsobe, akým na neho pozrela, v spôsobe, akým jej nebesky modré oči pohladili jeho, čo ho zmrazilo do špiku kostí. A predsa bol to ten znepokojujúci pohľad, ktorý ho nevysvetliteľne priťahoval na jej stranu.
Okúzlený jej temnou krásou, chrapľavým záchvevom jej hlasu a výrazom ´prišiel si sem´ v jej očiach ju nasledoval do miestnosti na poschodí. Nikdy predtým nebol neverný Jolene, ale tú noc bol, ako kedy nemal kontrolu nad svojím telom a svojou vášňou. Ako šteňa pri pánových nohách nasledoval Marguerite hore po úzkom drevom schodisku a do života večnej temnoty.
Omámila ho bozkami, vzrušila ho až kým nepremýšľal od potreby a potom uprostred ich milovania mu pochovala tesáky do hrdla, vysala ho k bodu smrti a potom mu dala svoju krv na oplátku.
Opustila ho tesne pred svitaním a varovalo, že si musí nájsť miesto, kde sa môže skryť pred slnkom, pokiaľ si neželá, aby táto noc bola jeho posledná.
Neveril jej. Až kým nevstúpil do jasného svetla nového dňa. Bolesť slnka na tvári bol neznesiteľná. S výkrikom úzkosti zdrhol do lesa a našiel útočisko v jaskyni.
Trasúc sa od bolesti a strachu, s pľuzgiermi na koži sa pritlačil na stenu, neschopný sa pohnúť, iba nejasno si uvedomoval strašných zmien, ktoré prebiehali v jeho tele, keď Margueritina prekliata krv spôsobila túto strašnú transformáciu.
Slabý, bezmocný, aby si odpočinul, zomrel ten deň, telo sa mu chvelo, keď sa očisťoval od neužitočných tekutín. A keď slnko vyšlo vysoko na oblohu ležal ako mŕtvy, až kým nezapadlo slnko.
Keď sa zobudil v tú noc, vedel, že jeho starý život je navždy preč.
Vyhľadal Marguerite, keď opustil jaskyňu, prosil ju, aby odvrátila zlo, ktoré mu privodila, ale iba sa jemne usmiala, keď ho pohladila po tvári.
„Nie je žiaden návrat, mon amour.“
„Musí byť cesta!“
„Nikto, o kom viem, okrem... “ Urobila nejasné gesto s rukou.
Uchopil ju za ruku, prsty vrazil do jej chladného bieleho tela. „Okrem?“
„Medzi starovekými ľuďmi sa hovorí, že existuje rodokmeň, ktorý má moc, aby zmenil upíra opäť na človeka, ale nemám predstavu, ako sa to robí. Viem iba, že moc nie je v krvi.“ Pokrčila ramenami, ako keby celý rozhovor bol nedôležitý. „To je všetko, čo viem.“
„Čí rodokmeň?“ požadoval, zatriasol s ňou. „Kde nájdem takúto osobu?“
„Neviem. Nestarám sa. Som šťastná ako som a neprajem si, aby som znovu bola smrteľná.“
Strhla mu prsty z ruky, potom ho potľapkala po tvári, podobne ako matka upokojuje plačúce dieťa. „Daj tomu čas, cherie. Jedného dňa mi budeš žehnať za to, čo som urobila.“
Žehnať jej! Chcel ju zabiť, keby vedel ako. Neskôr v tú noc sa vrátil domov, aby našiel Jolene šialenú od obáv, nádhernú tvár mala spustošenú od sĺz.
Neuverila, keď jej povedal, čo sa stalo, neverila mu, až kým slnko nevyšlo a neuvidela jeho letargiu podobnú smrti, ktorá ho držala v zovretí.
Na Joleninu česť sa nikdy od neho neobrátila. Hoci odmietala jeho túžbu po krvi, alebo mŕtvolu podobnej postave, ktorá spala počas dňa v pivnici, nikdy ho neprestala milovať. Požehnaná žena, ktorou bola, udržala jeho tajomstvo do dňa, keď zomrela.
A bola to najtvrdšia vec zo všetkých vecí, ktorú musel uniesť, pozorovať ako milovaná žena starne a slabne, kým on ostával navždy mladým a silným. Jej kedysi nepoškvrnená pleť sa s ubiehajúcimi rokmi pokryla vráskami, jej vlasy tak jemné ako čierny hodváb sa zmenili v biele. Z očí jej zmizla radosť zo života, nádherné zelené oči, ktorými vždycky pozrela na neho s láskou a nehou. Bol to mučenie najhoršieho druhu, pozorovať ako jej telo slabne a chradne, pustošené vekom a chorobami. V zúfalstve jej ponúkol, že ju zachráni, že ju zmení do hrôzy, ktorým sa stal, ale odmietla to. Na koniec mu zomrela v náručí, zašepkajúc jeho meno.
V mladosti bol horlivo náboženský. Vždy veril v spravodlivého a milostivého Boha. Bol verný vo svojich modlitbách, istý, že boli vypočuté. Ale teraz monštrum a vrah, ktorým sa stal, bol odrezaný od moci nebies, neschopný ponúknuť modlitbu v prospech svojej ženy.
V tú noc po prvýkrát, čo ho Marguerite premenila v monštrum, dumal nad tým, že ukončí svoju existenciu. Zvažoval a zistil, že mu chýba odvaha, oveľa horšie zvládnuť myšlienku, že zomrie, vedomie, že sa ocitne tvárou v tvár Všemohúcemu a bude mu musieť vyznať svoje hriechy.
Počas všetkých tých rokoch po smrti Joleny držal pevne uzdu svojich emócií, nikdy si nedovolil, aby sa staral o niekoho. Nemal blízkych priateľov, mŕtvych alebo smrteľníkov alebo inak. Veriť jednému z nemŕtvych by mohlo byť nebezpečné pre jeho existencii, rovnako nebezpečné ako dôverovať živým a tak neveril nikomu, nemiloval nikoho.
Až doteraz.
Pomyslel na Leanne a spomienka na ňu ho pohltila teplou, neutíchajúcou žiarou. Priniesla mu svetlo do jeho temnej existencie, dala dôvod k životu, prerazila ochranné steny, ktoré postavil okolo svojho srdca. Bol bláznom, nemohol poprieť skutočnosť, že sa znovu zaľúbil.
Zaľúbil sa do ženy, ktorá vyzerala dosť podobne ako jeho milovaná Jolene, ako kedy bola jej sestrou.
Pomalý nízky povzdych unikol Jasonovi z pier. Nemohol vydržať agóniu pozorovania ako ďalšia žena, ktorú miluje starne a umiera, ani nemohol byť zodpovedný za to, aby jej dal Temný dar. Leanne bola stvorenie slnka. Nemohol ju odsúdiť k životu stráveného v tieňoch.
A napriek tomu nemohol pomyslieť, aby čelil budúcnosti bez nej, nie teraz, keď zahliadol jej dobrotu, pocítil sladkú mágiu, ktorá prúdila medzi nimi v okamihu, keď sa ich oči stretli po prvýkrát.
******
Stretávajúc sa s Leanne po divadle Jasona čoskoro unavilo stráviť večery v tmavom kine alebo v nejakom dymom naplnenom bare a pretože sa neodvážil ísť do jej domu, ktorý by bez pochyby obsahoval niekoľko zrkadiel, priviedol ju domov.
Nikdy predtým nepriviedol ženu do svojho domu. Ponúkol jej, že ju počká vo vstupnej hale, kým šiel dovnútra a zapálil sviečky. Nepochybne si bude myslieť, že je podivné, že sa vyhýba elektrickému svetlu, ale viac uprednostňoval mäkkú žiaru sviečok ako tvrdý jas modernej elektriky.
Vrátil sa do vstupnej haly, uklonil sa pred jej rukou. „Vitaj v mojom skromnom dome,“ zamrmlal a elegantným spôsobom jej pobozkal ruku.
„Nevadí ti, ak sa poobzerám?“ spýtala sa Leanne.
„Prosím,“ povedal. „Cíť sa tu ako doma.“
Leanne sa prechádzala po dome, okúzlená umeleckými dielami, sochami. Niektoré maľby boli podpísané J. Blackthorneom. Podpis bol výrazný a osobitý.
„Blackthorne!“ jemne zvolala. „Teraz viem, prečo mi tvoje meno znelo tak povedome. Videlo som jednu z jeho malieb v múzeu.“ Obrátila sa, aby sa pozrela na Jasona, s otázkou v očiach.
„Predok,“ povedal Jason. „Plodný, ale väčšinou nevďačne.“
Leanne študovala najväčšiu z malieb. Znázorňovala štíhleho muža s vlasmi tak čiernymi ako polnoc stojaceho osamote na útese s pohľadom upretým na rozbúrené more. Dlhý čierny kabát sa vznášal nad ním, chránil ho pred vetrom. Tmavošedé mraky sa vznášali nad vlnami. Iba pohľad na maľbu ju naplnil pocitom samoty, prázdnoty.
„Bol veľmi dobrý,“ podotkla.
Jason pokrčil ramenami. „V jeho dobe snáď.“
S kývnutím pokračovala Leanne v prehliadke, stále si bola vedomá toho, že Jason je iba krok alebo dva za ňou.
Izby boli slabo zariadené a všimla si, že mal iba pár malých stolných lámp, z ktorých žiadna sa nezapne, očividne uprednostňoval jemnejšie, viac romantickejšie svetlo sviečok, ktoré osvetľovali každú miestnosť, dokonca i kúpeľne.
Obývačka bola vymaľovaná v zemitých tónoch. Hnedý kožený gauč bol otočený smerom ku krbu; pár zhodných kožených kresiel obklopovali gauč. Knihy o starovekých civilizáciách ležali na vyrezávanom dubovom stole pred kreslom. Okná zakrývali ťažké béžové závesy.
Hlavná spálňa bola vymaľovaná v tlmených odtieňoch modrej a bielej. Stála vo dverách, mala zvláštny pocit, že v tejto posteli nikto nespí; rozhodne mala pocit, že miestnosť je vôbec zriedkavo využívaná. Vedľa hlavnej spálne sa nachádzala veľká kúpeľňa so zapustenou vaňou a so strešným oknom. Vedľa kúpeľne sa nachádzal obrovský brloh. Dve z týchto stien boli obložené dubovými knihovníčkami, ktoré siahali od podlahy ku stropu. Zastavila sa pred jednou z poličiek a pohľadom si preštudovala tituly. Uvidela Shakespeara a Homéra, Louisa L´Amour a Stephena Kinga, Toma Clancyho a Deana Koontzova, zbierku upírskych kníh od Anne Riceovej, tak isto ako početné zväzky z histórie a geografie, medicíny, umenia, literatúry a folklóru, z ktorých mnohé boli napísané v cudzích jazykoch.
„Prečítal si všetky z nich?“ spýtala sa, prekvapená kvalitou a rozmanitosťou kníh. Súdiac podľa ich krehkých obalov, mnoho z nich vyzerali byť dosť staré.
„Nie všetky,“ odpovedal Jason.
Leanne sa usmiala, pomyslela si, že to zaberie stovky rokov, aby si prečítal všetky knihy v regáloch.
Odvrátila sa od knihovničky, rozhliadla sa po miestnosti. Nádherný krb z čierneho mramoru zaberal väčšinu tretej steny. Štvrtá stena pokračovala veľkým oknom, ktoré bolo zakryté ťažkými závesmi, ktoré siahali od podlahy k stropu. Pred krbom bolo veľké, pohodlné na pohľad čierne kožené kreslo a pohovka.
Zanechala brloh, pozrela sa do kuchyne, kde si všimla, že je prísna a biela. Opäť ju premohol dojem, že podobne ako spálňa i kuchyňa je zriedkavo, ak vôbec používaná. Ale možno to nebolo až tak divné. Jason bol nakoniec slobodný mládenec. Možno všetko jedlo jedol vonku.
„Tak,“ povedal, keď sa vrátili do obývačky. „Čo si myslíš?“
„Je to veľmi pekné.“ S rukou urobila široké gesto. „Myslím, že najradšej mám ten brloh.“
„Áno, tiež je môj obľúbený.“
Leanne prešla k oknu, ktoré malo výhľad na záhradu za domom a odtiahla ťažké závesy. Spln mesiaca sa vznášal nízko na oblohe, kúpal trávu a prístavby v mihotajúcom sa striebornom lesku.
„Je tam tvoj kôň?“
„Áno.“
„Môžem ho vidieť?“
„Ak chceš.“
Vzal ju za ruku, viedol ju vonku cez zadné dvere a po úzkom schodisku. Nasledovali kľukatú cestu lemovanú papraďou a vŕbami, až kým neprišli k obrovskej ohrade.
Jason jemne zahvízdal a z tieňov sa vynorila temná postava.
„Ahoj, Lucifer,“ zamrmlal, poškrabal veľkého čierneho koňa medzi ušami. „Priviedol si ti niekoho, aby sa s tebou stretol.“
Leanne natiahla ruku a žrebec odtancoval preč, nozdry sa mu rozšírili, oči mal biele.
„Nemyslím si, že ma má rád,“ povedala, v hlase evidentné sklamanie.
„Nemáme tu veľa návštevníkov,“ podotkol Jason. Prekĺzol medzi zábradlie, vykročil ku koňovi a pohladil ho po krku.
Rovnako ako všetky zvieratá bol na začiatku žrebec pri ňom opatrný, ale Jason použil svoju temnú silu, aby prekonal inštinktívny strach zvieraťa.
Teraz sa zľahka vyhupol na Luciferov chrbát a jazdil v ohrade, viedol žrebca tlakom svojich nôh.
Radosťou Leanne zatlieskala rukami. „To je nádherné!“ vykríkla, očarená pohyblivou eleganciou koňa a čistou mužskou krásou tohto muža. Vyzerali, ako kedy boli vytvorení pre seba navzájom, diabolsky čierny kôň a muž s havraními vlasmi.
Jason bez námahy jazdil, telo mal v úplnej harmónií so žrebcovým. Ako temný anjel vyhnaný z neba, jazdil bez sedla v slabom svetle mesiaca.
Po niekoľkých okamihov sa vydal k bráne a preskočil závoru. Prišiel priamo k Leanne a podal jej ruku.
„Nepotrebuješ uzdu alebo niečo také, aby si ho ovládal?“ neiste sa ho spýtala.
„Nie. Reaguje na môj hlas a tlak mojich kolien.“
Uši žrebca zastrihali, keď Jason zdvihol Leanne, usadil ju pred seba a potom sa vydali po naklonenej cestičke, ktorá viedla do hôr.
Jason sa nadýchol Leanneinej vône, keď jazdili v tichej noci, jediné zvuky boli tlmené údery kopýt koňa a cvrkot cvrčkov.
Stehná sa mu tlačili na jej zadok, ruku mal obkrútenú okolo jej pása, vodopád vlasov sa mu otieral o tvár. Naklonila sa k nemu, chrbtom sa mu tlačila na hruď, jej blízkosť zapálila žeravé uhlíky hladu a túžby, ktorá bola vždy prítomná, keď bola nablízku.
Musel by sa iba trochu nakloniť dopredu, aby umiestnil bozk na stranu jej krku a ak by to urobil, túžba, aby ponoril tesáky do jemnej kože priamo pod uchom, aby ochutnal teplý nával jej krvi na jazyku, vzrástlo vnútri neho. Jedno ochutnanie, pomyslel si, iba jedno malé ochutnanie…
„Jason?“
Zavrčal ako odpoveď, neschopný prehovoriť, keď odporná túžba horúco vzrástla vnútri neho, túžba, aby sa napil z jej sladkosti, aby si ju úplne podmanil.
„Mohli by sa tu na chvíľu zastaviť?“
Rozhliadol sa okolo. Boli na malej čistinke obklopenej vysokými stromami. Mlčky skĺzol z Luciferoveho trupu, potom obišiel koňa, aby pomohol Leanne dosadnúť. Rukami sa zdržiaval na jej páse a pritiahol si ku sebe, nechal ju pocítiť dôkaz svojej túžby, obával sa, že by odmietla a ešte viac sa bál, že ho možno neodmietne.
Leanne sa zhlboka nadýchla. Všetko sa dialo tak rýchlo. Cítila túžbu v jeho pohľade, cítila, že sa beznádejne zaľúbila do muža, ktorého sotva pozná. Muža, ktorého chcela poznať bližšie.
„Jason, povedz mi, že nesnívam. Povedz mi, že mágia medzi nami je skutočná a nie iba niečo, čo si predstavujem, pretože chcem tak veľmi, aby to bola pravda.“
„Je to skutočné.“ Kĺbmi na ruke ju pohladil po tvári. „Nikdy o tom nepochybuj.“
Povzdychla si pri dotyku. Oči mal tmavé, modro-čierne ako pred búrkou. Prameň vlasov, tak čierny ako atrament mu padal cez čelo. Na okamih to vyzeralo, ako keby bol súčasťou samej noci, temného fantóma, ktorý sa obliekol z denného snenia a vystúpil z jej predstáv.
Naliehavá potreba, o ktorej si nikdy nemyslela, že ju bude skúšať, načiahla sa, aby mu odtiahla vlasy z čela a pohladila ho po tvári prstami. Aby sa uistila, že je skutočný.
„Leanne.“
Zamrmlal jej meno, hlas mal nízky a chrapľavý a bol naplnený takou túžbou, že nemala v úmysle ho odmietnuť.
Naklonila hlavu dozadu, dychtivá po bozku, očné viečka sa jej chveli, keď sklonil hlavu k nej.
Zaváhal iba na okamih, bojoval so starovekým nutkaním, aby jej pochoval tesáky do hrdla, aby sa napil a pil, až kým jeho prekliaty smäd by nebol upokojený. Utíšený, ale nikdy uhasený. Namiesto toho ju jemne pobozkal, opatrne, aby neporanil jej citlivé telo. Ako keby bola vyrobená z jemného kryštálu, ktorý by sa mohol rozbiť pri najjemnejšom dotyku, držal ju v náručí, telo sa mu zohrievalo v jej teple, v esencii života, ktorá ňou prechádzala.
Držal ju blízko, veľmi vážne si uvedomoval obrovskú priepasť medzi nimi. Bola svetlom, nádejou a nevinnosťou, ako deti hrajúce sa na slnku, milenci prechádzajúci sa ruka v ruke po pláži v horúci letný deň, všetky tie veci, ktoré boli pre neho navždy stratené. Bol podstatou temnoty. Prenikla mu životom a zahaľovala mu dušu.
Zavrčal nízko v hrdle, ruky sa mu spevnili okolo nej, ako keby, ak by si ju pritiahol bližšie, mohol by časť z jej dobroty nasať do seba.
Na začiatku, potom čo rezignoval na stratu Joleny, na skutočnosť, ktorá ho navždy zmenila, navždy prekliala, sa vyžíval v tom, že je upír. Sluch mal skvelý, zrak sa zlepšil. S nadprirodzenou rýchlosťou mohol pokryť väčšie vzdialenosti, prechádzať sa medzi davmi, svojou vôľou prispôsobovať ostatných. Myslel si, že chuť po krvi sa mu bude hnusiť, ale tá chuť sa stala súčasťou toho, čim sa stal a vôbec nie odpudzujúca. Namiesto toho túžil po nej, ako niektorí muži túžia po poháriku whisky.
Na začiatku si neuvedomil, čo je to večnosť. Nerozumel ako skutočne sa odcudzil od zvyšku ľudstva. S prichádzajúcim uvedomím sa stratil v učení. Neskôr na jeho ohromenie objavil, že má nadanie na maľovanie a strávil storočie zdokonaľovaním talentu, ktorý mal. Keď sa unavil maľovaním, pokúsil sa písať.
Bolo to ľahké pre neho a napísal mnoho kníh, mnohé z nich predal. A keď písanie stratilo pre neho svoje kúzlo, zmenil sa v nepríjemného cestujúceho, cestoval z jedného konca sveta na druhý, ale nikde nezískal pocit domova, príslušnosti a tak sa vrátil do Ameriky, usadil sa v severnej Kalifornii, kde sa bizarne považovalo za normálne, kde muž, ktorý sa vyhýbal dennému svetlu a žil ako pustovník, nebol vôbec považovaný za podivného, len za excentrického.
Ale teraz tu bola Leanne v jeho náručí a po prvýkrát za tristo rokov pocítil pocit spolupatričnosti, nádeje. Pohladil ju na vlasoch, putoval po krivke jej líca.
„Leanne,“ zamrmral. „Môžeš ma zachrániť, rád by som to vedel.“
Odtiahla sa, vráska sa sformovala na jej čele. „Zachrániť ťa?“
Iba potom si uvedomil, že tie slová povedal nahlas.
„Zachrániť od čoho?“ spýtala sa.
„To nič.“ Pozrel sa preč, vediac, že mu hlad žiari v očiach. „Radšej by sme mali vrátiť.“
Nehádala sa s ním, iba pokračovala v civení na neho, výraz mala naplnený starosťou a ďalšími emóciami, ktoré úplne nechápal. Nebol to strach. Poznal strach, keď ho videl.
A potom na jeho prekvapenie sa mu jemne dotkla tváre. „Neboj sa, Jason,“ rýchlo povedala. „Už viac nie si sám.“
Predtým než mohol absorbovať význam jej slov, prišiel zdivočený pes spoza stromov, pričom sliny mu tiekli dole z masívnych čeľustí.
Inštinktívne strčil Jason Leanne za seba, vložil sa medzi ňu a zvierajúcu čeľusť rotvajlera. Ostrý rozkaz zabránil Luciferovi, aby splašene utiekol z hory.
Zhromaždiac temnú silu Jason obrátil nadprirodzenú silu na toho psa. Ako keby vrazil do tehlovej steny, rotvajler sa náhle zastavil. Jemne zaskuvíňal, na okamih sledoval Jasona, potom sa obrátil a bežal dole horou s chvostom vrazeným medzi nohami.
Leanne vypustila výdych, ktorý zadržala. Nikdy v živote nezažila nič podobného.
„Najlepšie urobíme, keď pôjdeme,“ povedal Jason a skôr ako mala čas, aby sa s ním pohádala, aby sa ho spýtala, čo sa stalo, zdvihol ju na Luciferov chrbát. Bez námahy sa usadil za ňou, dotkol sa pätami žrebcových bokov a kôň prešiel do ľahkého cvalu.
Keď sa vrátili na dvor, zosadol zo sedla. Potom, čo zdvihol Leanne z Luciferovho chrbta, dal žrebcovi potľapkanie po chrbte. S odhodením hlavy kôň klusom vbehol do ohrady a potom jemne zaerdžal, keď Jason zatvoril bránu.
„Jason, ten pes… “
„Je skutočne neskoro.“ Vtiahol si ju do náručia a hlboko pobozkal. „Nebude ti vadiť, ak zavolám taxi, aby ťa dnes v noci vzal domov?“
„Nevadí mi to,“ zamrmlala, všetky myšlienky na psa boli zabudnuté pri sladkom dozvuku od Jasonovho bozku.
Túžil, aby si prečítal jej myseľ, aby objavil, čo si o ňom myslela, ale po prvýkrát vo svojej dlhej existencii, sa nemohol prinútiť, aby sa vkradol do myšlienok niekoho iného.
Po zavolaní taxíku vykročil dole po schodoch, ktoré viedli na ulicu. „Uvidíme sa zajtra?“
„Počítam s tým.“
Vzal si ju do náručia a držal ju, pil z jej blízkosti, jej tepla.
Taxi prišlo o chvíľu neskôr.
„Dobrú noc, Jason. Sladké sny.“
Ešte raz ju pobozkal, rýchlo, sladko a potom ju zdráhavo nechal ísť. Už mohol cítiť prichádzajúce svitanie, pocit ťažkej letargie na tele, vysávajúce mu silu, tiahlo ho dolu, dolu do temnoty.
Kroky mal ťažké, keď sa vydal do brlohu v suteréne. Hollywood možno mohol trvať na tom, že upíry spia v hodvábnych truhlách, ale potom Hollywood zachovával veľa mýtov, ktorá neboli založené na skutočnosti. Nepotreboval odpočívať v truhle; v skutočnosti považoval túto predstavu za strašidelnú. Namiesto toho dával prednosť, aby odpočíval počas dlhých, osamelých dni slnečného svitu v rohu pivnice, hlavu a ramená mal zakryté patchworkovou prikrývkou, ktorá bola podobná tej, ktorú kedysi zdieľal s Jolene.
Jolene… zaspal s jej menom na perách, ale bol to obraz Leanny, ktorý sa u neho držal, až kým temnota znovu neroztiahla svoj plášť nad krajinou.

26 komentářů:

  1. Moc děkuji za skvělou kapitolu a překlad ♥️

    OdpovědětVymazat
  2. Moc děkuji za další skvělou kapitolu!!!❤️❤️❤️

    OdpovědětVymazat
  3. Dakujem za preklad a korekciu :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Ďakujem pekne 😊 😊 😊

    OdpovědětVymazat
  5. Moc děkuji. Těším se na pokračování.

    OdpovědětVymazat
  6. Mockrát děkuji za překlad. :-)

    OdpovědětVymazat
  7. Ďakujem za super preklad a korekciu.

    OdpovědětVymazat
  8. Moc děkuji za skvělou kapitolu. Katka

    OdpovědětVymazat
  9. Ďakujem za preklad a už sa teším na pokračovanie ❤️❤️❤️

    OdpovědětVymazat
  10. Moc děkuji za další kapitolu

    OdpovědětVymazat