čtvrtek 10. května 2018

Bozk upíra - 14. kapitola



Dnes sa ma otec spýtal, či sa bojím umrieť.
Počul som, že sa spýtal túto otázku stovky mužov, priamo predtým než ich zabil.
Záznam z denníka Henryho de Montforta,
21. december 1068

JEHO sila sa vrátila.
Geoffrey sa pomaly natiahol a pocítil ako ním prebehla. Potreboval sa nakŕmiť. Krv mu obnoví plnú silu.
Bola smola, že drahá Savannah nebola nablízku. Určite by si užil vysatie jej bieleho hrdla. Pocítiť ju predchádzajú noc bolo nečakané potešenie. Cítil ako ho jej silná myseľ pokúša v noci.
A tak sa musí s ňou zahrať aspoň trochu.
Ver Williamovi, že skazí zábavu. Jeho starší brat sa vždy snažil zastaviť jeho hry. Ale tentokrát ho William nezastaví. Tentokrát bude William porazený. Zničený.
Zomrie ako mal zomrieť pred storočiami.
Geoffrey plánoval bratovu smrť do najmenšieho detailu. Mal dokonalý plán v mysli pre bratovu vraždu. Absolútne dokonalý plán. Bolo to miesto života, nádeje. Smrti a deštrukcie.
Usmial sa, pripravil sa na to, aby vstal a nakŕmil sa. Nastal čas, aby sa on a jeho brat vrátili domov.
*********
OTVORILA oči a našla Williama, ako na ňu uprene hľadí, jeho pohľad bol intenzívny.
Zažmurkala a zhlboka sa nadýchla. Energia vibrovala v jej tele. Energia… a sila.
Spomenula si na strach, ktorý ňou prešiel minulú noc. Dvihla ruku a dotkla sa hrudníka. Mohla cítiť pohyby svojho srdca. Pomaly, rovnomerne.
„Bude to vždy takéto?“ mäkko sa spýtala.
William prikývol. „Ale zvykneš si na to.“
Zvykne si? Skutočne si zvykne na ten pocit, že jej srdce prestane biť? Dobre, nebolo to tak, že by skutočne mala na výber.
Dotkol sa jej tváre. „Bude to jednoduchšie, Savannah. Ver mi. Čoskoro sa ti to bude javiť ako prirodzená vec. Rovnako ako ľudský spánok.“
Iste sa modlila, aby mal pravdu. Pozrela sa na teraz zdvihnuté rolety a záclony. Noc padla. Bol čas, aby lovili. Aby lovili Geoffreya.
Presunula sa, pripravila sa na to, že vstane, ale Williamove ruky sa zamkli okolo nej, držali ju uväznenú. Zamračila sa. „William? Čo sa deje?“
Pohľadom prehľadával jej tvár. Všimla si, že brada sa mu zovrela, jazva žiarila silne na pokožke.
„Chcem, aby si sa vrátila do Severnej Karolíny.“
„Čo? Prečo?“ Boli tak blízko k cieľu. Vedeli, kde je Geoffrey. Minulú noc boli tak blízko k jeho miestu odpočinku. Teraz bol čas na útok, nie na útek.
„Nie si dostatočne silná na to, aby si to urobila, aby si mu čelila.“ Hlas mal drsný. „Musíš počkať, až kým – “
„Až kým nezabije niekoho iného? Až kým nezavraždí niekoho iného brata? Niekoho iného manželku?“ Zatriasla hlavou. „Nie, neurobím to. Nemôžem už viac čakať. Musíme ho zastaviť.“
„Potom ma nechaj, aby som to urobil. Nechaj ma, aby som ho zastavil. Vráť sa do môjho domu a nechaj ma, aby som sa postaral o Geoffreya,“ Jeho pohľad žiaril na ňu.
„Ó, rozumiem tomu. Mám byť slabou ženou, ktorá zostane v úzadí a nechá ťa, aby si sa postaral o veľké, zlé monštrum, však?“ Hnev jej zafarbil  líca a zlomil reč. „Mala by som stáť vzadu a nechať, aby si urobil všetku prácu, však? Je to správne?“
Sval na brade sa mu zovrel.
„Nesprávne!“ Trhla sebou, bojovala s jeho zovretím. Nemohla uveriť, že jej vôbec navrhuje takúto vec. Že si myslí, že by iba ostala v úzadí, potichu sedela, kým by šiel po Geoffreyovi.„Sľúbil si mi to, William! Sľúbil si mi, že budem mať svoju pomstu.“
Zatlačil ju do vankúšov na posteli, krotil ju, keď bojovala o slobodu. „Sakra, Savannah! Je to môj brat!“
„A zabil môjho!“ Vzoprela sa mu, kopala a škriabala so všetkým, čo mohla.
Wiliam zamrzol, prsty sa mu zomkli okolo jej zápästí. Z hlbokej rany na čele tiekla dole krv.  Oči mu žiarili na červeno, potom na čierno. „Nechcem, aby ti ublížil,“ povedal, hlas mal jemný a hlboký.
„Neublíži mi,“ sľúbila mu, zamkla pohľad s jeho. „Neublíži viac nikomu ďalšiemu. Zastavíme ho!“
Prstami pohladil jej pôvabnú pokožku. Tep jej divoko pulzoval pod tým dotykom. „Si stále slabá zo zmeny. Potrebuješ viac času na zotavenie, aby si sa naučila o svojich schopnostiach. Poď so mnou do hôr – “
V jeho slovách mohla počuť tú prosbu, počuť jemnú žiadosť. Ale nemohla to vzdať. „Pôjdem po ňom. S tebou, alebo bez teba.“ Nemohla dovoliť, aby krv  ďalšej nevinnej osoby bola na jej  rukách. Musela ho zastaviť.
„Tá krv nie je na tvojich rukách,“ jemne jej povedal. „Je na mojich. Vždy bola na mojich.“ Uvoľnil ju a vstal, uprene na ňu hľadel so zvírenými očami.
Pomaly sa posadila, odtiahla si vlasy z tváre pohotovou rukou.
William na ňu uprene hľadel, ale stále mohla povedať, že vidí iba minulosť. „Mal som ho zabiť, keď som mal šancu.“
Načiahla sa po jeho ruke. Prsty zomkla s jeho. „Povedz mi to, William. Povedz mi, čo sa stalo.“
William si ťažko vydýchol a tiene jeho minulosti vrazili do miestnosti. „Henry bol mŕtvy, ale nemohol som ho iba tak nechať. Nemohol som nechať tých bastardov, aby znesvätili jeho telo. Tak som ho vzal do tunelov pod pevnosťou môjho otca… “
Stále to mohol vidieť tak jasne. Tak jasne.
Tunely boli zatuchnuté, tmavé. Pach smrti a hniloby visel vo vzduchu. Henryho telo bola ľahká váha na jeho ramenách, ale smútok, ktorý cítil, bol ohromujúci. 
Prišiel príliš neskoro. Príliš neskoro, aby zachránil Henryho, príliš neskoro, aby zachránil svojho brata, ktorého sa vždy tak tvrdo snažil ochrániť.
Nevedel ako dlho kráčal tými tunelmi. Chodba sa zúžila, až kým sa musel obrátiť na bok a dať si Henryho za seba. Potom sa chodba znovu rozšírila a pokračoval v putovaní, zdvihol rozbité telo brata vysoko do náručia.
Jeho pra-prastarý otec našiel tieto chodby. Bolo to rodinné tajomstvo, ktoré malo byť použité v čase núdze. Veterné chodby viedli k útesom na severnom konci pozemku jeho rodiny.
Často navštevoval tie útesy ako dieťa. Henry ho nasledoval ako tichý, vytrvalý tieň. Jedného dňa objavili jaskyňu, ktorá sa schovávala v útesoch. Bola malá, pravdepodobne nebola viac ako štyri a pol metra hlboká.
Strávili nespočetné dni v tej jaskyni, hovorili a plánovali. Bolo to ich tajné miesto. Ich útočisko pred otcovým hnevom.
Jaskyňa bude teraz posledné miesto odpočinku pre jeho brata. Henry bude v bezpečí v jaskyni. Nikto ho nenájde. Bude tam odpočívať na veky.
Chodba sa posunula, začala sa stáčať hore.  William mohol cítiť more, chladný dotyk vody na tvári.
Vyšiel do čakajúcej noci.
Niečo do neho vrazilo a poslalo ho na kolená. Bojoval, aby udržal zovretie na Henrym.
„Vstaň! Vstaň, ty bastard!“
William pocítil špičku čepele noža ako sa mu tlačí na hrdlo.
Pomaličky sa pohol, položil Henryho telo na zem. Nôž sa zatlačil hlbšie a spustil krv.
Williamove ďasná začali horieť, zuby začali rásť.
Pomaličky sa postavil a dvihol pohľad, aby sa stretol s horiacou červeňou muža, ktorý stál pred ním.
Jeho brat Geoffrey sa usmieval na neho, odhalil lesknúce sa tesáky. „Prekvapený, braček? Myslíš si, že si jediný hodný toho temného daru?“
Hrôza prešla cez Williama. „Geoffrey! Dobrý Bože, čo si to urobil?“ Stále mohol vidieť otcovo telo, vidieť krv, ktorá sfarbila zem pod ním.
Geoffreyove oči sa zúžili a nôž sa posunul hlbšie do Williamovho hrdla. „Čo som urobil? Naplnil som svoj osud. Vzal som si silu, ktorá bola vždy určená pre mňa!“ Jeho pohľad padol na Henryho nehybné telo. „Otázka znie, braček, čo si urobil ty?“
William zbledol. „Snažil som sa ho zachrániť, snažil som sa, ale bolo príliš neskoro. Bol už – “
„Henry bol jediný, o koho som sa staral.“ jemne povedal Geoffrey. „Môj pravý brat. Moja krv.“
„Bol tiež mojím bratom! Snažil som ho zachrániť!“ Urobil všetko, čo mohol, aby zachránil Henryho.
„Zabil si ho,“ zúril Geoffrey. „Zabil si Henryho!“
William chcel poprieť tie slová. Tak tvrdo sa snažil, aby zachránil Henryho. Vyhľadal toho upíra. Vzal si ten temný dar. Urobil všetko, ale… Henry bol mŕtvy.
„Nikdy si nebol ten silný, napriek tomu, čo si otec myslel,“ Geoffreyove pery sa skrútili do úškrnu. „Mal som byť vyslaný najprv ja. Ak by otec poslal mňa, Henry by bol teraz nažive!“
Temné podozrenie narástlo vo Williamovi, keď sa pozrel do bratovho nenávisťou naplneného pohľadu. „Vedel si, čo otec urobil Henrymu?“
Geoffrey mu neodpovedal.
„Vedel si, že ho otec mučil?!“ zareval William, nepripúšťal si pocit ocele, ktorá mu rezala hrdlo.
„Vedel som, čo ten bastard robí. Vždy som to vedel.“
Geoffrey a jeho otec si boli tak podobní, v tak mnohých spôsoboch. Zdieľali tú istú temnú túžbu po moci, po krvi. Williamov pohľad padol, keď sa pozrel na meč pred sebou. Bol to Guyov meč. „Zabil si otca, však?“
„Samozrejme, zabil som ho. Mal som zabiť toho bastarda už dávno! Nikdy som nebol dostatočne dobrý pre neho. Nikdy dostatočne silný. Nie ako jeho drahocenný William!“ vychrlil Geoffrey. „Vždy si myslel, že si tak silný. ´Jeho jediný skutočný syn'! Citoval to s pohľadom plný znechutenia.
„Geoffrey – “
Jeho brat nevyzeral, že by ho vôbec počúval. „Mal som byť prvorodený syn, ten obľúbený, nie ty! Som ten, kto je určený pre veľkolepé činy. Nie ty!“
William pomaly pohol pravou rukou smerom k rukoväti meča.
„Už dávno si mal zomrieť.“ Tvár Geoffreya bola maskou zúrivosti. „Mal si zomrieť v tej prekliatej rieke. Potom by som bol nasledujúci de Montfort. Bol by som nasledujúci vodca!“
Mal si zomrieť v tej prekliatej rieke. Triaška prešla Williamom. Pamätal si ten deň. Voda bola ako ľad. Zápasil, zúfalo bojoval, aby ostal na hladine. Kričal o pomoc, prosil Geoffreya, aby mu pomohol.
Vždy si myslel, že Geoffrey šiel po otcových vojakov. Že sa ho Geoffrey snažil zachrániť. Ale jeho brat ho chcel iba zabiť.
Williamove prsty sa zovreli okolo rukoväte meča.
„Vtedy si nezomrel,“ povedal Geoffrey. „Ale teraz zomrieš!“
William vytiahol svoj meč tichým, smrtiacim chvatom. Ich meče do seba narazili drsným úderom.
„Nebuď si tak istý, braček!“
Strávil celý život tým, že trénoval na bitky. Odkedy dostal ten temný bozk, William bol ešte silnejší, viac výkonnejší. Ale Geoffrey bol dokonalá partia pre neho.
Čepel spievala proti čepeli, keď sa zbrane zrazili.
Spoločne trénovali od okamihu, čo boli dostatočne starí na to, aby vkročili na bojové pole. Učili sa bok po boku, spôsoby, ako bodnúť, ako zaútočiť, ako zabiť.
Teraz bojovali proti sebe.
Geoffreyov meč klesol dole a zasiahol Wiliama na ruke. Krv sa valila a premočila mu šaty.
Geoffrey sa smial, oči mal zapálené od vzrušenie z bitky. „Vieš ako mi hovoria sedliaci, braček? Vieš to?“
William počul tie reči. Šepoty. Otočil mečom a zablokoval Geoffreyov útok. Jeho brat bol silný bojovník, špinavý bojovník. Nemohol si dovoliť poľaviť v obrane.
„Teba možno nazývajú temným,“ povedal Geoffrey, odsekol, keď sa vyhol Williamovmu meču, „ale ja som ten, koho sa skutočne boja. Volajú ma Mäsiar!“
Geoffreyova zbraň prebleskla cez Williamovu hruď. William uskočil, zablokoval meč sekundu predtým, než by sa mu mohla ponoriť do srdca.
Geoffrey sa skrútil, zdvihol nôž, ktorý ukrýval v ľavej ruke. Nôž sa ponoril Williamovi do ramena.
William zastonal, keď ním prešla agónia.
„Volajú ma Mäsiar, pretože nezabíjam iba svojich nepriateľov,“ zasmial sa Geoffrey, ten zvuk bol maniacký. „Masakrujem ich. Tak ako zmasakrujem teba!“
„Nie… ak… zabijem… ja… teba… najprv.“ William sa vrhol na neho, švihol mečom so všetkou silou. Kov zakvílil, keď sa bratov meč zlomil pod tlakom jeho čepele.
Geoffrey padol na zem, omráčený Williamovou silou.
William zavrčal, vytiahol si nôž z ramena. Civel na krvavý nôž a potom na Geoffreya.
Geoffrey sa pohol, skrčil sa a čakal na dokonalý okamih, aby udrel.
William odhodil meč a uchopil nôž. Vrhol sa na svojho brata.
Geoffrey sa stretol s ním uprostred.
William vrazil päsť do Geoffreyovej brady.
Geoffrey zakolísal a potom sa otočil, ohnal sa topánkou. William uskočil na stranu, starostlivo sa ubránil bratovmu útoku.
Prsty mal klzké od krvi, keď uchopil nôž.
„Nemôžeš ma zabiť,“ vyštekol Geoffrey. „Nie si dostatočne silný!“
William hodil nôž, ktorý vrazil silno do bratovej hrude. Geoffrey zízal na neho, bol ohromený. Potom padol na zem.
William uprene hľadel na Geoffreyove telo, ktoré ležalo na zemi. Vedel, že Geoffrey nie je mŕtvy. Nemohol byť. Treba viac ako jednu kovovú čepeľ, aby ste zabili niekoho ako on.
Geoffrey sa začal smiať. Z hrdla mu vychádzal bohatý, hlboký smiech, i keď jeho krv tiekla na zem.
William urobil krok k bratovi. Jeden, ešte jeden. Obozretne sa pohyboval, vedel, že Geoffrey môže zaútočiť každým okamihom.
Civel na Geoffreya. Mesačné svetlom sa rozlievalo po bratovej tvári. Krv mu tiekla z úst.
„Bude vyžadovať… viac toho… aby si ma zabil.“ Geoffreyove ústa sa skrútili do známeho uštipačného úsmevu.
William sa natiahol a vytiahol mu nôž z hrude. „Viem.“ Prehltol. Nemal drevený kolík. To nechávalo iba jeden ďalší spôsob, ako zabiť upíra.
Geoffreyov úsmev sa vytratil, keď si prečítal Williamov úmysel. „Ty nemôžeš – “ zakašlal, dusil sa vlastnou krvou.
„Urobím, čo musím urobiť.“ Williamove ruky sa zatriasli, keď premýšľal nad strašnou úlohou, ktorú mal pred sebou.
„Ja… som… Mäsiar… nie ty.“
William zatvoril oči. Môže to urobiť? Môže zabiť svojho vlastného brata?
Zdalo sa, že Geoffrey zacítil jeho myšlienky. „Zabil… si… Henryho. Tiež… ma… chceš zabiť?“
Williamove oči sa švihnutím otvorili a pozrel sa na nehybné Geoffreyovo telo. Na okamih, na zdrvujúcu sekundu uvidel Henryho tvár. Henryho jasne modré oči civeli na neho. Mohol uvidieť Henryho smútok. Uvidieť prosbu na bratovej tvári.
A zaváhal.
Geoffrey zaútočil. Vyskočil na nohy v záblesku rýchlosti. Vytiahol si nôž z hrude a ponoril ho do Williamovho srdca.
William zacítil studený dotyk smrti na líci.
Krvavým prstom sa ho Geoffrey zľahka dotkol. „Povedz mi, braček,“ zašepkal, naklonil sa, aby uprene hľadel do Williamových očí. „Bojíš sa zomrieť?“
Williamovo telo padlo na zem.
*******
WILLIAM pomaličky zatriasol hlavou, snažil sa odhodiť váhu minulosti. „Potom začalo slnko vychádzať. Opustil ma, vedel, že zomriem, keď sa slnečné svetlo dotkne môjho tela. Smial sa a nechal ma tam. Nechal ma tam, aby som zomrel.“
„Ako si prežil?“ ticho sa spýtala.
William uprene hľadel na Savannah. Sedela potichu, keď rozprával. Nohy mala skrútené pod sebou a ruky pevne spojené dokopy.
Vyzerala tak nádherne. Tak dobre. Nezaslúžil si ju.
„William?“ Jej obočie sa stiahlo. „Je niečo zle?“
Prehltol a donútil sa, aby odtiahol pohľad od výrazu pochopenia a starostí, ktoré mohol tak jasne vidieť v jej smaragdových očiach. „Nie,“ zastavil sa, vyčistil si hrdlo a zopakoval: „Nie, nič sa nedeje.“
„Ako si prežil?“ znovu sa spýtala. Mohol cítiť jej pohľad na ňom, jeho váhu ako fyzický dotyk na koži.
„Nemal som mnoho sily. Stratil som príliš mnoho krvi. Ale vedel som, že nemôžem tam ostať. Že nemôžem čakať na slnko, než vyjde a dorazí ma.“ Nie, nebol schopný iba tak ležať a čakať na smrť. Vedel, že musí prežiť. Vedel, že musí zastaviť Geoffreya.
„Jaskyňa bola blízko. Vedel som, ak by som sa dostal do tej jaskyne, budem v bezpečí. Budem schopný odpočívať až do západu slnka. Podarilo sa mi postaviť na nohy a uchopil som Henryho ramená. Tiahol som ho za sebou a zvládol som to do jaskyne.“ Zatriasol hlavou. „Bolo len tak tak. Príliš tesne. Pokožka mi už začala horieť.“ Stále pomohol cítiť ten puch horiaceho mäsa.
„A keď si sa zobudil pri západe slnka?“
Jeho pery sa skrútili. „Povedal som zbohom Henrymu a začal som loviť Geoffreya.“ A lovil ho deväťsto rokov.
„Keď nájdeš Geoffreya, čo urobíš?“
William sa posadil na okraj postele. Jeho pohľad sa stretol s jej. „Zabijem ho.“ Tie slová boli ako prísaha. Tentokrát, nezlyhá.
Na čele sa jej objavila malá vráska. „Aj keď je to tvoj brat?“
„Henry bol môj brat. Zomrel už pre dávnou dobou. Geoffrey… “ Zhlboka sa nadýchol. „Geoffrey je zlo. Žije, aby ubližoval druhým. Aby ich mučil. Ak aj bolo nejaké dobro vnútri neho, zomrelo už dávno.“ Jej prsty ho pohladili po ramene. Uprene hľadel na jej ruku. Vyzerala tak krehko, tak jemne. Zdvihol prsty, aby uchopil jej ruku. „Savannah, pôjdem po ňom. Uistím sa, že znovu neublíži ďalšej osobe. Prisahám ti, že to urobím.“
„Nie.“ Zatriasla hlavu, ale neurobila pokus, aby odtrhla prsty z jeho zovretia. „Nepôjdeš sám po ňom. Urobíme to spoločne. Pamätáš na našu dohodu – “
„Kašli na dohodu!“ vybuchol William. „Nedovolím ti, aby sa k tebe priblížil. Je príliš silný. Ak ťa zabije... “ Zastavil sa. Striasol myšlienku na Savannahinu smrť. Nie. Nie, to sa nemôže stať. Nemôže nechať svojho brata, aby sa k nej akokoľvek priblížil. Musí ju ochrániť.
„Nemôžeš ma ochrániť pred všetkým,“ povedala, jej pohľad bol ostražitý. „Sú veci na svete, ktorým musím čeliť sama.“
„Nemusíš mu čeliť!“ odsekol William.
Jej pohľad bol nezlomný. „Áno, urobím to.“
Ruky sa mu zovreli. Mohol si prečítať odhodlanie, ktoré sa jasne ozvalo v jej hlase. „Ak ti ublíži – “
„Nebude mať šancu,“ sľúbila mu. „Ty a ja ho zastavíme.“
Vedel, že to nevzdá. Nenechá ho ísť samého. Musí sa uistiť, že bude v bezpečí. A zastaví svojho brata. Alebo zomrie pri tej snahe.
Naklonil sa a pobozkal ju. Tvrdo. Hlboko. Musel ju ochutnať, pocítiť jej pery na neho.
Ihneď mu odpovedala, jazykom mu vrazila do úst a nízky ston burácal v jej hrdle.
Chcel ju položiť dole. Zobliecť ju z oblečenia z jej dokonalého tela a ponoril sa do nej. Spojiť sa s ňou. Stratiť sa v jej teple.
Ale jeho brat bol tam vonku. Prechádzal sa v noci. Lovil.
A on ho musí zastaviť.
Silou vôle sa odtiahol od Savannah. Jej oči boli hlboké, záhadné jazierka. Uprene na neho hľadela, čakala.
Zhlboka sa nadýchol, vrátil svoje rozhorúčené telo späť pod kontrolu. Teraz na to nebol čas. Neskôr budú spolu. Budú spolu na večnosť.
Vstal a s kývnutím ruky spôsobil, že sa balkónové dvere s tresknutím otvorili.
„Poď, Savannah. Je čas, aby sme lovili.“ Nájdu svoju korisť. Nájdu Geoffreya.
A zničia ho.
********
OD OKAMIHU, čo sa prebudil cítil svojho brata. Mohol cítiť Williamov hnev. Jeho zúrivosť.
Geoffrey sa usmial. Jeho brat stratil kontrolu. Dobré. Emócie ho urobia slabým, zraniteľným.
Bude ľahkou korisťou.
A mohol cítiť tú ženu. Savannah. Jej myseľ bola silná. Mohol cítiť jej hnev. Jej strach.
Miloval to, keď sa ho jeho obete báli. Strach chutnal tak dobre, tak sladko.
Vedel, že si idú pre neho. Blázni. Skutočne si mysleli, že ho môžu poraziť. Nevedia o moci, ktorú má?
Zistia to. Áno, čoskoro to zistia. Nastal čas, aby umiestnil svoju pascu.
A čas pre nich, aby zomreli.



19 komentářů:

  1. Moc děkuji za další skvělou kapitolu!!!❤❤❤

    OdpovědětVymazat
  2. Moc děkuji za další skvělou kapitolu a překlad .💚💚💚

    OdpovědětVymazat
  3. Díky za překlad a korekci.

    OdpovědětVymazat
  4. Dakujem za preklad a korekciu a som zvedavá na pokračovanie ☺. Je to tak napínavé ☺

    OdpovědětVymazat
  5. Děkuji za skvělý překlad. Katka

    OdpovědětVymazat
  6. Moc děkuji. Těším se na pokračování.

    OdpovědětVymazat
  7. Děkuji za překlad. Bobo.

    OdpovědětVymazat
  8. Moc děkuji za další kapitolu.

    OdpovědětVymazat