čtvrtek 3. května 2018

Bozk upíra - 13. kapitola



Upíri a nesmrteľnosť. To je šialenstvo. Iba Boh môže žiť naveky.
Záznam z denníka Henryho de Montforta
19. december 1068


PRED očami sa jej transformoval a stal sa veľkým jastrabom. Vyletel vysoko do vzduchu, krúžil okolo nej. Potom pristál na vrchu strechy, iba pätnásť metrov od nej.
Nemožné. Ani upír sa nemôže…
Stal sa hmlou. Bledou hmlou, ktorá odrazila od nočnej oblohy, aby sa vrátila k nej.
„William... “ Jej hlas bol ako chrapľavý šepot. Ako mohol -
„Sila prichádza vekom.“ povedal William, zhmotnil sa po jej boku. „Zmena podoby sa pre teba po čase zjednoduší.“
Bola ohromená. „Myslíš tým, že budem schopná toto urobiť, zmeniť sa?“
„Po čase,“ súhlasil. „Naučíš sa to, keď s vekom sa tvoja sila zmení. Nebude tu žiadny limit, aby si urobila veci, ktoré budeš môcť urobiť.“
Pozrela sa späť na ulicu. Pätnásť metrov. Jastrab. Hmla. Jej nohy zoslabli. „Môže toto urobiť Geoffrey? Zmeniť podobu?“ Bol skutočne ten chrapľavý škrekot  jej hlas?
„Áno.“
To ho robilo ešte nebezpečnejším.
„Ale nerobí to často,“ pokračoval jemne William, starostlivo ju sledoval. „Menenie tvaru oslabuje upíriu silu. Vezme to mnoho sily, aby sa udržala táto forma.“
Intenzívne na neho civela a potom narovnala ramená a zhlboka sa nadýchla. „Nauč ma to.“ Musí sa naučiť tak mnoho ako môže, aby bola pripravená na nasledujúcu zrážku s Geoffreyom.
Vzal ju za ruku a kráčali k stredu strechy. „Drž sa ma. Nepúšťaj sa, nezáleží na tom, čo sa stane.“
Prikývla.
„Chcem, aby si sa sústredila na strechu cez ulicu. Mysli na to, že si dosiahla tú strechu, pristála si na jej povrchu.“
Oči sa jej rozšírili, keď si uvedomila jeho zámer. „Nemôžeš tým myslieť, že pôjdeš – “
„Nepozeraj sa dole.“ Nepatrný úsmev mu skrútil pery. „Iba predstieraj, že urobíš dlhý skok.“
Ale nikdy neurobila dlhý skok. Nikdy nerobila atletiku alebo nejaký druh bežeckej aktivity.
Jeho prsty sa spevnili okolo nej. „Pripravená?“
Zhlboka sa nadýchla. Môže to urobiť. Urobí to. „Pripravená.“
„Potom poďme.“
Začali bežať tak rýchlo ako mohli. Boli takmer na okraji strechy. Savannah sa sústredila na budovu pred sebou.
Ich kroky opustili okraj strechy.
Nepozrie sa dole. Nemôže!
Držala v pohybe nohy, ale pocítila prázdno, iba vzduch pod sebou. Spevnila prsty okolo William. Nemôže sa pozrieť dole!
Uprene hľadela na budovu pred sebou. Bola tak blízko. Tak blízko. Dokáže to. Urobí to.
Tam! Jej nohy padli na strechu. Zakopla dopredu, ale udržala sa, predtým než by spadla.
„Ó, môj Bože!“ Otočila sa, civela na jej bytový dom v šoku. „Urobila som to! Skutočne som to urobila!“
William sa usmial.
Bežala k okraju strechy. „Pätnásť metrov.“ Ťažko vydýchla. „Práve sme preleteli pätnásť metrov.“
„A ako sa cítiš?“
„Nádherne.“ Bola omámená, premožená zázrakom. „Absolútne nádherne.“ Jemne sa zasmiala. „Vieš, vždy som mala hrozný strach z výšok.“
Zamračil sa, jeho obočie sa stiahlo. „Nikdy si mi o tom nepovedala.“
„Dobre, nie je to práve niečo, čím by som sa rada chválila.“ Pozrela sa dole, prekvapená, že sa skutočne mohla pozrieť dole a necítila závrat, ktorú pritom zvyčajne zažívala.
„Ale prišla si do môjho domu, do hôr a neukázala si žiaden strach.“
Pokrčila ramenami. „Musela som ťa vidieť. Nebola som na výber.“ Ale bola vydesená. Keď šla autom hore do hôr, odmietla sa pozrieť cez okraj cesty, odmietla pozrieť na ten úchvatný výhľad. Nechcela sa pozrieť dole, pretože sa bála, že ju strach premôže. Tak jazdila, jej oči boli zamknuté na ceste pred sebou. Nútila seba ignorovať výšku, ignorovať narastajúci tlak v ušiach. A ona vyšla na tú prekliatu horu.
A teraz civela dole na cestu pod sebou, uvedomila si, že jej strach je preč.
„Teraz je rad na teba.“ jemne povedal William, dotkol sa jej chrbta.
Jej hlava sa triasla. „S-som na rade?“
„Vráť sa späť do svojho bytu. Urob to sama.“
Pozrela sa na neho, jej oči boli široké. „Ale čo ak spadnem?“
„Nespadneš.“ Znel extrémne sebaisto. Savannah si priala, aby mala jeho istotu.
Pozrela sa späť na ten veľký priestor medzi nimi. Letieť s Williamom bola jedna vec. Letieť sama – dobre, to bola úplne iná záležitosť. „Je to jedenásť poschodí, William. Ak padnem – “
„Skončíš s pár zlými modrinami,“ povedala s malým pokrčením ramien.
„Modriny? Môžem skončiť viac ako iba s modrinami!“ Pravdepodobne si zlomí krk.
„Prestaň myslieť ako človek,“ povedal, jeho hlas bol náhle krutý.
„Ale -“
„Mysli na to, že to je ten spôsob, ktorým ťa zabije. Nemysli na to, čo si bola. Mysli na to, čo si. Môžeš to urobiť, Savannah. Práve si to urobila so mnou a môžeš to urobiť aj sama.“
Mal pravdu. Pád nezabije upíra. Prežije, i keď spadne jedenásť poschodí.
„Nespadneš,“ znovu jej povedal, ľahko si ju prečítal. „A ak sa to stane, zachytím ťa dlho predtým, než dosiahneš zem.“
Lepšie by jej nemal klamať, pretože ak ju nechytí – dobre, bude do pekla platiť. „OK.“ Narovnala ramená. „Urobím to.“ A urobila to. Ustúpila o pár krokov, čakala na začiatok behu. Jej pohľad sa zostal zamknutý na obytnej budove. Rýchlo sa nadýchla a vybehla.
Jej nohy dupali po streche. Rýchlejšie. Rýchlejšie. Mohla teraz uvidieť okraj. Teraz!
Vyletela do oblohy, jej telo letelo priamo k čakajúcej streche. Vietor švihal na jej telo. Nohy kopali vo vzduchu.
Nepozrela sa dole.
Okraj strechy bol tak blízko, tak blízko…
Pristávala na streche, spadla na kolená.
Savannah sa zasmiala, bola nadšená od potešenia. Pohla sa, aby vstala, ale jej kolená sa triasli, poslali ju späť dole na zem.
„Savannah?“ William bol v okamihu vedľa nej.
„Je to v poriadku.“ Odhrnula si vlasy trasúcou sa rukou. „Moje nohy sú iba trochu slabé." Podvihol ju ramenom, keď jej pomohol na nohy. Chcela sa oprieť o neho, chcela byť v ochrane jeho rúk. Namiesto toho sa povzbudzujúco nadýchla a odstúpila od neho. Nemali mnoho času a nemohla si dovoliť byť slabá. Narovnala si ramená a spýtala sa ho: „Čo nasleduje?“
Stúpol na okraj strechy. „Ďalej budeme loviť… “
*****
KRÁČALI potichu po temnej uličke. Boli dve hodiny ráno a cesta bola úplne prázdna.
„Kam ideme?“ spýtala sa Savannah. Žila v Seattle celý svoj život, ale William ju vzal cez nespočetné množstvo bočných uličiek a križovatiek. Skutočne nemala predstavu, kde sa nachádzajú  v tomto okamihu.
„Počuješ tú hudbu?“ spýtal sa jej.
Zamračila sa. Áno, počula tú hudbu. Slabý, pulzujúci rytmus, ktorý sa niesol vzduchom. Nejasne si bola vedomá toho, že je to vzdialené len pár blokov.
„Nasledujeme to,“ povedal jej William. „Dovedie nás to k nasledujúcej lekcii.“
Prehltla a pozrela sa na nočnú oblohu. Dorastajúci polmesiac visel ťažko uprostred svietiacich hviezd. „Myslela som, že potreba sa nakŕmiť je, keď je mesiac v splne.“ A okrem toho už sa napila od neho. Táto myšlienka spôsobila triašku zo spomienok, ktorá jej prešla po chrbtici.
„Nejdeme piť.“
Prečo potom nasledovali muziku, ktorá ich nepochybne dovedie do klubu naplneného ľuďmi? Miesto, ktorá bolo bezpochyby ako bar U Jakea?
Pretože sa musíš naučiť ako privábiť korisť k sebe. Jeho hlas sa jej prehnal mysľou. Musíš sa naučiť používať svoje duševné dary, aby si okúzlila, aby si ich kontrolovala.
Inštinktívne zatriasla hlavou, potom zamrzla. Tak veľmi ako rebelovala proti myšlienke o kontrolovaní inej osoby, mal pravdu. Ak chce prežiť, tak sa musí naučiť využívať všetky svoje schopnosti.
Usporiadala si myšlienky a sústredila sa na Williama. Naučím sa to, ale nikomu neublížim. Chcela mať jasno v tomto bode.
Pocítila začiatok jeho prekvapenia, keď prijal jej mentálnu správu. Potom jeho myseľ vyzerala, že sa natiahla po nej a obklopila ju.
Dobré. Veľmi dobré, Savannah.
Teplo prešlo  cez ňu. Vždy som sa rýchlo učila.
Pocítila, skôr ako začula jeho jemné bublanie smiechu.
Dobré. Budeš to potrebovať.
Chvíľu kráčali potichu. Hudba sa stala hlasnejšou. Teraz už mohla počuť hlasy, smiech. Mohla zavetriť ľudí vnútri baru. Zavetriť alkohol a lacnú voňavku. Cigarety a sex.
Prešli okolo rohu a ona zamrzla.
Bar bol taký, ako očakávala – malý, tmavý a plný ľudí. Blikajúci neónový nápis označoval miesto ako „Black Pit“ (Čierna jama). Súdiac podľa jeho drsného exteriéru si Savannah pomyslela, že meno sedí tejto putike.
Na malom parkovisku sa nachádzal bohatý výber áut. SUV, pick-upy, dokonca aj motorky.
Niektorí zo zákazníkov sa pred barom potácalo. Jeden muž dokonca odpadol na bok budovy. Savannah ho študovala s hlbokým zamyslením.
William pozrel na ňu, pohľad sa mu pozastavil. „Príliš jednoduché. Musíš si vybrať niekoho, kto je pri vedomí.“
Zvraštila nos a potom šla dopredu, vpochodovala do baru s istotou, ktorú necítila. Bola si vedomá toho, že ju William nasleduje o pár krokov.
Pri vchode stál vyhadzovač, svalnaté ramená mal prekrížené cez hruď, ktorá bola ako sud. Ľavé obočie sa mu dvihlo pri príchode Savannah.
„Ahoj, slečinka.“ Pohľadom prešiel po jej tele a zotrval na prsiach.
Hnev prešiel cez ňu. Civela na neho, zafixovala pohľad na neho.
Sústreď sa, Savannah. Sústreď sa na neho. Wiliamove jemné príkazy vkĺzli do jej mysle.
Vyhadzovačova tvár sa zdvihla, aby sa stretla s jej temných pohľadom. Zažmurkal, raz, dva krát a potom jeho brada vyzerala, že spadne.
„Otvor mi dvere,“ jemne mu povedala Savannah, zovrela ruky, aby zamaskovala ich chvenie.
Ponáhľal sa, aby ju poslúchol, skoro zakopol v tom chvate.
Zhlboka sa nadýchla, pomaly vydýchla. Toto bolo určite dostatočne jednoduché.
Nebude to vždy. Čím silnejšia je myseľ, tým tvrdšia je na kontrolu. Ticho ju nasledoval William.
Nemám to rada! Nemá rada ovládanie niekoho iného myšlienkami!
Nemusíš to mať rada. Iba to musíš urobiť. William bol neúprosný.
Uprostred miestnosti bol malý tanečný parket. Na pódiu hrala skupina hlasitým, pulzujúcim tempom, bola pritom uzavretá v drôtenej klietke.
Savannah kráčala k baru. Bol zaplnený, ale uvidela dve prázdne stoličky.
 Zľahka si sadla na prvú stoličku, ticho si prehliadla bar. Koho si mala vybrať? Kto uspokojí Williama?
„Čo vám pomôžem ponúknuť?“
Obrátila sa. Barmanka, žena s pruhovanými blonďavými vlasmi a tetovaním hada na krku, sa pozrela spýtavo na ňu. Savannah skutočne nechcela nič a nebola si istá, či bude vôbec schopná udržať v sebe pitie, ak by sa skutočne musela napiť, ale nechcela pritiahnuť nežiaducu pozornosť. „Hmm... dám si... “ Inšpirácia ju udrela. „Krvavú Mary. Áno, to si prosím.“
William sa jemne zasmial.
„A vy?“ Barmanka sa naklonila cez bar, sugestívne vysunula prsia dopredu. „Čo by si ste rád?“ Jej hlas oznamoval, že k dispozícií nie je iba alkohol.
Savannah civela na ňu. Ako sa opovažuje táto žena vyštartovať po Williamovi? Nemohla vidieť, že je s ňou. Náhle si vyčistila hrdlo. Tá žena pozrela na ňu, mrzutosť prebleskla po jej strhanej tvári.
„Čo?“
Oči Savannah sa zúžili. „Je tu so mnou.“
Tá žena zažmurkla, raz, dvakrát. Zatriasla hlavou a ustúpila. „Správne. Prepáčte.“ Ponáhľala sa, aby priniesla Savannah drink.
O niekoľko okamihov neskôr, barmanka umiestnila opatrne nápoj pred Savannah. „J-je tu ešte niečo, čo by ste si priali?“
„Nie.“ Savannah sa k obrátila chrbtom k tej žene a prezerala si dav.
Bolo to skutočne nutné?
Jej ramená sa napli. Usrkla si drink. Čo to malo znamenať? Neurobila nič tej žene. Iba jej povedala, aby sa nepriblížila k Williamovi.
Použila si  na ňu nátlak.
Zalapala po dychu. Určite som to neurobila! A neurobila, však? Iba som povedala tejto otravnej žene, aby nechala Williama na pokoji.
Bolo to v tvojom hlase. Ten tón, ten rozsah.
Savannahina tvár zbledla. Skutočne to nemienila – jej prsty sa zovreli okolo studeného pohára.
Iba buď opatrná. Jemne ju varoval William. Kontroluj svoju silu, nenechaj ju, aby ťa kontrolovala.
Prikývla. Uistí sa, že tomu bude venovať viac pozornosti.
Jej pohľad pomaly cestoval po miestnosti. Nohy jej sa začali poklepávať v rytme hudby.
Tak čo vlastne presne mám urobiť? Vedela, že príchod do baru bol nejaký druh testu pre ňu, ale úplne nerozumela, čo William chcel, aby urobila.
Vidíš tu ženu, tú v čiernej koženej bunde ako sa opiera o koniec tyče?
Savannah trochu naklonila hlavu a letmo zahliadla tú ženu. Jemne prikývla hlavou.
Prečítaj jej myseľ.
Čo?
Sústreď sa na ňu. Pozri sa, či budeš schopná počuť jej myšlienky. Musíš byť schopná prečítať  si ľudské mysle. Ak nie, potom sa môžeš ocitnúť vo vážnom nebezpečenstve. Nezabudni, niektorí ľudia vedia o existencii upírov. Niektorí  ľudia nás lovia. Musíš byť schopná preskenovať mysle tých, ktorí sú okolo teba. Musíš vedieť, či majú v úmysle ti ublížiť.
Zahryzla si do pery. Nemala rada predstavu, že sa vpadne niekomu inému do mysle. Bol to príliš osobný, príliš intímny čin.
Urob to, Savannah.
Nie. Nemohla to urobiť. Nemohla sliediť v niekoho iného mysli, ukradnúť jeho myšlienky a sny. Nemohla to urobiť, neurobí to.
Náhle vstala a zamierila na tanečný parket.
Savannah!
Ignorovala jeho zvolanie a pokračovala v chôdzi. Muž s krátkymi blonďavými vlasmi a tenkými fúzmi sa ponáhľal, by ju pozdravil.
„Hey, ty, tá pekná vec! Chceš si zatancovať?“ Mohla cítiť alkohol v jeho dychu, vidieť ho v zasklenom výraze očí. Premýšľala o tom, že ho odmietne, v skutočnosti otvárala ústa, aby mu to povedala, keď začula Williamov panovačný príkaz.
Nechaj ho osamote. Vráť sa ku mne!
Zdvihla bradu a usmiala sa na svojho budúceho partnera. „Rada si zatancujem,“ jemne zapriadla.
Jeho oči sa rozšírili a ihneď ju zatiahol na tanečný parket.
Skupina začala hrať jemnejším, ľahším tónom a jej partner si ju pritiahol, skĺzol rukami dole po jej chrbte.
Savannah mu jemne zatlačila na hruď, chcela dať medzi nich viac odstupu. „A, pozri sa, kamarát – “
Jeho pohľad sa zamkol na jej perách. „Billi. Moje meno je Billi.“ Rukami skĺzol dole k jej bokom.
Toto nebolo to, čo zamýšľala. Iba sa chcela dostať preč od Williama na okamih, iba na chvíľu, tak si mohla premyslieť -
Určite bude rada, keď ju zložím, zbavím šiat z jej horúceho malého tela a –
Savannah zalapala po dychu a vrazila do Billa, odstrčila ho, aby sa odtackal ďalej od nej. Vedela, že tie myšlienky boli jeho. Skutočne mohla cítiť vlny jeho túžby ako pulzovali na ňu.
„Čo do pekla?“ Bill na ňu uprene hľadel a urobil krok dopredu, ruky sa mu zovreli do pevných pästí.
„Nepribližuj sa ku mne,“ nariadila mu, jej oči zažiarili.
Zamrzol.
Stíšila hlas, snažila sa dosiahnuť bod, ktorý predtým použila na tú barmanku. „Odíď z baru, vezmi si taxík a choď domov. A znovu sa ku mne nepribližuj.“
Zažmurkal a potom ju naširoko obišiel. Kráčal priamo k východu z baru.
Savannah ho pozorovala ako jastrab, hnev stále búšil v jej žilách.
„Problém?“ mäkko sa spýtal William, objavil sa vedľa nej.
„Môžeme odísť?“ spýtala sa, jej hlas bol ako šepot. Bolo toho príliš veľa na ňu. Ľudia. Hluk. Pachy. Iba sa chcela dostať von. Odísť preč.
Musela odísť.
Nečakala na Williama, aby jej odpovedal. Bežala k dverám.
Trhnutím otvorila dvere a vybehla von, zhlboka sa pritom nadýchla. Vyhadzovač sa pozrel na ňu, zamračil sa.
Savannah bežala. Tak rýchlo ako mohla. Nestarala sa, kde ide. Iba vedela, že musí odísť.
Jej nohy dupali po chodníku. Budovy a stromy prechádzali okolo nej v nepríjemnej machuli. Rýchlejšie. Rýchlejšie.
Tie zvuky ju prenasledovali. Pachy. Hlasy.
Chcela vykríknuť. Iba urobiť, aby sa zastavili.
Vbehla do parku, rozbehla sa po starej cestičke. Odhŕňala kríky a stromy zo svojej cesty a vyhýbala sa padnutým konárom, zastavila sa až pred malým rybníkom. Na chvíľu tam stála, odfukovala.
Potom padla na kolená, zízala neprítomne do temnej vody. Čo to urobila? Čím sa stala?
„Nezmenila si sa,“ jeho hlas zaznel ako šepot z temnoty. „Ty stále tá istá osoba, ktorou si vždy bola.“
Našiel ju. Vedela, že ju nájde. Jej pohľad zostal zamknutý na vode. „Nie, nie som.“
Sadol si vedľa nej a mohla cítiť tlak jeho pohľadu na nej. Vedela, že čaká na ňu, aby mu povedala, prečo utiekla.
Povrch vody vyzeral tak pokojne, tak čisto. Ale aké tajomstvá ležali pod povrchom? Na okamih zatvorila oči. „Nemyslím si, že to dokážem urobiť.“ Jej oči sa otvorili, uprene sa pozrela na tú vodu.
Cítila ako stuhol vedľa nej. „Môžeš to urobiť. Nezmenil som ťa, ak by som nemyslel, že nie si dostatočne silná.“
Ale nebola silná. Nikdy nebola silná. Mark bol ten silný.
„Savannah.“ Jeho has bol mäkký, presvedčivý. „Pozri sa na mňa.“
Pomaly obrátila hlavu k nemu.
„Si ten najsilnejší človek, ktoré som kedy stretol. Prešla si chorobou, tragédiou a smrťou a stále si pokračovala.“
Zatriasla hlavou. Nerozumel jej. Iba urobila, čo musela.
„Nie.“ Bol dôrazný. „Si tá, ktorá tomu nerozumie. Nevidíš seba ako ženu, ktorou si skutočne. Vysledovala si ma. Našla si ma, keď som sa skrýval storočia.“ Malý úsmev rýchlo prebleskol po jeho tvári. „A vydierala si ma. Vedela, si že som upír s neuveriteľnou silou a mocou a ty si ma skutočne vydierala.“
Začervenala sa. Skutočne sa mu vyhrážala, že pôjde do novín s príbehom o ňom?
Jeho úsmev upadol. „A čelila si Geoffreyovi. Sama, neozbrojená. Snažila sa poraziť upíra s tisícročnými skúsenosťami a tisícročnou mocou.“ Zatriasol hlavou. „A ty mi povieš, že nie si silná?“
Nerozumel jej. „Musela som bojovať s ním. Ublížil by Mary!“ Nezaútočila na Geoffreya, pretože bola silná. Urobila to, aby ochránila svoju priateľku.
„Mohla si zomrieť pri ochrane svojej priateľky! Bola si ochotná vymeniť svoj život za jej. Neuvedomila si si koľko odvahy to chcelo?“
Prehltla. V tom čase sa necítila odvážne. Bola vystrašená.
„Ale nenechala si, aby ťa tvoj strach zastavil. A keď si bojovala, i keď ťa stravoval strach, to, sladká Savannah, je sila.“
Upokojila sa. Chcela mu uveriť, ale –
„Nie je to o tom, či verím v teba. Je o tom, či verím v seba.“
Mal pravdu. Obrátila sa späť k rybníku. Musí uveriť v seba samú. Uveriť svojej vlastnej sile. Podviedla smrť. Bojovala s upírom a prežila. A pomstí sa za brata.
„Ako dlho… “ Zastavila sa, vyčistila si hrdlo a potom sa spýtala. „Ako dlho ti trvalo, než si zvykol na to, že si upírom?“
Zasmial sa. „Ach, Savannah, stále si zvykám.“
Usmiala sa. Zdvihla kameň a hodila ho do vody. Malá vlnka sa objavila na čistom povrchu. „Nechcem čítať niekoho myšlienky. Zdá sa mi to príliš osobné. Príliš mnoho narušenia.“ Jej pery sa stiahli. „Ale urobila som to každopádne bez toho, aby som to zamýšľala.“
„Mužovi, s ktorým si tancovala?“ Bol tam ľahký hrot v jeho hlase.
„Áno. Predstavoval si, že m-mi vyzlečie šaty a – “
„Bastard.“ Mohla začuť zúrivosť v jeho hlase, pocítila to v náhle napnutej atmosfére.
„Keď som poznala, čo chce, ja – “ Zhlboka sa nadýchla. „Bola som naštvaná. A tak som bála, že stratím kontrolu a ublížim mu.“
„Pochopiteľná odpoveď.“ povedal William, stiahol prsty do pevnej pästi. „Myslím, že ten chlapík si zaslúžil trochu bolesti.“
„Použila som nátlak na neho,“ zašepkala, civela na malé vlnky, ktoré boli stále viditeľné na vode. „Povedala som mu, aby odišiel a znovu sa ku mne nepriblížil.“
„Hmm. Vyzerá to, že sa dostal z toho celkom ľahko.“
Zaťala zuby. „Nechcela som vedieť, čo si myslí. Prajem si, aby som nikdy nepočula jeho myšlienky. Nechcem vedieť, na čo niekto myslí. Je toho príliš veľa!“ Nemohla vydržať predstavu, že bude bombardovaná obrazmi myšlienok iných ľudí, ich fantáziami.
Jeho ruky sa dotkli jej ramien, zľahka ju pohladili. „Môžem ťa naučiť ako to kontrolovať. Naučiť ťa ako ich blokovať.“
„Myslím, že viem ako zablokovať tie zvuky, ale keď som bola v bare, stratila som kontrolu. Tých zvukov bolo príliš veľa. Tých pachov bolo príliš. Všetkého bolo príliš veľa!“ Bála sa, že rozbije z toho tlaku na jej citlivú myseľ.
Pritiahol si ju na hruď, pohladil jej vlasy jemnou dlaňou. „Máš za sebou pekelný večer, však?“
Prikývla, užívala si pocit jeho rúk. „Budete to lepšie?“ jemne sa spýtala.
Pobozkal ju na čelo. „Áno. Každý deň to bude jednoduchšie. Zosilnieš.“
„Nechcem čítať myšlienky ostatných ľudí.“ Znela ako podráždené dieťa, ale nestarala sa o to. Nemohla to urobiť. Nemohla sa donútiť, aby šla do myslí cudzincov.
„Potom ťa naučím, ako zablokovať ich myšlienky. Naučím ťa ako ochrániť svoju myseľ.“
Odtiahla sa, pozrela sa do jeho očí. „Ďakujem William.“
Zamračil sa. „Za čo?“
„Že mi pomáhaš.“
Uprene jej hľadel do očí. Sklonil hlavu a ona zdvihla tvár k nemu, bola dychtivá, aby pocítila jeho pery na nej.
Namiesto toho pocítila, ako jej triaška beží po chrbte. Studený vietor vial priamo na ňu.
Oči sa jej rozšírili. „William?“
Odtiahol sa, tvár mal tvrdú. „Poďme, Savannah, teraz.“ Vstal, vytiahol ju na nohy.
„Ale ja nerozumiem.“
Začula zvuk jemného smiechu. Mužského smiechu.
William začal bežať, tlačil ju pred sebou.
A potom začula ten šepot, plával vo vetre.
Savannah.
Potom ho zacítila, pocítila ako temnota jeho prítomnosti siaha po nej, volá ju.
Geoffrey.
Ale ako? William jej povedal, že sa bude zotavovať zo zranení. Už sa vyliečil?
Bol blízko. Tak blízko. Williamov hlas bol silný, tak jasný v jej mysli.
Už sa vyliečil? Jeho sila je neuveriteľná. A strašidelná.
William ju viedol temnou ulicou, ťahal ju v zúrivou chôdzou. Ešte sa nezotavil, ešte nie úplne.
Potom ako –
Jeho miesto odpočinku je nablízku. Môže nás zacítiť.
Trhla sebou, aby sa zastavili. „Je nablízku?“ Ak bol Geoffrey nablízku a bol slabý… potom ho mohli poraziť. „Prečo utekáme? Musíme ho nájsť. Teraz je naša šanca! Môžeme – “
William sa obrátil k nej a tvrdý výraz na tvári mohol byť vyrezaný z kameňa. Iná triaška skĺzla po nej.
„Neutekáme pred ním.“
Potom pred kým utekáme?
„Necítiš to?“ spýtal sa jej. „Nemôžeš cítiť, čo prichádza?“
Chvenie prešlo cez ňu. Cítila niečo, ale –
Uvidela ako malý záchvev prebehol aj cez jeho telo.
Oči sa jej rozšírili. Čo sa deje?
„Slnko vychádza. Svitanie je skoro pred nami. Utekám pred svetlom, nie pred Geoffreyom.“ Zdvihol ruku a uvidela, že sa trasú. „Naše telá nás varujú pred prichádzajúcim svetlom. Počúvaj svoje telo a vždy venuj pozornosť jeho varovaniu.“ Uchopil jej ruku. "Teraz, poď, nemáme mnoho času.“
Bežali, ich srdcia búšili a končatiny sa chveli.
Ako ďaleko to bolo do jej bytu? Ako dlho predtým, než slnko –
William ju uchopil, pevne ju zovrel na hrudi a pozrel sa na oblohu.
Vzlietli, preleteli cez budovy a strechy a za pár minút boli na streche jej bytu.
Vbehli dovnútra budovy práve v čas, keď slnko začalo vychádzať.
Bežali do bytu. S kývnutím ruky William pokynul roletám, aby spadli dole a zabezpečil závesy. Bez stopy slnečného svetla vliezol do jej domu.
Boli v bezpečí.
William ju vzal do náručia a vytiahol ju na posteľ.
Podivná letargia už ňou prechádzala. Jej telo bolo ťažké, skoro ako kedy ju niečo tiahlo dole. A jej srdečný tep sa spomalil, spomalil…
„William?“ Bála sa. Vôbec nevyzeralo, že sa zhlboka nadýchla. A jej srdce, jej srdce –
„Šš.“ Jeho ramená boli pevné okolo nej. „Nebojuj s tým. Iba odpočívaj.“
„J-ja sa bojím,“ zašepkala a potom jej srdce prestalo biť.

23 komentářů:

  1. Dakujem za super kapitolu a teším sa na pokračovanie ☺

    OdpovědětVymazat
  2. Moc děkuji za další skvělou kapitolu!!❤❤❤

    OdpovědětVymazat
  3. Moc děkuji za další kapitolu

    OdpovědětVymazat
  4. Díky za překlad a korekci.

    OdpovědětVymazat
  5. Ďakujem pekne za super preklad, myslím, že veľa času na učenie nebude mať boj s Geoffreyom sa blíži...

    OdpovědětVymazat
  6. Dakujem za dalsie pokracovanie. GabiM

    OdpovědětVymazat
  7. Díky za další úžasnou kapitolu :)

    OdpovědětVymazat
  8. Ďakujem. Nečudujem , že sa všetkého bojí, všetko je pre ňu nové.

    OdpovědětVymazat
  9. oc děkuji za skvělý překlad. Katka

    OdpovědětVymazat
  10. Děkuji za překlad. Bobo.

    OdpovědětVymazat
  11. Moc děkuji za další skvělou kapitolu a překlad 💚

    OdpovědětVymazat
  12. Moc děkuji. Těším se na pokračování.

    OdpovědětVymazat
  13. zajímavé zaučování :)
    děkuji za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  14. Moc děkuji za další kapitolu.

    OdpovědětVymazat