čtvrtek 19. dubna 2018

Bozk upíra - 11. kapitola



Keď sa pozriem do jeho očí, vidím iba zlo.
Záznam z denníka Henryho de Montforta
13. december 1068


VAROVALA personál nemocnice. Povedala im, že Maryin život je v nebezpečenstve, že potrebuje stály dohľad. Zavolali dvoch ďalších strážcov a sľúbili  Savannah, že Mary bude v bezpečí.
Nepovedala im, že ten muž, ktorý šiel po Mary, nebol práve človekom. Neuverili by jej, ak by im povedala, že upír chce zabiť jej priateľku.
Tak, klamala. Povedala im, že Maryin bývalý priateľ bol v nemocnici a že sa priznal, že zaútočí na ňu. Potom bolo ľahké zariadiť ochranu pre Mary.
Akonáhle si bola istá, že Mary je v bezpečí, Savannah prehľadala vrchné poschodia nemocnice. Nemyslela si, že by Geoffrey odišiel, že by to vzdal a rozhodol sa odísť. Nie, vedela, že je stále tu, čaká na ňu. Čaká na ňu.
Nemohla ho nájsť. Pozrela sa do každej miestnosti a do každej skrine. Nenávidela tú myšlienku, že je stále tam, čaká na správny okamih, aby zaútočil. Aby eventuálne zabil Mary.
Musela ho vytiahnuť. Aby odišiel z nemocnice. Mary potrebovala čas na zotavenie. Nebola by schopná prežiť ďalší útok z jeho rúk. Musí ho odlákať preč. Musí ochrániť Mary.
Zatlačením otvorila dvere, ktoré viedli k schodisku. Medzi ňou a parkovacou garážou boli dve poschodia. Horné červené svetlo osvetľovalo túto malú oblasť. Ponáhľala sa dole po schodoch, priala si odisť preč, tak rýchlo ako mohla. Neprítomne si trela spánok. Hlava jej vytrvalo búšila od okamihu, čo vkĺzla do nemocnice. Priala si, aby nenechala svoje tabletky u Williama.
Zišla tromi schodmi a svet náhle vyzeral, že sa točí pred ňou. Uchopila železné zábradlie, pevne sa ho držala. Uvidela krátky záblesk a potom ju temnota obklopila.
Zatvorila oči a počula zvuk tlčúceho srdca? Našiel ju? Urobil to kvôli nej?
Počítala do desať a otvorila oči. Temnota bola preč. Znovu uvidela červenú žiaru svetla a betónové schodisko.
Začala kráčať dole po schodoch, neodtiahla už ruku zo zábradlia. Nevedela, čo sa práve stalo, ale nechcela mu dať žiadnu šancu. Našťastie musela zísť iba jedno poschodie, aby sa dostala do garáže.
Vezme džíp a odíde tak ďaleko a tak rýchlo ako bude môcť. Vedela, že ju bude nasledovať. A Mary bude v bezpečí.
Betónové schody končili pred červenými dverami. Strčila do nich, aby ich otvorila, ponáhľala sa do garáže.
Mohla vidieť svoj džíp ako stojí na vzdialenej strane, priamo pod bezpečnostnou kamerou. Dlhé, fluorescenčné svetlo slabo blikotalo nad jej hlavou, vrhalo tiene na chodník.
Nikto iný nebol v opustenej garáži. Žiadni návštevníci, ani ochranka.
Musela sa ponáhľať. Musela odísť preč. Predtým, než –
Vedľa džípu stál muž.
Nemohla  vidieť jeho tvár. Iba jeho telo. A jeho vlasy. Dlhé vlasy, stiahnuté na zátylku. Vstúpil do svetla a ťažko zalapala po dychu, bola šokovaná. Mal Williamove vlasy. Williamovu tvár. Williamove oči. Jeho líca. Jeho zmyselné ústa.
Mohol to byť William, ale jeden malý detail. Muž pred ňou nemal Williamovu drsnú jazvu, ktorá mu pokrývala líce.
Je to môj nevlastný brat. Spomienka na Williamove slová prekĺzli do jej mysle. Brat. Títo dvaja muži mohli byť dvojčatá.
Usmial sa na ňu. „Ahoj, Savannah. Vedel som, že prídeš.“ Zľahka si prešiel po tvári. „Nepovedal ti drahý William o tejto podobnosti?“ Postupoval k nej ako lovec, ktorým bol.
V jej predstavách, mal tvár vždy zakrytú temnotou. Nevedela, nikdy nesnívala, že bude zdieľať tvár jej milenca.
„Povedal by som, že sme si úplne podobní,“ zamrmlal. Jeho nechty sa predĺžili do žiletkovo ostrých drápov.
Jeho slová vytrhli Savannah zo šoku. „Nie si vôbec ako on. Si vrah, monštrum! William je – “
Tvár sa mu napla. „Čo je on?“ odsekol.
Dobrý. To slovo zašepkalo v mysli. Slušný. Silný. „Niečo, čo ty nikdy nebudeš,“ namiesto toho povedala. „Niečo, čomu nikdy nemôžeš porozumieť.“
Vyskočil dopredu, ramená sa mu roztiahli. Jeho prsty vyzerali ako nože.
Savannah stála na mieste. Čakala na neho, čakala na dokonalý okamih. Mohla vidieť jeho dlhé, ostré zuby. Vidieť červeň v jeho očiach. Vidieť jeho zúrivosť. Vložila ruku do vrecka. Iba o okamih dlhšie...
Teraz!
Vytiahla ruku z vrecka. Prsty sa obkrútila okolo malej plechovky so slzným plynom. Zamierila na jeho oči, tie červené, žiariace oči –
Zareval v hneve a bolesti. Ruky mu odleteli od nej a pohli sa, aby zakryli horiace oči.
Nemohla stáť a čakať na to, kým sa zotavil. Bežala priamo k džípu. Ak by sa dostala dovnútra a zamkla tie dvere, možno bude schopná odísť preč.
„Zaplatíš za to,“ zavrčal za ňou.
Prstami tápala, uchopila slzný plyn, keď zúfalo hľadala kľúče skryté vnútri kabelky. Počula jeho kroky, búšili o betón za ňou. Kde boli tie prekliate kľúče?
Jej prsty sa skrútili okolo nich. Vytiahli ich, odhodila kabelku, keď utekala. Ešte pár krokov...
Chytil ju zozadu, otočil ju a hodil ju na zadnú časť džípu.
Vytiahla kľúče, zamierila na jeho zranené oči. Nenechá ho, aby si ju vzal bez boja! Vyrazila so všetkou silou.
Ramená sa mu zdvihli, vrazili do jej zápästia. Zasiahla ho, pichla mu do očí kľúčmi. Minula síce oči o centimeter, ale zanechala mu krvavú stopu na ľavom líci.
„Ty mrcha!“ Jeho prsty sa zamkli okolo jej zápästia, zovrel kosti a šľachy. Počula ostré, nechutné puknutie. Kľúče vykĺzli z jej náhle bezmocných prstov a padli na zem.
Krv mu tiekla po líci. Vytiahol jej uväznené zápästie nad hlavu. Zasiahla ho s voľnou rukou, búšila mu do hrude, tvrdo. Zasmial sa a naklonil hlavu k jej.
„Milujem dobrý boj,“ zašepkal a otrel si pery o jej.
Mohla cítiť krv. Jeho, jej, nevedela. Skrútila hlavou dozadu, zacítila studený kov za sebou. Kopala do neho, znovu a znovu, používala topánky, aby ho kopla do kolien.
Nevyzeral, že by vôbec cítil tie údery. Natiahol sa a schmatol jej voľnú ruku. Skrútil jej obidve ruky za chrbát a držal ju bez námahy v oceľovom zovretí jednej ruke.
Tlačil na ňu, aby sa vrátila späť do temného rohu garáže. Napla sa, bojovala proti nemu, proti jeho zdrvujúcej sile. 
Bol neústupný. Za niekoľko sekúnd ju dotlačil na chladnú murovanú stenu v garáži. Jeho nohy sa tlačili medzi jej, nechávajúc telo otvorené, bezmocné. Nemohla kopnúť do neho. Nemohla ho zasiahnuť, tak otvorila ústa a kričala tak nahlas, ako mohla.
Rukou zovrel jej ústa, donútil jej pery, aby sa vrátili pred zuby. Tentokrát vedela, že krv, ktorú ochutnala, bola jej.
Civela na neho, nenávisť ju stravovala. Toto bolo to vraždiace zviera, ktoré zabilo jej brata. Zabilo Sharon. Zaútočilo na Mary. Jej telo sa triaslo od zúrivosti.
Usmial sa.
„Dlho som na teba čakal,“ zašepkal, sklonil sa a oblizol jej kožu na hrdle.
Snažila sa odtrhnúť, ale jej hlava iba narazila do steny. Smial sa jej námahe, očividne si užíval vzrušenie z boja. Začal sa otierať o jej krk, zľahka ju uhryzol. Zhlboka sa nadýchol a vdýchol jej  vôňu.
Odtiahol sa späť, uprene na ňu hľadel s žiarivými očami. „Môžem ho cítiť z teba,“ osočil sa na ňu. „Je všade na tebe.“
Ľavou rukou stále pevne zovieral jej zápästia. Dvihol pravú ruku a zamkol ju okolo jej hrdla. Jeho držanie sa spevnilo. Zalapala po dychu, bojovala o vzduch.
„Milenka môjho brata,“ zamrmlal, civel na ňu so znechutením. „Ako si budem užívať tvoje zabitie... “
Vrazila hlavou dopredu, zasiahla ho do  brady. Zaklial, ale jeho zovretím to nezatriaslo.
Slzy sa jej objavili v očiach. Hlava pulzovala, búšila. Bolesť vyžarovala zo spánkov v oslepujúcich zábleskoch. Nemohla sa nadýchnuť. Hrdlo jej horelo. Pľúca ju boleli. Zabíjal ju.
William! Výkrik sa ozýval v jej mysli. Mal pravdu. Nebola dostatočne silná, aby porazila Geoffreya. Nebola dostatočne silná, aby zabila toto monštrum. A teraz zomrie. Priala si, aby mala šancu povedať Williamovi zbohom. William. Jej temný rytier.
Geoffreyova hlava náhle sebou trhla a jeho nozdry sa rozšírili. Uvoľnil sa, otočil sa, aby preskúmal temnú garáž.
Savannah padla na zem, pristála v zamotanej kope. Lapala po dychu, zúfalo sa snažila nadýchnuť sa drahocenného kyslíka.
Geoffrey urobil krok dopredu, skrčil sa. Vytiahla sa na kolená, tlačila sa hore dlaňami. Vedela, že jej zápästie je zlomené, mohla vidieť kosť ako odstáva v podivnom uhle. Prehltla. Nezáležalo na tom. Na tej bolesti nezáležalo. Musela to zablokovať. Musela bojovať.
Geoffrey bol späť pri nej. Mohla povedať, že prehľadával garáž, používal svoje ostré zmysly na lov.
Očividne čakal na niekoho. Na ďalšiu vraždu.
Nemohla mu to dovoliť, aby to urobil. Nemohla stáť bokom, kým by zavraždil ďalšiu osobu.
Vykročila dopredu, hodila sa telom na jeho chrbát. Zavrčal, obrátil sa. A skoro ležérnym mávnutím ruky ju hodil späť na stenu.
Skĺzla pomaly dole na podlahu. Búšenie v hlave sa zvýšilo.
Kráčal priamo k nej.
William. Jeho meno bol ako šepot, ktorý nikdy neprešiel cez pery, výkrik, ktorý sa ozval v jej mysli.
Geoffrey sa naklonil a vytiahol ju na nohy. Prsty zamotali do jej vlasov, trhol hlavou a odhalil tak hrdlo. „Bojíš sa umrieť?“ potichu sa spýtal.
Civela mu do očí a uvidela svoju smrť. „Nie,“ zamrmlala, vedela, že jej čas nastal. Nebála sa smrti. Roky žila s neradostným prízrakom smrti nad sebou. Nevadilo jej, že zomrie. A určite sa nebála smrti.
Ale bola naštvaná, prudko a úplne rozzúrená, že jej brat ostane nepotrestaný a William bude nútený sám zabiť svojho brata.
Jej odpoveď vyzerala, že mimovoľne zasiahla Geoffreya. Zastavil sa, civel jej do očí.
Prehltla, ochutnajúc smrť. „A ty?“
Jeho oči sa zúžili od hnevu. Otvoril ústa, odhalil dlhé, lesklé tesáky. Sklonil ich k jej hrdlu.
Cítila škrabnutie zubov na hrdle. V tom istom okamihu to vyzeralo, že ostrý nával bolesti explodoval vnútri jej hlavy. Horela, jej myseľ bola vo víre skrútenej agónie.
Pred očami jej preblesklo klbko svetla. A potom uvidela iba temnotu.
Necítila jeho zuby, keď sa ponorili do jej hrdla. Necítila pulzujúce zápästie, alebo bolesť z pomliaždených a zbitých končatín.
Všetka bolesť zmizla, zmizla v rozsiahlej temnote.
Telo jej ochablo, spadlo a viselo slabo v Geoffreyových rukách.
A keď vkĺzla do čakajúcej priepasti, začula hlas svojho brata. Počula Marka, ako zavolal jej meno.
*****
„SAVANNAH!“ William vtrhol do parkovacej garáže, strach ho skoro premohol. S každou sekundou, ktorá prešla, mohol cítiť, ako Savannah od neho odchádza. Cítil ju od okamihu, čo dosiahol Seattle. Cítil vlny bolesti a strachu, ktoré ju obklopovali.
Cítil chladný dotyk smrti, ako sa obkrútila okolo nej.
Savannah nemala mnoho času. Jej telo vzdorovalo voči nej, odmietala pokračovať vo boji.
Keď vbehol do garáže, mohol cítiť brata. Cítil tú chorú, skrútenú zúrivosť, ktorá sa držala Geoffreya ako nejaký kabát.
Ale tak ako zhasnuté svetlo, nemohol viac cítiť Savannah. Nie jej teplo. Nie jej ducha. Dokonca ani záblesk bolesti, ktorá vyzerala, že ju zrejme prenasledovala.
Jednoducho ju nemohol cítiť. A to ho vydesilo.
Pach krvi mu dráždil nozdry. Jemná vôňa levandule mu mučila dušu.
Videl Geoffreya, ruky mal obkrútené okolo Savannah, ústa sa kŕmili na jej hrdle.
William zavrčal od hnevu a hodil sa na brata.
Geoffrey sa otočil, zacítil útok. Odhodil Savannahino telo na zem a vyskočil na Williama.
Stretli sa, oči dočervena a zuby žiarili v spleti končatín a nenávisti. Geoffreyove tesáky roztrhli Willliamovu kožu, trhnutím mu otvoril hruď a zanechali krvavú, otvorenú ranu.
Williamove nechty sa predĺžili do žiletkovo ostrých drápov a švihol nimi, zasiahol Geoffreya do ramena. Krv tiekla dole po ramene jeho brata, kvapkala z ruky.
„Ahoj, braček,“ zašepkal Geoffrey. „Je tu už tak dlho.“  Vyrazil drápami a namieril si to na Williamovo odhalené hrdlo. William mu zachytil ruku v oceľovom zovretí. Zovrel zuby a donútil bratove drápy, aby sa stiahli späť.
Uvidel Savannah na kútikom oka. Nepohla sa. Jej telo ležalo ticho a bolo bledé na jazierku krvi.
„Čo si to urobil?“ zavrčal, poslal Geoffreya, aby odletel späť na kapotu auta. „Čo si to urobil?“
Geoffrey vyskočil z auta, ľahko pristál na nohách. Oblizol si pery, zachytil krv, ktorá mu stále ležala na jazyku. „Ochutnal som tvoju milenku,“ povedal, pery sa mu skrútili do hriešneho úsmevu.
Beštia vnútri Williama kričala, vrčala od zúrivosti. Zaútočil. Vrazil do Geoffreya, búšil do neho, znovu a znovu. Jeho drápy sekali do neho, zanechávali hlboké rezy po celom bratovom tele. Jeho hlava. Jeho hruď.
Geoffrey vyskočil na nohy, kopol Williama do žalúdka. Úder poslal Willama, aby sa zrútil na betón.
Ihneď vyskočil a vyletel na brata. Zrak sa mu zúžil. Všetko, čo videl bol Geoffrey. Zabije svojho brata. Teraz.
Savannah zastonala, ten zvuk bol jemný, bol sotva ako šepot.
William zamrzol.
Geoffrey vrazil do neho a poslal tým obidvoch k zem. Geoffrey zdvihol ruku a William si uvedomil, že brat drží drevený kolík a ten sa vznáša dva centimetre nad jeho srdcom.
Geoffreyov úsmev sa rozšíril. „Bojíš sa smrti, braček?“
Williamova ruka vyrazila, bola rýchlejšia ako napádajúci had a vykrútil kolík z bratovho zovretia. Odhodil ho, poslal Geoffreya na zem. Geoffrey vrazil do boku auta.
William vyskočil na nohy, kolík pevne zovieral v pästi. Postupoval k Geoffreyovi, chladne pozoroval, ako sa brat kolíše na nohách.
Geoffreyho dýchanie bolo tvrdé a rýchle. Jeho tvár bola napätá, stiahnutá od bitky a narastajúcej straty krvi.
Pohľad mu bežal zúrivo po garáži. A potom sa usmial, mal anjelský úsmev na tvári. „Počul si to, bratček? Počul si ten zvuk?“
William zamrzol, začal si byť vedomý mdlého, pomalého tepu.
Geoffrey si oblizol pery. „Je to jej srdce. Bojuje, aby bilo. Počuješ to?“
Počul to. Bolo pomalé. Príliš pomalé.
„Nezvládne to. Tvoja milenka umiera.“ Geoffrey si dal ruku na plece, snažil sa zastaviť prúd krvi.
William uprene hľadel na Geoffreya a potom na Savannah. Mohol počuť, ako jej srdce zúfalo pracuje.
„Čo urobíš, braček?“ spýtal sa Geoffrey. „Jej život... alebo môj?“
William sa obrátil k Savannah a Geoffrey zaútočil. Vrazil do Williamovho chrbta. Kolík mu vypadol zo zovretia a s rachotom spadol na zem. William sa obrátil späť a odhodil Geoffreya mocným švihom. Napol sa, bojoval, aby začul zvuk tepu Savannah. Skoro padol na kolená, keď ním prešla realita. Nepočul viac to bitie.
„Savannah!“ Bežal k nej a položil na ňu ruky, pritiahol si jej telo k sebe. Hlava jej spadla dozadu, bola ako zlomená kvetina.
„Je príliš neskoro!“ zavrčal Geoffrey, tlačil sa na kolená. „Je mŕtva!“ Geoffrey sa usmial. „Ale neboj sa, braček, uvidíš, že sa k nej pripojíš... čoskoro.“ Brat sa kýval na nohách a potom prebehol k dverám, zanechajúc za sebou cestičku krvi vo svojich stopách. Keď ho William pozoroval v bezmocnej zúrivosti, telo brata sa zmenilo, stalo sa hmlou a zmizol.
William sa obrátil k Savannah, zúfalstvo sa valila cez neho. Nemohlo byť príliš neskoro. Nemohlo byť, nesmie ju stratiť.
Kolísal ju v náručí, tlačil si ju pevne na hruď. Dozadu spadnutá hlava, odhalila jej pomliaždené a skrvavené hrdlo. Dotkol sa jemne tých značiek s trasúcimi sa rukami. Tie rany boli hlboké, príliš hlboké.
„Savannah,“ jeho hlas bol ako šepot zvuku. „Savannah, vráť sa ku mne. Otvor svoje oči a vráť sa ku mne!“
Nepohla sa.
Začal kývať s ňou dopredu a dozadu, ako kedy bola dieťaťom. „Otvor svoje oči, Savannah. Otvor svoje oči!“ prikazoval jej, prosil ju.
Žiadna reakcia.
Strach v ňom horel. Bolo to príliš podobné ako naposledy. Príliš podobné ako s Henrym. Držal svojho brata, modlil sa, aby žil, pozoroval iba, ako umiera.
Vypustil svoju myseľ, oslobodil ju, aby vyhľadala tú jej. Nájde jej ducha a donúti ho, aby sa vrátil s ním. Zachytil slabý záblesk jej tepla a nasledoval ho, sledoval ho ako lovec, ktorým kedysi býval. Bolesť mu vrazil do mysle. Hlboko. Divoko. Bola úplne konzumujúca. To bola jej bolesť. Jej agónia. A vedel, že jej smrť bola na sekundy vzdialená.
Snažil sa ju upokojiť, dať jej silu, ale nemohol zastaviť tú bolesť. Nemohol zastaviť žiarivé záblesky svetla.
Žalúdok sa mu skrútil. Jej koniec bol blízko. Smrť siahala hladnými rukami, aby si ju nárokovala.
„Nie!“ zakričal William. „Nenechám ťa ísť! Nemôžeš ma opustiť!“
Nie znovu. Nemohol sedieť, kým smrť by si nárokovaná niekoho iného, kto mu patril.
Vstal, ľahko držal jej krehkú váhu a utekal k východu z parkoviska. Za betónovými stenami mohol vidieť noc. Mohol vidieť slabý svit hviezd. Mesiac visel nad oblakmi.
Iba niekoľko krokov.
Vrazil do tej noci, jeho telo vyletelo k oblohe. U seba pevne držal Savannah, bola zamknutá v mocnom objatí.
Čas bežal. Musí nájsť pre ňu bezpečné miesto. Musí sa uistiť, že bude ochraňovaná tak, aby rituál mohol začať.
Preskúmal terén. „Vydrž,“ zašepkal jej nehybnej postave. „Iba vydrž!“
Tam! Zletel dole, pristal na opustenej streche. Budú tu v bezpečí. V bezpečí pred zvedavými očami a jeho bratom.
Jemne ju položil na strechu. Rukou jej jemne pohladil čelo, jemne odtiahol zmotané vlasy. Kožu mala bledú, príliš bledú. Nebude už žiť dlho. 
„Savannah,“ jej meno bolo ako povzdych, ako modlitba. „Sladká Savannah.“
Sklonil hlavu k jej hrdlu, stále pozorne počúval slabý tep jej srdca. Ako dlho to bolo, čo naposledy počul jej tep? Sekundy? Minúty?
Potom počul slabý prerušovaný zvuk. Jej srdce!
Zaváhal. Bola dostatočne silná? Bude schopná prežiť bozk?
„William.“
Jeho pohľad preletel po jej tvári. Oči mala stále zovreté. Líca sa prehĺbili. Prehovorila? Alebo jeho horúčkovitá myseľ vykúzlila jej hlas?
Jemne sa dotkol jej pier a uvidel, že pomliaždené hrdlo sa pohlo, keď bojovala, aby prehltla, bojovala, aby prehovorila.
„Pobozkaj ma, William,“ prosila. „Pobozkaj ma.“
Perami sa sklonil  k jej. Tak jemne ako vánok, tak jemne ako noc pohladil ju, uctieval ju. Vdýchol do jej úst, snažil sa jej dať svoju silu, svoju energiu , svoju čistú dušu.
Jej tep sa zastavil a ona zalapala po dychu.
„Nie!“ Nemohla ho opustiť. Nemohol jej to dovoliť! Mali prísahu. Sľúbila mu večnosť. On ju nestratí kvôli smrti.
Ponoril zuby do jej hrdla. Sladká krv mu skĺzla po jazyku, bola horúca, čistá. Urobila ho hladným. Chcel sa napiť, napiť sa všetkého z nej.
Ale mohol cítiť, ako sa mu vytrácala. Jej duch odchádzal. Opúšťala ho.
Odtiahol sa, jej krv mu kvapkala po brade. So zubami vyryl dlhú, zubatú cestičku na zápästí a dal jej tú ranu pred ústa, pohol jej hrdlom tak, aby bola nútená prehltnúť tú drahocennú tekutinu. Musela si vziať jeho krv. Musela sa napiť od neho, inak rituál nikdy nebude fungovať.
Zatlačil na jej hruď, na jej srdce. Raz, dvakrát. Prial si, aby sa jej srdce pohlo. Aby bilo. Ešte raz. Ešte raz dostatočne dlho na to, aby sa napila. Aby sa transformovala.
Lial všetku svoju silu do nej, tlačil svoje fyzické schopnosti k hraniciam. A jej srdce začalo biť.
Oči sa jej rázne otvorili, boli prázdne a vydesené. Zdvihol ruku, nútil ju, aby sa napila jeho krvi.
Perami pohla zľahka ako motýľ na jeho koži. Len o niečo viac...
Zrútila sa, jej telo mu spadlo do náručia.
Uprene hľadel na ňu, strach ho konzumoval. Bolo to dostatočné? Dostala dostatočne na rituál?
Nemohol cítiť jej tep. Nedýchala.
Rýchlo prehovoril, recitoval slová, ktoré nepovedal viac ako deväťsto rokov. „Dávam ti moju krv, môj život. Vezmi si ho, staň sa jednou. Jednou z vybraných. Jednou z noci. Jednou zo mňa.“ Naklonil sa dopredu, zašepkal k jej pokojným perám. „Buď so mnou navždy, keď ti dám svoj bozk.“ Umiestnil svoje pery na jej, ochutnal krv, ochutnal strach.
V diaľke začul hrmot a vietor zavyl. Mohol cítiť búrku, cítil jej príchod, keď bičovala okolo nich.
Nepohol sa. Iba tam sedel, držal jej chladné, nehybné telo pri sebe.
Čakal príliš dlho? Už jej duch odišiel? Rovnako ako odišiel Henryho? Prišiel znovu neskoro?
Minútu tikali v tichosti. Savannah zlovestne potichu ležala v jeho náruči.
Jeho ruky sa zovreli okolo nej. Príliš neskoro. Znovu prišiel príliš neskoro.
Dážď vybuchol z neba. kvapky padali, zmočili ho, zmývali krv z jej tela, z neho.
Odpusť mi. Tie slová kričali vnútri jeho mysle. Sklamal som ju. Ako som sklamal Henryho.
Znovu ju pobozkal. Pobozkaj jej vlhké, pokojné pery.
Hruď ho bolela. „Sakra s tebou,“ zašepkal, uprene hľadel na jej bledú tvár. „Sľúbila si mi, že zostaneš so mnou.“ Rukou pohladil jej tvár.
Nemohol uveriť, že je preč. Nie Savannah. Bola príliš silná. Príliš dobrá.
Zabije Geoffreya. Uvidí svojho brata mŕtveho pred nasledujúcim západom slnka. Urobí –
Riasy sa jej zamihotali. Pery sa oddelili a jemný ston sa jej vynoril z úst.
„Savannah!“ Pritiahol si ju k sebe, použil svoje telo, aby ju zakryl pred padajúcim dažďom.
Riasy sa jej zdvihli. Oči, tak čisté, tak zelené sa stretli s jeho. Unavene sa usmiala.
„Ahoj, William.“


20 komentářů:

  1. Dakujem za napínavú kapitolu a teším sa na pokračovanie. A dúfam, že Geofreyho zabijú☺☺

    OdpovědětVymazat
  2. Ďakujem a teším sa na pokračovanie.

    OdpovědětVymazat
  3. Moc děkuji za další kapitolu, ještě že to dopadlo dobře a William to stihl, ale snad se brzy zbaví Geofreyho

    OdpovědětVymazat
  4. ďakujem za super preklad a už sa neviem dočkať pokračovania :o))

    OdpovědětVymazat
  5. Moc děkuji za další skvělou kapitolu!!!❤❤❤

    OdpovědětVymazat
  6. Díky za překlad a korekci.

    OdpovědětVymazat
  7. Díky za super napínavou kapitolu 🌸

    OdpovědětVymazat
  8. Děkuji za nový překlad. Katka

    OdpovědětVymazat
  9. Úžasná kapitola . Moc děkuji za skvělý překlad. ❤❤❤

    OdpovědětVymazat
  10. doufejme, že přeměna proběhla v pořádku
    děkuji za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  11. Wau, už som myslela , že zomrela.Ďakujem za napínavú kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  12. Moc děkuji. Těším se na pokračování.

    OdpovědětVymazat
  13. Je to napínavé, těším se na další kapitolu.

    OdpovědětVymazat