čtvrtek 12. dubna 2018

Bozk upíra - 10. kapitola


Môj brat má chuť na smrť.
Zápis z denníka Henryho de Montforta
11. december 1068


EŠTE nezačalo svitať v Seattle. Nočná temnota sa stále držala prázdnych mestských ulíc. Tiene noci ich zahalili, keď ju pozoroval.
Mohol ju vidieť, tak jasne cez tenké sklo na okne. Čierne vlasy mala stiahnuté dozadu v nedbalom chvoste. Tvár, napnutá od sústredenia, uprene hľadela  na obrazovku počítača. Tenké ramená boli zhrbené, prsty horúčkovito písali na klávesnici.
Dotkol sa tabule skla, cítil chladný povrch na ruke. Bol tak blízko k nej.
Zhlboka sa nadýchol, nasával nočný vzduch. Mohol cítiť pot, krv a slabý zápach horiaceho lístia a odpadkov. Ale nemohol objaviť žiadnu jej stopu. Ešte nie.
Trela si čelo, očividne bola unavená. Bola pri tom počítači viac ako štyri hodiny. Vedel to, pretože ju pozoroval celú noc. Pozoroval. A čakal.
Počas rokov sa naučil hodnote trpezlivosti. Mohol čakať nekonečne na svoju korisť. Bolo tak ľahké ju vypátrať. Skoro príliš ľahké. Bola ľahké ju zabiť? Bude kričať? Bude bojovať s ním?
Vždy si užíval dobrého boja. Dúfal, že ho nesklame.
Vstala a vypla počítač. Videl ju, ako kráča k skrini a uchopila čiernu koženú vetrovku. Usmial sa, zuby sa mu zaleskli v slabom uličnom svetle. Prichádzala k nemu.
Odtiahol sa od okna späť do tieňov.
Predné dvere sa otvorili s jemným vŕzganím. Počul cingot kľúčov, keď opatrne zamkla dom. Zdalo sa, že vyzerá byť opatrnou osobou, pozerala sa na dvere ako dobré malé dievčatko. Ako kedy ju to zachránilo.
Bola k nemu chrbtom, keď sa naklonila k zámku. Bolo by tak ľahké ísť po nej, aby si ju vzal teraz. Nikdy by nevedela, čo sa jej stalo.
Ale nebola by to žiadna zábava. Tak čakal. Ticho. Všímavo.
Kráčala dole po kamenných schodoch, jej pohodlné topánky nevydávali žiadne zvuky na betóne. Keď sa dostala k chodníku, zastavila sa, pohľadom prešla po okolí. Vedel, že ho nemôže vidieť. Bol príliš obratný v tom, aby zakryl svoju prítomnosť.
Kráčala dole po chodníku.
Kde šla v túto neskorú hodinu? Nikdy jej nepovedala matka, že noc môže byť nebezpečná?
Vliekol sa za ňou, vdýchol jej vôňu. Mohol cítiť jej šampón. Pripomenul mu jablká. Vždy miloval jablká.
Stále mala kľúče v ruke. Boli zovreté medzi prstami. Skoro sa usmial nad takou žalostnou zbraňou. Mohol počuť jej srdce, ako divoko búšilo v hrudi a mohol skoro ochutnať  krv, ktorá bohato tiekla v jej žilách. Sladká, sladká krv. Ó, ako miloval tú chuť...
Prikradol sa bližšie, sledoval ju zo vzdialenosti iba pár centimetrov.
Nikdy sa obzerala za seba. Ulica bola úplne prázdna. Všetky domy boli tmavé. Nikto ju nemohol vidieť. Alebo jeho. Natiahol sa, jemne sa dotkol jej krku.
Vykríkla a trhla sebou, snažila sa poškriabať ho svojimi kľúčmi.
Zasmial sa, keď kľúče zasiahli jeho tvár.
Ruky obkrútil okolo nej a naraz si ju pritiahol k sebe. Vytrhol jej kľúče a odhodil ich na zem.
„Ahoj, pekná dáma,“ zašepkal, oči mal krvavo červené. „Čakal som na teba.“
Oči sa jej rozšírili v hrozivom zistení. Otvorila ústa, aby znovu vykríkla.
Zovrel rukou jej ústa. „Ššš, láska. Nechceme zobudiť teraz susedov, však?“ Usmial sa, nechal ju uvidieť zuby.
Mohol cítiť tú bohatú, ťažkú arómu jej strachu. Miloval tú chuť strachu. „Buď potichu, láska,“ oblizol jej hrdlo a pocítil jej triašku.
Z okraja očí jej unikli slzy. Vždy nenávidel ženské slzy. Boli tak slabé. Neužitočné. „Bojíš sa, že zomrieš?“ spýtal sa jej, jeho hlas bol napnutý.
Cítil jej pomalé prikývnutie.
„To je príliš zlé,“ zamrmlal. A ponoril zuby do jej hrdla.
*******
„MARY!“ Savannah sa trhnutím zobudila, srdce jej búšilo. Videla svoju priateľku tak jasne, bojovala v temných vodách rieky. Kričala. Volala o pomoc.
Studený uzol desu sa vytvoril v hĺbke jej žalúdku. Niečo bolo zlé. Strašidelne zlé.
Vedľa nej bolo Williamovo telo záhadne pokojné. Dotkla sa ho, jej prsty prešli po jeho nahých ramenách. Jeho koža bola tak chladná a nedýchal. Nehýbal sa.
„William?“
Neodpovedal jej, ale skutočne to od neho neočakávala. Nevstane, nemohol až do súmraku.
Strach v nej rástol. Bola vydesená, že sa niečo stalo Mary.
Vykĺzla z postele, bola zvedavá, koľko je hodín.  Ako dlho spala? Ako dlho snívala o čiernej rieke, ktorá sa zvírila od nenávisti?
Obliekla sa a uchopila kľúč. Musí zavolať Mary. Musí sa uistiť, že jej priateľka je v úplnom poriadku.
Bežala cez tunely a hore po schodoch. Nohy jej horeli, ale tlačila na seba, pohybovala sa tak rýchlo, ako mohla. Vrazila do kuchyne a bežala cez miestnosť. Nechala dvere, aby sa kývali za ňou, od tvrdého strčenia rukami a bežala do haly, bosými nohami dupala po studenej drevenej podlahe. Uchopila telefón a rýchlo naťukala číslo do bytu Mary.
Telefón zazvonil. Raz. Druhý raz.
Savannah sa začala modliť.
Tretíkrát. Mary zvyčajne odpovedala na telefón na druhé zazvonenie. Vždy hovorila, že sa  nemôže dočkať, aby zistila, kto volá.
Štvrté zazvonenie. Stále žiadna odpoveď.
Ruka Savannah sa potila na slúchadle. Prečo Mary neodpovedá? Kde je?
„Halo?“ Ten hlas bol ženský, jemný a chrapľavý.
Savannahine kolená sa prehli. „Mary?“
„Nie.“ Hlboký povzdych. „Mary je v nemocnici.“
Nemocnica? Miestnosť vyzerala, že sa točí. Savannah skĺzla na podlahu, zvierala telefón so všetkou silou. Rozpoznala hlas spolubývajúcej Mary. „Sarah, tu je Savannah. Je Mary v poriadku? Čo sa stalo?“
Bola tu nervózna pauza. „Nie je v poriadku, Savannah. Doktori si nemyslia, že to nezvládne.“
Savannah mohla pocítiť bolesť v hlase Sarah. „Čo sa stalo?“ Cítila sa otupene.
„Dostala sa do automobilovej nehody. Našli ju na kraji ulice. Vrazila autom priamo do stromu.“ Povedala Sarah. „Bolo tesne pred svitaním. Čo do pekla robila vonku v tomto čase? Prečo šla autom?“ Slzy zadrhávali jej hlas.
Pery Savannah sa zatriasli. „V akej nemocnici je?“
„Mercy´s Heart. Pozri sa Savannah, ak chceš vidieť Mary, bude lepšie, ak sem rýchlo prídeš. Nemyslím si, že má veľa času.“
Urobíš lepšie, ak sem rýchlo prídeš. „J-ja nemôžem. Nemôžem odísť – “ Sľúbila som to Williamovi. Sľúb mi, že ostaneš vo vnútri. Jeho slová sa ozvali v mysli. Je to bezpečnejšie vo vnútri.
„Musíš prísť,“ slová Sarah boli naliehavé. „Ona... umiera. Doktori hovoria, že je to otázkou dní, možno hodín.“
Slza spadla po Savannahinej tvári. Nie Mary. Drahý Bože, nie, nie Mary.
„Savannah? Si tam?“
„Áno,“ zašepnutie.
„Musíš prísť. Musíš ju vidieť predtým,  predtým – “
Predtým, než bude príliš neskoro. Predtým než zomrie. „Budem tam.“ Nemala na výber. „Budem tam tak skoro, ako budem môcť,“ povedala Savannah, jej hlas bol chrapľavý. William to pochopí. Bude vedieť, že musela ísť, že musela vidieť Mary.
Ó, Bože, Mary.
Prehltla, ochutnala slzy a bolesť. Nič ju nezastaví, aby opäť uvidela Mary. Nič.
*****
WILLIAM CÍTIL jej bolesť. Bila na neho, búšila na jeho myseľ.
Snažil sa načiahnuť, dotknúť sa jej, ale našiel iba prázdnotu.
Mohol počuť jej hlas. Počuť jej slzy.
Čo bolo zlé? Čo sa stalo?
Savannah. V jeho mysli sa ozval výkrik.
*****
SAVANNAH si sotva pamätala cestu autom dolu z hory. Šialená cesta cez letisko bola ako nejasná spomienka. Keď sedela v lietadle, uprene hľadela von z okna na rozsiahlu krajinu pod ňou, mohla si spomenúť iba na Mary. Jej drahá priateľka. Jej najlepšia priateľka.
Prečo? Prečo Mary bola zranená? Bola to iba jednoduchá nehoda? Prečo bola Mary vonku tak neskoro? Čo tam robila?
Niečo nebolo v poriadku. Savannah to mohla cítiť. Bolo to tu na tom príbehu. Viac k Maryinej „nehode“.
Šiel Geoffrey po Mary? Bol on príčinou jej zranení? Vina skoro udusila Savannah pri tej myšlienke. Nasmerovala toto vraha k dverám priateľky?
Modlila sa, aby Mary bola stále nažive. Aby sa zotavila. Modlila sa a prosila, dúfala, že Boh vypočuje jej zúfalé volania. Jej prsty sa pevne zamkli dokopy. Jej ramená sa zhrbili dopredu. Jej spánky pulzovali v rovnomernom, pulzujúcom rytme. Bola vydesená.
Kilometre prebehli a prchavá myšlienka zašepkala v jej mysli. Priala si, aby bol William s ňou.
********
WILLIAM vstal a a bol v posteli sám.
Vedel, že Savannah bola preč dávno predtým, než sa prvýkrát nadýchol. Mohol cítiť jej neprítomnosť. Cítil prázdnotu tohto domu.
A mohol cítiť ozveny jej bolesti.
Niečo sa stalo. Niečo, čo ju donútilo, aby opustila úkryt jeho domu.
Srdce sa mu zovrelo. Bola tam vonku v noci. Sama. Geoffrey bude čakať na ňu. Čakať na dokonalé zabitie.
Hnal sa cez tunely, za pár sekúnd bol na úrovni prízemia domu. Celá jeho pozornosť bola sústredená na Savannah. Musel sa k nej dostať. Musel ju nájsť. Predtým, než bude príliš neskoro.
Šiel do jej izby. Vedel, že tam nebude, ale zistil, že nútil seba, aby sa vyšplhal po schodoch a ponáhľal sa do temnej miestnosti.  Musel to uvidieť sám. Musel vidieť –
Izba bola prázdna. Ale stále ju tam mohol cítiť. Jemná vôňa levandule sa držala na pokrývkach, na vankúšoch.
Neobťažoval sa tým, aby zapálil svetlo. Mohol vidieť práve tak dobre v temnote, tak ako vo svetle. Na posteli bol lístok, podopretý zľahka o vankúš. Bol krátky, stručný a desivý.

Prepáč mi, Willliam. Musím sa vrátiť do Seattlu. Moja priateľka Mary mala príšernú nehodu. Musím ju vidieť. Neboj sa o mňa. Budem v bezpečí. A vrátim sa tak rýchlo, ako to dokážem. Sľubujem.

Nepodpísala ten lístok, ale ani to nemusela urobiť.
Skrčil lístok v pästi. Nevráti sa späť. Nie ak sa jej Geoffrey dostane do cesty. Vedel, že Savannah kráčala do pasce. Geoffrey zaútočil na jej priateľku, aby ju vytiahol von. Bola to taktika, ktorú jeho brat použil pred deväťsto rokmi. Fungovala vtedy a William sa veľmi obával, že bude fungovať i teraz.
Musel sa dostať k Savannah skôr, než to urobí Geoffrey.
Poslal balkónové dvere s mávnutím ruky, aby sa s treskom otvorili a vbehol priamo do noci. Vyskočil vysoko do vzduchu, jeho telo sa zmenilo, transformovalo. Mal mnoho temných darov. A použije ich všetky, aby zachránil Savannah.
Muž zmizol. Na jeho mieste bol veľký, hrozivý jastrab, ktorý zamieril k nebesiam.
Nájde ju. Nebola tu žiadna iná možnosť.
Savannah.
******
NENÁVIDELA nemocnice. Nenávidela tie pachy, tie zvuky a zdrvujúcu belosť miestností. Nemocnice boli studené, pusté miesta plné smrti a zúfalstva. Strávila príliš mnoho rokov života vnútri tých studených stien nemocnice. Dúfala, že nikdy znovu neurobí krok za tie posuvné sklenené dvere.
Nemohla uveriť, že tam bola Mary. Možno umiera. Nie Mary. Bola tak silná. Tak dobrá.
Jej priateľka bola na jednotke intenzívnej starostlivosti. Jej telo bolo prepletené tuctom rozličných trubičiek a prístrojov. Neustále pípanie vydávali prístroje. Návštevníci by nemali byť s ňou v jednej miestnosti. Ale Savannah poznala sestričku v službe z mnohých návštev Mercy´s Heart. Patty O´Connorová bola sladká, materská žena po päťdesiatke, ktorá sa dobre starala o Savannah počas dlhých nemocničných pobytov. Ona a Patty sa stali priateľkami počas tých mnohých hodín. Patty súhlasila, že nechá Savannah prekĺznuť a navštíviť Mary, ale povedala jej, že môže ostať len na pár minút.
Slzy jej zastrelil oči, keď civela na svoju priateľku. Maryina tvár bola pokrytá modrinami a ranami. Obidve nohy boli zlomené. Patty jej povedala, že jej priateľka tiež utrpela otras mozgu, mala dve zlomené rebrá a rozdrvenú panvu. Ľavá polovica pľúc bola tiež prepichnutá. V čase, keď sa zdravotníci dostali k Mary, jej pľúca sa už začali plniť tekutinou.
Mary stratila príliš mnoho krvi. Príliš mnoho. Doktori zúrivo pumpovali drahocennú tekutinu späť do jej tela. Bol to skutočný zázrak, že bola stále nažive. Nanešťastie doktori si neboli istí, ako dlho bude schopná vydržať.
Savannah držala Maryinu ruku, prstami jemne trela chrbát jej ruky. „Mary, to som ja Savannah.“ Prehltla, snažila sa vyčistiť si hrču z hrdla. „Počuješ  ma?“
Žiadna reakcia. Prístroje pokračovali v pípaní. Tekutiny pokračovali v prúdení do Maryinho tela.
„Prosím, Mary. Musíš bojovať. Nemôžeš ešte odísť. Ešte nemôžeš.“ Ale keď uprene hľadela na  Maryinu bledú, tichú tvár, zúfalo sa obávala, že Mary ju čoskoro opustí.
Utiahla prsty okolo Mary. „Koľkokrát si ma držala za ruku, keď som bola na nemocničnej posteli? Koľkokrát si mi hovorila, že to nemôžem vzdať? Pamätáš si to, Mary? Ty a Mark. Obidvaja ste mi hovorili, aby som to nevzdávala. Hovorili ste mi, aby som bojovala.“
Slzy jej naplnili oči. „Dobre, teraz to hovorím tebe. Musíš bojovať, Mary. Musíš žiť!“
Nezatrepotali sa jemne Maryine riasy? Savannah pokračovala v rozprávaní, hlas mala horúčkovitý od vzrušenia. „Môžeš ma počuť, že Mary? Viem, že môžeš. Zostaň so mnou, Mary. Zostaň so mnou! Viem, že si unavená a bolo ti ublížené a všetko, čo chceš urobiť je odísť a zastaviť tú bolesť. Viem, pretože som tam bola, iba som chcela zatvoriť oči a nech sa všetko zastaví. Ale neurobila som to. Pokračovala som v bojovaní. Chcela som žiť. A ty tiež chceš žiť. Viem, čo plánuješ. Chceš sa vydať. Mať deti. Roztomilé malé deti, ktoré môžeš naučiť ako hacknúť počítače. Chceš ísť do Španielska. Chceš bežať s býkmi. Chceš toho urobiť tak veľa. Ale ak nebudeš bojovať, nebudeš schopná urobiť nič.“
Cítila, že Maryine prsty trhli ňou.
Savannah sa naklonila sa dopredu, nádej osvetlila jej tvár. „Mary?“
A potom ich uvidela. Dve tenké dierky na ľavej strane Maryinho hrdla. Sotva viditeľné, prešli by nepovšimnuté pre väčšinu ľudí.
Ale Savannah mala podobné značky na vlastnom krku. Vedela, čo tie značky znamenajú, čoho boli –
Vlna nevoľnosti sa cez ňu prevalila. „Dobrý Bože,“ zašepkala, s tvárou plnou hrôzy. Nebola to nehoda. Nebol tu žiadny spôsob, že by mohla byť. Nie s týmito značkami. Geoffrey to urobil; zaútočil na Mary.
Maryine riasy sa zdvihli. Zastonala, ten zvuk bol hrubý a plný strachu.
„Všetko je v poriadku, Mary. Som tu.“ Savannah sa ju snažila upokojiť.
Mary začala sebou mlátiť na posteli, jej ramená sa zdvihli, snažila sa odtrhnúť prekážky, ktoré ju zadržiavali.
Infúzia preletela cez miestnosť. Krv jej stekala dole po ramene.
„Nie! Zastav sa! Ublížiš sama sebe!“ Savannah zúrivo stlačila tlačidlo s privolaním pomoci.
Maryine pery sa zatriasli. Snažila sa prehovoriť, ale iba ston sa jej vydral z pier.
Patty vbehla do miestnosti. Oči rozšírené, keď sa ponáhľala k posteli, zatlačila Maryine ramená dole a zabezpečila ich popruhmi na suchý zips. Mary bojovala s uväznením, oči široké a naplnené slzami. Iný dlhý ston vykĺzol z jej pier.
„Musíš odísť,“ povedala Patty, kým stlačila tlačidlo s volaním a požadovala, aby prišiel doktor.
Mary začala stonať. Hlava sa jej triasla.
„Upokoj sa,“ povedala jej Patty. „Ste v bezpečí. Mali ste nehodu, ale teraz sa o vás postaráme. Všetko bude v poriadku, slečna Toddová.“ Začala zasúvať ďalšiu intravenóznu ihlu do chrbta Maryinej ruky.
Savannah urobila krok od postele.
Doktor, starší pán s oceľovo šedivými vlasmi a okuliarmi s hrubými rámami, sa objavil vo dverách. Urobil rýchly pohľad, ihneď zhodnotil situáciu.
„Morfium, hneď,“ nariadil.
Sestrička sa ponáhľala spoza neho, dlhú ihlu mala v rukách.
„D-d-d-d-“ Maryine zuby sa zovreli a frustrácia prebleskla cez jej tvár.
„Musíte odísť,“ povedal doktor Savannah.
Prístroje začali pípať, rýchlejšie, hlasitejšie.
Maryina bolesť naplnila pohľad zamknutý na Savannah. „D-d-d-dia-“
„Ihneď, pani!“ doktorov hlas bol ostrý.
Sestrička uchopila Savannahino rameno.
„Vrátim sa,“ sľúbila Mary.  Nenávidela, že ju musí nechať. Chcela zostať, uistiť sa, že Mary bude v poriadku.
„Musíte ísť so mnou,“ trvala na svojom sestrička.
„D-d-diabol!“ vykríkla Mary, jej tvár sa skrútila od strachu. „D-d-diabol p-p-povedal, že si p-p-príde po t-teba!“
Každý zamrzol.
„Čo?“ Savannahin hlas bol šepot zvuku.
„O-on p-p-prichádza. B-buď p-pripravená.“ Maryine oči sa prudko zatvorili a jej telo spadlo, mdlé na posteľné pokrývky.
Patty sa pokrižovala.
„Mary?“ Savannah pristúpila, zlomila zovretie sestry. „Mary!“
Prístroje pípali, pomaly a vyrovnane v tichej miestnosti.
Doktor sa naklonil nad posteľou, starostlivo skontroloval Mary.
„Zvládne to?“ spýtala sa Mary, strach skoro udusil.
Doktor sa pomaly narovnal. „Neviem.“
Savannah stlačila pery dokopy, aby ovládla ich triašku.
„O čom to hovorila?“ zašepkala Patty, urobila rýchly krok od postele. „Diabol – “
Doktor sa na ňu zamračil. „Bola v delíriu. Viete, ako sa pacienti dostávajú – “
Nie, Mary nebola v delíriu. Doktor sa veľmi, veľmi mýlil. Diabol zaútočil na Mary a teraz plánoval ísť po Savannah.
Savannah civela na Maryino pokojné telo. Úbohá Mary. Čím musela prejsť! „Zvládne to?“ znovu sa spýtala.
Doktor si prešiel unavenou rukou po tvári. „Možno.“ Zatriasol hlavou. „Iba to neviem. Je ťažké povedať to s určitosťou v prípade ako je tento a nechcem vám dávať falošné nádeje.“ povzdychol si. „Dostane tu najlepšiu starostlivosť. Urobíme všetko v našich silách, aby sme videli, že sa cez to dostane.“
Savannah prikývla. Uprene hľadela na bledú tvár priateľky.
„Musíte odísť, pani. Musí odpočívať.“
Savannah sa naklonila dopredu a pobozkala Mary na tvár. „Bojuj, Mary. Bojuj pre mňa.“ Bojuj s diablom, ktorý ťa prenasledoval.
Ustúpila, na chvíľu uprene hľadela na priateľkinu bledú tvár. Potom sa obrátila a pomaly vyšla z miestnosti.
Keď kráčala po dlhej nemocničnej chodbe, mohla počuť ďalších pacientov a zdravotné sestry ako hovoria. Mohla počuť jemný bzukot ich hlasov. Ľudia prechádzali okolo v nej v záblesku. Uprene hľadela na žiarivo bielu podlahu, pohybovala sa po nemocnici úplne po pamäti.
V jej mysli sa ozývali slová Mary. Savannah vedela, že diabol, o ktorom hovorila jej priateľka, bol Geoffrey. Prišiel si po ňu. A bála sa, že nebude dostatočne silná, aby ho porazila.
Kroky mala pomalé, drevené. Hlava jej búšila. Ignorovala tú bolesť, ignorovala zbor hlasov a prístrojov. Pokračovala v chôdzi. Pomaly, vytrvalo.
Keď sa viezla výťahom na prvé poschodie, hľadela na odraz v skle, bola zvedavá, kto je tá krehko vyzerajúca ženu pred ňou. Oči potopené, sklenené. Pokožka kriedovo biela. Zdvihla ruku, vedená nejakým podivným impulzom, aby sa dotkla obrazu, aby upokojila tú smutnú ženu, ktorá stála pred ňou.
Výťah zazvonil a dvere sa otvorili. Zabudla na tú smutnú ženu, ktorá stále pred ňou a kráčala smerom k malej kaplnke. Vždy šla do kaplnky, keď potrebovala silu. Keď potrebovala nádej.
Zatlačením otvorila drevené dvere a vstúpila dovnútra. Kaplnka bola prázdna. Na všetkých stenách boli zavesené vypracované zlaté kríže a uprostred miestnosti niekoľko tapacírovaných lavíc.
Kráčala priamo k oltáru, uprene hľadela rozšírenými očami na obraz Ježiša na kríži. Padla na kolená a zatvorila oči. „Prosím, Bože,“ prosila. „Pomôž Mary. Daj jej  silu.“
Studený vietor zafúkal cez kaplnku. Kríže sa zatriasli.
Zdvihla pohľad. Jemný smiech sa ozval za ňou a zastavil jej dýchanie.
„Bláznivá ženská,“ povedal, slová zneli  zlomyseľne pomaly. „Ani tvoj Boh ti nedokáže pomôcť.“
Rozpoznala hlas. Ten hlas, ktorý ju prenasledoval v snoch, v nočných morách.
Vstala na nohy, ktoré sa triasli a zhlboka sa nadýchla. Nemohla mu dovoliť, aby uvidel jej strach. Nemohla. Pomaly sa obrátila, zhromaždila silu, svoju odvahu.
Dvere na kaplnke boli otvorené a stál na prahu tohto svätého miesta, ukrytý v tieňoch. Nemohla vidieť jeho tvár. Iba obrys jeho tela. Vysoký, silný. Smrtiaci.
„Nepribližuj sa ku mne,“ nariadila mu, zdvihla bradu.
Opäť sa zasmial. „Bláznivý človek. Čo spôsobuje, že si myslíš, že si tá jediná, ktorú chcem?“
O čom to hovoril? Samozrejme, že bola tá, ktorú chcel. Koho iného by mohol chcieť? Ó, Bože, Mary!
„Viem, kde je,“ zašepkal. „Drahá Mary. Tak... sladká, ženská.“
Nie, nie – nemohla mu dovoliť, aby dostal Mary. Jej pohľad preletel po kaplnke. Potrebovala zbraň, niečo –
„Chutnala tak sladko. Tak čisto. Myslím, že budem musieť mať ďalšiu ochutnávku... “
Uchopila jeden z ťažkých drevených krížov zo steny. „Nepribližuj sa k nej!“ Prsty zovrela okolo kríža a urobila krok dopredu.
„Je hore nad nami, však? Môžem ísť hore po schodoch a znovu ju uvidím. Len kvôli starým dobrým časom.“
„Hovorím, nepribližuj sa k nej!“ zavrčala Savannah, namáhala sa, aby ho uvidela cez tie tiene.
„Urob to,“ vyzýval ju, jeho hlas bol ako zavrčanie.
Savannah vyskočila, rozohnala sa krížom pred sebou.
V záblesku zmizol, zanechal za sebou echo skazeného smiechu, ktorý naplnil kaplnku.

21 komentářů:

  1. Moc děkuji za další kapitolu, no to jsem zvědavá na jejich souboj a hlavně, jak to dopadne s Mary

    OdpovědětVymazat
  2. Moc děkuji za kapitolu a překlad 💚

    OdpovědětVymazat
  3. Díky za překlad a korekci.

    OdpovědětVymazat
  4. Som fakt strašne zvedavá ako toto dopadne???
    Dakujem za preklad a korekciu :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Moc děkuji za další skvělou kapitolu!!!❤❤❤

    OdpovědětVymazat
  6. Moc děkuji. Těším se na pokračování.

    OdpovědětVymazat
  7. Wau strhujúci dej, sa neviem dočkať čo bude ďalej, či ten zmrd naozaj išiel doraziť Mary. Dík za preklad a už sa neviem dočkať pokračovania 😉😉😉

    OdpovědětVymazat
  8. děkuji za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  9. Děkuji moc za kapitolu. Katka

    OdpovědětVymazat
  10. Dobrý manipulátor.Dúfam ,že Wiliam príde skoro.Ďakujem.

    OdpovědětVymazat
  11. Diky za preklad ☺️

    OdpovědětVymazat
  12. Moc děkuji za překlad a korekci.
    Vina

    OdpovědětVymazat