čtvrtek 22. března 2018

Bozk upíra - 9. kapitola



Nie je miesto na úkryt. Diabol vidí všetko.
Záznam z denníku Henryho de Montforta,
5. december 1068


NEPÁČILO sa mu, že videl iného muža vedľa nej. Beštia vnútri neho zúrila, dožadovala sa, aby potrestal toho muža, ktorý sa odvážil dotknúť toho, čo patrilo jemu. Dokázal udržať svoju kontrolu iba kvôli nej. Savannah.
Teraz na neho hľadela, jej oči boli hlboké smaragdové jazierka tajomstva. Čo si myslela? Bála sa Geoffreya? Musela vedieť, že ju ochráni.
Vzal jej ruku do svojej, žasol nad delikátnosťou jej kostí. „Nie je tu nič, čoho by si mala báť. Geoffrey ti neublíži.“ Uistí sa, že jej opäť Geoffrey neublíži.
„Čo Jack? Bude v bezpečí?“ Obavy zahalili jej pohľad.
„Zastavíme Geoffreya,“ sľúbil jej William. „Nenecháme ho, aby ublížil Jackovi. Nedovolíme mu, aby ublížiť niekomu ďalšiemu.“
„Dáš mi ten bozk dnes večer?“ náhle sa spýtala Savannah.
William zaváhal. Chcel to viac ako čokoľvek iného, aby jej dal svoj bozk. Chcel ju transformovať, urobil ju družkou na večnosť. Ale nemohol, ešte nie. Mohol cítiť jej slabosť, ktorá vyžarovala z nej.
Ak by sa ju snažil teraz transformovať, nemohol garantovať, že prežije. Bola tu šanca, ktorú nebol ochotný postúpiť.
„Ešte nie,“ ticho povedal. „Ešte nie.“
„Kedy?“ Bola to žiadosť.
Kráčal k dverám. „Keď budeš dostatočne silná. Teraz poď so mnou, mám niečo pre teba.“
Nepohla sa. „Mohol by si sa pokúsiť povedať prosím, vieš to. Je to považované za dobré spôsoby.“
Zastavil sa pri dverách a pozrel sa späť cez rameno. Jeho oči sa stretli s jej. „Prosím, poď so mnou.“
Jej plné pery sa skrútili. „To nebolo tak ťažké, však?“ Kráčala k nemu a mohol by prisahať, že uvidel iskru nezbedného tanca v jej očiach. „Musíš si pamätať, že už viac nie si na bojovom poli. Nemôžeš iba komandovať ľudí okolo seba.“
„Budem si to pamätať,“ zamrmlal, vdýchol jej sladkú vôňu, keď sa telom otrelo o neho. Potreba vrazila do neho, náhle a ostro. Chcel ju ochutnať, vkĺznuť jazykom do tepla jej úst. Boli to hodiny, odkedy ju posledný krát držal. Odkedy cítil, že sa chveje v jeho náručí.
„Čo mi chceš ukázať?“ Kráčala halou, zrejmá si zápasu, ktorý vnútri neho prebiehal.
Zhlboka sa nadýchol, uchopil svoju sebakontrolu obidvoma rukami a nasledoval ju. „Uvidíš. Je to prekvapenie.“ Potom, čo zanechal Savannah v posteli, šiel von, aby vyzdvihol nejaké veci pre ňu. Pretekal sa so slnkom, odhodlaný vrátiť sa domov so zásobami.
Nasledoval ju dole po schodoch a keď sa obrátila, aby vstúpila do veľkej miestnosti, uchopil jej zápästie a tiahol po úzkej chodbe.
„Nemyslím si, že som niekedy šla týmto smerom,“ povedala.
Vedel, že nepreskúmala jeho dom. Prial si, aby to urobila. Mohla ísť kdekoľvek chcela. Nakoniec bude to tiež jej dom. Nechcel, aby sa cítila ako hosť. Chcel, aby sa cítila, že sem patrí.
Ako keby tu bola doma.
Snažil sa, aby pochopila. „Môj dom je tvojím. Cíť sa slobodne, aby si preskúmala čo ti srdce ráči.“
Priblížila sa k bielym otočným dverám. William zatlačil za dvere, aby sa otvorili a uviedol Savannah dovnútra.
„Čo – “  Jej oči sa rozšírili od potešení pri pohľade na lesklú kuchyňu.
Kuchyňa bola obrovská. Boli tu dve dvojité rúry, žiarivá chromovaná chladnička a mraznička a súprava prístrojov na mramorovej kuchynskej linke. Veľký ostrov stál uprostred miestnosti. A smerom k zadnej časti miestnosti bol útulný stôl pre dvoch, ktorý bol prestretý.
Otvorila chladničku a civela v prekvapení na sortiment jedla vo vnútri.
Zamračila sa, stále bola naklonená v otvorených dverách. „Nerozumiem. Myslela som si, že nepotrebuješ jedlo.“  Pomaly zatvorila dvere, uprene hľadela na neho.
„Nepotrebujem ho.“ Mohol prežiť na samotnej krvi. Mnohí z jeho druhu si vybrali toto riešenie. „To jedlo je pre teba. Vyzdvihol som ho pred súmrakom.“
Zažmurkala a nával červene sa objavil na jej tvári. „Urobil si toto všetko pre mňa?“
Pohol sa, náhle sa cítil nepohodlne. „Potrebuješ jesť,“ zamrmlal. „Musí znovu získať svoju silu.“
Zamávala rukou, aby ukázala na spotrebiče. „Čo ohľadne toho? Kde si – “
„Povedal som, že nemusím jesť. Nie, že nemôžem.“ Po päťsto rokoch začal túžiť po chuti niečoho iného ako po krvi. Objavil, že stále môže jesť ľudské jedlo, tak dlho ako ho bude jesť mierne. „Nejem často, ale jem.“ Pokrčil ramenami. „Okrem toho, keby niekto prišiel do domu a uvidel by, že nemám kuchyňu... povedzme, že by to mohlo spôsobiť, že sa objavia nejaké otázky.“
Ironický úsmev rozžiaril jej tvár. „Môžem vidieť, že by to možno predstavovalo problém.“ Otvorila chladničku a siahla dovnútra, vytiahla z nej šunku a morčacie mäso. „Myslím, že si dám sendvič.“ Spýtavo sa na neho pozrela.
Urobil o krok dozadu. „Nie. Mám niečo.“ Ukázal na stôl, kde bol silný pohár naplnený krvavo-červenou tekutinou.
Savannah prehltla. „Predpokladám, že to nie je víno.“
Skoro sa zasmial. „Nie, nie je to.“
Zrovnala si ramená a obrátila sa späť k jedlu. Uchopila bochník chleba a začala robiť sendvič. Keď skončila, odišla k malému stolu, niesla opatrne svoj tanier. Jej pohľad zbehol na jeho nápoj.
William sa posadil. Jeho obočie sa zdvihlo. „Bola by si radšej, ak by som sa teraz nenapil?“
Zhlboka sa nadýchla. „Nie, pokračuj.“ Jej úsmev bol slabý.
William premiestnil pohár na stranu, položil ruky pred seba. Chcel, aby sa Savannah najprv najedla. Vedel, že potrebuje energiu, ktoré jej jedlo môže poskytnúť a obával sa, že ak ho uvidí piť, nebude schopná najesť sa.
„Povedz mi o svojom živote,“ povedal, opatrne prehovoril nižším hlasom. Vedel, že nátlak na ňu  nefunguje, ale stále bol schopný využiť svoje schopnosti, aby ju upokojil.
Jej prsty sa hrali s obrusom. „Čo chceš vedieť?“ Nedotkla sa sendviča. Alebo pohára s pomarančovým džúsom, ktorý položil pred ňu.
„Čokoľvek.“ Všetko. Každý detail z jej života. „Viem, že si žila v meste Seattle. Mala si to tam rada?“
Jej ramená vyzerali, že sa uvoľnili. „Ó, áno. Myslím, prší tam po celý čas, ale mám rada dážď. Všetci tam sú vždy tak zaneprázdnení. Mesto vyzerá, že je živé ľuďmi.“
„Žila si vôbec niekde inde?“
Zatriasla hlavou. „Nie. Narodila som sa a vyrastala som tam. Moja matka bola z juhu, myslím. Zo štátu Georgia. To je, prečo ma pomenovala Savannah.“ Zdvihla sendvič a odhryzla si malý kúsok.
„Nepočul som predtým, že by si sa zmienila o rodičoch,“ zamrmlal, jeho pohľad bol ostrý.
Smútok prešiel cez jej tvár. „Moji rodičia sú mŕtvi. Zabili sa pri automobilovej nehode pred viac ako štyrmi rokmi.“
„Prepáč Savannah.“ To zanechalo iba ju a jej brata.
„Mark prevzal starostlivosť o mňa,“ povedala Savannah, vyzeralo to, ako kedy si prečítala jeho myšlienky. „On bol ten, kto ma zakaždým vzal do nemocnice. Držal ma za ruku. Hovoril mi, že všetko bude v poriadku.“ Zahryzla si do pery. „Ale nebolo všetko v poriadku. Rakovina sa vrátila späť. A potom zomrel.“
Bolelo ho pre ňu, pre všetku tú bolesť, ktorú zakúsila vo svojom krátkom živote. Prial si, aby mohol vziať všetko od nej. Bremeno, ktoré jej štíhle ramená niesli, bolo príliš ťažké.
„Jeho smrť nebola tvoja chyba, Savannah.“ Mohol vidieť do jej mysle, do jej srdca. Druhá výmena ich prepojila a mohol si príliš ľahko prečítať všetko v nej.
„Nebola?“ Nejedla viac. Jedno zahryznutie, to bolo všetko, čo mala.
„Nemôžeš veriť, že je to tvoja chyba!“ povedal neveriacky. „Geoffrey ho zabil. A Geoffrey bude ten, kto bude platiť, sľubujem ti. Prestaň viniť seba. Nie tu nič, čo by z toho bola tvoja vina.“ Siahol po jej ruke. „Netrestala si seba už dostatočne?“
Civela na ich spojené ruky. „Mala som mu pomôcť. Pomohol mi, roky ma ochraňoval. Mala som urobiť niečo pre neho.“
„Robíš niečo,“ Jeho  prsty sa napli. „Dáš mu spravodlivosť. A zastavíš Geoffreya od toho, aby ublížil niekomu ďalšiemu.“
Prikývla. „Áno, to urobím.“ Jej slobodná ruka siahla po sendviči.
Uistil sa, že zjedla všetko a potom ešte viac. Zámerne držal rozhovor zľahka, hovoril jej o rozličných krajinách, po ktorých cestoval, o zázrakoch, ktoré videl.
Potom zmienil Taliansko a jej tvár vyzerala, že sa rozžiarila. „Vždy som chcela ísť do Talianska,“ povedala, siahla po džúse. „Je tak nádherné, ako som počula?“
Civel na ňu. „Viac.“
Povzdychla si, krúžila nápojom. „Chcela som byť umelkyňou, skôr keď som si myslela, že svet je môj a môžem urobiť všetko, byť všetko, čo chcem.“ Jej pery sa skrútili, vyzerala, že zľahčuje svoje mladistvé sny. „Plánovala som ísť do Európy. Chcela som vidieť Sixtínsku kaplnku. Chcela som namaľovať kanály v Benátkach. Bláznivé, však?“
„Nie, nie je to vôbec bláznivé.“ Pokúšal sa spomenúť si, aby zistil, aké sny mal, keď bol mladý. Všetko, na čo si mohol spomenúť bola krv a smrť a bitky, ktoré nikdy nekončili.
Načiahol sa po pohári. „Musíme naplánovať výlet do Talianska.“
Jej dych sa zastavil. „Skutočne? Myslíš, že?“ Mohol počuť nádej a vzrušenie v jej hlase.
„Samozrejme.“ Usmial sa. „Nakoniec máme mnoho času.“
Vyzeralo to, že vstrebáva jeho slová. „Predpokladám, že áno.“ Zatriasla hlavou. „Je to divné. Tak  dlho som vedela, že môj čas tu je veľmi krátky. Limitovaný. A teraz, viem, že nezomriem – “ Usmiala sa, jej oči sa zaleskli. „Iba nezdá sa to, že je to reálne.“
Napil sa z pohára a krv mu skĺzla dole po hrdle. Vedel, že jeho oči sa rozžiarili dočervena od tej delikátnej chuti.
Savannah sa prestala smiať. „A potom niekedy to vyzerá, že je to všetko príliš reálne.“ Pozrela sa bokom a pevne sa dívala na veľkú chladničku v zadnej časti miestnosti.
William dopil nápoj, nikdy neodvrátil pohľad od nej. „Bola by si radšej, aby som si vzal krv od živého človeka? To, aby som roztrhol hrdlo a pil jeho krv?“
„Samozrejme, že nie.“ Jej pohľad preletel späť na neho. „Ako sa vôbec môžeš takto pýtať?“
Zdvihol prázdny pohár. „Používam to, aby som nemusel loviť. Takto nemusím ísť von každú noc a napiť sa od niekoho.“ Takto sa nemusí pozerať do očí obete.
Jemná linka poznačila jej čelo. „Ale šiel si sa napiť od Sladea – “
Opatrne položil pohár na vrch stola. „Aspoň každý spln musím mať čerstvú krv. Ak to neurobím, moja sila ochabne.“ Ale keď sa nakŕmil, držal pevne seba v šachu, vždy sa obával,  že ak by sa jeho kontrola zlomila, ľahko by mohol zabiť svoju korisť.
„Takže, budem tiež potrebovať čerstvú krv.“ Jej tvár vyzerala príliš bledo, príliš krehko.
„Áno. Musíš sa napiť, aby si prežila.“ Čakal úder, potom sa spýtal. „Budeš schopná to urobiť?“
Jej pohľad sa vrhol na prázdny pohár a potom na jeho pery, ktoré vedel, že boli krvavo červené. Spustila ramená a zdvihla bradu. „Urobím to, čo musím urobiť. Možno to nebudem mať rada, ale urobím to.“
William sa usmial, úľava sa prehnala cez neho. „Neboj sa toho. Ukážem ti, ako si vziať krv. Nezraníš tých, od ktorých sa napiješ a s malým nátlakom môžeš urobiť, aby tvoja obeť zabudla na celé stretnutie.“
„Musíš ma toho veľa naučiť, však?“
„Budem ťa učiť. Naučím ťa všetko, čo potrebuješ vedieť.“ A urobí to. Uistí sa, že Savannah plne pochopí svoje nové schopnosti. Odtisol stoličku, postavil sa a kráčal smerom k ťažkým kovovým dverám na vzdialenej strane miestnosti. Vytiahol z vrecka veľký, strieborný kľúč a vložil ho do zámku.
Savannah sa pohla, aby stála vedľa neho. „Čo je tam?“
„Tvoja prvá lekcia.“
Savannah vykročila dopredu, iba aby sa vynoril pohľad na dlhé, kľukaté schodisko. Uprene hľadela dole, snažila sa nájsť dno. Nevidela nič, iba temnotu. „Čo je tam dole?“
„Prečo nejdeš dole a nezistíš to?“ Jeho slová ju vyzývali a jeho ruky ju jemne tlačili na úzkej časti jej chrbta.
Nemala rada tento zvuk. Začala pomaly zostupovať po schodoch. Vŕzgali pod ňou, ten zvuk znel podivne ako ženský ston.
Mohla cítiť Williama za sebou – cítiť teplo jeho tela, dotyk dychu na vlasoch. Cítila sa byť tak prudko naladená na neho, že mohla prisahať, že dokonca počula ako jeho srdce bije.
Schody skončili pred ďalšími veľkými, kovovými dverami. Pozrela sa cez rameno. Nevedela, či to chce vidieť. Jej žalúdok sa zovrel, keď strach sa stal ťažkým vnútri nej.
William jej podal strieborný kľúč. „Pokračuj, Savannah,“ naliehal na ňu. „Otvor tie dvere.“
Cítila sa ako Pandora, zdráhavo vložila kľúč do zámku a počula jemné zaklapnutie, keď kľúč vkĺzol na svoje miesto. Jej dlane boli spotené, keď otočila kľučkou a zatlačila za ňu, aby sa dvere otvorili.
Pomaly prešla cez prah a do dlhého, skrúteného tunelu. Tunel bol osvetlený sériou malých svetiel.
Nepoložila Williamovi žiadnu otázku. Iba kráčala, bola zvedavá, čo ju bude čakať na konci tunela.
V okamihu mala odpoveď. Ďalšie dvere. Tentokrát boli drevené, nie kovové. Na starom, zjazvenom povrchu nebol žiadny zámok.  Zatlačila na ne, aby sa otvorili, nečakala na Williama. Hlboká zvedavosť začala horieť vnútri nej. Čo nájde v tej miestnosti? Truhlu? Zatvorila oči na okamih a potom vstúpila dovnútra.
Najprv videla iba tmu. Potom v záblesku sa rozsvietilo tucet bielych sviečok, ktoré osvetlili miestnosť.
A potom uvidela veľkú, viktoriánsku posteľ, rovnakú ako bolo v jej miestnosti. Prikrývky boli pokrčené, ako keby niekto práve vstal. Prehltla, odtiahla oči od postele a prinútila zrak, aby cestoval po zvyšku miestnosti. V  zadnom rohu miestnosti boli police. Bol napchaté knihami – viazanými knihami, brožovanými knihami a súčasnými trilermi. Obaly boli dosť opotrebované, hrebene kníh pokrčené, ako kedy boli často čítané.
Dve kreslá stále blízko police. Boli to staromódne kreslá s vysokým operadlom. Medzi nimi stál malý stôl a na jeho vyrezávanom povrchu ležala lampa.
Nebola tu žiadna známka po truhle a vypustila malý povzdych úľavy.
„Takže toto je miesto, kde spíš počas dňa?“ Nebolo to, čo očakávala. Miestnosť s jemným svetlom a lákavou posteľou bola útulná a vítajúca. Vôbec to nebolo, čo očakávala od Williama. Nič, čo očakávala od upíra.
Zavrel dvere a ten zvuk vyzeral, že sa ozval cez podzemné tunely.
„Áno,“ povedal. „Som tu dole v bezpečí. Slnko sa ma nemôže dotknúť a dvere udržia mojich nepriateľov vonku.“
Pomyslela si na dlhé tunely a točité schodiská. „Sme vnútri hory, je tak?
Prikývol. „Trvalo mi roky, aby som vybudoval toto miesto“.
„Ty si ho vybudoval?“ bola ohromená. Na jedného muža urobil tak mnoho práce ...
„Potreboval som bezpečné miesto na odpočinok,“ povedal s malým pokrčením ramien. „Tak som urobil, čo som bolo treba urobiť.“
Nemohla tomu uveriť. Vykopať toto miesto do hory. Jeden muž. „Ako je to možné? Ako si mohol – “
Zasmial sa. „Ách, Savannah. Už si zabudla. Mám silu desiatich smrteľných mužov. A môžem sa pohybovať a pracovať desaťkrát rýchlejšie ako priemerný človek. Nebolo ťažké pre mňa vybudovať toto miesto. V skutočnosti som vytvoril viac ako tucet podobných bezpečných domov po celom svete.“
Sila desiatich smrteľných mužov. Zatriasla hlavou, bola omámená. „Skutočne som si neuvedomila, že si tak silný.“ Tie slová zneli hlúpo v jej ušiach, ale boli pravdivé. Úplne nepochopila pravý rozsah Williamovej sily. Zakaždým, keď sa jej dotkol, bol jemný, starostlivý. Neuvedomila si, že by mohol doslova rozdrviť jej kosti, ak by sa rozhodol, že to urobí.
Fyzická sila je iba začiatok. Jeho slová zašeptali v jej mysli a predsa nepovedal ani slovo.
Utíchla. Ako si mohol.
Sme prepojení, Savannah. Spojení v spôsobe, ktorý iba niektorí môžu skutočne pochopiť. Kdekoľvek pôjdeš, čokoľvek urobíš, budeš s tebou. V tebe.
Cítila jeho dotyk na sebe, jemné pohladenie na čelo. Napriek tomu stál dobré tri metre od nej.
Keď hovoril, hlas mal jasný a slová boli desivé. „Môžem urobiť čokoľvek. Moja myseľ je neuveriteľne silná.“
„Môžeš pohnúť predmetmi,“ povedala, pomyslela na všetky tie otvorené dvere a miznúce  oblečenie. „Môžeš čítať myšlienky. Kontrolovať mysle.“
„Áno.“
Tento druh moci ju šokoval. „Ako je to možné?“
„Tie dary prišli s temným bozkom.“ Zdvihol ruky, ticho naliehal na ňu, aby prišla k nemu.
Savannah urobila krok dozadu. „Povedal som ti predtým, že ma nemôžeš kontrolovať.“ Živo si pamätala ich stretnutie v hotelovej izbe. „Ale to bolo pred druhou výmenou.“
Jeho výraz sa vôbec nezmenil.
„Viem, že môžeš vstúpiť do mojej mysle. Dokázal si to. Ale môžeš kontrolovať moje myšlienky?“ Strach ju skoro udusil. Nemohlo to tak byť, aby bola pod kontrolou niekoho iného.
Ruka mu  spadla na jeho bok. Stál pred posteľou, uprene hľadel na ňu. Mohla cítiť horúčavu jeho dotyku. „Neviem,“ povedal. „Nesnažil som ťa opäť kontrolovať.“ Zamračil sa, očividne sa odhodlane koncentroval.
„Čo? Čo je toto?“ Jej srdce vyzeralo, že zamrzne.
Zatriasol hlavou. „Nie je to dobré. Povedal som ti predtým, že tvoja myseľ je odlišná.“
„Nemôžeš ma kontrolovať?“ Mohol počuť nádej v jej hlase?
„Ak by som mohol, stála by si práve teraz predo mnou nahá a prosila ma, aby som sa s tebou miloval.“
Zažmurkala.
„Pretože si sa nepohla, budem musieť predpokladať, že môj pokus, aby som ohol tvoju vôľu zlyhal.“ Tieto slová boli ľahké, ale jeho pohľad bol pohľadom hladného predátora. „Tak predpokladám, že budem musieť vyskúšať inú metódu presvedčovania.“
Bola omráčená. Určite tým nemienil... „Chceš sa so mnou milovať? Teraz?“ Jej srdce začalo búšiť. Pred chvíľou sa bála. Teraz iba s pohľadom, vášnivým pohľadom, potreba sa prehnala cez ňu.
Kráčal k nej. „Áno.“
Pozrela sa na neho. Jeho líce boli červené, jeho zornice boli rozšírené.
Obkrútil ramená okolo nej, pritiahol si jej telo priamo na seba. Mohla cítiť ako sa jeho vzrušenie tlačí na ňu. Horúci. Tvrdý.
Horúčava sa začala usadzovať medzi jej nohami. Ako je toto možné? Ako môže prejsť od strachu z neho k potrebe po ňom, toto všetko v rámci niekoľkých okamihov?
Pobozkal ju, jeho ústa sa kŕmila na nej. Nezaváhala. Ako mu opätovala bozk, jej jazyk kĺzol proti nemu, spôsobil nízke zavrčanie, ktoré zaznelo z hlbín jeho hrdla.
Odtiahol sa, pohol ústami dole po štíhlej dĺžke jej krku. Cítila ako drsný hodváb jazyka skĺzava po pokožke. Zatvorila oči, jej dych bol tvrdý a rýchly. Bojovala, aby si udržala zdravý rozum, ktorý rýchlo zmizol vo víre túžby. „Si si istý,“ zastavila sa, navlhčila si pery, „že ma nekontroluješ?“
Dvihol hlavu a pohľad zamkol na nej. Hnev mu zasvietil na tvári. „Čo si myslíš?“
Prsty zovrela na svalnatej šírke jeho paží. „Myslím, že ťa potrebujem viac, než som kedy potrebovala kohokoľvek iného. Myslím, že ťa chcem tak veľmi, že ťažko môžem dýchať, pretože ten hlad je tak ostrý.“ Mohla cítiť, ako sa jeho telo trasie. „Nikdy som sa takto nesprávala predtým. Toto nie som ja!“ A nebolo to. Bola vždy chladná, vždy sa kontrolovala. Všetky jej emócie, jej pocit boli držané starostlivo v šachu.  Teraz sa cítila divoko, nedbalo. Jej telo bolo príliš horúce. Jej oblečenie príliš obmedzujúce.
Williamova tvár zmäkla. Prstami zľahka otrel jej citlivé pery. „Úbohá Savannah. Ešte si úplne nepochopila, čo sa s tebou deje, však?“ Prstami pohladil s jemnou starostlivosťou vzadu jej vlasy. „Ja to cítim tiež. Ten hlad. Tú potrebu. Som rovnako tak v zajatí ako ty.“
Oči sa jej rozšírili.
„Chcem ťa,“ zašepkal, jeho dych prešiel po nej. „Chcem ťa viac ako čokoľvek iného na zemi. Si oheň vnútri mňa. Vidím ťa a som hladný. Potrebujem ťa.“
Jej pery sa triasli. Jej telo túžilo.
„Nekontrolujem ťa,“ pokračoval, jeho hlas bol chrapľavý. „Neurobil by som ti to.“
Verila mu. Jej pery sa oddelili, aby prehovorila.
William odstúpil a jej ruky padli slabo na boky. Cítila sa chladno, prázdno bez neho.
S mávnutím ruky William poslal, aby sa drevené dvere so škripotom  otvorili. „Môžeš odísť. Môžeš ísť a sama spať. Dnes v noci nemusíš byť so mnou. Rozhodnutie je na tebe.“
Pomyslela na to, že by ho opustila. Že by sa vrátila do tichej, prázdnej miestnosti. A pomyslela na neho.
Urobila krok dopredu, obkrútila ruky okolo neho. „Chcem ťa, William. Teba.“ Jej vôľa bola jej vlastná. Ako bola jej túžba.
William ju zdvihol do náručí a niesol zľahka smerom do postele. Svetla zo sviečok vyzerali, že žiaria svetlejšie.
Pevne ju držal, tlačil silne do svojho hrudníka. Mohla cítiť, ako mu srdce tlčie pod jej prstami. Mohla cítiť záchvevy túžby, ktorá prechádzali po jeho tele.
Umiestnil ju doprostred postele. Predtým než vôbec mohla zažmurkať, odstránil im obidvom oblečenie. Vstal, nahý a silný, pozoroval ju v blikotajúcom svetle sviečok. Jeho pohľad bol intenzívny, skoro úctivý, keď padol na ňu.
„Si tá najdokonalejšia vec, akú som kedy videl.“ Jemne sa dotkol jej ňadier. Bradavky jej stvrdli. Vyklenula sa pod jeho dotykom.
Zatvoril oči a zhlboka sa nadýchol. Keď sa mu riasy zdvihli, mohla vidieť jemný červený kruh okolo zorničiek. „Nie som schopný urobiť to pomaly, nie dnešnú noc.“ Tie slová boli hrdelné.
Siahla po ňom, ramenami skĺzla dolu po jeho hrudi. Dolu k hromade chlpov na kritickom mieste jeho stehien. Dotkla sa ho, žasla nad silou a horúčavou jeho túžby. Jej prsty sa zatvorili na ňom, jemne ho stlačila. Zavrčal. Naklonila sa dopredu, jej jazyk skĺzol, aby ochutnal vrchol jeho hriadeľa.
„Nestarám sa,“ zašepkala. „Iba ťa chcem.“  Vzala ho do svojich úst.
Prstami vrazil do jej vlasoch. Oči sa mu zatvorili a chvel sa pri nej.
Pobozkala ho. Oblizla ho. Bol tak silný. Tak horúci. Tak –
„Dosť!“ Odstrčil ju na prikrývky. Jeho telo skĺzlo na vrch jej a zatlačil, aby roztiahla stehná.
Zdvihla boky, dychtivá, aby ho pocítila ešte raz.
Jeho ústa si ju nárokovali, bozk bol plný vášne. Hladu. Vrazil do nej a Savannah zastenala, keď potešenie vystrelilo cez ňu.
Jeho ruky sa zamkli okolo bokov a zdvihol ju, pohyboval sa v nej v rytme so silnými ťahmi. Jej hlava búšila do vankúšov. Počula niekoho kričať, stonať, ale neuvedomila si, že tieto zvuky prichádzajú od nej.
Williamova tvár bola odhodlaná. Jeho oči boli krvavo červené. Jeho prsty boli zovreté tak pevne okolo bokov, že vedela, že zanechajú značky. Ale nestarala sa o to. Potešenie sa budovalo. Bližšie. Bližšie. Jej telo sa natiahlo. Naplo.
William do nej vstúpil. Explodovala, keď sa vlny potešenia prehnali cez ňu. Vykríkla jeho meno.
Stuhol na nej, telo mal napnuté ako struna. Zatvoril oči, zuby sa mu zovreli. A zašepkal jej meno.
Jazdili spoločne na vyvrcholení, potešenie bolo tak intenzívne, že bolo až skoro bolestivé. Ich telá boli zamknuté navzájom. Ich srdcia búšili ako jedno.
Na nekonečný okamih, boli jedno.
******
„AKO si sa stal upírom?“
William trhol sebou pri jej otázke, ruka sa mu zovrela okolo jej ruky. Užíval si dozvuky ich milovania, užíval si pocit jej v náručí.
„William?“
Realita sa vtlačila do jeho sveta a nechcel to. Nechcel hovoriť s ňou o svojej minulosti. Nie teraz. Nie kým boli stále spolu. Nie kým vôňa levandule sa vznášala vo vzduchu. Nie kým sa jej stále dotýkal.
Naklonil sa dopredu a jemne ju pobozkal, pohladenie na jej perách. A mala tak nádherné pery. Plné. Zvodné.
Pritiahol si ju bližšie, kolísal jej telo na jeho. Chcel ju držať. Chcel –
Zatlačila na jeho hruď. „William.“ Prehltla a videl potrebu v jej očiach. Potrebu, s ktorou bojovala o kontrolu. „Povedz mi. Povedz, čo sa stalo.“   
 Povzdychol si a prebehol rukou po uvoľnenej hrivu vlasov. „Myslel som si, že už to vieš. Čo si mi to povedala ten prvý deň?“ Zamračil sa na okamih, premýšľal. „Á, áno, niečo o tom, že som sa stal upírom pre moju lásku k ´temnému umeniu´.“
Raz zatriasla hlavou, bol to rýchly pohyb. Pretiahla pokrývku cez jemné, rozkošné ňadrá a uprene na neho hľadela, jej pery sa stlačili do úzkej čiary. „To nie je pravda.“
Zdvihol jedno obočie. „A ako to vieš?“ Jeho láska k temnému umeniu bola legendou, ktorá začala predtým, než vôbec dospel v muža.
„Nie si diabol, William.“ Jednoduché slová. Čestné slová. Mohol vidieť úprimnosť na jej tvári, počuť to v jej hlase.
Tieto jednoduché slová  prerazili k jeho jadru. „Sú tu niektorí, ktorí by s tebou nesúhlasili,“ povedal, čeľusť sa mu zaťala. Niekedy, keď spal, mohol stále počuť tie šepoty dedinčanov. Stále mohol vidieť strach a hnus, ktorý naplnil ich pohľady. „Nazvali ma diablovým bastardom.“ Tieto slová vykĺzli mimovoľne.
Ťažko vydýchla, jej tvár bledla. „Kto to hovoril?“
Spomenul si na malého chlapca, ktorý nemal viac ako desať rokov. Stará baba. Kováč. „Každý to hovoril. Šeptali si to zakaždým, čo som prechádzal. Každá osoba na území môjho otca ma prekliala. A nenávideli ma.“
„Nerozumiem.“ Savannah zatriasla zmätene hlavou. „Prečo? Prečo by to hovorili o tebe? Prečo ťa nenávideli?“
Povzdychol si. „Pretože som bol syn môjho otca.“
Zmätok a nedôvera naplnili jej pohľad. „To je bláznivé! Tvoj otec nebol – “
Uchopil jej ruku, zastavil jej tým reč. „Tieto príbehy boli nepravdivé, samozrejme. Môj otec nebol diabol. Hoci z času na čas sa určite choval, ako keby ním bol.“ Jeho otec barón Guy de Montfort bol krutý, sadistický bojovník. V jeho živote nebolo žiadne miesto pre slabosť alebo cit  akéhokoľvek druhu. Toleroval Williama. Ignoroval Geoffreya. Opovrhol Henrym.
„Môj otec bol posadnutý mocou,“ povedal William. „Chcel kontrolu, absolútnu kontrolu nad každým a nad všetkým. Bol to silný muž. Velil obrovskej armáde so železným päsťou. Nikto nemohol ísť proti môjmu otcovi a prežiť to. Nikto. Dedinčania hovorili, že predal svoju dušu, aby mu diabol dal silu.“
„Urobil to ?“ spýtala sa Savannah.
„Môj otec nikdy nemal dušu.“ Tvrdé, drsné slová. „Nikdy sa nestaral o nikoho, určite nie o mňa a mojich bratov.“ Geoffrey vyrástol s tým, že chcel byť presne tým mužom, akým bol jeho otec. Hladný po krvi a moci.
Savannah sedela potichu, jej pohľad bol fixovaný na ňom.
Zľahka ju začal hladiť po ramene. Nebol si ani vedomý toho gesta. „V čase, keď som dospel v muža sila, môjho otca začala upadať a to nenávidel.“ Stále mohol počuť zvuk naštvaných výkrikov otca. Guy bol rozčúlený zradou svojho tela, začiatkom slabosti v jeho končatinách. „Začal sa triasť. Mal záchvaty. Nemohol viac veliť svojim armádam. Stal sa zúfalým.“
William prehltol, videl iba minulosť. „Nemohol vystáť, čo sa s ním deje. Tak začal... vyhľadávať konzultácie u ostatných. Doktori.“ zastavil sa a potom povedal: „Čarodejnice. Veštci.“
„Čo zistil?“ zašepkala.
„Zistil, že by mohol žiť naveky.“ William si spomenul na otcovu divokú veselosť. „Dozvedel sa, že by sa mohol premeniť do nového bytia. Nesmrteľného.“
„Tvoj otec sa stal upírom?“ Jej šok bol jasný.
William zatriasol hlavou. „Nie. Vieš, nebol si istý, či ten rituál bude fungovať. Chcel niekoho iného, aby prešiel najprv tou zmenou, iba v prípade, že sa niečo stane. Iba v prípade, že jeho povestný veštec sa bude mýliť.“
„Dobrý Bože,“ zašepkala. „Donútil ťa, aby si to urobil, však?“
Prikývol, brada sa mu zaťala. Jazva na líci bola prenikavo biela. „Uväznil Henryho. Nikdy sa nestaral o neho. Myslel si, že Henry je slabý. Henry nenávidel nášho otca. Nemal žalúdok na jeho zlo. Nemohol pochodovať s Guyom do bitky a Guy vnímal  jeho činy ako zradu voči nemu. Povedal mi, že trest za jeho zradu je smrť. Mučil Henryho. Držal ho v zajatí celé dní bez môjho vedomia. Potom, keď bol sotva nažive, Guy ho priviedol ku mne. Bol som na tréningu s mužmi a Guy dovliekol Henryho zbité telo na nádvorie. Henry ma sotva poznával. Povedal mi, že Henry umiera. Tak, ak ho chcem zachrániť, vyhľadám temnú postavu. Upíra. A vezmem si jeho silu.“
Jemne pohladila jeho tvár. „Ó, William. Je mi to tak ľúto.“
Jeho oči zažiarili na ňu. „Nechcem tvoju ľútosť, Savannah.“
Trhla sebou a odtiahla ruku.
Jeho brada sa zovrela. Vedel, že ju zranil. Ale nebol zvyknutý, aby sa niekto staral o neho; nebol zvyknutý, aby sa ho niekto snažil utešiť.
Vzal jej ruku do svojej ako tiché ospravedlnenie. Po okamihu pokračoval v hovorení, potreboval jej povedať svoj príbeh, celý príbeh. Konečne povedať niekomu svoj temný príbeh. Nie, potreboval to povedať jej. „Nasledoval som veštcove inštrukcie a našiel som toho upíra. Bol to muž.“ Zatriasol hlavou, spomenul si na prvý pohľad na toho upíra. „Vyzeral, že má sotva osemnásť rokov. Myslel som si, že je iba chlapec. Pamätám si, že mal blonďavé vlasy a svetlomodré očí.“ Smutné oči. Oči, ktoré videli príliš mnoho na svete. Oči, ktoré videli príliš mnoho smrti. „Povedal som mu o Henrym, povedal som, že ma musí transformovať.“
„A on súhlasil.“
William prikývol. „Pozrel sa do mojej mysle a dal mi ten dar.“
Oblizla si pery. „A potom si sa vrátil domov.“
„Vrátil som sa do pekla,“ jemne ju opravil. „Vrátil som sa, aby som našiel zmasakrované telo môjho otca. Geoffrey ho zabil. Vypitval ho. A zanechal jeho telo, aby čakalo na mňa.“
Zatvorila oči. „Čo bolo s Henrym?“
„Čítala si ten denník. Nevieš to?“
„Nie.“ Jej ramená sa zdvihli a padli. Pokrývka sa zľahka posunula. „Zápisy končia smrťou tvojho otca. Na Silvestra. Henry si zapísal, že ťa poslal, aby si vyhľadal upíra, ale nikdy nepovedal, čo sa stalo, keď si sa vrátil.“ Jej mihalnice sa zdvihli a stretla sa s jeho pohľadom. „Keď som prečítala ten denník, predpokladala som, že si dostal ten dar. Iba som... to vedela.“ Prehltla. „Moja priateľka Mary ťa vyhľadala. Mary je čarodejnica s počítačmi. Našla odkazy na muža s menom William Dark v roku 1101. A potom znovu v roku 1290. A v roku 1670... všetky popisy Williama boli rovnaké.“
Zdvihla ruku a dotkla sa jeho jazvy. „Tá jazva. Je zmieňovaná zakaždým. Tak som vedela, že si stal... “
„Upírom,“ jemne to dokončil.
Prikývla. „Ale neviem, čo sa stalo tvojej rodine. Geoffreyovi, Henrymu – “
„Geoffrey sa dozvedel o plánoch môjho otca a na vlastnú päsť šiel hľadať toho upíra.“
„Prečo sa snažil zachrániť Henryho?“
„Neviem,“ povedal William. A nevedel to. Nevedel, či Geoffreyova pôvodná motivácia bola Henryho záchrana alebo či iba chcel moc nesmrteľných. „Geoffrey bol vždy tvrdý, krutý. Nemyslel na nič, keď odrezával ruky dedinčanom, ktorí sa ho dotkli. A môj otec povzbudzoval takéto činy.“
„Prečo zabil vlastného otca?“ Savannah zatriasla hlavou. „Prečo by to urobil?“
„Pretože Guy de Montfort nebol jeho otec. Geoffrey bol môj nevlastný brat, Savannah. Mali sme spoločnú matku, ale naši otcovia boli rozdielni.“
„Kto bol jeho otec?“
Zdvihol sa z postele a začal sa prechádzať po miestnosti, sotva si bol vedomý svojej nahoty. „Guyov brat. Rok potom, čo som sa narodil, moja matka otehotnela s jeho dieťaťom. Guy zabil svojho brata, akonáhle to zistil. Moja matka zomrela na horúčku krátko na to, čo sa dieťa narodilo.“ William si vždy tajne myslel, že jej smrť bolo akt láskavosti od Boha. Bola ušetrená od toho, aby čelila Guyovmu smrteľnému hnevu.
„Tak tvoj otec si vzal Geoffreya a vychoval ho?“
„V tom čase muž nemohol mať dostatok synov. Všetci vodcovia potrebovali mužov, aby ich nasledovali, synov, aby viedli ich armády. Povedal svetu, že Geoffrey je jeho a používal ho, práve tak ako používal Henryho a mňa.“ Zastavil sa, uchopil stĺp na posteli. „Neviem, prečo ho nakoniec  Geoffrey zabil. Možno kvôli tomu, čo Guy urobil Henrymu. Geoffrey vždy vyzeral ,že... sa stará o Henryho. Aspoň v jeho vlastnom, chorom, pokrútenom spôsobe. Myslím si, že útok môjho otca ho dostal cez okraj.“
„A on vyhľadal toho upíra.“ Skoro mohol vidieť kolesá, ako sa krútia v jej mysli, keď skúmala možnosti. „A potom si sa vrátil domov.“ Zastavila sa na úder srdca a potom povedala: „A našiel si Henryho.“
„Henry vedel, čím som sa stal. Videl som to v jeho očiach.“ Stále si pamätal ten strach, ktorý videl v bratovom pohľade. „Sotva prežíval. Znovu na neho zaútočili a nechali ho zomrieť. Vykašliaval krv.“ Zaťal zuby, chcel dokončiť tento temný príbeh a byť hotový s minulosťou.
Savannah uprene na neho hľadela, mala zvláštne poznanie v jej smaragdových očiach. „Každopádne si sa ho snažil transformovať, však?“
Prikývol. „Bol to môj brat,“ jednoducho povedal, vedel, že ona jediná zo všetkých ľudí mu porozumie. „Vedel, že som šiel pre temný dar. Snažil som sa ho transformovať, dať mu krv. A myslím, myslím si, že to začalo fungovať – “
„Čo sa stalo?“
„Zaútočili na nás. Správa o smrti môjho otca dorazila k jeho nepriateľom. Zaútočili na našu usadlosť, zabili každého, kto im bol v ceste. Rytierov, sluhov. Nerobili rozdiely. Ukázali tú istú krutosť akú im ukazoval tak často môj otec.“ V jeho mysli sa ozývali tie výkriky. Mohol počuť zvuk rozbitého dreva. Videl meče, ktoré švihali na neho. „Vojaci našli Henryho a mňa. Zaútočili na nás. Bojoval som s nimi, zabil som ich. Ale keď som sa vrátil späť k Henrymu – “
Smútok prebehol cez jej výraznú tvár. „Bol mŕtvy.“
Prikývol a prehltol pri tej bolestivej spomienke. Bolesť, ktorá sa ho snažila udusiť. „Jeden z tých mečov ho zasiahol do hrude. Bola tam všade krv.“ Vytiahol meč z Henryho hrude a stál, stuhnutý, civel na nehybnú postavu brata. „Čakal som príliš dlho, aby som ho transformoval. Zomrel kvôli mne.“
Vyskočila z postele, odhodila prikrývku a bežala k jeho boku. „Nehovor to, William! To nie je pravda. Urobil si všetko, čo si mohol, aby si zachránil Henryho.“
„Ak by som sa vrátil k nemu skôr, ak by som transformoval skôr – “ Minulosť ho prenasledovala tak dlho. Ak by veci boli odlišné...
Uchopila ho za rameno, donútila, aby sa k nej obrátil a čelil jej. „Počúvaj ma! Nebola to tvoja chyba! Urobil si všetko vo svojej moci, aby si zachránil Henryho. Nemôžeš pokračovať v obviňovaní sa za jeho smrť! Nemôžeš!“ Zastavila sa, potom jemne povedala: „Henry ťa nevinil.“
Neurobil by to? „Geoffrey ma obviňuje.“
„Čo?“
Otvoril ústa, aby jej odvetil, potom sa zamračil, pocítil miernu zmenu v atmosfére. Triaška varovania prešla po chrbtici. Svitanie prichádzalo.
Odtiahol ju od seba, ignoroval jej spýtavý pohľad a šiel ku knihovničke.
„William?“ Savannah bezvýrazne na neho civela. „Čo to robíš?“ Určite neodhodí takúto bombu na ňu a neodkráča si!
Vytiahol čiernu nádobu z vrchnej poličky. Zdvihol viečko a vytiahol strieborný kľúč, ktorý bol presne rovnaký, aký používal, aby odomkol všetky železné dvere v tuneloch.
Vrátil sa späť k nej. „Chcem, aby si mala toto,“ povedal jej. „Umožní ti to, aby si prichádzala a odchádzala z tunelov.“
Vzala si kľúč od neho. Bol chladný, ťažký v ruke. „Ale čo ohľadne Geoffreya – “
Jemne sa dotkol jej tváre. „To je iný príbeh. Ten, ktorý si musíme uchovať na inú dobu. Svitanie prichádza.“ Ukázal na kľúč. „Chcem, aby si sa cítila slobodná objavovať tento dom počas dňa. Žiadna miestnosť nie je zamknutá pred tebou. Iba ťa žiadam, aby si ostala vo vnútri.“ Jeho oči boli hlboké, zvírené jazierka. „Je to bezpečnejšie, aby si bola vo vnútri.“
Bola dotknutá jeho záujmom. „Neodídem,“ sľúbila mu, obkrútila prsty okolo toto kľúča.
„Budeš v bezpečí počas dňa,“ povedal jej. „Geoffrey si musí odpočinúť. Nebude schopný sa ťa dotknúť.“
„Čo moje sny?“ jemne sa spýtala s triaškou na pripomenutú obavu. „Bolo to počas dňa, keď predtým vstúpil do mojich snov.“
Dotkol sa jej líca. Bol to ľahký, prchavý dotyk. „Ochránim ťa. Teraz, keď si mala druhé uhryznutie, môžem sa spojiť s tebou. Uistím sa, že nevkĺzne do tvojej mysle.“
Úľava prešla skrz ňu.
Williamova hlava sa zdvihla, jeho oči sa zúžili. „Slnko vychádza.“ Jeho hlas bol úsečný. „Musíš odísť.“
„Nie, chcem ostať s tebou,“ A urobila to. Nechcela sa vrátiť do prázdnej miestnosti. Chcela ostať s Williamom.
Sval sa mu zovrel na brade.
Dotkla sa jeho ramena. „Čo je to?“
Nepozrel sa na ňu. „Keď príde svitanie, nastane zmena.“
„Zmena?“
Jeho prsty sa zovreli. „Moje telo sa vypne. Nebudem dýchať. Moje srdce nebude biť.“ Konečne pozrel na jej napnuté rysy. „Bude to, ako kedy som bol mŕtvy.“
„Viem, čo sa stane, keď spíš, William,“ jemne mu povedala. „Viem, že si musíš zachovať silu počas denného svetla.“ Prečítala si o potrebe upíra na úplné ticho. Slnko bolo ostré, vyčerpávalo stvorenia noci. Počas dňa všetci upíry vypli fyzické telá. Ich mysle zostávali silné, zamotané v snovom svete, ale ich telá boli nútené, aby ležali bez pohybu.“
„Potom vieš, prečo musíš odísť.“
Savannah zatriasla hlavou. „Nie, neurobím to. Chcem ostať s tebou.“ Vedela, že je tvrdohlavá, ale skutočne sa o to nestarala. Chcela mu dokázať, že sa ho nebojí. Môže ho zvládnuť, všetko z neho.
Jeho pery sa otlačili o jej. Tvrdo. Rýchlo. „Potom ostaň.“  Jeho prsty sa obkrútili okolo jej. „Ostaň so mnou počas svitania.“
Usmiala sa. A na okamih sa jeho pery skrútili v reakcii.
Potom si ľahli späť do postele, schúlili sa navzájom do náručia.
Cítila sa dobre,  že je tam s ním. Správne.
„Spi, Savannah,“ Williamov hlas bol mäkký. Jeho ruka bola silná okolo nej.
Savannah zatvorila oči, cítila sa v bezpečí, úplne ochraňovaná. Vkĺzla do strašidelnej hmly spánku s jemným povzdychom. O sekundy neskôr, keď slnko vystúpilo, bola už v krajine snov a necítila náhle nervóznu studenosť Williamovho tela vedľa nej.
Najprv jej sny boli šťastné. Bola s Williamom. Tancovali pod hviezdami naplňujúcimi nočnú oblohu. Bola tak šťastná. Ale potom sa odtiahol a  jeho telo vyzeralo, že slabne pred jej očami. Načiahla sa po ňom, ale zmizol.
Okolo nej boli stromy. Kývajúce sa stromy. Bežala, hľadala Williama.
Ale nebol to William, ktorého našla. V tieňovom svete jej snov uvidela svoju priateľku Mary. Jej dlhé čierne vlasy viali vo vánku, keď stála a dívala sa na tečúcu rieku.
Úsmev skrútil Savannahine pery, keď bežala k nej, aby ju pozdravila.
Mary vykročila dopredu, do rieky. Záblesk svetla osvetlil nočnú oblohu. Voda sa zvírila a Mary zakopla, padla na kolená.
Savannah si uvedomila, že tá voda je čierna. Tak čierna ako samotná noc.
Hladné vlny vyzerali, že obkľúčili Mary, tiahli ju hlbšie a hlbšie do studeného objatia.
Savannah bežala tak rýchlo ako len mohla, zúfalo, aby sa dostal k Mary. Jej holé nohy dupali po vlhkej zemi. Jej srdce búšilo v hrudi.
Bola blízko. Tak blízko. Len pár krokov –
Mary sa obrátila, jej bledá tvár bola maskou strachu.
Jej ramená sa natiahli za Savannah.
A Savannah začula ozvenu výkriku.


17 komentářů:

  1. Dakujem za dalšiu úžasnú kapitolu a teším sa na pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Moc děkuji za skvělou kapitolu a překlad. 💚💚💚

    OdpovědětVymazat
  3. Díky za překlad a korekci.

    OdpovědětVymazat
  4. Moc děkuji za další skvělý překlad. Katka

    OdpovědětVymazat
  5. Moc děkuji za další kapitolu, takže Mary asi nedopadne dobre🤔

    OdpovědětVymazat
  6. Moc děkuji za překlad a korekci.
    Vina

    OdpovědětVymazat