čtvrtek 15. března 2018

Bozk upíra - 8. kapitola



William je moja jediná nádej, moje posledné spasenie.
Záznam z denníka Henryho de Montforta.
2. december 1068

WILLIAM vzal pred svitaním Savannah hore schodmi. Jemne s ňou kolísal na hrudi, držal ju ako vzácny dar, ktorým bola. A myslel na vášeň, ktorú zdieľali...
Držal ju cez celú noc. Počúval jej sladké stony, cítil zovretie svalov, ktoré oznamovalo jej vyvrcholenie. Držal ju, počul jej pridusené výkriky, keď sa urobila pod ním. Počul, ako zakričala jeho meno. Miloval sa s ňou mnohokrát. A každý okamih musel bojovať s beštiou vnútri neho, bojovať s nutkaním, aby si vzal viac jej vzácnej krvi. Ale ešte nebola pripravená na konečnú výmenu. Musel počkať.
Uprene hľadel na jej spiacu tvár. Bola tak nádherná. Nemala ani predstavu o sile, ktorou už vládla.  Mohla dostať od neho, čokoľvek by chcela s kývnutím svojho štíhleho prsta.
Vedel, že je to nebezpečné, aby ju nechal prísť tak blízko. Mohla ho urobiť slabým, zraniteľným. A nemohol si dovoliť byť zraniteľný, nie s lovom na Geoffreya.
Opatrne ju položil na posteľ, položil prikrývky cez jej nahé telo. Netrhla sebou. Vyčerpal ju. Vedel, že by sa mal obmedziť, ale jeho potreba, jeho túžba po nej bola príliš silná. A zakaždým, čo sa natiahol po nej, stretla sa s ním v rovnocennej vášni.
Pohladil jej tvár. Bola jeho slabosť. Vedel to a musí ju dobre ochraňovať.
Pobozkal ju na pery, ľahký, šeptaný dotyk. Nemohol nechať Geoffreya, aby sa jej dotkol, dokonca ani v jej snoch. Bude stáť na stráži, uistí sa, že jej spánok je pokojný.
Nakoniec bola jeho družka. Jeho.
Pomaly kráčal dolu po schodisku a do veľkej miestnosti, skoro ako kedy tam bol priťahovaný niečím. Stál na prahu, civel na Henryho denník. Potichu prešiel cez miestnosť a zdvihol ruky, aby zdvihol denník, ale potom sa zastavil. Nemohol to urobiť. Ešte nie. Nemohol si prečítať Henryho slová, vidieť posledné myšlienky svojho brata.
Bol zodpovedný za bratovu smrť. Krv jeho brata bude vždy na jeho rukách.
Zovrel päste. Nie, jeho ruky sa nedotkli toho denníka. Nemohol otvoriť jeho vzácne stránky. Ešte nie. Zatvoril oči a uvidel bratovu tvár.
Odpusť mi Henry.
******
SAVANNAH sa zobudila osamote. Zažmurkala, jej oči si pomaly zvykali na slnečné svetlo, ktoré svietilo cez sklenené balkónové dvere.
Obzerala sa po rozľahlej miestnosti, rozpoznala jeho vybavenie. Poznala túto miestnosť. Bola tu včera. William ju priniesol sem potom, čo ju vzal v tej odpornej uličke.
William.
Pomaly sa natiahla, cítila malé bolesti po celkom tele.
Nikdy nevedela, že milovanie bude cítiť týmto spôsobom. Tak intenzívne. Tak pohlcujúco. Očakávala, že si užije, že je s Williamom, ale neočakávala, že potešenie ju doslova premôže. Začervenala si, keď si spomenula na veci, ktoré robili. Veci, ktoré robila. A vedela, že sa nemôže dočkať, aby ho opäť uvidela. Aby znovu  pocítila mágiu jeho dotyku. Nebolo to o dohode. Bolo to o ňom.
Smrť ju obklopovala tak dlho a on spôsobil, že sa cítila nažive.
Sadla si, divila sa, aký je čas. Vedela, že William je dole pod ňou, odpočíva vo svojej miestnosti. Povedal jej, že vstane pri západe slnka.
Koľko hodín bude čakať do západu slnka? Ako dlho, kým ho opäť neuvidí?
Jej oblečenie bolo pekne zložené na pohovke na konci postele. William ich musel priniesť, snáď, keď ju niesol po schodoch. Vkĺzla do džínsov a do ružového svetra a kráčala k balkónu. S jemných zatlačením otvorila dvere a vpustila slnečné svetlo a ostrý horský vzduch. Vôňa borovice pošteklila jej nos.
Pozrela sa hore, snažila sa odhadnúť pozíciu slnka. Už začalo padať na západnej oblohe. Do hodiny alebo dvoch bude súmrak.
A William vstane.
Nemohla uveriť, že tak dlho spala. Zvyčajne vstávala ráno, hlavne odkedy začala mať tie sny. Obrátila sa od balkóna, vrátila sa do miestnosti. Bol tak nádherný deň a vedela, že už neuvidí mnoho slnečných dní. Čoskoro uvidí iba noc, tak si mala radšej užívať svetlo, kým stále môže.
Jej topánky boli uložené na podlahe vedľa pohovky. Ponáhľala sa, aby si ich nasadila, potom si učesala vlasy a uviazala si hrivu do voľného uzlu na zadnej časti krku.
Vrátila sa späť na balkón. Les stál pred ňou, borovicové lesy sa jemne kývali. Dychtivo sa pohla k nim,  ľahký odraz bol v jej kroku.
Vtáci švitorili jemnú melódiu. Ľahkú, šťastnú melódiu. Jej pery sa jemne skrivili, keď zachytila pohľadom kardinála ako stúpa po korunách stromov. Na okamih si uvedomila, že niečo tu chýba. Po prvýkrát za posledných päť mesiacov sa nezobudila so zvyčajnou bolesťou hlavy. Namiesto toho sa cítila silná, odpočinutá.
Nažive.
Spokojne sa usmiala. Cítila sa dobre. Po prvýkrát za veľmi dlhú dobu sa cítila dobre.
Kráčala po starej cestičke, zľahka sa prechádzala po lese. Bola zvedavá, ako dlho tu boli tieto stromy. Niektoré z nich boli staré a skrútené. Naťahovali sa vysoko za oblohou.
Bolo tak nádherne v horách. Tak mierumilovne. Tak –
Vetvička zapraskala, ten zvuk sa ozýval ako výstrel. Otočila sa, ruka sa jej inštinktívne zdvihla k hrdlu. Nikoho nevidela. „Je tu niekto?“
Les bol strašidelne tichý. Dokonca i vtáci boli potichu.
Savannah sa zamračila. Možno to bolo zviera. Bobor. Potom znovu, možno to bolo niečo iného. Niekto iný.
Urobila krok späť, jej oči preskúmavali medzery medzi stromami. Nemohla striasť pocit, že niekto je tu, pozoruje ju.
Jej srdce búšilo. Ustúpila o ďalší krok a narazila do niečoho. Do niekoho. Ruka uchopila jej plece a ona sa otočila, vykopla pravú nohu. Zavrčal, jeho ruky vyrazili, aby zachytilo jej telo v pevnom zovretí.
Otvorila ústa, aby vykríkla a jeho ruka vrazila na jej pery, umlčala ju predtým než vôbec mohla vydať zvuk.
„Nie som tu, aby som vás ublížil,“ zašepkal, jeho hlas bol drsný. „Prišiel som, aby som vám pomohol.“
Savannah zažmurkala, v šoku hľadela na muža pred ňou.
Jack Donovan uprene hľadel na ňu, jeho brada sa zaťala. „Sľubujem, že som tu, aby som vám pomohol.“
Odtiahla jeho ruku od úst. „Iste, že ste.“ Jej pohľad bol plný podozrenia, keď si ho študovala.
Zhlboka sa nadýchol. „Pozrite dáma, myslím, že ste vo vážnom nebezpečenstve.“
Prekrížila si ruky cez hruď. Naozaj nemala náladu, aby si znovu vypočula, ako opäť zaútočí na Williama. „Povedala som vám, že William nie je v tom zapletený. Nikoho nezabil!“
Jack neodpovedal.
Savannah civela na neho. Nasledoval ju do lesov, vydesil ju a stále obviňoval William z vrážd – aj keď mu povedala, že William je nevinný. Prešla okolo neho a zamierila späť do domu. Nebude počúvať žiadne ďalšie jeho klamstvo.
„Počkajte!“ Ponáhľal sa, aby ju zachytil. „Sakra, mohli by ste sa zastaviť?“
Pokračovala v chôdzi.
Uchopil ju za lakeť. „Prosím, zastavte sa a vypočujte si ma.“
Trhla ramenom, aby sa oslobodila. „Nechcem počuť nič, čo mi musíte povedať. Prečo iba neodídete z mesta?“ A preč do pekla od nej.
„Nemôžem vás tu nechať.“
Obzrela sa cez plece, posmech skrivil jej pery. „Iste, že môžete. Len sa vráťte do auta, naštartuj motor a zíďte z hôr. Budem v poriadku.“
„Nie! Nerozumiete – “ Prebehol si rozrušenou rukou po vlasoch. „Snažím sa vám pomôcť!“ Jeho slová boli skoro zúfalé.
Bolo to zúfalstvo, čo ju zastavilo. Obrátila sa, aby uprene hľadela na neho, oči sa jej zúžili. „William nie je vrah, pán Donovan. Už som vám to povedala. Nie som v nijakom nebezpečenstve z jeho strany.“
„Nie je to William, o koho sa bojím.“ povedal Jack.
„Čo?“
Jack sa rozhliadol po lese, jeho pohľad divoko bežal zľava napravo. Zapadajúce slnko posielalo temné tiene, ktoré prechádzali cez les. „Pozrite sa, môžeme ísť dovnútra? Skutočne si potrebujeme prehovoriť.“
Savannah zaváhala.
„Nechcem vám ublížiť,“ sľuboval jej. „Iba vám chcem pomôcť.“
„Čo váš klient?“
V jeho brade sa zovrel sval. „Viac pre neho nepracujem.“
Savannahino obočie sa zovrelo dokopy. „Potom, čo tu robíte?“
„Povedal som, som tu, aby som vám pomohol.“
„Prečo?“
Jeho pery zovreli do tenkej linky. „Pretože si myslím, že som práve zariadil vašu vraždu.“
******
WILLIAM ju mohol cítiť. Niečo bolo zlé. Bála sa.
Ležal dokonale pokojne na posteli. Žiaden jednotlivý sval sa nepohol. Predsa jeho myseľ zúrila. Niečo sa deje. Savannah bola v nebezpečenstve.
Diabol sa ešte viac priblížil.
********
SAVANNAH zamkla balkónové dvere za Jackom. „OK. Sme vo vnútri. Teraz mi to znovu povedzte.“
Ťažko vydýchol a spadol do najbližšieho kresla. „Pohnojil som to.“
„Ako?“ Začal ju desiť a nemala rada, keď bola vystrašená. Zovrela ruky. „Čo ste urobili?“
Oprel hlavu dozadu a zatvoril oči. „Pamätáte si, ako som vám povedal, že brat môjho klienta bol zavraždený?“
„Áno.“ Jeho slová sa stále ozývali v jej mysli. Všetka krv bol vysatá z jeho tela. Krk sa jej zachvel.
„Zavolal som kamarátovi z ozbrojených zložiek v Panama City. Dal mi meno obete. Peter Gilbert.“ Savannah sa prechádzala, pozorne počúvala jeho slová, keď pokračoval. „To súhlasilo s tým, čo mi povedal. Môj kamarát mi potvrdil, že obeť mala brata s menom Jonathan.“
„A Jonathan bol tvoj klient?“
„Jonathan Gilbert bolo meno, ktoré mi klient dal,“ starostlivo odvetil Jack.
Savannah sa zastavila v chôdzi. „Meno, ktoré vám dal? Hovoríte mi, že to nebolo jeho skutočné meno?“
Unavene zatriasol hlavou. „Nie. Nebolo to jeho skutočné meno. Hovoril som skutočným Jonathanom Gilbertom včera neskoro v noci. Nepoznal ma. Nemal vôbec predstavu, že som pracoval na prípade jeho brata?“ 
Savannah pocítila ako sa ľadový úponok zovrel v blízkosti jej srdca. „Ak ste nepracovali pre Jonathana, potom, kto presne bol váš klient? Kto vás najal, aby ste ma sledoval?“
Jack sa stretol s jej horiacim pohľadom, bez toho, aby mrkol. „Neviem.“
„Čo?“
Jack sa začervenal. „Nikdy som ho nestretol osobne. Hovoril som s ním cez telefón a skrz internet. Previedol peniaze priamo na môj účet.“ Pokrčil ramenami. „Poslal mi zložky, aby podporil svoj príbeh. Nemal som dôvod pochybovať o jeho identite.“
„Hovoríte mi, že niekto si vás najal, aby ste ma prenasledoval po celej krajine a nemáte predstavu, kto je tá osoba?“
Prikývol, jeho líca boli temne červené.
Skvelé. Jednoducho skvelé. Detektív nemá potuchy.
Nanešťastie Savannah mala predstavu, kto je tým klientom. Hlboko vo vnútri to vedela. Ale modlila, aby sa mýlila. Pretrela si ruky a začala sa prechádzať po miestnosti. „Hovoríte, že ste zariadil moju vraždu? Čo tým myslíte?“
„Áno,“ pretiahol William z otvorených balkónových dvier. „Povedz nám, ako ste zariadil, aby zomrela.“
Jack vyskočil z kresla, ako keby bol oparený. „Kto – “ Obrátil sa, zachytil pohľad na Williamov zúrivý pohľad. Jeho oči sa rozšírili.
William kráčal k nemu pomalým, neúprosným krokom lovca. Lovec, ktorý zachytil pravú korisť. Jemný odtieň červenej žiaril v hlbinách jeho tmavých očí.
Savannah sa rýchlo vtlačila medzi týchto dvoch mužov. William vyzeral, že by mohol zabiť Jacka v každom okamihu. „William, môžem ti to vysvetliť – “
William neodtrhol pohľad od Jacka. „Chcem, aby mi to vysvetlil on. Chcem, aby mi povedal, prečo by som nemal urobiť svetu láskavosť a priamo teraz ho nezabiť .“ Jeho prízvuk bol ťažší.
Savannah sa zľahka dotkla jeho ramena. „Poviem ti prečo. Pretože nie si vrah.“
„Áno, je.“ Jack sa pohol, aby stál za ňou, snažil sa zatlačiť ju za seba.
Keď sa Jackova ruka zovrela na jej ramene, nízke zavrčanie vyšlo z Williamovho hrdla. Savannah si pomyslela, že mohla vidieť okraj jeho zubov.
„Odstúpte,“ zašepkala Jackovi, vedela, že je vo vážnom nebezpečenstve.
„V žiadnom prípade,“ Jack bol očividne vydesený, ale stál si na svojom.  „Viem o ňom. William Dark je chladnokrvný vrah a nenechám ho, aby vás zabil!“
Cez miestnosť prešiel studený vzduch. Husacia koža naskočila na Savannahine ramená. William uprene hľadel na Jacka a usmial sa.
Jeho zuby boli dlhé. Smrtiace. A jeho oči bolo krvavo červené. V tomto okamihu skutočný strach prešiel skrze Savannah.
„Nie!“ vykríkla a urobila krok dopredu, zlomila Jackovo obmedzujúce zovretie.
„Ste blázon?“ odsekol Jack. „Zabije nás!“
Nie, William ju nezabije. Vedela, že nikdy by jej neublížil. Ale Jack bol odlišný príbeh. „William, upokoj sa. Nie je  to, ako si myslíš, že to je. Je detektív. Prenasledoval ma – “
Zúrivosť mu prešla po tvári. Mohla cítiť jeho hnev, kopla na seba v mysli. Uh-oh. Určite povedala niečo zlé.
Jack ju opäť bláznivo uchopil, ťahal ju k balkónovým dverám.
William ich iba pozoroval, jeho pohľad horel, víril sa od smrtiaceho zámeru.
„Odídeme odtiaľto,“ povedal Jack, siahol po dverách na balkóne. Otočil kľučkou, zatlačil, aby sa  sklenené dvere otvorili.
Poryv vetra zabuchol dvere predtým, než mohol urobiť jediný krok.
„Nejde nikam.“ William urobil pomalý krok dopredu. Ruky mal na bokoch, pokojné, uvoľnené. Ale nechty sa mu predĺžili do žiletkovo ostrých drápov. „Teraz odstúpte od Savannah alebo vám rozrežem hrdlo.“
Savannah vedela, čo to znamená. Bola zvedavá, či si Jack uvedomil, že ho delia sekundy od smrti.
Jack zamrzol. A vyzeral sa, že vidí Williama po prvýkrát. Skutočne sa na neho pozrel. Jackove oči sa rozšírili od hrôzy. „Ježiši Kriste, čo do pekla ste?“
William sa opäť usmial, ukázal svoje diabolsky ostré zuby. „Som smrť.“
Nie. Nenechá Williama, aby ublížil Jackovi. Iba preto, že tento muž bol podvedený, neznamená to, že si zaslúži, aby bol napadnutý. „William,“ povedala, schválne vložila pokojný, upokojujúci tón do hlasu. „Potrebujeme si pohovoriť. Je to nedorozumenie.“
„Nedorozumenie?“ Jack zatriasol hlavou. Jeho oči boli obrovské. „Dáma, musíte si robiť žarty. Tento chlap je nejaký druh monštra!“ Jeho prsty vrazili do jej ruky, spôsobili ostrý ston bolesti, ktorý jej vykĺzol z pier.
V nasledujúcej sekunde to bol Jack, ktorý zaúpel od bolesti. William sa pohol ako škvrna, preletel telom cez miestnosť. Odtrhol Jackovu ruku od Savannah, bez námahy mu stlačil kosti a šľachy.
„Teraz musíš opustiť túto miestnosť, Savannah.“  Williamova pozornosť bola zameraná na jeho korisť.
Savannah zatriasla hlavou. Urobila krok dopredu a vrazila do Williama. Zavrčal na ňu, obrátil desivý pohľad na ňu. Pozorovala ako jeho oči žiaria. Červené. Čierne. Červené.
„Počúvaj ma,“ zaprisahávala ho, jej pohľad bol prudký. „Viem, že si myslíš, že sa mi snaží ublížiť, ale nie je tomu tak. Prišiel sem, aby mi pomohol.“ Musel jej uveriť. Nemohla mať na svojich rukách Jackovu krv.
William sa dotkol jej líca. Jeho oči sa zatvorili a urobil dva rýchle nádychy. Keď sa mu riasy zdvihli, jeho polnočný pohľad bol späť. „Riskuješ príliš mnoho,“ zašepkal, zohol hlavu, aby otrel pery o jej.
Usmiala sa, úľava prešla cez ňu. Potlačil tú beštiu, aspoň na okamih. Jej ruky sa pevne obkrútili okolo neho. „Neriskujem nič. Viem, že mi nikdy neublížiš.“ A to urobila. Úplne mu verila.
Pritiahol si ju k sebe, držal ju si nablízku. Mohla cítiť jemné trasenie, ktoré prešlo cez neho.
Jack zarachotil s kľučkou na dverách.
Williamova hlava sebou trhla. „Nesnažíte sa nás opustiť nejako rýchlo, však?“ Jeho ramená sa pomaly uvoľnili zo Savannah. Stála po jeho boku.
Jackova ruka sa odtrhla od kľučky. „Hmm, nie. Iba som sa, hmm, uisťoval, že dvere sú stále zamknuté.“
Napriek všetkému si Savannah pomyslela, že Jack vyzerá neuveriteľne vyrovnane. Bol skoro zabitý upírom, predsa nekričal od strachu. Jeho ruky sa triasli, ale zatlačil ich za chrbát, keď čelil Williamovi.
„Kto si?“ požadovala William.
„Jack Donovan.“ Jeho hlas nebol celkom vyrovnaný, ale podarilo sa mu stretnúť s Williamovým skúmavým výrazom.
„A bol ste najatý, aby ste sledoval Savannah.“
Jack prikývol.
„Prečo?“
Jack prosebne pozrel na Savannah. Povedala. „Jack vedel, že idem po mužovi, ktorý zabil môjho brata. Snažil sa tiež nájsť vraha.“
„Tak ťa sledoval.“ William zatriasol hlavou v hnuse. „Ako dlho ste ju prenasledoval?“
„Odkedy opustila Seattle.“
„Povedzte mi, kto vás najal.“
Savannah začula nátlak vo Williamovom hlase.
Jack ihneď odpovedal: „Neviem. Povedal mi, že jeho meno je Jonathan Gilbert. Povedal mi, že jeho brat bol zabitý tou istou osobu, ktorá zaútočila na Marka Danielsa. Najal ma, aby som sledoval Savannah. Povedal mi, že ma zavedie za vrahom.“
Savannah si sadla na okraj postele. „Nikdy sa nestretol so svojím klientom. Iba hovorili spolu po telefóne a vymenili si správy na internete.“
„Koľko ste mu toho povedal?“ spýtal William, použil ten istý jemný, presvedčovací tón.
„Všetko,“ povedal Jack, jeho hlas bol plochý. „Povedal som mu o každom pohybe, ktorý urobila. S kým hovorila. Kde ostala. Kedy prišla, aby vás navštívila.“
William zaklial a obrátil sa, aby sa pozrel na Savannah. „Šiel po tebe.“
„Počkajte na minútu!“ Jack zdvihol ruku. „Čo to hovoríte? To, že môj klient –„
„Je ten istý, ktorý masakruje tých ľudí,“ zakončil William. „A vďaka vám teraz presne vie, kde môže nájsť Savannah.“
Savannah uprene hľadela na pravú ruku. Škrabance boli teraz sotva viditeľné. Ide si po mňa. Jej prsty sa zovreli v päsť.
„Nemôžete preskočiť k záverom – “ začal Jack.
„Viete, že mám pravdu,“ prerušil ho William, jeho tón bol energický. „Nepopierajte to. To je, prečo ste tu. Hlboko vo vnútri, viete, kto to je. Viete, čoho je schopný.“ Odmlčal sa. „Viete, čo urobí.“
Jackove ramená poklesli. Náhle vyzeral príliš bledo. „Musíme zavolať policajtov.“ Jeho hlas bol chrapľavý. „Ak máte pravdu, ak tento chlapík je vrah, musíme ho sakra dostať.“
„Nie,“ povedala Savannah mäkko, pevne. „Polícia nám nemôže pomôcť.“ A nemohli. Už sa naučila túto lekciu. Jediný, kto jej môže pomôcť je William.
„Samozrejme, že môžu!“ Jackov hlas bol silnejším. Prudším. „Majú zbrane. Ak tento chlapík ide po vás, môžu ho zastaviť. Môžu na neho strieľať!“
„Zbraň ho nezastaví,“ povedala Savannah. Keby to bolo tak jednoduché. „Nemôžete ho zabiť so zbraňou.“
Jack prestal s pochodovaním. „Dáma, so zbraňou môžete zabiť každého. Verte mi. Bol som v ozbrojených zložkách desať rokov. Guľka v srdci zastaví každého vraha v jeho stopách.“
William sa pohol bližšie k Savannah. Jeho nohy sa otreli o bok postele. „Ale nezastaví upíra.“
„Up –“ Jackove oči sa rozšírili pochybnosťami. „O čom to hovoríte, chlape? Ste blázon alebo niečo – “ Odmlčal sa, jeho ústa padli dole v neviere.
William uprene na neho hľadel, jeho oči žiarili do krvavo červena, jeho žiarivé rezáky boli ako temná hrozba.
„Sakra.“ Jackovo telo vyzeralo, že sa celé trasie. „Sakra,“ zopakoval. „Toto sa nedeje. Toto nemôže byť – “
„On je,“ povedala Savannah. „William je upír.“
„Vaše oči! Vaše zuby!“ Jack začal odfukovať. „Ste prekliaty upír!“
Williamove ústa sa skrútili. „Ste veľmi všímavý, detektív.“
Savannah sa zamračila na Jacka, bola zľahka znepokojená. Vyzeral, ako kedy mal astmatický záchvat. „Je všetko v poriadku?“
„Dobre,“ Zalapal po dychu. „Iba.“ Zadychčanie. „Príma.“ Zhlboka dýchal, nadychoval sa a vydychoval. Vyzeral trochu ako ryba, ktorá bola vytiahnutá z milého, pohodlného domova vo vode. „Neverím tomu,“ zašepkal. „Neverím tomu!“
„Verte tomu.“ Williamove oči žiarili.
„Ale upíri nie sú reálni.“
„Verte mi.“ Usmial sa William, ukazujúc mu svoje tesáky. „Som veľmi reálny.“
Jackovo telo sebou zakolísalo. 
Uh-oh. Savannah si uhryzla do pery. Vyzeralo to,  že dobrý detektív možno omdlie každým okamihom. „Jack? Ste si istý, že všetko je v poriadku?“
„Frajer. Iba prekliaty frajer.“ Zatvoril oči a vydychoval. Stál tam na okamih, nepovedal ani slovo, iba dýchal. Dovnútra. Von. Dovnútra. Von.
Savannah sa zamračila.
Jeho oči sa rázne otvorili. Ukázal na Williama. „Ste upír.“
„Vinný.“ potvrdil výsmešne a chladno.
Jackove pery sa zúžili. „A ten chlap vonku, ktorý zabíja ľudí, on je tiež upírom?“
Savannah si pomyslela, že očividne znovu získal sústredenie sa. Dobré. Možno by im nakoniec mohol pomôcť. „To je, prečo všetka tá krv bola vysatá z obetí. Kŕmi sa ňou.“
Jack sa spýtal. „Hovoríme o upírovi? Môj klient bol upír?“
„Áno,“ povedala.
Jack nahrbil ramená. Jeho dýchanie bolo stále nepravidelné, ale vyzeral, že znovu získal nad sebou kontrolu. „Máte pravdu. Policajti nám nemôžu pomôcť.“
Savannah sa pozrela na Williama. „Kedy si myslíš, že príde?“ Chcela byť pripravená. Musí byť pripravená.
William ihneď neodpovedal. Naklonil hlavou na stranu, skoro ako kedy niečo počúval. Alebo niekoho.
„William?“
Zatriasol hlavou, jeho pohľad sa sústredil na ňu. „Čoskoro. Príde tak skoro ako bude môcť.“
„Musím byť pripravená.“
„Pripravená?“ Jack zatriasol hlavou. „Budeme pripravení, keď do pekla odtiaľto odídete.“
„Nie,“ William ticho nesúhlasil. „Savannah je bezpečnejšia tu, ako by mohla byť kdekoľvek inde.“
 Jack vyzeral neisto. „Žiadna urážka, ale, dostal som sa k nej. A ak som sa dostal ja, potom si môžete byť prekliato istý, že on sa k nej môže tiež dostať.“
William stuhol. Uprene hľadel na Savannah. „Ako presne ťa tento dobrý detektív našiel?“
Bol to Jack, kto odpovedal. „Nebolo to ťažké. Bola sama, kráčala po lese. Ak by som bol vrah, mohla byť teraz mŕtva.“
Savannah sa postavila na nohy. Bežala priamo k Jackovi, zatlačila prstom na jeho hruď. „Máte šťastie, že teraz nie ste mŕtvy!“ Naštvalo ju, že si pomyslel, že je tak bezbranná. Mohla obrániť samú seba.
Uchopil jej ruku. „No tak, Savannah. Nie ste dostatočne silná – “
Jeho slová skončili v reve, keď Savannah potiahla jeho rukou dopredu a bez námahy ho hodila na zem.
„Moja chyba,“ podarilo sa mu zašepkať, keď civel na strop. „Možno by ste nakoniec nebola mŕtva.“
„Mám čierny pás,“ povedala mu, jej oči boli prudké. „Dokážem sa sama o seba postarať.“ Naučila sa to napriek protestom doktorov, ako ubrániť samú seba. Chcela dokázať im, svojej rodine a samej sebe, že môže byť silná. Že je silná.
Williamove prsty prišli, zľahka sa obkrútili okolo jej krku. Jeho dych jemne vial na jej kožu. „Som ohromený,“ zamrmlal. „Ale obávam sa ,že tvoje schopnosti nebudú stačiť, aby si zastavila Geoffreya.“
Vedela to. Mohla poslať Jacka, aby spadol na zem, ale nebola fyzicky dostatočne silná, aby porazila upíra. Ešte nie.
Ale, keď dostane tretie uhryznutie, bude.
Jack sa postavil na nohy. Trhol sebou, otrel si chrbát. „Neviem, koho sa viac bojím,“ povedal, uprene hľadel na Savannah. „Vás a vášho priateľa alebo vraha.“
„Nie sme ten, koho by ste mali báť,“ povedal William. „Geoffrey pôjde tiež po vás. Nenechá vás žiť. Viete príliš mnoho.“
Jack zbledol. „Kelly,“ zašepkal.
Savannah sa zamračila. „Kto?“
Zaklial, prebehol si trasúcou sa rukou po vlasoch. „Kelly Taylorová. Moja snúbenica. Vie o nej. Ten bastard spomenul jej meno posledný raz, čo sme spolu hovorili.“
Žalúdok Savannah sa zovrel. Geoffrey by nespomenul meno tej ženy, ak by – 
„Zabije ju.“ Jack vyzeral, že je mu zle. „Zabije moju Kelly, však?“
„Choďte za ňou,“ nariadil William, jeho oči boli nesústredené, civel do neho. „Vezmite ju z krajiny. Vezmite ju tak ďaleko, ako môžete.“
„Ale povedali ste, že ma bude prenasledovať.“
„Nie,“ zašepkala Savannah, vedela, že hovorí pravdu. „Najprv pôjde po mne.“ A on pôjde. Jack a jeho Kelly budú bonus. Geoffrey najprv zaútočí na ňu a na Williama.
Ale budú pripravení na neho. Zastavia ho.
„Choďte. Ochráňte svoju ženu.“ S kývnutím ruky William poslal, aby sa balkónové dvere s praskotom otvorili. Pozrel sa na Savannah. „A ja ochránim moju.“

8 komentářů: