pondělí 19. února 2018

Horiaca obloha - 16. kapitola 2/2


Akonáhle bola ametystovaná vaňa naplnená Titus do nej vliezol, stále oblečený. Umyl jej krv z pierok a potom odrecitoval kúzlo. V ďalšej sekunde už sedeli v inej vani, prázdnej a jeho oblečenie aj jej pierka boli dokonalo suché.

„Vitaj na mieste, kde by som mal chodiť do školy,“ zamumlal.
Bývalý kláštor bol miesto pre premýšľanie v samote, útočisko od tlaku vládnutia. Používaný tiež k učeniu, jeho čistý vzduch a vzdialenosť od svetských rozptýlení pomocníkmi štúdia princa.
Titus tu trávil mesiace každý rok medzi semestrami – čítal, trénoval a experimentoval. Pre niekoho s toľkými tajomstvami to bol raj, bez špiónov a dohľadu – aspoň tak ako v tejto dobe len môže byť. Žiadny stály personál až na ten, ktorý si sám priniesol a tých pár stálych chodilo raz za týždeň, aby sa starali o pozemok.
Vyštveral sa z vane, nešikovný ako ospalé batoľa.  Rukou sa držal steny a pomaly sa šuchtal dlhou, ozvenou naplnenou chodbou, takmer každú minútu sa zastavujúc,  aby zavrel oči a chytil dych. A vždy keď sa zastavil, sa mu za viečkami premietala hrozivá scéna – wyverny a obrnené kočiare križujúce oblohu v smrteľne pôvabnej choreografii. Vízia k nemu po prvýkrát prišla v Komnate Inkvizície, nahradzujúc obraz jeho mamy a kanárika, tesne než ho nával príšernej bolesti poslal do bezvedomia.
A teraz sa opakovala vždy, keď zavrel oči viac než na pár sekúnd.
Otvoril dvere skladu a Fairfax začvirikala. „Áno, podľa tohto som navrhol svoje laboratórium. Ale toto je oveľa grandióznejšie, nemyslíš?“
Sklad bol desaťkrát väčší a na policiach boli všetky známe substancie. Otvoril zásuvku a zaškúlil – z tej bolesti v hlave už videl dvojmo.
„Máme problém.“ Chcel zostať ticho, ale v žilách mu stále pulzovalo sérum pravdy a on bol príliš slabý, aby mu vzdoroval. V každom prípade si nič z toho nebude pamätať, keď znovu nabudne ľudskú podobu. „Obávam sa, že som Inkvizítorke nedokázal nič len to, že som ochotný zájsť veľmi ďaleko, aby som zakryl pravdu.“
Fairfax sa mu triasla v rukách. Alebo sa triasol on.
Nalial do seba celú škálu elixírov a zapil ich dvoma tonikmi. Chutili ako voda, ktorá už dva týždne niekde stála, hustá rastúcimi mikroorganizmami. Neobťažoval sa spraviť ich chutnejšie, mysliac si, že bude dosť chlap, aby sa v prípade potreby nestaral o také detaily ako chuť a textúra.
Mýlil sa, ako sa ukázalo, keď zase musel ísť do kúpeľne, vyvrátiť obsah žalúdka.
Vypotácal sa späť do izby, vzal Fairfaxa z pultu, kde ju nechal a zamieril k ďalšej časti skladu, po ceste sa opierajúc, aby si šetril sily.
„Potrebujem ťa vrátiť späť,“ povedal jej a ukázal jej sklenenú fľaštičku naplnenú bielymi granulami. „Zmenila by si sa aj sama od seba niekedy v noci, ale je lepšie, aby si to spravila, dokiaľ som pri vedomý.“ Odpočítal tri granule, ale keď po nich nadšene skočila, princ ju zablokoval. „Nie, nie teraz, pokiaľ neplánuješ objaviť sa nahá. Počkať, to je tvoj plán, čo?“
Chcel sa na ňu zaškeriť, ale zapulzovalo mu v hlave a jeho úsmev sa zmenil v úškľabok.
Klovla mu do ruky.
„Ta dáma, tuším, sľubuje až príliš veľa.“ Odcitoval.(The lady doth protest too much, methinks. – citát z Hamleta, 3. dejstvo, scéna 2 – divadlo)
„Tak nič. Shakespeara očividne nepoznáš, ty ignorant.“
S kanárikom v ruke sa preplietol do priľahlej izby, kde niekedy spal, keď zostal v sklade do noci. Stiahol z tenkej postele plachtu, položil ju na ňu a k nej tri granule a znovu na ňu rozostrel plachtu. Potom si zvliekol tuniku a topánky, aby mala čo na seba. Tunika mala na seba trochu krvi, ale vzhľadom na okolnosti bolo dostatočne čistá.
„Pamätaj si, bude to nepríjemné a chvíľu sa nebudeš môcť hnúť. Počkám ťa v sklade.“
Po pár sekundách začvirikala, možno aby sa uistila, že odišiel.
„Som stále tu, už odchádzam.“ odpovedal.
Znovu začvirikala. Asi mu hovorila, aby si pohol, ale rozhodol sa trochu ju ponaťahovať – v živote veľa zábavy nemal. „Ty si nervózna? Len si predstav ako sa cítim ja, miláčik.“
Začvirikala dvakrát. Prial by si, aby sa necítil tak príšerne – inak by bola jeho jednostranná konverzáciu skutočne dobré využitie času.
„Ako by si mi mohla len pomôcť? Ak by si len... “ stíchol.
Snažil sa, bez úspechu, opraviť ich vzťah. Ale to nebolo všetko čo chcel, že? Nie, mal ešte ambicióznejšie ciele, než si uvedomoval. Chcel aby...
„... si sa do mňa zamilovala.“ Jasne počul slová, ktoré z neho sérum pravdy vymámilo. „Keby si ma milovala, všetko by bolo o toľko jednoduchšie.“



Premena bola príšerná. Akoby si z jej vnútra chcelo prehrýzť cestu stovky hlodavcov.
Po premene len ležala, neschopná sa pohnúť – a nielen pretože bola fyzicky slabá.
To, čo ten chalan chcel, ju vystrašilo.
Mala by sa vysmiať jeho ambíciám – nič na ňom ju nepriťahovalo, jeho koruna, jeho čierne srdce ani jeho krásna tvár klamára.
A predsa sa vnútri triasla, pretože čo chcel, nebolo nemožné.
Nebolo to dokonca ani nepravdepodobné.


„Nie som mŕtvy, ani nezomieram,“ povedal Titus v odpovedi na Fairfaxovo zalapanie po dychu, keď sa vynorila z dverí. Okamžite bola po jeho boku, dych prerývaný. „Tak potom prečo si na zemi?“
Po tom čo si vzal lieky, stratil vedomie a keď sa prebral zdalo sa mu jednoduchšie zostať na zemi. „Ty si mala najbližšiu posteľ. Aká bola premena, mimochodom?“
Neodpovedala, len ho zdvihla na nohy a napoly potiahla, napoly zaniesla na posteľ pri dverách. „Si si istý, že neumieraš?“
„Veľmi istý. Zomriem po páde, nie spokojne ležiac v posteli.“
„Čo?“
Do pekla aj so sérom pravdy stále mu prúdiace v žilách. Mal zostať ticho – už nebola kanárik. „Sprav mi nejaký čaj, prosím. Všetko čo potrebuješ je v schránke, v skrini pod glóbusom.“
Podozrivo sa na neho pozrela, ale šla a o pár minút sa vrátila s dvoma horúcimi šálkami a plechovkou koláčov.
Princ sa pokúsil posadiť, ale Iolanthe mu pevne položila ruku na hruď. „Lež.“
„Ako budem piť poležiačky?“
„Zabudol si kto som?“ Priletela k nemu gulička čaju s farbou a priehľadnosťou dymového kremeňa. „Takto.“
Jej tvár váhala medzi hnevom a smútkom, ale nevedel posúdiť k čomu mala bližšie. „Dokážem sa posadiť.“
„Lež. Bola som tam. Viem, čo ti Inkvizítorka spravila. Videla som ťa krvácať z uší.“
Prudko sa nadýchol. „Ty si to pamätáš?“
„Áno.“
Než sa sám pokúsil premeniť po prvýkrát, prečítal všetku vedeckú literatúru na túto tému. Premena na zviera bola veľmi stará mágia takže aj keď nebola schvaľovaná a niekedy dokonca zakázaná, nemal problém zohnať záznamy a štúdie.
A za tisíc päťsto rokov boli len dva záznamy o mágoch, ktorý tvrdili, že si zapamätali niečo zo svojho času ako zviera – väčšina akademikov tvrdila, že buď preháňali alebo klamali. Ale Fairfax očividne neklamala. Nebol žiadny iný spôsob ako to mohla vedieť než, že si to pamätala.
„Ako?“
„Nie som si istá. Rozmýšľam či to nemalo niečo spoločné s krvnou prísahou, že som musela zostať pri vedomí, aby som mohla dodržať svoj sľub.“
Takmer nepočul, čo povedala ako si spomenul, čo on povedal. Keby si ma milovala, všetko by bolo o toľko jednoduchšie.“
Ešte hovorila, kárala ho za jeho hlúposť, že odmietol, aby ho vyšetrili, aj keď krvácal z uší.
„Nekrvácal som.“
„Neklam. Videla som ťa.“
„Nemôžem ti klamať. Krvná prísaha, nepamätáš? Tá krv bola z mojich zápästí – mal som tam skryté spúšťače a lekár by si to všimol. Preto som za ním nemohol ísť. Nemohol som dopustiť, aby sa Inkvizícia dozvedela, že som nebol tak zranený ako sa zdalo.“
Spôsob akým na neho v nemom úžase pozerala... nemohol sa rozhodnúť, či ho chcela udrieť alebo objať. Pravdepodobne to prvé. Chýbal mu ten okamih informácií, kedy by ho skutočne objala. Nikdy sa nemal tak rád, ako keď ho mala rada – dokonca obdivovala – ona.
„Ako si vedel, že ich budeš potrebovať?“ spýtala sa podozrievavo.
„Než Inkvizítorka zlomí svojim obetiam myseľ, často krvácajú. Dúfal som, že ak budem krvácať, bude si myslieť, že zašla priďaleko.“
Zahryzla si do pery. „Zastavilo?“
„Nie.“ Pokrútil hlavou a zaškeril sa pri bolesti, ktorú mu tak nevinný pohyb spôsobil. „Čo sa tam stalo? Vyvalil kapitán Lowridge dvere?“
Nikto nesmel vyrušovať počas inkvizície. Ak to kapitán urobil, musel ho okamžite prepustiť ,aby sa mohol schovať pred jej hnevom.
„Nie,“ povedala Fairfax. „Prví pribehli jej posluhovači, keď ju počuli kričať. Ale on bol tesne za nimi.“ Zamračil sa.
„Prečo potom kričala?“

Iolanthe mu vysvetlila svoju taktiku, nedávajúc ani pozor, stále šokovaná, že princ svoje krvácanie naplánoval. Mala by sa viac obávať o to, že chce, aby sa do neho zamilovala, ale všetko na čo mohla myslieť, bol chlapec, ktorého mačku zabili priamo jemu na kolenách, ktorý vyrastal desiac sa dňa, kedy bude pod nadvládou toho istého mága.
Spomenula sa na presnosť jeho kúziel, výsledok nekonečného, horúčkovitého tréningu. A čo jeho iné taktiky, predstieranie krvácania? Ako často skúšal so spúšťačmi padanie na tvrdú mramorovú dlažbu kláštora v nádeji, že keď Inkvizítorka príde bude mať aspoň drobnú šancu sa zachrániť?
„Pohla som lustrom a svetelné gule spadli. Zavrela som oči, ale verím, že jedna z nich ju zasiahla priamo – niečo zadunelo pred všetkým tým rozbíjaním. Zbytok zásluh patrí už len kapitánovi Lowbridgovi, že ťa dostal von.“
Neočakávala vďaku, ale určite očakávala, že bude rád. Koniec koncov, jej neschopnosť pohnúť vzduchom ho veľmi trápila. Teraz ho nielenže zachránila, ale aj dokázala, že je jeden z tých najvzácnejších mágov, ktorý ovládajú všetky štyri živly.
Ale jeho tvár sa po šoku zmenila na vážnu. Odhodil prikrývky a snažil sa posadiť. „Prečo si mi to nepovedala skôr?“
Schytila ho za ruku. „Myslela som si, že umieraš.“
Zapotácal sa, ale stále sa silno mračil. „Jedno musíš pochopiť: už nikdy sa nestaraj, či prežijem alebo umriem, nie keď si v nebezpečí. Mojím cieľom je viesť a ochraňovať ťa tak dlho ako len môžem, ale na konci len na jednom z nás záleží a ja to nie som.“
Bol tak blízko, jeho teplo sa do nej akoby vpíjalo. Mal na sebe ešte škvrnu zaschnutej krvi, nepravidelnú šmuhu na spodku krku. A kde si povolil rukávy videla ranku, kde ho spúšťače zasiahli.
Srdce jej pálila jasná bolesť. Možno sa dokáže ovládnuť a nezamilovať sa, ale už nikdy ho nebude môcť skutočne neznášať.
„Musíme odísť z Domény v tejto sekunde,“ povedal, „než si Inkvizítorka uvedomí, že v miestnosti bol ešte niekto ďalší – niekto s elementálnymi schopnosťami.“
Už aj kráčal – kríval a tak ho podoprela.
„Potrebujem ísť späť do mojej izby na zámku. V taške mám elixír premeny. Dostaň ma do vane na poschodí a potom z tadeto odstráň všetky dôkazy, ktoré by svedčili o tvojej prítomnosti. Inkvizítorka sa už odvážila ísť po mojej mysli, možno sa odváži narušiť aj moju svätyňu.“
Vážne prikývla a zrýchlila, ťahajúc ho zo sebou.
Pri vani sa zohol, aby otočil kohútikom. „Choď. A ponáhľaj sa.“
Bežala a spravila čo mala. Vyšla zase schodmi práve ako sa znovu zjavil, tentoraz premočený na kosť, v ruke nie fľaštička ale fľaša niečoho čo vyzeralo ako tonik na vlasy.
„Kde je elixír?“
Vyliezol z vane a namieril na fľašku paličku. „In priorem muta.”
Fľaša sa zmenila na dvoj fľašu. Iolanthe ju schmatla a hlbokými dúškami pila, pričom ukázala na jeho tuniku a zbavila ju vody – noc bola chladná a on sa začal triasť. Potom odohnala aj zbytok vody, zatiaľ čo vypila druhú časť.
„Jasná myseľ aj pod tlakom, ako vždy,“ zamrmlal.
Premena na vtáka bola nielen nepríjemná, ale aj mätúca, všetko okolo sa zväčšujúc na veľkosť hory.
Vzal ju do ruky. „Čas ísť.“


„Prajete si byť vo vlaku, ktorý mieri nie do Sloughu, ale do Londýna, pane?“ spýtal sa Dalbert pochybovačne. „Presne.“ Titus si prezrel svoje oblečenie aj kufre, hádzajúc kúzlo za kúzlom na objavenie akékoľvek sledovacieho kúzla alebo iné neznáme objekty. Bol čistý.
„Ale pane, vo vašom stave... “
„O dôvod viac odísť okamžite. Videl si, čo mi Inkvizítorka spravila. Rod Elberon pre ňu nič neznamená. Čím som od nej ďalej, tým lepšie.“
Dalbert nevyzeral presvedčený, ale podvolil sa a zdvihol jeho tašku.
Dvere zaduneli hlasným klopaním. „Vaša Výsosť, lady Callista vás prišla pozrieť,“ oznámil Giltbrace.
Presne ako sa bál. Schmatol Fairfaxovu klietku a pokynul Dalbertovi, aby zostal tichu a nasledoval ho.
„Vaša Výsosť,“ ozvala sa lady Callista. „Počuli sme o vašom nečakanom záchvate pri návšteve Inkvizície a veľmi nás to s regentom znepokojilo.“
„Rýchlo,“ zašepkal Titus. „Pokúsia sa ma zastaviť.“
Prešmykli sa šatňou cez tajnú chodbu a bežali, Titus snažiac sa presvedčiť svoj žalúdok, aby počkal, než sa vyprázdni. Chodba končila tesne pod podkrovím. Schody bral po troch, jeho závrať sa stupňovala každým krokom. Za ním sa ozvali zvyku jeho prenasledovateľov.
Konečne podkrovie. Hodili sa do vlaku, Titus zaisťujúc dvere, zatiaľ čo Dalbert sa vrhol po ovládaní. V sekunde ako sa jeho ruka obmotala okolo páky dverami vyleteli stráže.
„Choď!“ prikázal Titus.
Dalbert zatiahol. Vlak sa zatriasol a násilne sa votrel do pulzujúceho krvného obehu, akým bola anglická železnica. A Titusovi zvuky oceľových kolies na železnej dráhe ešte nikdy nezneli tak sladko.

Fairfax bola v bezpečí. Na teraz.

8 komentářů:

  1. no teda, takže pokus přelstít inkvizitorku se zatím podařil, ale na jak dlouho... Iolanthe dokáže i v přeměně kouzlit...
    tak to bude ještě hustý
    moc děkuji za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  2. Ďakujem pekne za preklad kapitoly..

    OdpovědětVymazat
  3. Moc děkuji za pokračování kapitoly. Katka

    OdpovědětVymazat
  4. wow, jsem ráda, že jsou oba v pořádku. Je chytrý, ten princ. Ale dřív nebo později se tento incident určitě vymstí, protože invizitorka si uvědomí, že tam Iola byla. A pak to bude masakr. Těším se na pokračování a děkuji za tuto kapitolu

    OdpovědětVymazat
  5. Moc děkuji za pokračování.

    OdpovědětVymazat