pondělí 5. února 2018

Horiaca obloha - 15. kapitola 2/2


Čakala na neho, jej bledá tvár takmer svietiac – akoby bola jej koža fluorescenčná. Už z päťdesiatich metrov mohol cítiť jej očakávanie. Očakávanie predátora pripraveného skočiť na svoju obeť; lovec, ktorý po dlhej dobe konečne dohnal svoju korisť.

Chrbticou mu prešiel chlad. Zdalo sa, že Inkvizítorka bola odhodlaná vydať zo seba v tento večer to najlepšie.
Ako sa priblížil, pokynula k stolu a dvom stoličkám pri nej, jediný kus nábytku v tomto rozľahlom priestore. Boli na opačných stranách – jedna bola nízka a obyčajná, druhá vysoká a vypracovaná. Buď si Titus vyberie tu s vyšším statusom a dá jej ďalší dôvod, aby ho mala nutkanie ponížiť alebo sa podriadi skutočnosti, vzal si tú podradnejšiu stoličku a nechal, aby sa na neho po celý čas Inkvizítorka dívala z vrchu.
Jeho riešením bolo vyliezť si na tú menšiu a sadnúť si na jej operadlo. Našťastie bol vrch operadla plochý, bez výstupkov aké majú stoličky pani Dawlishovej a pani Hancockovej – u nich by sa musel uspokojiť s opierkou a nebudil by ten správny dojem povznesenosti a bezstarostnosti.
Inkvizítorka sa zamračila. Titus jej dal lepšiu stoličku, ale teraz mal výhody výšky.
Sadla si a položila ruky, spojené dokopy, na vrch stola.
Zhlboka sa nadýchol. A teraz to začína.
„Teraz, Vaša Výsosť, mi povedzte čo ste robili s Iolanthe Seabourne.“
Presne na túto otázku sa pripravoval, ale stále to cítil – akoby sa dotkol odhaleného kábla elektriky. „Myslíte utečeného elementálneho mága ktorého hľadáte?“
„Pri našom poslednom stretnutí ste neverili, že bola elementálny mág.“
„Lady Callista mi povedala, že Atlantis ju hľadá všetkými prostriedkami,“ povedal Titus so všetkou ľahkosťou, akú dokázal nahrabať. „Dokonca mi vravela, aby som sa o to viac zaujímal, keďže je, koniec koncov, mojim poddaným.“
Inkvizítorka jeho narážku ignorovala. „Boli ste v dedine Little Grind-on-Woe hneď po zásahu blesku. Po vašej návšteve ste zmenil plány a odišiel do Anglicka o pol dňa skôr, než ste mali a keď ste prišli, namiesto aby ste zamierili priamo do školy, ste šli do Londýna do hotela, kde ste si prenajímali izbu pod menom Alistair McComb, z ktorého ste rovnako náhle odišli. Môžete mi to Vvysvetliť, Vaša Výsosť.“
Chcel sa jej vysmiať. A kde som bol v čase medzi príchodom do Londýna a príchodom na hotel? Vysvetlíte mi toto?
„Vidím, vás zaujímajú aj tie najabsurdnejšie detaily z môjho života,“ povedal. „Ako chcete. Môj náhly odchod z Domény je vysvetliteľný veľmi ľahko – nezodpovedám sa vám, Madam Inkvizítorka. Nemôžete mi jednoducho povedať, „môžete prísť poobede, Vaša Výsosť, aby sme prediskutovali čo ste videli?“
Inkvizítorka stisla pery.
„Okrem toho, ak by ste si našli čas, aby ste sa spýtali mojich sluhov, zistili by ste, že som sa rozhodol ísť skôr do školy pred úderom onoho blesku.“
„K hotelovej izbe... som mladý a mám svoje potreby. Keďže tá chudobná štvrť zvaná škola, ktorú Atlantis tak vrúcne odporučilo, takéto aktivity nepovoľuje, zariadil som si miesto od školy. Čo sa týka môjho dôvodu na náhly odchod, netuším prečo by som mal zostať po tom čo skončíme.“
„A kde bol váš... komplic?“
„Odišla predo mnou. Nie je dôvod, aby zostala, po tom čo doslúžila svojmu účelu.“
„Nevideli nikoho prísť ani odísť.“
Samozrejme, že nie, keďže odišla so mnou.
Tentoraz musel tie slová priam prehltnúť, ako sa mu vynorili na jazyku.
„Sledovali ste všetky vchody? Veľký hotel ich má dosť.“
„Kde ste ju našli?“
V istom dome v Little Grond-on-Woe. Veľmi dobrá na ovládanie blesku je to dievča.
„V istom... “
Čo to s ním bolo? Bol dobrý klamár. Na pravdu nemá čo i len pomyslieť.
„... okrese Londýna. Bola ste tam niekedy, Madam Inkvizítorka? Sú tam otrasné časti prekypujúce dievčatami, ktoré musia líhať s mužmi, aby sa uživili. Tie veci čo tam môžete dostať, nemáte ani tušenie.“
Inkvizítorke až začalo mykať okom. „Aha,“ povedala. „Jeho Veličenstvo dáva slovu vyspelosť úplne nový rozmer.“
Práve naopak. Nemôžem si dovoliť ,aby mi na komkoľvek záležalo. A Fairfax ma teraz už nebude chcieť, nie?
Princ sa naľakal. Čo sa to dialo? Prečo mal prenikavé nutkanie sa priznať?
Sérum pravdy! Dali mu sérum pravdy. Ale ako? Na bále si nič nedal, nie ani Aramiin punč, ale zase sa celkom určite dotkol pohára – držal ho vlastne dlhšie než normálne, než keby mu ho ponúkol niekto iný. A pohár nebol, ako si myslel, ľadovo studený – čo by si uvedomil, keby sa napil. Ten chlad šiel z gélu na jeho povrchu a tak si sérum pravdy našlo cesto do jeho žíl cez kožu.
To bolo to pred čím sa ho Fairfax snažila varovať.
Vždy sa obával, že mu podstrčia sérum pravdy – až do tej miery, že pri jedle u pani Dawlishovej pil vždy len vodu a málokedy pil čaj, ktorý si sám nepripravil. Dokonca trénoval klamať pod jeho vplyvom. Jedna kvapka. Jedno klamstvo. Dve kvapky. A ďalšie klamstvo. Tri kvapky. A stále klamať.
Ale Aramiu nikdy nepodozrieval. Ona bola tá dobrá, jemná a skromná, tolerantná a snažiac sa potešiť.
Pozerajúc sa na to spätne, bolo všetko očividné – túžila po matkinom uznaní a pokiaľ nemohla byť krásna, stále mohla využiť priznanie Titusovej očividnej viny a byť užitočná. Sama to povedala, nie? Necítil sa ohrozený, cítil len súcit tak ostrý, až bolel.
Priateľstvo je pre ľudí v našej pozícií nedosiahnuteľné, povedal Fairfaxovi. Myslel si, že to platí len pre ňu?
Inkvizítorka sa na neho uprene pozerala. „Vaša Výsosť, kde je Iolanthe Seabourne?“
Tu v miestnosti.
Bol na pozore – veľmi, veľmi na pozore. A aj tak cítil ako jeho pery sami musia vysloviť tie prvé slabiky pravdy. „Myslel som si, že sme sa zhodli, že nemám záujem ani informácie o vašom elementálnom mágovi.“
„Prečo ju chránite, Vaša Výsosť?“
Pretože je moja. A vy ju dostane len cez moje mŕtve telo.
„Pretože... “ /Len tak, tak/ sa strhol od istej skazy. Hlavou mu prešla ostrá bolesť, takmer ho zhadzujúc zo stoličky. Napravil sa. Stolička pod ním sa zakymácala. „Pretože očividne nemám nič lepšie na práci než štvať Atlantis?“
Inkvizítorka vyzerala sústredene.
„Mali by ste o mne niečo vedieť, Madam Inkvizítorka – ostatní ľudia sú mi okradnutý. Nemám rád Atlantis. Vás neznášam. Ale neriskoval by som ani vlas na svojej hlave pre prachsprosté otravy akou ste vy. Prečo by mi malo záležať na tom či to dievča nájdete? Tak či tak som Pán Domény.“
Tie slová boleli. Hrdlo mal v plameňoch a v ústach mal pocit akoby žuval klince. A bolesť v hlave mu sťažovala videnie v ľavom oku.
Inkvizítorka zvažovala jeho slová.
Pozerať sa jej do očí... bolo to ako pozerať sa na krv tečúcu dolu ulicou. „Spomenuli ste Lady Callistu, Vaša Výsosť. Som si istá, že viete, že Lady Callista bola dobrá priateľka s vašou matkou. A viete čo mi povedala po vašej korunovácií? Že vaša matka si myslela, že je jasnovidka.“
Titus ťažko prehltol. „Čo to má s čím spoločné?“
„Jedna z vecí, ktoré Lady Ariadne predpovedala bolo, že budem Inkvizítorkou Domény.“
„A ste,“ povedal Titus.
Inkvizítorka sa usmiala. „Som ale Jej Veličenstvo princezná mala na tom veľkú zásluhu.“
Titus prižmúril oči. O ničom takom nepočul.
„Pred osemnástimi rokmi bol vymenovaný nový Inkvizítor Domény, Hyas. Bol mladý, energetický, výnimočne schopný a nadpriemerne verný Lordovy Generálovi. Ten nemohol byť s jeho službou spokojnejší a zdalo sa, že Hyas mal pred sebou dlhú kariéru. Ale tri roky po vymenovaní bol náhle prepustený. Nikto nevedel prečo – my len slúžime Lordovi Generálovi. Jeho náhradník bol rovnako talentovaný a verný. O osemnásť mesiacov bol prepustený – rovnako náhle a bez vysvetlenia. Po ňom som bola na tento post povýšená ja. A roky som bola rovnako zmätená ohľadne udalostí vedúcich k môjmu vymenovaniu. Včera som ale mala audienciu s Lordom Generálom a zatiaľ čo som bola v Atlantis zavolala som svojich predchodcov a presvedčila ich, aby im povedali svoj príbeh.“
Titus jej „presvedčovacie metódy“ nekomentoval.
„Hyasa prepustili pre použitie politickej moci pre vlastné ciele a korupciu. Obvinenia o dušu popieral, ale keďže sa u neho našiel jeden z najväčších pokladov rodu Elberon, nikto mu neveril. Zeuxippin príbeh bol ešte bizardnejší, ak je to možné. Bola obvinená z obťažovania princeznej Ariadne. Bolo to škodlivé obvinenie. Zničilo jej to nielen kariéru, ale aj šťastie – láska jej života ju po tom čo sa o tom dozvedela opustila. Priznávam, že som cynická – ak by boli mágovia úprimní, nepotrebovali by sme žiadnu Inkvizíciu. Ale odišla som od nich presvedčená o ich nevine čo ma viedlo k jedinému možnému vysvetleniu – že princezná Ariadne bola len seba klamný šialenec, ochotná urobiť všetko, aby sa jej takzvané proroctvá vyplnili.“
Titus vyskočil zo stoličky. „Neprišiel som sem počúvať tieto táraniny.“
Bol vytočený. A mohol len dúfať, že jeho hnev maskoval hrôzu.
Všetko – všetko – záviselo od presnosti maminých vízií. Ak bola len podvodník a podvádzala, aby sa jej proroctvá vyplnili... nedokázal ani pomyslieť na to, čo všetko by to znamenalo.
Inkvizítorka sa trochu usmiala. „Lady Callista mi tiež povedala, že keď boli deti, Jej Veličenstvo mala víziu, že jedného dňa zomrie rukami jej vlastného otca.“
Mykol sebou. Smrť matky bola ranou, z ktorej sa ešte nespamätal a Inkvizítorka mu práve strhávala chrastu za chrastou. „Verejnosť verila, že jej smrť bola následkom choroby – vždy mala krehké zdravie a jej odchod v dvadsiatich siedmych bol nečakane skorý, ale nie nemožný. My obaja ale vieme, že Princ Gaius, aby ukázal svoju túžbu udržať mier s Atlantis, ju zabil sám ako gesto dobrej vôle a poslušnosti. Ale teraz sa musím sama seba pýtať, či sa nezúčastnila povstania preto, aby bola potrestaná a mohla zachovať svoje proroctvá.“
Chcel kričať, že jeho matka si svoj dar nikdy neužívala – bolo to bremeno.
Ale veril tomu on sám?
Znovu sa usmiala. „Nemôžem si pomôcť záveru, že robíte práve niečo, čo súvisí práve s prianiami princeznej Ariadny. Predpovedala vám nejaký veľkolepý osud, ktorý by od vás vyžadoval, aby ste riskovali život aj slobodu? Pretože ako ste sám povedali, ste až príliš rozumný mladý muž. Neverím, že by ste zahodil najlepšie roky života sám od seba.“
Srdce mu divoko bilo – a to nielen v reakcii na jej slová, ale aj zo séra pravdy trestajúceho za nepodvolenie sa, za to, že jej nepovedal všetko, čo chcela vedieť. Ale bolo tu aj niečo iné. Niečo z čoho sa mu až točila hlava.
Schmatol operadlo a pozrel sa na Inkvizítorku.
„Mali ste písať hry, Madam Inkvizítorka. Naše divadlá majú nedostatok vzrušujúce príbehov.“
Zamkli sa im pohľady. „Tak verný. Bola aj ona taká verná k vám? Alebo ste boli len prostriedok k dosiahnutiu jej cieľov?“
Zosilnil stisk na stoličke, aby sa mu netriasli ruky. „Dávate až príliš veľa zásluh obyčajnej žene. Moja matka nebola ani múdra, ani vypočítavá. A v žiadnom prípade nebola dostatočne krutá, aby využila svoje jediné dieťa ako figúrku v akejsi obrovskej partii šachu s osudom.“
„Ste si istý?“
Hlava ho bolela akoby si ju rezal črepom z rozbitého skla. Ale nič nebolelo viac než predstava, že jeho mama ho opustila, len aby mala pravdu.
Oprava. Niečo by bolelo viac – myšlienka, že neskončila a spoza hrobu ho stále manipulovala, aby ospravedlnila svoje voľby.
„Lady Calliste verím rovnako ako vy.“
„Práveže nie. Vidím to na vás. Jej očividná ignorancia vás zraňuje. A prečo by ste nemali byť znepokojený a rozhorčený? Láska syna k matke by nemala byť takto prekrútená.“
To je to čo jeho mama spravila? Zneužila a poškvrnila jeho lásku nie pre vznešené dôvody idúce za ich vlastné životy, ale len preto aby mohla mať pravdu?
Vždy v tom bol sám. A vždy bojoval s pochybnosťami. A teraz ho obe chceli pohltiť zaživa.
Chcel niečo povedať, ale ten pocit v jeho hlave – akoby mu okraje lebky kvapalneli...
Zapotácal sa. Pevnejšie sa chytil stoličky
Takže takto Inkvizítorka pracovala, uvedomil si. Pokojná a pohotová myseľ bola oveľa imúnnejšia k skúmaniu takže najprv musela zničiť vyrovnanosť svojej obete a keď boli rozrušený zaútočila.
V Atlantis mala prezývku morská hviezdica. Hviezdica vložila svoj žalúdok do vnútra mušle a úbohého mäkkýša zjedla priamo na mieste. Inkvizítorka robila to isté so spomienkami ľudí – rozpustila okraje mysle svojej úbohej obete a vysala jeho vnútro do svojej, vzniknuté trosky triediac svojím tempom.
„Len hlupáci stoja v ceste Atlantis. Kde je Iolanthe Seabourne?“
Nedovolí jej zobrať si nič. Nemôže. Ak by ho čo i len podozrievala, že Fairfaxa neschováva, len aby prekazil plány Banea, ale chcel ho aj zhodiť, Atlantis by ho nenechala žiť. A Fairfax – Fairfax by zmizla s povrchu zeme.
Ale cítil ako ho začína pitvať, jej sily hrubé a vrúbkované – cítil ich priamo na lebke. Snažil sa ju odraziť, získať späť aspoň časť svojho zvyčajného nadhľadu. Nedokázal to. Všetko na čo mohol myslieť bolo, že za toto všetko mohla jeho mama.
„Kde je dievča, ktoré privolalo blesk? Povedz mi to!“
Neuvedomil si, dokiaľ mu nechty nezaprotestovali, že škriabe mramorovú podlahu. Nevedel, kedy spadol, len že nedokáže vstať. Zatmievalo sa mu pred očami. Vlastne nie, jeho videnie sa zužovalo do tunela – na jeho konci bola jeho mama, sediaca na balkóne, neprítomne hladkajúc kanárika cez mreže klietky.
A kanárik spieval – nástojčivo a krásne.
Tak teraz už vážne blúznil. Dostala sa dosť hlboko, aby mu vybrala spomienky?
Z bolesti v hlave ho štípal žalúdok.
A kanárik znovu zaspieval.
Fairfax. Bol to Fairfax. Do hodiny ju dostanú, ak sa odtiaľto nedostane.
Ale ona bola stále voľná. Niečo môže urobiť – vypichnúť Inkvizítorke oko alebo sa jej vyšpiniť na hlavu.
Zasmial sa. Ale aj vlastným ušiam znel dosť šialene.

Zdvihol hlavu a otvoril oči. Fairfax bola priamo pred ním, divoko mávajúc krídlami.

9 komentářů:

  1. Děkuji za překlad. Bobo.

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji za pokračování kapitoly. Katka

    OdpovědětVymazat
  3. Páni, nějak se to rozjelo, je to ohromně napínavé, těším se pokračování a děkuji za tuto část :)

    OdpovědětVymazat
  4. nooo, snad se z toho vysekají..
    děkuji za překlad :)

    OdpovědětVymazat