středa 7. února 2018

Bozk upíra - 5. kapitola


Diabol žije, dokonca i mojich snoch.
Záznam z denníka Henryho de Montforta
15. november 1068


„MÝLITE sa,“ okamžite odpovedala Savannah. „William nie je vrah.“
„Áno, je.“ Jack bol neústupný. „Prepáčte, ale on je ten, kto zabil vášho brata.“ Jeho pohľad bol naplnený tichou ľútosťou.
Savannah zaťala bradu. „Poznám Williama. Nemohol by – “
„Bol vo Washingtone v čase vraždy vášho brata.“ Jackove slová ju šokovali v tichu. „Vedela ste to, pani Danielsová?“
Nie, nevedela to. Ale bude prekliata, ak by priznala túto skutočnosť pred cudzincom. „Je to slobodná zem. Človek môže cestovať kdekoľvek chce.“
„Pravda. Ale William Dark bol tiež v Panama City, kde bol brat môjho klienta zavraždený. A bol v Atlante, keď mladá prostitútka vbehla do nemocnice. Utrpela mnohonásobnú stratu krvi.“ Zatriasol hlavou. „Záchranka si myslela, že zomrie, než ju dostanú na pohotovosť. Ale zvládla to. Sotva. A bola schopná dať popis útočníka polícií.“
Savannahino srdce udieralo otupene. „Čo... čo povedala, ako ten muž vyzerá?“
Jack nikdy neodtiahol od nej oči, keď recitoval popis. „Muž, pravdepodobne meter osemdesiat vysoký, mal osemdesiat päť kilov. Mal vyše dvadsať rokov. Dlhé čierne vlasy, ktoré mal zviazané dozadu na šiji krku. Znie povedome?“
Savannah mu odmietla odpovedať.
Jack pokračoval. „Nemohla si presne spomenúť, čo sa stalo počas útoku. Poslednú vec, ktorú uvidela bol ten muž. Uchopil ju a potom sa všetko prepadlo do tmy.“
Savannah prehltla. „Myslíte si, že tým mužom bol William?“
„Nie.“ Jack pokrútil hlavou. „Viem, že to bol on. Splňuje dokonale ten popis. A bol v každom meste v čase útokov. Bol to ten, ktorého polícia prenasleduje. Viem, že je on!“
„Neviete nič,“ zašepkala Savannah, pozrela sa na zbraň, ktorú stále zovierala v pravej ruke. „Teraz, chcem, aby ste odišli.“
„Pani, počúvame ma? Je to vrah!“ Urobil krok k nej.
Jej hlava sebou trhla. „Nie,“ jasne odpovedala. „Nie je.“ Savannah odomkla dvere a odstúpila na stranu. „Ako som povedala, je čas, aby ste odišli.“
Jack sa nepohol. Civel na ňu, jeho oči žiarili. „Privádzate sama seba do nebezpečenstva. Nerozumiete tomu, čoho je schopný?“
„Rozumiem tomu veľmi dobre.“ A rozumela tomu. Poznala Williama. Vedela, čo je v skutočnosti zač. „Mýlite sa v ňom. Nie je ten, po ktorom idete.“ Verila tomu s každým úderom svojho srdca. Verila vo Williamovu nevinu.
Jack kráčal k dverám. Zastavil sa, uprene hľadel na ňu. „Pre vaše dobro, modlím sa, aby ste mali pravdu.“ Vytiahol z peňaženky opotrebovanú obchodnú vizitku. „Ale ak sa mýlite, zavolajte mi. Nezáleží na tom, aký bude čas. Zavolajte mi a prídem si po vás.“
Savannah si vzala kartičku. Jemné zamračenie kazilo jej čelo. „Plánujete ostať v meste?“
„Budem na blízku,“ vágne povedal. „Pamätajte si, len mi zavolajte. Nedovoľte mu, aby vám ublížil. Nedovoľte Williamovi, aby urobil vám to, čo urobil tým ostatným.“
„William neurobil nič tým druhým.“ Jej hlas bol nezlomný. „Mýlite sa v ňom.“
„Uvidíme.“ Jeho pohľad prešiel po jej tvári. „Uvidíme.“ Vyšiel z miestnosti, zabuchol za sebou dvere.
Savannah zamkla dvere a ponáhľala sa k telefónu, ktorý bol pri posteli. Chcela zistiť viac informácií o tomto detektívovi.
Vytočila číslo a netrpezlivo čakala na hovor, aby bol prijatý. Jedno zvolenie. Druhé. Tre-
„Halo?“ iskrivý ženský hlas odpovedal.
Savannah sa usmiala na zvuk hlasu svojej priateľky Mary. „Ahoj, Mary. To som ja.“
„Savannah? Savannah!“ Jej zajačanie bolo hlasité a jasné. „Bála som sa o teba, ženská! Prečo si skoršie nezavolala?“
Savannah trhla sebou za to napomenutie. „Prepáč mi. Veci sa tu pohli skutočne príliš rýchlo. Chcela som ti zavolať v okamihu, keď som prišla do mesta.“ Bolo to skutočne len pred dvoma dňami? Zhlboka sa nadýchla. „Mary, stretla som ho.“
„Jeho? Myslíš Williama? Stretla si Williama?“ Mary znela súčasne neuveriteľne vzrušene a vydesene.
Savannah si sadla na okraj postele a roztiahla si nohy pred seba. Stále mala na sebe odev z noci predtým. A tie vysoké podpätky ju zabíjali. Odkopla ich a nechala nohy klesnúť na opotrebovaný koberec.
„Yeah, stretla som Willama.“
„A?“
Savannah zatvorila oči. „Je všetko, čo som myslela, že bude.“ A bol.
„Savannah... “ Teraz znela Mary znepokojene. „Viem, že si myslíš, že poznáš toho chlapa, že mu rozumieš, pretože si prečítala tú knihu –“
Savannah sa zamračila. „Bol to denník, Mary. Denník, ktorý si mi dala.“
„Áno, dobre, keď som ti ho dala, nemala som tušenie, k čomu to povedie!“
Savannah to vedela. Od okamihu, keď sa jej ruky dotkli toto denníka, vedela, že ju to povedie k Williamovi.
„Je skutočne... hmm... “ Maryine slová sa zasekli uprostred. Savannah si bola istá, že v tejto chvíli sa tmavý rumenec objavil na Maryinej tvári.
„Upír?“ jemne sa spýtala Savannah.
„Áno... “
„Čo si myslíš?“
Mary neodpovedala.
Dvere buchli na prízemí a smiech sa jemne rozliehal po linke. Mary zahrešila. „Sakra. Moja spolubývajúca sa vrátila. Radšej by som mala ísť.“
„Počkaj! Potrebujem láskavosť.“
„Čo chceš odo mňa, aby som urobila?“
Pery Savannah sa skrútili. To bola Mary. Vždy ochotná pomôcť. „Potrebujem, aby si niekoho skontrolovala pre mňa. Môžeš opäť urobiť jeden z tých internetových prieskumov?“
„Iste. Kto je to, koho potrebuješ skontrolovať?“ Mary bola pravý hacker. Vyštudovala vysokú školu s diplomom z výpočtovej techniky v devätnástich rokoch. Dajte tejto žene počítač a nie je nič, čo by nemohla s ním urobiť. Našla Williama pre Savannah. Mohla jednoducho zistiť informácie o Jackovi Donovanovi.
„Jeho meno je Jack Donovan. Povedal mi, že je súkromný vyšetrovateľ.“
Ticho dunelo cez linku. „Neveríš mu?“ spýtala sa Mary nakoniec, jej hlas bol mäkký. Očividne sa obávala, že by jej spolubývajúca mohla začuť jej slová.
„Neviem. Chcem, aby si to zistila pre mňa. Nájdi čokoľvek, čo môžeš.“
„Iste. Je toto číslo, kde ťa môžem zastihnúť?“
„Ostávam v hoteli Traveler, izba 718. Budem tu do súmraku.“ Potom sa musí vrátiť späť k Williamovi.
„Ok. Možno mi to zaberie nejaký čas, aby som vystopovala toho chlapíka, ale zavolám akonáhle budem niečo vedieť.“
„Ďakujem, Mary. Ďakujem za všetku tvoju pomoc.“
„Kedykoľvek, Vannie,“ povedala Mary, použila pritom starú prezývku Savannah. „Kedykoľvek. Len buď opatrná, ok?“
„Vždy som opatrná,“ A bola zvyčajne.
„Nezabudni na svoje lieky.“
Ako keby mohla. „Budem na to pamätať.“ Mary vždy pripomínala Savannah, aby si vzala lieky. Nezáležalo, kde boli alebo čo robili, Mary jej to vždy pripomenula.
Bolo dobré mať priateľku ako Mary. Niekto, o koho sa mohla oprieť, niekoho, komu sa zdôverovala so svojimi tajomstvami.
„Čoskoro si pohovoríme.“
„Čau, Vannie.“
Keď položila telefón, Savannahin žalúdok nahlas zabručal, pripomenul jej, že od predchádzajúceho dňa nejedla. A potom mala čas iba na malé zahryznutie.
Pozrela sa na nočné hodiny pri posteli. Bolo iba niečo po poludní. Mala dostatok času, aby šla na obed, zbalila sa a vrátila k Williamovi do súmraku.
Vstala a natiahla si unavené svaly. Možno bude schopná dať si krátky spánok do rozvrhu. Nemohla si dovoliť, aby jej sily oslabli, nie keď konečne bola tak blízko k cieľu.
Pozrela sa na svoje oblečenie. Najprv prvá vec. Zatiaľ čo tento odev bol vhodný na miesto ako je U Jacka, určite bude vyčnievať, keby sa pokúsila ísť do reštaurácie v tomto oblečení.
Savannah rozhodne zamierila do sprchy. Umyje sa a potom naje. A možno, keď bude na večeri, mohla by sa spýtať miestnych, aby jej povedali trochu informácií o Williamovi. Možno.
******
WILLIAMOVO telo ležalo dokonale pokojne. Jeho hruď sa nezdvíhala. Jeho srdce nebilo.
Jeho myseľ, zahalená v pavučinách hlbokého spánku, slabo blikala. Znepokojenie sa pohybovalo cez neho.
Niečo prichádza. Niekto. Mohol ho cítiť.
Mohol cítiť diabla. Tak blízko. Príliš blízko.
******
„AHOJ, zlato!“ vysoká matrónska žena s oceľovo šedými vlasmi sa objavila pri Savannahinom stole. „Čo vám môžem ponúknuť?“ Ceruzka mala pripravenú na malom bielom poznámkovom bloku.
„Ach... “ Savannah tápala. Rýchly príchod ženy ju vydesil. „Máte nejaké špeciality?“
Čašníčka, ktorej vizitka ju označovala za Pat, sa usmiala. „Miláčik, vždy máme špeciality.“ Trhla hlavou smerom na kuchyňu. „Dnešná obedová špecialita je sendvič s tuniakom. Dostaneš sendvič, hranolky a nejaký kapustový šalát s majonézou, všetko za päť dolárov.“
Savannah uchopila jedálny lístok zo stredu stola. Nikde nenašla sendvič s tuniakom. Prechádzala po zozname sendvičov. „Myslím, že si iba dám sendvič so šalátom. A Sprite, prosím."
Pat si to rýchlo naškrabala. „Iste, miláčik. Niečo iného vám môžem ponúknuť?“
Savannah sa nejasne usmiala. „Práve teraz nič, ale ďakujem.“
„Budem hneď späť s vašou objednávkou.“ So švihnutím bokov sa Pat obrátila a zmizla
cez pohyblivé kuchynské dvere.
V reštaurácií bola iba hrsť ďalších zákazníkov. Dvaja vodiči kamiónov sedeli pri pulte a muž v uniforme zástupcu šerifa pil kávu v zadnom rohu.
Savannah si povzdychla. Všetko na tom mieste vyzeralo tak neuveriteľne normálne. Jemná country muzika hrala v hracom automate. Staromódne kockované obrusy, ktoré zdobili stoly. Všetko vyzeralo tak prekvapujúco normálne.
Kto by hádal, že toto miesto bude domovom pre upíra?
„Nie ste odtiaľto, však?“
Savannahina hlava sebou trhla a našla sa, ako hľadí do teplého hnedého pohľadu zástupcu šerifa.
„Ah, nie. Nie som.“ Čo chcel?
„Nemyslel som si.“ Pokračoval v civení na ňu. „Som jeden zo zástupcov tu v mestečku Tyler. Moje meno je John. John Sykes.“
Savannah mu ponúkla ruku. „Savannah Danielsová.“
Jeho stisk bol pevný, ale nie zdrvujúci. „A čo vás priviedlo sem do nášho mesta, pani Danielsová?“
„Návšteva priateľa.“ Ihneď odpovedala, vycítila šancu, aby získala viac informácií o Williamovi. „Možno ho poznáte.“
„Poznám každého v tomto meste. Na mieste vo veľkosti mestečka Tyler, je skutočne ľahké poznať susedov.“
„Som si istá, že áno,“ zamrmlala zdvorilým úsmevom.
„Aké je meno vášho priateľa?“
To bola možnosť, na ktorú čakala. „Jeho meno je William Dark. Žije v horách.“
Oči zástupcu sa rozšírili. Vypustil nízke zahvízdanie. „Ste v meste, aby ste videla Williama Darka? Ste si istá ohľadne toho?“ Znelo to, ako keby sa jej pýtal na zdravý rozum.
Savannah stuhla. „Myslím, že viem, koho navštívim,“ povedala, jej tón bol z ľadu.
John sa začervenal. „Je to tak, dobre, pán Dark nie je práve typ, ktorý má hostí, viete?“
To nebolo prekvapujúce. „Iste prišli ďalší jeho priatelia do mesta.“
John zatriasol hlavou. „Nie, o tom by som vedel.“
„Čo vlastne viete o ňom?“ Savannah zadržala dych, úzkostlivo čakala na odpoveď.
„Veľmi málo.“ John pokrčil ramenami. „Počul som, že jeho starý otec kúpil nehnuteľnosť v horách v dvadsiatich rokoch. A pamätám si, že som niekedy videl Williamovho otca v meste, keď som bol dieťa. Samozrejme jeho otec nebol veľmi na rozprávanie. A myslím, že používal tento majetok ako nejaký druh útočiska.“ Pohľad sa mu zamračil, keď bojoval, aby si spomenul. „Dobre, prišiel sem v letných mesiacoch. Každé leto, až kým som nemal osem alebo deväť rokov.“
„Kedy sa William prisťahoval do mesta?“ rýchlo sa Savannah spýtala. Znelo to fascinujúco, že William predstieral, že je jeho vlastný otec a starý otec. Vytvoril tenký závoj podvodu, aby oklamal miestnych ľudí, aby si mohol udržať svoje hory v úkryte.
„Prisťahoval sa pred šiestimi alebo siedmymi rokmi. Počul som, že zdedil majetok, keď starý pán zomrel.“
Šesť alebo sedem rokov. Kde bol predtým? Čo robil? Bol skutočne sám celé tie roky? Všetky tie storočia? Táto myšlienka ju znepokojovala, otriasla ňou. Žiaden div, že chce mať družku.
John sa zamračil na Savannah, náhle podozrenie prešlo cez jeho črty. „Ale to by ste mala všetko o ňom vedieť, nie je tak? Keďže ste tu, aby ste ho navštívili...“
„My sme... sa teraz zoznámili.“ Dobre, stretli sa iba pred dvoma dňami. To ich rozhodne definovalo ako nových známych. „Je tu stále mnoho, čo nevieme o sebe navzájom.“ A to bol ten problém.
„Hmm,“ John nevyzeral, že by ho to presvedčilo. „Odkiaľ ste povedali, že pochádzate, pani?“
„Nepovedala som vám to. Ale som zo štátu Washington. Z mesta Seattle v štáte Washington.
„Som si istý, že ste podnikli dlhú cestu, aby ste navštívili svojho priateľa.“
„Áno, to som urobila.“ Nedala zástupcovi šerifa žiadne ďalšie informácie.
„Už to ide, miláčik!“ Pat sa objavila, niesla veľký tanier v jednej ruku a nápoj v druhej. „Jeden sendvič so šalátom, tak ako ste si ho objednali.“
„Ďakujem.“
Pat sa usmiala sa na zástupcu. „Chcete pridať kávu?“
Zatriasol hlavou. „Nie. Musím sa vrátiť do služby.“ Obzrel sa späť na Savannah. „Som rád, že som vás stretol, pani Danielsová. Som si istý, že sa opäť uvidíme.“
Keď odišiel preč, Savannah sa čudovala prečo, napriek jeho priateľskému úsmevu, tie slová zneli skoro... výhražne.
******
V ČASE, keď sa Savannah vrátila do hotelovej izby, vzalo jej to všetku skromnú energiu, aby odomkla hotelové dvere.
Náhla vlna vyčerpania sa objavila, keď končila s jedlom. Donútila si, aby odtiahla od seba na polovicu  zjedený sendvič a ponáhľala sa z reštaurácie.
To bol ďalší vedľajší účinok liekov. Silná ospalosť. V jej prípade, silná bolo rozhodujúce slovo.
Samozrejme, skutočnosť, že neodpočívala predošlú noc, iba zhoršila jej stav.
Tápala so zámkom, sotva vložila kľúč dovnútra. Všetky svaly mala ťažké. Očné viečka jej padali, brada klesala dole. Urobila niekoľko hlbokých, rýchlych nádychov a výdychov, snažila sa prinútiť telo, aby nezaspalo.
Kľúč sa otočil v zámku a Savannah vpotácala do izby. Oprela sa o chladné drevo dverí, dala telu chvíľu, aby si odpočinulo. S trasúcimi sa rukami otočila zámkom na kľučke dverí.
Posteľ sa zdala byť tak vzdialene. Bola tak unavená. Unavená z vyčerpania, ktoré sužovalo jej telo. Unavená od bolesti. Kedy toto všetko skončí?
Urobila krok dopredu. Jej noha vyzerala, že sa podlomí. Kývala sa, bojovala o rovnováhu. Ešte jeden krok. Ďalšie dva. Mohla cítiť základnú dosku postele pri nohách a spadla na posteľ, jej telo sa zľahka odrazilo. Staré pružiny zakvílili na protest.
Prestala bojovať s vyčerpaním a zatvorila oči. Odpočinie si, iba na hodinu alebo dve. Odpočinok jej dá dostatok sily, aby prešla zvyškom dňa.
Iba sa potrebovala na malú chvíľu vyspať...
*****
WILLIAMOVO telo sebou trhlo.
Diabol. To slovo zajačalo v jeho mysli, ale žiadny zvuk mu nevyšiel z úst.
Mohol cítiť jeho prítomnosť. Mohol cítiť jeho temnotu.
Tak blízko.
*****
BOLA v chate. Mohla vidieť živé stromy. Mohla cítiť iskrivý vôňu zimného ohňa.
Všetko vyzeralo presne tak, ako si to pamätala. Stôl, ktorý vyrobil jej otec  v lete, keď mala šestnásť rokov, bol v rohu. Matkin obraz visel nad rímsou nad krbom.
Radostný oheň horel, plamene tancovali.
Vykročila k ohňu, chcela pocítiť jeho teplo. Potrebovala tak zúfalo odstrániť chlad, ktorý sa ňou prehnal.
Poobzerala sa, bola prekvapená, že je tu sama. Určite si myslela, že tu Mark bude. Alebo Sharon.
Cítila niečo, vlhký a lepkavý dotyk sa dotkol jej bosej nohy. Pozrela sa dole, zamračila sa. Bola to tá voda? Vyzerala to, že tečie priamo z ohňa.
Ako môže voda prichádzať z ohňa?
Sklonila sa dole, dotkla sa tekutiny jedným prstom. Zdvihla ruku, snažila sa na to pozrieť v mihotajúcom sa svetle z ohňa.
Jej prst bol červený – krvavo-červený.
Ťažko vydýchla a vyskočila, snažila sa uniknúť od studeného dotyku tej krvi. Jazierko vyzeralo, že ju prenasleduje, pohybuje sa ako had po podlahe.
Zvuk smiechu, ľahký a výsmešný, zamrazil Savannah.
„Čakal som na teba.“ Tieto slová boli ľahké, zavrčané, mierne zdôraznené.
Jej pohľad zúrivo preletel po miestnosti. „Kto je tu?“ Napla zrak, aby sa pozrela do tieňov.
„Nevieš?“ zašeptal. „Nevieš, kto som?“
Jej srdce búšilo. „Nie. Nie, nepoznám ťa.“
„Samozrejme, že áno, moja drahá.“ Opäť sa jemne zasmial. „Poznáš ma veľmi dobre. Lepšie ako iných milencov, ktorých si kedy mala. Nakoniec zdieľala si vraždu so mnou.“
„Čo?“ Jej nohy sa namočili do krvi.
„Bola si tam so mnou. Mohol som ťa cítiť. Bola si tam, keď som sa kŕmil.“ Jeho hlas sa hnal z tieňov, zdalo sa, ako kedy ju obkľúčil.
O čom ho hovorí?
Mark. Jej spomienky sa vrátili v oslepujúcom zhone. Mark zomrel. Zomrel tu v tejto chate. Videla to. Ona –
„To je správne,“ zavrčal. „Tvoj drahý sladký brat. Obávam sa, že som ho musel vysať do sucha.“
Studený dotyk jej prešiel po zadnej časti ramena. Savannah sebou trhla, výkrik jej vyšiel z hrdla. Rýchlo sa obrátila, dúfala, že uvidí tvár vraha, ktorý ju prenasledoval.
Nikto tu nebol.
Jeho slová pokračovali ako šepot z temnoty. „Ale vieš, čo som urobil, však, Savannah? Bola si tam tú noc. Cítil som ťa. Cítil som tvoj strach. Tvoj hnev.“
Jej vlasy sa jemne zdvihli. Studený vánok fúkal na zátylok. Savannah sa zachvela.
„Tvoj strach ma posilňuje.“ Jeho hlas bol teraz hlasitejší, bližší. „Vyhladol som.“
Plamene ohňa zúrili, vyrazili z krbu ako nejaké nenásytné ruky. Savannah cítila ako teplo horí na jej pokožke. Potom v záblesku oheň umrel.
Miestnosť bola vrhnutá do temnoty.
Niečo sa otrelo o jej nohu. Savannah si uhryzla do pery, zadržala ten výkrik. Vedela, že to nie je reálne. Tá chata. Ten hlas. Niečo z toho nebolo reálne. Bol to iba ďalší sen. Ďalšia nočná mora.
 Jeho ruka ju uchopila, tesne sa zamkla okolo zápästia, drvila kožu a kosti v mocnom zovretí.
Cítila to tak prekliato reálne!
„Povedz mi, Savannah.“ hlas šepkal pri jej tvári. „Užila si si to? Užila si si pozorovanie ako zomierajú? Užila si si tak veľmi ako ja?“
Pokúsila sa odtrhnúť, držal ju pevne. Kopla do neho, raz, dvakrát, ale iba sa jej posmieval. „Nechaj ma ísť!“
„Nikdy.“ Pritiahol si jej ruku k perám a pobozkal kožu na zadnej časti ruky. Mohla cítiť okraj jeho zubov na nej. Ostrý okraj jeho zubov. Jeho tesákov.
„Kto si?“ zašepkala.
„Nevieš?“ Obrátil jej ruky hore a jeho zuby poškriabali jej dlaň.
Savannah zalapala po dychu od náhleho záblesku bolesti. Na pokožke sa trhnutím otvorili dve dlhé, úzke štrbiny a krv stekala po dlani.
Nedávalo to žiadny zmysel. Sny ju nemali zraniť. Prečo cíti bolesť? Prečo? Prečo sa nemôže zobudiť?
Zúrivo zatriasla hlavou. „Toto nie je skutočné. Je to iba sen.“
Oči mu začali žiariť. Záhadne na červeno zažiarili. Nemohla vidieť jeho tvár. Alebo jeho telo. Iba jeho oči.
„Ó, je to viac ako sen. Oveľa viac.“
Bolo to peklo. Byť lapená s ním, dotýkal sa jej, bolo to čisté peklo pre Savannah. Zobuď sa, nariadila si. Zobuď sa!
„Nejdeš nikde, moja drahá.“ Oblizol krv z jej dlane. Otriasla sa. „Mám s tebou plány... “
Musela sa zobudiť. Musela!
Červená žiara v jeho očiach horela na nej.
Čistá hrôza vybuchla v jej srdci. Nemohla odísť od neho. Nemohla sa zobudiť. Bola lapená, sama –
„To je to, boj sa ma. Daj mi ten strach. Cítim ho tak dobre... “
„Savannah!“ William vykríkol jej meno. „Savannah!“
Zavrčanie uniklo z jej únoscu a odhodil ju.
Savannah vykĺzla, padla do jazierka krvi. Stále nič nemohla vidieť. Nemohla vidieť Williama. Alebo toho vraha. „William! William, kde si?“
„Nemôže si pomôcť,“ zavrčal hlboký hlas nad ňou. „Iba ťa zničí.“
„Nie!“ Vydriapala sa na nohy. „William! Kde si?“
„Savannah! Neboj sa.“ Jeho teplý hlas vial k nej. „Nenechám ho, aby ti ublížil.“ Znel bližšie.
Zhlboka sa nadýchla. Nerozumela tomu, čo sa deje. Ako sa William dostal do jej sna?
Opäť raz oheň vybuchol z dymiacich polien, vyslal tak svetlo do miestnosti.
William stál pri dverách, zúrivosť mal vrytú v tvári. A pri ohni stál iný muž, vysoký ako William a s polnočnými vlasmi. Jeho ruky boli hodené na jeho tvár, ako kedy ho chránili pred ohňom.
Cudzinec sa obrátil k Williamovi, chrbtom smerom na Savannah.
William stuhol, keď uvidel mužovu tvár.
„Tak, sme sa konečne opäť stretli.“ Nízky smiech, zlomyseľný a krutý, vykĺzol z jeho pier. „Ahoj, bratček.“
Savannah zalapala po dychu. Nie, toto nemôže byť –
********
„NIE!“  Savannah sa prebudila s krikom. Jej srdce zúrivo búšilo, ten zvuk sa ozýval ako bubon v jej ušiach.
Chata bola preč. Bola späť vo svojej hotelovej izbe.
Bol to iba sen? Strašná nočná mora?
Zdvihla ruku, snažila sa odstrániť vlasy z očí.
Potom si uvedomila bolesť. Pulzujúcu bolesť. Obrátila sa k svetlu a uprene hľadela na ruku v neviere. Tmavo čierna podliatina  sa krútila na koži na zápästí.
Savannahine oči sa rozšírili. Pomaly obrátila ruku hore.
Dve tenké škrabance poznačili kožu na jej dlani.
A iba na sekundu počula ozvenu toho smiechu v jej mysli. Nízky, zlomyseľný smiech.


22 komentářů:

  1. Moc děkuji za skvělou kapitolu a překlad. 💛💛💛

    OdpovědětVymazat
  2. Moc děkuji za další skvělou kapitolu!!!👏❤👏

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji za překlad. :-) Renča

    OdpovědětVymazat
  4. To je Henry??? A on nezomrel??? Som zvedavá na pokračovanie :-) Dakujem za preklad a korekciu :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Wau, tak napäté 😉 Dík za preklad a už sa neviem dočkať pokračovania 😉😉😉

    OdpovědětVymazat
  6. Moc díky za skvělý překlad. Katka

    OdpovědětVymazat
  7. Pěkně se nám to začíná komplikovat...
    Těším se na další kapitoly :)

    OdpovědětVymazat
  8. bratr? takže bude bitka o Savannah?

    OdpovědětVymazat
  9. Super kapitola, moc děkuji za překlad

    OdpovědětVymazat
  10. Děkuji moc za další kapitolu

    OdpovědětVymazat
  11. Děkuji za překlad. Bobo.

    OdpovědětVymazat