středa 31. ledna 2018

Bozk upíra - 4. kapitola


Je tu cena za tento dar. Strašná cena.
Zápis z denníka Henryho de Montforta
5. november 1068.


SAVANNAHINA brada sa zdvihla a stretla s jeho pohľadom v odvážnom pohľade. „Nebojím sa ťa.“
„Mala by si sa. Mala by si byť vystrašená.“ Jeho slová boli studené, priame.
„Nebojím sa ťa,“ pokojne zopakovala. „Ale myslím si, že ty sa ma bojíš.“
Odtrhol sa od nej, ako kedy ho niekto udrel. „Nebojím sa ničoho. Nikoho.“
„Nie, samozrejme, ´Temný rytier´ by nemohol priznať strach,“ povedala, použila pritom titul, ktorý získal po boku Williama Dobyvateľa. „ Ale nepriznať si to, neznamená, že to tu nie je. Neznamená, že necítiš strach.“
Jeho pery sa skrútili. „A prečo by som sa ťa bál, maličká?“
Zdvihla jedno obočie. „Neviem, temný rytier. Prečo áno?“
Oči sa mu zúžili. Uvidela ako rumenec stmavol na jeho tvári? Nemohla povedať, nie s určitosťou. Mesačné svetlo nebolo dostatočne silné.
Jeho ramená sa zdvihli, aby sa zabalili okolo nej a pritiahol si ju na hruď. „Nebojím sa ťa,“ naštvane zamrmlal. „Ale chcem ťa.“
Srdce jej búšilo. Bože, pomôž mi, tiež ho chcem.
„Chcem sa napiť z teba, ochutnať ten sladký nektár tvojej krvi. Chcem sa pochovať  do teba, zamknúť ťa vo mne,“ zavrčal. Naklonil a oblizol štíhlu dĺžku jej hrdla. Zatriasla sa a roztavená horúčava sa zhromaždila dole v jej lone.
„Chcem ťa, ako som nikdy nechcel inú.“  Znel naštvane, skoro rozzúrene, keď učinil svoje priznanie.
Dvihla ruky, aby pohladila silnú šírku jeho ramien. Cítila ich ako oceľ pod dotykom. Jeho hrudník sa otieral o jej prsia, spôsobil to, že vrcholky ňadier sa jej napli a boli boľavé.
Zalapala po dychu, bola šokovaná pocitmi, ktoré ju zaplavili. Nič v jej obmedzených skúsenostiach ju nepripravilo na toto, na jeho.
Zubami ju poškriabal po hrdle. Vyklenula, otvoriac sa viac k nemu, pre dotyk.
So zavrčaním ju odtlačil. Hruď sa mu zdvihla a padla v rýchlom, príkrom rytme. Civel na ňu, hlad bol jasný na jeho tvári.
Potreba vyžarovala z jej tela. Savannah zovrela ruky do pästí, bojovala s nutkaním, aby šla k nemu, aby obkrútila ruky okolo neho.
„Chceš môj bozk.“ Beštia civela na ňu spoza tváre muža. „A chceš moju silu, aby som ti pomohol v tvojom boji.“
„Áno,“ zašepkala, čudovala sa náhlej zmene v ňom.
„Ako ďaleko si ochotná ísť,“ ticho povedal, „ aby si dosiahla svoju spravodlivosť?“
„Povedal som ti, že ti dám všetko.“ A urobí to. Urobí čokoľvek, aby dosiahla spravodlivosť pre brata.
Usmial sa a na okamih záblesk strachu ňou švihol. „Dám ti všetko, čo chceš, sladká Savannah. Uvidím, či dosiahneš spravodlivosť, po ktorej dychtíš  a ten bozk, ktorý potrebuješ tak zúfalo.“ Zastavil sa. „A na oplátku... “ Jeho pohľad sa hladko blúdil po jej tele.
Prehltla a zdvihla bradu. „Na oplátku?“
„Chcem teba.“
Jej srdce vyzeralo, že zamrzne na tie nízke, surové slová. „Nerozumiem.“
„Ak ti dám ten bozk, potom chcem teba. Chcem, aby si ostala so mnou. Aby si sa stala mojím spoločníkom. Mojou družkou.“
Oči sa jej rozšírili. Určite to nemohol takto. Zasmiala sa, ten zvuk bol vysoký a nervózny. „To nemyslíš vážne. Ty – “
„Nikdy som nebol viac vážnejší.“ Brada sa mu pevne zaťala. „Ak chceš svoju spravodlivosť, musíš zaplatiť cenu.“
„To znamená, že musí predať samú seba,“ vyštekla na neho. Nemohla uveriť tomuto návrhu, ktorý jej ponúkol. Prečo? Prečo by to robil? „Myslela som, že si povedal, že nenávidíš vydieranie.“
Zdvihol jedno temné obočie. Jeho pery sa posmešne skrútili.. „Á, ale toto nie je vydieranie. Toto je dohoda.“
Tak to bolo, cítiť túžbu, keď predávaš svoju dušu diablovi. Savannah uprene hľadela do  Williamových zvírených očí a poznala, že nemá inú možnosť. „Na ako dlho?“
Zamrzol. „Prepáč?“ Tie slová sa zdali, že vyšli pridusene z neho.
„Ako dlho budem musieť ostať s tebou?“ spýtala sa, jej lícia sa sfarbili.
Urobil dva kroky k nej. Jeho ruka sa zdvihla a jemne ju pohladila po tvári. „Prečo? Navždy, samozrejme.“
Navždy. Jej pokožka vyzerala, že horí pri jeho dotyku. „A čo musím robiť ako tvoja... spoločnosť?“ Nemohla sa prinútiť, aby povedal to slovo družka.
Putoval po lahodných kontúrach jej pier s jedným zúženým prstom. „Budeš moja milenka. Budeš zdieľať môj dom, moju posteľ.“
„Budem tvoja šľapka,“ jemne povedala, cítila ako vlny hanby a hnevu prechádzajú cez ňu.
„Nie!“
Pohľadom vyletela k jeho tvári. Čudovala sa hnevu, ktorý tam uvidela.
Zhlboka sa nadýchol, očividne bojoval o kontrolu. „Budeš moja družka.“
Prehltla, bola prekvapená jeho intenzitou. „Prečo ja? Môžeš mať každú, ktorú chceš.“ A vedela, že je to pravda. William bol pôsobivý, tajomný. Určite mohol mať akúkoľvek ženu bez sľubu nesmrteľnosti.
„Chcem teba,“ povedal jednoducho. „Nechcem nikoho iného.“
Zamračila sa, bola prekvapená jeho odpoveďou.
William zaklial a pozrel sa smerom k otvorených balkónových dverám. „Svitanie prichádza. Musím odísť.“ Odstúpil, uprene hľadel na jej zmätený výraz. „Vezmi si deň na premyslenie mojej ponuky. Keď temnota padne, prídem si po teba.“
Prikývla a potichu sledovala, keď kráčal cez miestnosť. Zastavil sa pri dverách a obrátil sa, aby jej čelil. „Ak tu nebudeš, keď vstanem, budem vedieť, aká bola tvoja voľba a pochopím to. Ale ak tu budeš... “ Jeho pohľad sa zúžil a drsne pokračoval: „Ak tu stále budeš, potom budeš moja. Navždy.“
Dvere za ním zabuchli a ten zvuk rezonoval v srdci Savannah.
******
BOL taký blázon.
Prečo jej urobil ten smiešny návrh?
William si ľahol do postele, bezpečný v tuneloch pod domom a čudoval sa šialenstvu, ktoré prešlo cez neho. Čo ho donútilo, aby urobil túto diabolskú dohodu so Savannah?
Mohol stále vidieť ten hnev, ktorý sa odrážal v jej očiach, stále čítal tú zúrivosť, ktorá sa prešla po jej výraznej tvári.
Povzdychol si a obrátil sa na posteli, frustrácia prešla cez neho. Bola ešte tu? Bola v dome nad ním? Alebo už utiekla od neho?
Nízke zavrčanie zarachotilo v jeho hrdle. Nenávidel byť uväznený v tuneloch. Ale bola to jeho jediná možnosť. Jeho pohľad rýchlo prešiel po miestnosti a bol zvedavý, čo by si Savannah pomyslela o jeho odpočinkovom mieste.
Hlavná miestnosť bola obrovská so žulovou podlahou, ktorú priviezol z Talianska. Police s knihami sa tiahli po stenách miestnosti a dve nadmerné kreslá boli rozložené vo vzdialenom rohu. Jeho posteľ bola v strede miestnosti. Rovnako ako v izbe Savannah bola to veľká posteľ s baldachýnom vyrobená z bohatého čerešňového dreva.
Pravdepodobne si myslela, že spí v truhle. A popravde mal ju, keď sa najprv stal upírom. Truhla ho ochraňovala pred prenikavými lúčmi svetla.
Ale odvtedy sa pohol. Naučil sa veľa počas storočí upírej existencie. Zvládol svoju silu. Naučil sa loviť. Naučil sa prežiť.
A naučiť sa byť sám.
Potom Savannah vkráčala do jeho sveta. Premýšľal, aké by to bolo, kedy zdieľal posteľ s ňou. Položil si ju na saténové prikrývky a vzal si ju.
Zatvoril oči, snažil sa zablokovať tú predstavu v mysli. Ale v temnote, ten obraz pokračoval, aby ho mučil. Mohol ju vidieť tak jasne. Jej hodvábna hriva vlasov sa rozprestierala na vankúši. Bledá dĺžka jej stehien sa roztiahla pre neho.
A vedel, prečo jej urobil ten návrh. Pretože ju chcel, dychtil po nej s túžbou, ktorá zúrila mimo jeho kontrolu.
Jeho telo začalo ochabovať. Čas na spánok stál nad ním. Nemohol bojovať s úsvitom. Nikto z jeho druhu nemohol.
Predtým než si ho temnota nárokovala, jeho posledná myšlienka bolo pri Savannah. Bude tu stále, keď sa prebudím?
*******
POTREBOVALA svoje tabletky.
Savannah kráčala po izbe ako uväznený lev. S každým krokom, ktorý urobila, búšenie v jej hlave vyzeralo, že narástlo.
Ráno to vždy bolo najhoršie. Nevedela prečo, ale hlava ju vždy viac bolela v ranných hodinách.
Zaškrípala zubami pri tej bolesti.
Chcela zakričať, zúriť voči agónii, ktorá trhala jej myseľ na kúsky.
Ale kričanie neurobí nič dobrého. Už pred dávnou dobou sa to naučila. Ani žobranie, ani prosenie.
Obrátila sa na nohách a zamierila k dverám. Musela vypadnúť. Nemohla tu ostať ani o okamih dlhšie.
Zakrútila kľučkou a zatlačila na drevené dvere, ktoré sa otvorili s prudkým škripotom. Pozrela dole na opustenú halu, bola zvedavá, kde je William. Vedela, že spí. Jeho druh musel spať počas dňa.
Pomaly kráčala dole po dlhej chodbe, zvedavo sa obzerala okolo seba. Na stenách boli maľby. Niektoré boli o hradoch,  zborených hradov pred dávnymi vekmi. Iné boli s krvou nasiaknutých bojísk. Kto ich maľoval? William?
Teraz stála na najvyššom schode schodiska. Jej ruka sa pevne zamkla na zábradlí a začala kráčať dole. V polovičke cesty dole ju náhly nával nevoľnosti obmyl.
Držala sa zábradlia s celou svojou silou, modlila sa, aby tá vlna čoskoro skončila, bála sa, že padne a zletí smrteľne zo schodov.
Čas vyzeral, že sa zastavil, keď sa držala dreveného zábradlia. Triesky sa jej zaryli do dlaní. Čierne bodky tancovali pred očami.
Urobila niekoľko hlbokých, udychčaných nádychov a výdychov. A priala si, aby tá nevoľnosť ustúpila. Pomaly triaška opustila jej telo. Motanie hlavy odišlo. A temnota sa stratila.
Pomaly sa vliekla po zvyšných schodoch. To bolo tak tesné. Musela si vziať tabletky.
Telefón stál na stole v spodnej časti schodov. Uchopila slúchadlo a vytočila si informácie.
„Áno, halo? Aké mesto? Hmm, Tyler v Severnej Karolíne. Áno, potrebujem číslo na taxík. Čo? Ďakujem.“
Savannah prerušila spojenie a rýchlo vyťukala číslo pre taxík. Chrapľavý hlas sa ozval na druhé zvonenie.
„Melove taxíky.“
„Áno, potrebujem taxík, aby ste sem prišiel a vyzdvihol ma.“ Trela si spánok a obzerala sa po potemnej vstupnej hale. „Tak rýchlo ako je možné.“
„Kde je to, madam?“
Savannah vysypala zo seba Williamovu adresu.
Jemné zahvizdnutie sa prehnalo linkou. „V horách, čo? Bude to trvať aspoň hodinu, než tam dostanem kohokoľvek.“
Savannahine pery sa stiahli. „Dobre. Iba povedzte vášmu vodičovi, aby sa ponáhľal, ok?“ Čím skôr sa dostane do hotelovej izby, tým lepšie tu bude pre ňu.
„Urobím to madam.“
Savannah si povzdychla a odložila slúchadlo. Rozhliadla sa, bola zvedavá, ako mohla stráviť čas, kým sem ten taxík príde. Nechcela sa vrátiť späť do izby. Nemohla riskovať ďalší závrat, ktorý by ju mohol poslať zo schodov.
Dvere napravo boli otvorené a jemné svetlo svietilo odtiaľ. Bola to tá istá miestnosť, do ktorej vstúpila prvú noc, keď sa stretla s Williamom. Pomaly sa blížila k miestnosti.
Žiadny oheň nehorel v krbe. Svetlo vychádzalo z malej lampy v rohu. Kráčala k lampe. A uvidela denník. Henryho denník. Odpočíval na stole bližšie k lampe.
Zdvihla ho, jej prsty zľahka bežali po vyrytom erbe. Cestovali po štíte a detailnom vzore orla, ktorý lemoval jeho povrch. Tento denník ju priviedol k Williamovi.
Povzdychla si. Čo má urobiť s Williamom? Mohla by skutočne súhlasiť s dohodou?
Myslela na brata a výkriky, ktoré sa stále ozývali v jej mysli. Mohla dovoliť vrahovi jej brata, aby odišiel nepotrestaný?
Stále držala ten denník, posadila sa do jedného z kresiel s vysokým operadlom v rohu. Jej prsty pokračovali v cestovaní po erbe.
Čo by mala urobiť?
********
O DVE hodiny neskôr bola späť v hoteli Traveler.
Hotelová miestnosť vyzerala presne tak, ako ju opustila. Zamkla za sebou dvere a ponáhľala sa k zásuvke v nočnom stolíku. Otvorila zásuvku a uchopila tabletky. Rýchlo prehltla dve, ani si nedala čas, aby si vzala pohár vody.
Uprene hľadela na fľaštičku, nenávidela ju, nenávidela jej závislosť na týchto úbohých tabletkách. Nemohla stráviť jediný deň bez nich.
Aké by to bolo byť silná? Byť slobodná od bolesti? Slobodná od hrozivej potreby od týchto malých bielych tabletiek?
William jej mohol dať slobodu.
Jej prsty sa zovreli okolo fľaštičky s tabletkami.
Na dvere sa ozvalo hlasité zaklopanie. Vyskočila. Zaklopanie sa znovu ozvalo. Jej dvere sa zľahka zatriasli.
Opatrne vrátila tabletky a pomaly kráčala k dverám. Naklonila sa a pozrela sa cez priezor.
Na druhej strane dverí stál muž. Jeho rysy boli napnuté, skoro nahnevané. Kým uprene hľadela na  neho, zdvihol ruku a znovu zaklopal.
„Pani Danielsová? Viem, že ste tam vo vnútri. Prosím, otvorte dvere. Musím s vami hovoriť.“
Zamračila sa. Ako to, že tento cudzinec vedel jej meno?
„Prosím, pani Danielsová. Mám nejaké informácie ohľadne vraha vášho brata.“
Jej oči sa rozšírili a rýchlo ustúpila od dverí. Ponáhľala sa k skrini a vytiahla malý, zamknutý box z jej tmavého vnútra. Zadala kombináciu na zámok a s jemným cvaknutím sa box otvoril.
Lesknúca sa čierna zbraň odpočívala vo vnútri.
Zdvihla zbraň a s rukami, ktoré boli kamenne vyrovnané ju nabila nábojmi. Skontrolovala poistku, uistila sa, že strojček je na mieste. Vstala, držala zbraň na boku a opatrne kráčala k dverám.
Otvorila dvere na malý kúsok, sotva na dva centimetre, držiac zlatú retiazku na zámku na mieste. „Kto ste?“
„Moje meno je Jack Donovan.“ Jemný južanský prízvuk zdôrazňoval jeho slová. Mal tmavé vlasy, možno o odtieň svetlejšie ako Williamove a hladné, pekné črty. Savannah si ho rýchlo prehliadla. Bol vysoký, mal vyše meter osemdesiat. Jeho telo bolo svalnaté, v kondícií. Usúdila, že je má niečo málo po tridsiatke, možno bol trochu mladší.
Obliekol sa ležérne, mal na sebe voľné džínsy a čierny sveter. Obidve ruky sa zdvihli do vzduchu, ako keby jej chcel dokázať, že nie je hrozba.
Savannah neotvorila dvere o ďalší centimeter. Neverila tomuto mužovi, tomuto Jackovi Donovanovi. Niečo ohľadne neho ju tlačilo na hranu.
„Ako viete, kto som, Jack Donovan?“ jemne sa spýtala, jej pohľad sa pevne zamkol na ňom.
Jeho modré oči vydržali jej pohľad. „Som súkromný vyšetrovateľ.“ Zhlboka sa nadýchol. „Sledoval som vás.“
„Čo?“
Rýchlo sa obzrel cez rameno. „Pozrite, skutočne nechcem o tomto diskutovať na chodbe, ok? Dovoľte mi vstúpiť dovnútra a poviem vám toľko, koľko môžem.“
Savannah zaváhala. Nepoznala ho a bola si istá ako peklo, že mu nedôveruje.
„Nemyslím si to.“
Dole buchli dvere do haly. Jack jemne zaklial. „Pani, ste v nebezpečenstve. Chystáte sa na istú smrť!“
Zdvihla jedno obočie. „Umieram. Aký je v tom rozdiel?“ Jej úsmev sa mu vysmieval. Ak ju vyšetroval, potom musel vedieť o jej stave.
Sval mu trhol pozdĺž jeho brady. „Rozdiel je spôsob, akým odídete. Ľahko, umierajúca na nemocničnej posteli. Alebo kričiac v agónii, keď je vám všetka krv vysatá z vášho tela.“
Jej úsmev zmizol.
„Nechajte ma vstúpiť.“ Jeho pohľad bol odhodlaný. „Môžeme si pomôcť navzájom, ak ma iba necháte vojsť.“
Jej prsty sa upevnili okolo rukoväte pištole. Bola hladná, ťažká. Upokojujúca. „V poriadku, môžete vstúpiť. Ale iba na chvíľu.“
Prikývla, keď sa opäť obzrel cez rameno.
Savannah dúfala, že neurobila chybu. Nebude rada, ak bude musieť zabiť pána Jacka Donovana. Zatiahla, aby otvorila zámok a odstúpila. Ponáhľal sa dovnútra.
Savannah ho ticho pozorovala, keď zamieril do stredu miestnosti. Zatvorila dvere, zamkla, aby zabránila, aby vošli ďalší návštevníci. Potom zdvihla zbraň. Odistila poistku. Jemné cvaknutie vyznelo, že sa ozvalo v miestnosti.
Jack sa otočil, jeho oči boli široké. „Počkajte!“ Zdvihol ruky, dlane vystrčené. „Nie som tu, aby som vám ublížil!“
Savannah namierila zbraň priamo na jeho srdce. Naučila sa strieľať už dávnejšie, keď bola bezstarostným dievčaťom. Dlho predtým než choroba spustošila jej telo a jej myseľ. Otec ju učil a pamätala si dobre tie lekcie, ktoré dostala. Okrem toho, tak blízko ako bola k nemu, nebol tu žiadny spôsob, aby ho snáď minula.
„Čo chcete?“ Jej hlas bol chladný.
Prehltol, jeho pohľad sa zameriaval na zbraň. „Pozrite, iba dajte tu vec dole – “
Malý úsmev pokrútil jej pery. „Nemyslím si to, pán Donovan. Teraz, kto vás najal?“
Na jeho čele sa objavil lesk potu. „Nemôžem vám to povedať.“
Odistila zbraň. „To nie je odpoveď, v ktorú som dúfala, že si vypočujem.“
Jeho oči sa rozšírili. „Nemôžem vám to povedať, ok? Časť zmluvy s mojím klientom je, že udržím jeho identitu úplne v tajnosti.“
„Ako viem, že ste skutočný detektív?“ zauvažovala Savannah. Bola trochu prekvapená nad sebou. Nikdy predtým skutočne nemierila zbraň na niekoho. Pomyslela si, že robí dobre svoju prácu.
Jeho ruky začali padať.
„Ah-ah! Držte svoje ruky hore!“ Nemohla riskovať, že vytiahne zbraň na ňu.
„Iba sa snažím dostať sa k môjmu preukazu, ok? Iba ho siahnem zo zadného vrecka – “
Jej telo stuhlo, prešlo na vysokú pohotovosť.
Jack sa pomaly pohol. Centimeter po centimetri vyťahoval peňaženku. Otvoril ju a držal ju hore, aby si preskúmala. „Moje detektívna licencia je vo vnútri.“
Prižmúrila oči, márne sa snažila prečítať tú malú kartu. „Hoďte ju ku mne.“
Jeho ústa sa stiahli, ale hodil peňaženku cez miestnosť. Pristála u jej nôh.
Opatrne sa sklonila a zdvihla peňaženku, prehliadla si preukaz. „Toto môže byť falošný preukaz.“
„Nie je.“
„Kde ste boli najatý, aby ste ma sledovali?“
„Vyzerá to, že vy a môj zamestnávateľ zdieľate spoločného nepriateľa.“ Jeho pohľad bol privretý, všímavý.
Žalúdok sa jej zovrel. Opatrne odstránila poistku na zbrani, ale nesklonila zbraň. Jej dlane sa začali potiť. „Čo to znamená?“
„Viem, že ide po vrahovi vášho brata.“
Savannah nepovedala nič, ani nepotvrdila ani nevyvrátila jeho slová.
„Brat môjho zamestnávateľa bol tiež zavraždený,“ jemne povedal Jack, pohľadom ju pozoroval, čakal na jej odpoveď.
Savannah sklonila zbraň. „Ako bol zabitý?“
„Nemôžete si tipnúť?“ Počkal jeden úder srdca a potom povedal: „Všetka krv bola vysatá z jeho tela.“
Savannah prehltla. Prsty na ruke sa zdvihli a zľahka prešli po dvoch malých značkách na jej krku. Jack sa zamračil pri tom geste a Savannah ihneď upustila ruku, prehodila si vlasy dopredu, aby zakryli tie ranky. „A váš... zamestnávateľ... ako sa dozvedel o mne?“
„Prečítal si o vašom bratovi v novinách, o tom, ako zomrel. A vedel, že je ten istý vrah, ktorý spáchal obidve vraždy.“
„Ale ako ste sa dozvedeli  o mne?“ Savannah zopakovala otázku, jej tón bol razantný.
„Urobil nejaký výskum a najal si ma.“ Jack pokrčil ramenami. „Vaše meno bolo zmienené v niekoľkých novinových výstrižkov, ktoré som našiel. Akonáhle som vedel meno, nebolo ťažké vás sledovať.“
„Ako ste vedeli, že idem po vrahovi?“ Ako mohol tento cudzinec poznať jej plány? So svojimi zámermi sa zdôverila len najbližším priateľom.
Zažmurkal, ako kedy bol prekvapený jej otázkou. „Vedel som, že idete po ňom, pretože ste prišli sem.“
„Čo?“
„Prišli ste do Tyler. Prišli ste do vrahovho mesta. To je to, ako som poznal, čo plánujete.“
Bezvýrazne na neho civela.
„Nevedeli ste to?“ ticho sa spýtal. Potom zaklial pri výraze na jej tvári. „Do pekla, nemáte ani predstavu! Iba tápete v temnote.“
O čom to hovorí? Vrah nebol v mestečku Tyler. Vedela by to. Cítila by ho. „Mýlite sa. Ste – “
„Boli ste v jeho dome, pani.“ vyštekol. „Boli ste v dome toho bastarda!“
Zatriasla hlavou. Mýlil sa. Nebolo to –
„William Dark. Zavraždil vášho brata. On je ten vrah!“


25 komentářů:

  1. Moc děkuji za další skvělou kapitolu!!!👏❤👏

    OdpovědětVymazat
  2. Moc děkuji za skvělou kapitolu a překlad. 💛

    OdpovědětVymazat
  3. A jak to ví, že to byl William? :(
    Děkuji za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  4. Neverím, že William je vrah jej brata :-( Som zvedavá čo za tým je???
    Dakujem za preklad a korekciu a teším sa na pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Díky za překlad a korekci.

    OdpovědětVymazat
  6. Díky za další úžasnou kapitolu :)

    OdpovědětVymazat
  7. hmmm a není sám vrah, který má něco za lubem...
    děkuji za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  8. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  9. Moc děkuji. Těším se na pokračování :-)

    OdpovědětVymazat
  10. Ou tak to určite nie, určite by to cítila, a hlavne on nie je monštrum ktoré by takéto veci robilo 😩 Dík za preklad a už sa neviem dočkať pokračovania 💜💜💜

    OdpovědětVymazat
  11. Moc děkuji za překlad. Katka

    OdpovědětVymazat
  12. Děkuji za překlad. Bobo.

    OdpovědětVymazat
  13. Že by si ho najal ten upír, co jejího bratra vážně zabil? Díky moc za překad a korekturu :)

    OdpovědětVymazat
  14. Tak to je zajímavý vývoj. Moc děkuji za další kapitolu

    OdpovědětVymazat
  15. Tomu nevěřím. Zajímalo by mě, co mají zalubem.

    OdpovědětVymazat