středa 17. ledna 2018

Bozk upíra - 2. kapitola


Diabol žije v tomto svete. Vidím ho.
Zápis z denníka Henryho de Montforta
5. Október 1068

TICHO naplnilo miestnosť.
Savannah zadržala dych, modlila sa so všetkou svojou silou, že sa nedopustila chyby tým, že prišla sem, že prišla za Williamom.
Bol jej posledné riešenie. Jej jediná šanca.
Ak chce mať pomstu, potom ho potrebuje.
Nakoniec, keď si pomyslela, že to ticho nikdy neskončí, prehovoril. Jeho slová boli pomalé, zvažujúce. „Tak nie je to pravá smrť, ktorú hľadáš, je to tak, maličká? Chceš ten bozk, bozk nesmrteľnosti. Bozk upíra.“ znel skoro sklamane.
„Áno, to je to, čo chcem.“ Nie, nebolo to skutočne, čo chcela, ale to je, čo musela mať. Musela byť ako on, stať sa kráčajúcou mŕtvolou, aby mohla naplniť svoje plány. Inak všetko bude stratené.
„Nakoniec nie si tak odlišná.“ Obrátil sa preč a odišiel z miestnosti.
Spánky jej začali pulzovať. Ignorovala tú bolesť a bežala za ním. „Počkaj! Zastav sa!“
Bol vo vstupnej hale. Otvoril tie silné drevené dvere. Temnota z noci sa rozlievala do miestnosti. Skoro to vyzeralo, ako kedy tá temnota čakala na ňu, čakala, aby si ju nárokovala.
„Dobrú noc, pani Danielsová.“
„Nie!“ Zabuchla dvere a nevpustila dnu tú noc. „Musíš mi pomôcť.“
„Nepomohol som žiadnemu z tých ostatných biednych bláznov, ktorí prišli ku mne počas tých rokov a žiadali o ten bozk.“ Cynický úsmev skrútil jeho pery, keď si prečítal prekvapenie na jej tvári. „Čo? Myslela si si, že si prvá, ktorá objavila moju podstatu?“
Savannah pocítila ako jej rumenec sfarbil líca. Áno, myslela si, že bola prvou. Od chvíle, čo sa dozvedela o existencii Williama Draka, pocítila podivnú spriaznenosť s ním. Špeciálnu linku, ktorá vyzerala, že existovala medzi nimi. Ale, možno to bolo iba v jej mysli.
„Bolo tu najmenej dvanásť iných, ktorí prišli ku mne počas storočí.“ William pokrčil širokými ramenami. „Narazili na pravdu o mojej existencii jedným alebo druhým spôsobom. A všetci chceli ten bozk. Muži. Ženy. Mladí a starí. Nestarali sa, čo musia urobiť akonáhle sa transformujú. Nestarali sa, čím sa stanú. Iba chceli ten bozk.“
Savannah prehltla, aby uvoľnila náhle vyprahnuté hrdlo. Strach sa valil cez ňu. William ju šiel odmietnuť, ako to urobil predtým tucetkrát.
„Netransformoval som ich. A nezmením ani teba.“
„Ale ak to neurobíš, ja – “
Poryv vetra kopnutím otvoril dvere a vletel do vstupnej haly, posielajúc Savannahine vlasy, aby sa jej obkrútili okolo tváre. „Žiadne hrozby!“ William zavrčal. „Všetci ostatní sa mi vyhrážali. Najprv žobrali, prosili a keď to nefungovalo, vyhrážali sa mi. A vieš čo som im urobil?“
Uprene hľadiac do jeho zvírených očí, Savannah sa bála spýtať na ich osud.
„Mohol som ich zabiť. Mohol som ich vysať do sucha alebo zlomiť im krky. Potom by som sa nemusel obávať ich smutných pokusov o vydieranie.“
Savannah sebou trhla.
„Ale neurobil som to,“ povedal, jeho hlas sa náhle zmenil, zhrubol, preletel ňou ako pravé víno. „Nemusel som ich zabiť. A vieš prečo?“
„Prečo?“ zašepkala.
Jeho hlava sa sklonila k jej. „Upíri majú mnoho schopností. Fyzických i mentálnych.“
Savannah vedela o schopnostiach, ktoré upíry vlastnia. Nadľudská sila, fyzické talenty. Bolo jej povedané, že niektorí môžu lietať. Niektorí sa mohli zmeniť v niečo iného. A niektorí mohli kontrovať činy ľudí, ale to bola rušivá myšlienka.
Kontrola myslí. Chvenie prešlo cez jej telo.
Usmial sa. „To je správne. Nemusel som ich zabiť, pretože som jednoducho urobil, aby zabudli. Ako chcem, aby si zabudla... “
Jeho pery sa dotkli jej, bol to ľahký, prchavý dotyk. Vzrušenie zasiahlo jej telo pri tom kontakte.
„To je jediný bozk, ktorý dostaneš odo mňa, sladká Savannah. Počítaj sa za šťastnú, že si ho dostala.“
Odstúpil a s jednou rukou jej zdvihol bradu, donútil jej oči, aby sa zamkli s jeho. „Teraz je čas pre teba, aby si šla. Vráť sa späť do pekného sveta a zabudni na mňa. Zabudni všetko o mne a na bozk, ktorý si chcela.“
Keď Savannah uprene hľadela do jeho očí, ucítila ako keby ovládanie sveta pokleslo. Svetlo zo vstupnej haly náhle vyzeralo byť neuveriteľne ponurým.
Tiene obklopili Williama a všetko, čo mohla vidieť boli jeho oči, horiace červeno.
„Zabudni, Savannah. Zabudni na mňa. Zabudni na bozk.“
Výkrik popretia sa chvel na jej perách. Výkrik, ktorý nikdy nebol vyjadrený, v nasledujúcom okamihu ju temnotu zaplavila a Savannah si nič viac nepamätala.
*****
NEMAL žiadny problém dostať ju späť do mesta, späť do malej hotelovej izby, ktorú si prenajala na okraji mesta.
Keď zišli z hôr, uvidel jej auto.  Stálo malé a opustené na starej štrkovej ceste. Musel zabezpečiť, aby sa jej auto vrátilo. Medzitým by mohol umiestniť vysvetlenie pre jeho neprítomnosť do jej mysle.
Bol veľmi dobrý v umiestňovaní nátlaku.
Keď cestovali, zahalil ich prítomnosť. Nikto si to nebude pamätať. I pár obyvateľov mesta, ktorí to  uvidia, nebudú skutočne schopní si spomenúť na ich prítomnosť.
Nebolo to, že by vonku bolo tak mnoho ľudí, aby ich uvideli. Mestečko Tyler v Severnej Karolíne nebolo práve veľkým mestom. Na hlavnej ulici bolo pár obchodov a podnikov, ale väčšina obyvateľov v skutočnosti žila v blízkych chatách. Uhniezdení v horách, mesto bolo príležitostne navštevované turistami, ktorí dúfali, že sa dostanú ďalej od rizík života vo veľkom meste. Ale aj na vrchole turistickej sezóny sa mesto stále mohlo chváliť iba pár tisíckami usadlíkov. Bolo to malé mesto, tiché a izolované. Dokonalé pre neho.
S kývnutím ruky sa otvorili dvere do izby Savannah a niesol ju dovnútra. Bola stále v bezvedomí, dôsledok silného nátlaku, ktorý jej dal. V izbe jej krivky vyzerali neuveriteľne krehko. A neuveriteľne pôvabne.
Jej telo cítil dobre v náručí. Teplé. Živé.
Boli to už roky, príliš mnoho rokov, odkedy cítil teplo ženy vedľa seba. Jeho telo sa hýbalo potrebou, o ktorej si dlho myslel, že je mŕtva.
Rýchlo, skôr než mohol zmeniť názor, položil ju na malú posteľ. Pružiny jemne zavŕzgali, keď sa natiahli pod jej váhou.    
Na okamih zaváhal, civel na ňu. Vyzerala tak dobre. Tak čisto. Prečo niekto ako ona ho vyhľadal? Zatriasol hlavou. Nezáleží na tom. Keď sa prebudí, nebude mať žiadnu spomienku na neho.
Ale on si ju bude pamätať.
Obrátil sa od postele, od nej a nútil sa, aby prehľadal miestnosť. Henryho denník bol tu. Musel byť v tejto miestnosti.
Všimol si jej batožiny, ktorá vyčnievala zo skrine. Urobil krok smerom k nej.
Savannah sa na posteli pohla. Zastonala a jej husté riasy sa zdvihli.
William sa otočil v šoku. Nemožné! Nemohla sa prebudiť. Nemohla –
„William?“ Jej hlas bol hustý, chrapľavý. Poslal osteň túžby, ktoré ho pálila vnútri.
Civel na ňu v údive. Pamätala si ho. Vstala sama, napriek nátlaku a pamätala si ho.
Nemožné. Ako mohla –
Oblizla si pery. Jej hlava sa zdvihla a stretla sa s jeho pohľadom. „Pamätám si ťa.“ Zatriasla hlavou v zmätku. „Myslela som, že si povedal, že zabudnem.“
Mala zabudnúť. Nikdy predtým nikto neodolal jeho nátlaku.
Rozhliadla sa po miestnosti. Jej pohľad padol na malý zarámovaný obrázok na nočnom stole u postele. Usmievajúci sa muž s tmavými vlasmi a smaragdovými očami sa na ňu pozeral.
Slabý odlesk sĺz naplnil jej oči. „Stále si všetko pamätám. Všetko.“
William si sadol vedľa nej na posteľ. Zdvihol hlavu a študoval ju. „Mýlil som sa. Nie si ako ostatní.“ Umiestnil ruky na každú stranu jej hlavy.
Savannah cítila podivný tlak. Bolo to, ako kedy ho mohla cítiť zvnútra mysle. „Č-čo robíš?“
Zamračil sa a spustil ruky. „Tvoja myseľ... je odlišná.“
Zahryzla si do pery. Smútok ju naplnil. „Som viac odlišnejšia, než to možno vieš,“ Jej ruka sa natiahla po jeho.
William zamrzol.
„Potrebujem, aby si mi pomohol. Prosím.“
Jeho pohľad ostal zamknutý na jej ruke. „Už som ti povedal, že nemôžem.“
„Musíš mi pomôcť.“
„Prečo?“
„Pretože si jediný, kto môže.“
Slabé svetlo od vychádzajúceho slnka sa zalesklo v okne. William sprudka vstal. „Musím ísť.“
„William, ja – “
„Stretneme sa o polnoci,“ prekvapil ju tým, čo povedal. „U Jacka.“
„U Jacka?“ Savannah prišla do mesta iba pred západom slnka. Mala čas iba na prenajatie izby, než zamierila, aby vyhľadala Williama Darka.
„Je to bar na Miller Street. Iba nasleduj zvuk hudby.“
Prikývla. „Budem tam.“ Pozrela nervózne k oknu. „Je to bezpečné pre teba, aby – “
Bol preč. Iba tak rýchlo, zmizol.
Savannah hľadala po miestnosti, ale nemohla nájsť žiadnu stopu po ňom. Vyparil sa. Do riedkeho vzduchu.
Pomaly kráčala k posteli. Nemohla uveriť, čo urobila. Po všetkých tých mesiacoch plánovania to konečne urobila.
Sadla si a siahla po obrázku. Ako vždy pohľad na brata spôsobil, že sa jej hruď zovrela od žiaľu. „Čoskoro Mark. Sľubujem. Budeš mať svoju pomstu. Čoskoro.“
Jemne položila obraz späť na miesto a s trasúcimi sa rukami otvorila zásuvku v nočnom stolu. Vytiahla malú neoznačenú plastovú fľaštičku.
Civela na neškodne tváriace sa biele tabletky. Doktori jej ich predpísali pred niekoľkými mesiacmi. Mali jej pomôcť. Nepolepšia jej, nič viac nedokázali urobiť. Ale mali udržať preč bolesť. A urobili to. Niekedy. Niekedy úplne zastavili bolesť. A niekedy neurobil ani tú prekliatu vec.
Samozrejme nikdy nezastavili nočné mory. Nemyslela si, že čokoľvek ich môže zastaviť.
*****
SEDEL v najtemnejšom rohu baru, chrbát mal oprený o tvrdú tmavú stenu a čakal na ňu.
Ignoroval zástup okolo seba. Tanec. Smiech. Nemal žiadny záujem o to. Ľudia v bare s ich tesnými oblečeniami a zúfalými očami na neho nepôsobili.
Ale ona áno.
V okamihu, keď vstúpila do temného baru ju ucítil. Každý centimeter jeho tela ju ucítil.
A vyhladol.
Mala na sebe krátku čiernu sukňu, ktorá bola do polovičky stehien. Nádherné nohy ihneď zaujali jeho pozornosť. Boli dlhé a štíhle. Delikátne svalnaté.
K tomu hodiaci sa top padal smelo dole, odhaľoval viac ako náznak ňadier vo výstrihu. Pevné prsia sa zvodne tlačili na prednej časť trička a uvedomil si, že môže vidieť jej bradavky.
Každý sval v jeho telo sa zovrel. Napol sa. Vyhladol.
Bol si vedomý toho, že ostatní ju tiež zaznamenali. Niekoľko mužov sa obrátilo, aby ju pozorovali, keď pomaly prechádzala cez preplnený bar. Jeden blázon sa dokonca natiahol a položil ruku na jej rameno.
William pozorne študoval tohto muža, memoroval si jeho postavu. Chlapík bude platiť za tento nedbalý dotyk.
Savannah sa usmiala na toho muža a William uvidel ako jemne zamrmlala k nemu. Ruka sa odtiahla z jej a znovu začala kráčať k nemu.
William sa zdvihol a šiel k nej, aby sa s ňou stretol. Popadol jej ruku a ťahal ju k sebe.
„Čo si myslíš, že robíš?“ Jeho hlas bolo nízke zavrčanie.
Zdvihla jedno delikátne svetlohnedé obočie. „Idem na stretnutie s tebou?“
Jeho oči sa zúžili. „Prečo si takto oblečená?“
„Sme v bare,“ pripomenula mu, malý úsmev jej hral na okrajoch úst. „Chcela som zapadnúť.“
Nemala tu zapadnúť. Žena ako ona bude vždy vyčnievať z davu. „Dobre, nezapadla si. Priťahuješ viac pozornosti, než akú potrebujeme.“ Nenávidel spôsob, akým ostatní muži civeli na ňu. Nenávidel ich túžbou naplnené pohľady.
Nenávidel ešte viac, že jeho vlastný pohľad bol naplnený tou istou bláznivou potrebou.
Viedol ich k čakajúceho boxu. Aspoň tie tiene ju mohli ochrániť od niektorých zvedavých očí. Prísť do baru U Jacka bol očividne omyl.
Keď sa posadila, nasledoval ju, pritiahol svoje telo blízko k nej.
Savannah siahla do vnútra svojej tašky a vytiahla hnedý balík. „Tu.“
William sa zamračil. „Čo je to?“
„Henryho denník.“
Jeho oči sa rozšírili prekvapením.
Usmiala sa. „Domnievala som sa, že by som ti ho mala vrátiť.“
Starostlivo rozbalil vzácny dar. Pomaly odstránil papier a uprene hľadel v úžase na kožený zväzok. Jeho prsty jemne pohladili mäkký povrch. Obkresľoval erb jeho rodiny a mohol prisahať, že skutočne pocítil teplo, pocítil život prichádzajúci z tej knihy. „Ďakujem ti.“
„Som rada.“ Zamračila sa a poobzerala sa po bare. Skupina vykrikovala pesničky zo zdvihnutého pódia a masa tiel rázne tancovala na malom tanečnom parkete. „Chodíš sem často?“
Skoro sa usmial nad jej otázku. Skoro a potom si spomenul na jeho úmysel, prečo ju priviedol do baru U Jacka. Savannah mala dostať lekciu, ktorú sa potrebovala naučiť. Starostlivo znovu zabalil knihu a zastrčil ju dovnútra vrecka v kabáte. Neskôr preskúma tento poklad.
„Prichádzam sem, keď mám... potrebu.“
Jej čelo sa zvraštilo. „Potrebu? Nerozumiem.“
Nie samozrejme, že nie. Ale porozumie.
Naklonil sa bližšie k nej, nechal svoj dych, aby fúkal na lahodnú pokožku na jej krku. Vôňa levandule sa zdvihla, aby pokúšala jeho nozdry.
„Savannah,“ dýchol na ňu a mal to potešenie, že spozoroval ako sa zachvela. „Pozri sa na týchto ľudí. Čo vidíš?“
Navlhčila si pery a pohľadom nadšene nasledoval ten malý, zmyslový pohyb. „Vidím... “ Zdvihol ruku a otrel si ju o jej stehno. Vyskočila. „Á... vidím ľudí tancovať. Smiať sa. Baviť sa.“
„Skutočne?“ zapriadol. „To nie je to, čo vidím.“ Naklonil sa dopredu a ľahko oblizol jej krk. Zalapala po dychu.
Miloval jej chuť. Tak bohatá. Tak sladká. Bol zvedavý, či jej krv bude tiež chutiť rovnako.
A vedel s náhlou určitosťou, že to musí zistiť. Nebol schopný ju nechať ísť. Nie bez toho, aby mal svoje prvé ochutnanie. Jej chuti.
„Č-čo vidíš?“ jemne sa spýtala a vyklenula krk.
Tak jednoducho si mohol prečítať jej potrebu. Chcela, aby ju pohrýzol. Aby ponoril zuby do jej lahodnej pokožky.
Stále chcela ten bozk.
Musel ju donútiť, aby zmenila názor.
Predtým než podľahne potrebe.
Jeho potrebe.
„Vidím jedlo.“ Jeho hlas dostal prenikaný, škripľavý okraj. „Vidím krv.“
Snažila sa mu vytrhnúť. Ľahko ju udržal na mieste. „Pozri na nich, Savannah. Pozri sa na nich. Pozri sa na to, ako sú krehkí. Ako sú lahodní. Je tak jednoduché, aby som ich zlomil. Tak jednoduché, aby som ich zabil.“
Zdvihla bradu a pozrela na neho. Jej oči sa zaleskli jemným odleskom sĺz. „Snažíš sa ma vystrašiť.“  Raz zatriasla hlavou, skoro smutne. „Nebude to fungovať. Nehodlám zmeniť svoj názor.“
„Uvidíme,“ zavrčal a vytiahol ju z boxu. Poddajne ho nasledovala, dovolila mu, aby ju viedol na preplnený tanečný parket.
Telá sa otreli o neho, keď prechádzal. Pachy naplnili jeho nozdry. Lacné voňavky. Chľast. Sex.
Bol zvedavý, či Savannah zaznamenala tieto pachy. Pochyboval o tom. Jeho zmysel na pachy bol desaťkrát silnejší ako ten ľudský. Ako bol jeho zrak.
Zastavil sa uprostred tanečného parketu. Savannah narazila do neho.
„Čo – “
Nevenoval jej žiadnu pozornosť. Jeho oči sa zamkli na mužovi, ktorý sa jej dotkol pred niekoľkými okamihmi.
Ako Savannah bol mladý, pravdepodobne mal niečo po dvadsiatke. Mal pieskové vlasy a modré oči. Mal dlhú, vytiahnutú postavu a tetovanie čierneho hada, ktoré obopínali jeho lakeť.
Ten chlapík teraz tancoval so skromne oblečenou blondínou. Ruky mal zamknuté na jej bokoch a jej sa mu prehrabávali vo vlasoch.
William sa usmial. Bude dokonalý. A tak isto ona.
„Čo to robíš?“ spýtala sa Savannah, s ťažkým strachom v hlase. Vrazila do jeho ramena. „Vráťme sa do boxu.“
„Nie, ešte nie,“ zamrmlal. Potom čakal.
Ten chlapík sa pozrel, zdalo sa, že zacítil Williama. Ich pohľady sa zamkli. Williamove oči sa rozžiarili na červeno. „Poď so mnou,“ nariadil mu.
Ten muž prikývol, jeho tvár ochabla. Odtiahol sa od tej blondíny a urobil krok smerom k Williamovi.
„Slade? Čo to robíš?“ Blondína ho uchopila za rameno. „Ešte sme neskončili s tancom!“ Obrátila sa a zaznamenala Williama. Jej pohľad sa zableskol od náhleho záujmu a koketne sa usmiala. „Dobre, ahoj teda, zlato. Si Sladov priateľ?“
„Nie tak presne,“ zamrmlal, obrátil plnú silu pálivého pohľadu na ňu. „Prečo nejdeš von s nami?“
Raz zažmurkala. Jej rysy sa uvoľnili, jej pery sa oddelili. „Ok.“
„Zastav to!“ zašepkala Savannah. Mohol cítiť napätie, ktoré hučalo v jej tele. „Prestaň sa s nimi hrať.“
Pozrel na ňu, nechal ju uvidieť tú túžbu po krvi, ktorá mu vírili v hĺbkach očí. Nenakŕmil sa tento deň a ten hlad ním tvrdo prechádzal. „Nezahrávam si.“
Zamieril k zadným dverám. Slade a to dievča ho dychtivo nasledovali. Obzrel sa cez plece. Savannah stála zamrznuto na tanečnom parkete, výraz hrôzy pokrýval jej prekrásnu tvár.
Dobre. Mala byť vydesená. Jej hrôza ju mal poslať bežiacu späť domov. Ďaleko od neho.
Táto myšlienka ho nepotešila tak veľmi ako by mala.
Dav sa ľahko rozdelil pred ním. Za chvíľu mohol vidieť zadné dvere, kovový povrch sa matne leskol v slabom svetle. S jedným dobre umiestneným kopnutím donútil tie dvere, aby sa otvorili, ich pánty zakvílili na protest. Preskúmal zadnú uličku. Zablúdená čierna mačka zvrieskla a skočila za kontajner s odpadkami.
Usmial sa, obrátil sa tvárou k svojim obetiam a ukázal na Slade. „Poď sem.“
Slade zakopol pred ním, skoro spadol pri náhlení.
„Nerob to,“ naliehala Savannah, pomaly kráčala k nemu. „Prosím, nerob to.“
Bol prekvapený, že ho nasledovala von. Myslel si, že utiekla z baru. Od neho.
Očividne bude musieť urobiť viac, aby ju vystrašil.
Uprene hľadel na Sladea a ten muž horlivo naklonil hlavu na stranu, vyklenul krk. William cítil, že jeho rezáky horia a predĺžili sa. Pozrel na Savannah a usmial sa, ukazujúc jej ostré tesáky.
„Neboj sa, Savannah. Nebude ho to bolieť... veľmi.“
Sklonil hlavu k Sladeovmu vystavenému hrdlu.
„Nie!“ vykríkla Savannah, vrazila do jeho chrbta. „Nechaj ho ísť!“
William zavrčal a upevnil zovretie na Sladeovi. Nenechá svoju korisť utiecť.
„Nerob to!“ Savannahine oči boli široké a svietili. Jej nechty sa mu zaryli do chrbta. „Iba ho nechaj ísť.“ Rýchlo sa pozrela na Sladeov zamrznutý sprievod. „Nechaj ich oboch ísť.“
Zatriasol hlavou. „Nemôžem to urobiť.“
„Prečo?“
Obrátil hlavu a nechal ju vidieť jeho horiaci pohľad. Nechal ju uvidieť beštiu, ktorá bola vnútri neho. „Pretože som hladný... “
Jej pery sa chveli a tvár sa stala kriedovo biela. William očakával, že s každým okamihom utečie z uličky.
Zhlboka sa nadýchla. „Nemôžem ťa nechať, aby si mu ublížil.“
Vyklenul tmavé obočie. „Musím sa nakŕmiť.“ Usmial sa. „Potrebujem tú krv.“
Odtlačila Sladea a starostlivo vstúpila medzi jeho telo a Williamovo. Jej pohľad sa stretol s jeho.
„Potom si vezmi mňa.“


22 komentářů:

  1. Moc děkuji za skvělou kapitolu a překlad. 💛

    OdpovědětVymazat
  2. Moc děkuji za další skvělou kapitolu!!!❤👏❤

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji za překlad. :-) Renča

    OdpovědětVymazat
  4. Dakujem za preklad a korekciu a teším sa na pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Moc děuji. Těším se na pokračování :-)

    OdpovědětVymazat
  6. Děkuji za skvělý překlad. Katka

    OdpovědětVymazat
  7. Děkuji moc za další kapitolu

    OdpovědětVymazat
  8. Díky za překlad a korekci.

    OdpovědětVymazat
  9. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  10. Moc děkuji. Je to hodně chytlavé :)

    OdpovědětVymazat
  11. Dík za preklad a už sa neviem dočkať pokračovania 💜💜💜

    OdpovědětVymazat