středa 20. prosince 2017

Jej láska, jej drak: Sága začíná - Draci


Draci


Manus netušil, ako dlho tam stál a pozoroval svoju nádhernú ženu. Abigail sedela na horskom hrebeni, pozerala sa na more, spokojnosť a mier bol v každej jej časti. Bol zvedavý, na čo myslí a usmievala sa inak pri spomienke, ako sa stala jeho navždy.
Nepochyboval vôbec o tom, že strávia spoločne svoje životy, ale posledné roky boli viac ako mohol dúfať, že sa stanú. Bola jeho partnerkou v každom smere, dôverníčkou, milenkou, stelesňovala  jeho srdce a dušu... bola pre neho všetko. Manus iba dúfal, že novinky, s ktorými sa chystal podeliť, posilnia to, čo už mali.
Kráčal k svojej láske, zavolal: „Aye, moja láska, čo robíš na skalách?“
Keď sa Abigail obrátila, pozdravila ho s jedným z nádherných úsmevov. „Iba pozorujem vlny, užívam si dňa. A čo ťa privádza späť do môjho náručia o deň skôr, než sme ťa očakávali?“
Ako vždycky jej povedal všetko, vedel, že nie je nič, čo by spoločne nezvládli. „Mám novinky. Kráľ Artuš ma vybral na misiu s najvyššou prioritou. Tá, ktorá môže ovplyvniť životy nás obidvoch.“
Jedno obočie sa zdvihlo vyššie ako to druhé a znepokojila si chytila spodnou perou zubami. Jasné znamenie, že bola pripravená na jeho novinky, len nevedela, čo má prísť. Sadol si vedľa nej, obkrútil  ramená okolo jej a pritiahol si ju bližšie. Iba byť vedľa jeho Abigail, upokojil sa, nech mal akýkoľvek strach.
„Abbie, vieš, keď sa pozrieš na mňa takto, som povinný vybozkával vrásku z tvojich pier.“
Ani nepočkal na jej odpoveď, Manus si vzal jej ústa. Povzdychla si a otvorila sa mu tak ako vždycky. Ich bozk bol hlboký a dlhý, milujúci a úplný, ako tomu bolo vždy. Pobozkal ju najprv na jedno líce a potom na druhé, najprv na jedno očné viečko a potom na druhé, vychutnával si ten dar, ktorý mu bol daný Bohom a Univerzom. Umiestnil posledný bozk na jej čelo, než si odsadol späť na skaly.
Abbie sa mu schúlila do náručia a povedala: „Tak mi povedz novinky.“
Musel sa usmiať, Abbie vždy bude silou, s ktorou sa muselo rátať. Nečakala na žiadneho muža, ani na neho. „No, moja láska. Je to fantastický príbeh a jeden, ktorý potrebuješ vidieť, aby si uverila.“
Odsadla si, pozrela sa na neho, keď sa obrátila, zvrásnilo sa jej čelo. „Manus, o čo tu ide? Čo tajíš predo mnou?“
„Nič, Abigail, ale ak ti to poviem, predtým než to uvidíš, určite si pomyslíš, že som padnutý na hlavu.“ Vstal, natiahol ruku. Keď položila ruku do jeho, pripomenulo mu to neuveriteľnú dôveru, ktorú zdieľali.
Keď odkráčali z rímsy, spýtala sa ho: „Môžeš mi aspoň povedať, kde ideme?“
„Áno. Iba na druhú stranu zátoky.“
Pohľad, ktorý mu dala, mu povedal všetko... šla, ale iba preto, že mu verila.
Našťastie ich cieľ bol blízko, pretože ticho medzi nimi bolo ohlušujúce. Šli cestou, ktorá sa vlnila pozdĺž pobrežnej hrádze a viedla do najväčšej jaskyne na ich pobreží. Zastavil sa pri ústí jaskyne, obrátil sa k Abbie, až kým nestáli tvárou v tvár. Dal ruky na jej ramená, povedal: „Až dodnes som si myslel, že ti ukážem iba legendu. Ale je to skutočné, moja láska a je to fascinujúce.“
Zhlboka sa nadýchla, pomaly vydýchla cez pery a potom ešte raz prikývla. „Som pripravená Manus, iba mi ukáž, o čom to všetko je, tento zmätok.“
Zabralo okamih, kým sa oči prispôsobili. Keď to urobili, uvidel na stenách svietniky, ktoré lemovali tunel, svetlá spôsobili, že kryštály boli zapustené do stien a strop sa leskol. Viedol Abbie po chodníku k jaskyni uprostred zátoky. Jeho silná, nezávislá žena sa nezastavila, ani neukázala nejaký pocit znepokojenia okrem smrtiaceho zovretia, ktorým sa držala jeho ruky.
Zvuk vodopádu, ktorý padal do jazierka sa odrážal od kamenných stien, dodával atmosféru k inak vlhkému exteriéru. Vedel, že draci ho očakávajú, povedal im o svojej žene, boli dychtiví, aby sa s ňou stretli. Manus bol jediný ženatý muž vybraný pre túto špeciálnu úlohu a to bolo niečo, čo vzrušovalo starších z drakov.
Keď vstúpili do jaskyne, Abigail zalapala do dychu, ale pevne sa ho držala. Necúvla, iba sa pozerala na neho pre uistenie, že nestratila zdravý rozum. Prikývol, rozumel, čo cítil, pretože pred pár hodinami zažil to isté.
Keď prehovorila, jej šepot sa ozýval v jaskyni. „Manus ako toto môže byť skutočné?“
„Dovoľte mi odpovedať za vás, lord Manus,“ zaznel hlboký, bručivý hlas z jednej strany jazera. Abigailine oči sa rozšírili, keď nasledovala ten hlas k veľkému striebornému drakovi, ktorý odpočíval na skalách.
„Lady Abigail, moje meno je Alarick. Som posledný kráľ z dračieho rodu. Som si istý, že máte mnoho otázok, ale najprv vás žiadam, aby som vám to mohol vysvetliť.“
Dračí kráľ sa pohol veľkou neopracovanou hlavou na stranu, položil ju iba kus od miesta, kde stáli. Mamutie stvorenie sa pohlo s takou eleganciou netypickou pri jeho veľkosti. Jeho strieborné šupiny žiarili v slabom svetle, dodávali mu nádheru k jeho obrovitosti. Ale bola to múdrosť vekov a sama láskavosť beštie tejto veľkosti, ktorá svietila v jeho veľkým modrých kryštálových očiach, čo dali Manusovi dôveru, aby priviedol svoju ženu, jedinú osobu, ktorá znamenala svet pre neho, do dračej jaskyne. Bolo to tiež čestný, priamy spôsob, ktorým bol... tento drak, hovorca ich rasy a ich osud ležal v rukách ľudí.
Pozoroval, ako Abigail kývla na draka a počúvala, keď staroveký začal hovoriť: „Lady Abigail, ako môžete vidieť, nie všetci draci sú mýtické bytosti ani všetci neboli zničení. Spolu s nami existujú aj ostatní, ktorých klany sú riedko rozptýlené po svete. Spoločne sme bojovali po boku rytierov tejto ríše, aby sme ochránili náš ľud, rovnako ako ľudí. Bohužiaľ klebety a čisté úlety fantázie nás znovu vyobrazili ako darebákov a tak ohrozili celú našu rasu.“
„Prišiel som, aby som poznal kráľa Artuša. Môj druh a ja sme bojovali s ním. Jeho česť a integrita je nad všetkým, s čím som sa kedy stretol a jeho rytieri si zasluhujú úctu. Po mnohých rozhovoroch a mnohých modlitbách Univerzum nám dalo svoje požehnanie. A práve preto potrebujeme pomoc... tvojho manžela... “
Alarick nechal posledné slovo spadnúť. Abbie stuhla pri Manusom boku a potom sa spýtala s autoritou, ktorá ho urobila hrdým na ňu. „A čo presne potrebujete od môjho manžela?“
Burácanie, ktoré vyšlo z dračieho hrdla zaznelo ako hrom v diaľke, ale Manus vedel zo skúsenosti, že je to jeho smiech. „Lord Manus nás varoval, že ste žena plná inteligencie a sily. Som rád, že vidím takú družku pre jedného z vyvolených. Môžem dúfať, že ostatní si nájdu ženy taktiež chvályhodné. Aby som odpovedal na vašu otázku, je tu mág, starší ako všetci ostatní, oveľa mocnejší ako Merlin a s   požehnaním Osudu. Má moc, aby zlúčil dušu draka s dušou rytiera a tým, že to urobí, zachráni nás pred zahynutím.“
Abbie ho prerušila. „A presne, čo to znamená pre Manusa, kráľ Alarick?“
„Čo znamená pre tvojho manžela a pri jeho rozšírení... pre Vás, je že esencia jedného zo starších z dračieho druhu bude žiť v Manusovi. Tiež to znamená, že váš manžel si bude môcť privolať dračiu podobu. Bude schopný mať telo beštie.“
„Tak môj Manus prestane existovať?“
Manus počul hnev a strach v Abbiein hlase a spevnil zovretie na jej ruke. Ani jeden ustúpil, Abbie zovrela jeho ruku na oplátku, vôbec neprerušila očný kontakt s drakom pred nimi. Alarick odpovedal a Manus pocítil uistenie dračieho kráľa, ktoré vložil do svojho hlasu. „Nikdy! Bol by to zločin proti Univerzu, aby sme uhasili tak statočnú dušu. Po prvé sme starobylá rasa, staršia ako čokoľvek si môžete predstaviť a po prvýkrát sa nachádzame na okraji vyhynutia. My, dračí druh, sme magické bytosti. Tečie to cez naše žily a dáva nám to silu mimo ľudské pochopenie. Bolo povedané, že drak sa prihlási, keď ho zavolá, ale iba ak mu to rytier dovolí a beštia ustúpi, keď to rytier bude požadovať. Vedomie tvojho manžela bude to isté, či bude v ľudskej podobe alebo v dračej. A ak ste praví druhovia, ako verím, že ste, budete schopní komunikovať v mysli po svojom zlúčení.“
„Praví druhovia?“ spýtala sa Abbie, ale Manus bol istý, že sa jednoducho rozohrieva. 
„Áno, lady Abigail, praví druhovia. Viete, všetky naše ženy boli zničené naši najväčšími nepriateľmi, černokňažníkmi a ich diabolskými posluhovačmi, lovcami. Naše vyhynutie je nevyhnuteľné, ak sa nespojíme s ľuďmi. Každý mužský drak má jednu ženu, druhú polovičku duše, svetlo k jeho temnote. Bola navrhnutá Univerzom špeciálne pre neho. Draci sa pária na celý život. Akonáhle nájdeme našu dokonalú družku, už nie je nikto iný.“
„Spôsob, akým tvoj manžel hovoril o tebe a tvoja starostlivosť, akou si sa ma spýtala, spôsobuje, že verím, že ty a lord Manus máte podobný vzťah. Iba to poslúži na posilnenie toho, aby som uveril. Osud nemôže byť popretý. To znamená, že sa to stane. Tvoj manžel bude jeden z mála, ktorí zachránia môj druh.“
Manus pozoroval ako jedna myšlienka za druhou prešli cez Abbieinu tvár a mohol si iba predstaviť, na čo myslí. Stála absolútne potichu a dračí kráľ trpezlivo čakal. Keď prehovorila, bola znovu priama a stručná. „Hovorili ste o spojení. Keďže mi nie je známa mágia alebo neviem, ako pracuje, musím vedieť, či Manus bude nezranený, či sa nezmení. Tiež musím vedieť, či to bude ten istý muž, za ktorého som sa vydala... ten istý muž, ktorého milujem.“
„Chápem vaše obavy, moja Adalinda bola rovnako zúrivá ako ste vy, pravý príspevok k nášmu druhu a požehnanie, ktoré si vážim, aj keď ma vedie z nebies. Proces je bezbolestný. Lord Manus a drak, ktorý sa s ním spojí, pôjdu do tranzu. Mág vykoná mystérium a keď to bude hotové, tvoj manžel sa prebudí.   Bude cítiť draka vnútri seba a počuť jeho myšlienky. Jediným fyzickým znamením, že sa niečo stalo, bude znamenie... istý druh tetovania. Bude umiestnené mágiou, niekde v hornej časti tela a bude fyzickým odrazom draka vo vnútri.“
Jedna rýchla triaška bola jedinou reakciou, ktorú Manus pocítil z Abbie počas celej doby, čo dračí kráľ hovoril. „Je mi ľúto vašej straty... všetkých vašich strát. Je pre mňa nepochopiteľné si predstaviť, čo ste museli vytrpieť. Vy a Manus ste to očividne podrobne prediskutovali. Teraz, žiadam, aby som ja a môj manžel mali podobný čas, aby sme urobili to isté. Kedy príde váš mág? Kedy sa uskutoční  ceremónia?“
„O týždeň mág príde, o dvadsaťštyri hodín neskôr začne ceremónia.“
Kývla hlavou a Abbie sa spýtala poslednú otázku: „Môžem byť s Manusom počas spojenia?“
„Bude našim potešením mať vás po boku vášho manžela,“ zastavil sa Alarick, potom dodal: „Teším sa na Vašu odpoveď.“
Ticho ich sprevádzalo von z jaskyne, dole po horách a väčšinu cesty domov. Manus vedel, že Abbie potrebuje čas na premýšľanie, čas, aby prijala všetko, čo videla a naučila sa. Iba dúfal, že nebude spať s koňmi, keď sa vrátia domov.
Keď sa dostali k drevenému plotu, ktorý obklopoval ich pozemok, Abbie sa zastavila, odtiahla ruku a odstúpila o krok. Skúmavo sa pozrela sa na neho a obkrútila si ramená okolo pása.  Pozoroval ju tak trpezlivo, ako  to bolo možné, cítil váhu tohto okamihu, ktorá sa zhromaždila okolo nich.
„Je to niečo, čo chceš urobiť, Manus?“
„Áno.
„Takže si sa rozhodol?“
„Áno. Je to tak. Ale chcem tvoje požehnanie.“
„A ak ti ho nemôžem dať? Budeš pokračovať?“
„Áno. Bude to ťažké pre mňa, ale cítim, že je to niečo, čo musím urobiť.“
Prikývla a stála dokonale potichu. Po druhýkrát v tom istom dni pozoroval viac emócií, než som spočítať, prebehlo cez jej nádhernú tvár. Neschopný odolať, zmenšil vzdialenosť a stál tak blízko ako bolo možné k milovanej žene bez toho, aby sa jej dotkol. Tá potreba, aby bol blízko nej, aby uvidela, že je to správne rozhodnutie, žila vnútri neho.
Stáli týmto spôsobom, až kým sa vietor nezmenil a Manus pocítil večer vo vzduchu. Rovnako, keď sa chystal prehovoriť, Abbie sa naklonila sa k nemu a obkrútila ramená okolo jeho pásu. Držal ju, prechádzal prstami po jej vlasoch, kým trel malé kruhy hore a dole po jej chrbtici s druhou rukou.
„Spôsob, akým vietor prišiel od vôd, zmrzneme, ak sa nevrátime do domu,“ zašepkal Manus a pobozkal vrchol jej hlavy.
Abbie sa zahihňala na jeho hrudi a zdvihla hlavu. Iskrenie sa vrátilo do jej očí a ten úsmev na jej tvár. Bol šťastný muž. Jej slová iba poslúžili, aby bol ešte šťastnejším. „Ak to cítiš, že to musíš byť ´dračí muž´,“ usmiala, keď prehovorila: „Potom budem po tvojom boku každý krok na tej ceste.“

Kráľ Henry nariadil rytierom, ktorí sa spoja k drakom, aby boli s rodinami až do začiatku ceremónie. Manus a Abbie strávili každú minútu každého dňa a noci týchto drahocenných dní spoločne, posilňovali svoje puto a lásku.
Niekoľkokrát hovorili o drakoch a o všetko, čo sa naučili. Viac ako raz diskutovali o deťoch, ktoré budú. Manus ju uistil, že sa spýtal na túto otázku a zistil, že stále sú schopní počať dieťa. Budú šťastní z perspektívy dieťaťa, ktoré nosí dušu nového draka, jedného z tých, ktoré rozšíri rasu, ktorá dala všetko tej, ktorá bola na pokraji existencie.
V deň ceremónie Manus a Abigail šli cestou k jaskyniam a pripojili sa k jedenástim ďalším rytierom, ktorí prijali dušu draka. Jeden pre každého z dvanástich klanov, ktoré stále prežili.
Abbie sa pevne držala jeho ramena, keď kráčali cez osvetlené chodby, jasnejšie ako pri ich predchádzajúcej návšteve. Boli vedení do ďalšej jaskyne, ktorá bola ešte väčšia ako tá prvá jaskyňa. Štyria draci ležali v kruhu okolo vysokého, štíhleho muža, ktorý nosil dlhú róbu a stál vedľa malého ohňa.
Prekvapujúco dunivým hlasom predstavil sám seba ten muž v róbe ako Goldwina. Dal pokyn Manusovi, Michealovi MacLendonovi, Collinovi Walshovi a Robertovi O´Reillymu, aby si ľahli dole, každý vedľa nejako sfarbeného draka. Vysvetlil im, že draci už vstúpili do tranzu a pokračoval tým, že vzhľadom na ich veľkosť budú robiť spojenie v troch oddelených ceremóniách. Keď sa priblížili k striebornému drakovi, Abbie zašepkala: „Nie je to kráľ Alarick?“
„Áno, je to tak.“ Manus odpovedal a potom si uvedomil, prečo dračí kráľ mal taký záujem zvlášť o neho. Bola to Alarickova duša, s ktorou mal byť spojený.
„Neočakávaj, že sa ti pokloním, keď bude po všetkom,“ smiala sa Abbie a Manus bol rád, že stále mala zmysel pre humor.
Mág začal s ním, hovoril latinsky, kým bol pár krokov od neho. Manus dal Abbie posledný bozk predtým, než jeho svet zmizol v temnote. Keď sa prebudil, mohol cítiť prítomnosť vnútri seba a počul Alaricka v mysli. Manus veril, že to môže byť znepokojujúce pred spojením, ale namiesto toho pocítil pokoj a silu a pocit vďačnosti od dračieho kráľa.
Abigail obdivovala jeho znamenie na chrbte, podrobne ho opísala, pretože tu nebol spôsob, akým by to uvidel. „Alarick lieta. Má dlhé štíhle línie, vynikajúce svalstvo a neuveriteľný rozsah krídel.“
Cítil jej prsty na zátylku, keď zašepkala v úžase: „To je jedno z jeho krídel.“
Jej prsty sa pohli po tom, čo si Manus predstavoval, že sú línie jeho tetovania a elektrina preskočila medzi nimi. Pokračovala v putovaní, vysvetľovala mu, čo našla. „Jeho telo je masívne so zložitými vzorcami šupín. Skoro žiaria pod mojimi prstami, napodobňujú striebro zo samotného dračieho kráľa. Musel vyzerať majestátne, keď letel na oblohe.“
Počul nasatie jej dychu a spýtal sa: „Čo sa deje, moja láska?“
Jej prsty sa pohli dole k jeho lopatke, keď zašepkala: „Rohy na jeho hlave a dole na jeho zadku sú veľmi pôsobivé a desivé zároveň.“
Zahihňala sa, keď jej prsty prechádzali dole a cez jeho chrbát. „Jeho chvost sa obkrútil okolo tvojho pásu. Stiahni si trochu nohavice, uvidíme, kam ide.“
Iskrenie v jej očiach spôsobilo, že nasledoval jej pokyny a šokovane našiel veľký kus dračieho chvosta odpočívať na vysoko citlivej oblasti pri jeho slabinách. Abbie vytiahla obočie, keď sa zakryl. Potom mu zašepkala: „Nemôžem sa dočkať, až budeme osamotene.“
Ostali v jaskyniach tri dni, prispôsobovali sa novému stavu bytia, učili sa vyrovnať s novými schopnosťami a mágiou. Na štvrtý deň ich mág vzal ďaleko do krajiny tesne pred súmrakom. Dvanásť rytierov stálo na obrovskom priestranstve asi dvadsať metrov od seba. Goldwin sa zjavil v strede obrovského kruhu a dal im pokyn. „Dnes zavoláme vašich drakov. Je to úplne magický proces. Všetko, čo musíte urobiť, je povedať beštii vo vašej duši, aby vyšla von a potom sa uvoľniť. Nechajte mágiu drakov, aby urobila zvyšok.“
Ako vedúci ich posádky Manus prevzal iniciatívu. Zatvoril oči a jednoducho povedal: „Veril som ti tak hlboko dračí kráľ a pokračujem v tom. Vystúp do popredia.“
Pokožka ho skoro svrbela, ako kedy stovky motýľov si urobili na ňom svoje bidlo. Zabralo to menej ako minútu a otvoril oči, jeho vnímanie sa zmenilo obrovským spôsobom. Tam, kde predtým bola jeho hlava dva metre nad zemou, v dračej podobe to bolo aspoň trikrát tak. Z jedného nádychu k druhému letel do vzduchu, krúžil medzi mrakmi. Obzrel sa, zachytil pohľad na Abigail, jeho lásku, jeho družku a vedel vo svojom srdci, čo mu Alarick zopakoval v mysli, bola absolútna pravda...
„Tvoja Abigail má silu, aby ťa milovala, liečila, povznášala ťa a obnovovala. Je dokonalé doplnenie teba a mňa. Táto žena bola navrhnutá pre teba, pripojila sa na večné časy v tomto živote a v nasledujúcom živote. Poskytuje nám obom lásku, svetlo a nádej. Bol ti daný druhý zázrak v podobe tvojej družky.  Teraz je tiež moja k ochrane. Spoločne, ty a ona obstaráte dedičov, ktorí umožnia, aby naša významná rasa pokračovala po celú večnosť. Teraz hovoríš k nej spôsobom nášho ľudu, Manus O´Brien, dračí menič.“
Manus mohol iba myslieť na tie slová a dal ich Abbie v nádhernom jazyku, ktorému obidvaja magicky porozumeli. „Is breá liom tú lem o chroí go, anios agus go deo.“
Vďaka jeho rozšírenému videniu zachytil úchvatný úsmev, ktorý sa roztiahol po jej tvári a počul jej hlas v jeho mysli. „A ja ťa milujem z celého môjho srdca, teraz a navždy, Manus O´Brien,“

A dračia hliadka sa zrodila...

KONIEC.


19 komentářů:

  1. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  2. :)
    děkuji za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji, bude tedy celá série? Pokud ano, moc se těším :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji mnohokrát za překlad a korekci !!!!

    OdpovědětVymazat
  5. Moc děkuji za další skvělou kapitolu!!!👏👏👏

    OdpovědětVymazat
  6. Dakujem za preklad a korekciu celeho pribehu. GabiM

    OdpovědětVymazat
  7. Skvělý překlad, moc děkuji. Katka

    OdpovědětVymazat
  8. Ďakujem za preklad a už sa teším na pokračovanie 💜💜💜

    OdpovědětVymazat
  9. Děkuji, je to nádhera číst o dracích😊

    OdpovědětVymazat
  10. Veľká vďaka za skvelý preklad a korekciu úžasneho príbehu ☺

    OdpovědětVymazat