středa 27. prosince 2017

Bozk upíra - 1. kapitola



Ako dieťa som cítil temnotu.
Zápis z denníka Henryho de Montforta.
8. september 1068


SAVANNAH Danielsová zhromaždila všetku silu a pretiahla sa cez vysokú žulovú stenu. Preliezla cez okraj a padla na zem, pristála s mäkkým buchnutím. Krv pokryla jej telo a roztrhané oblečenie.
Bol zázrak, že sa dostala do hôr.
Jej malé auto z požičovne zomrelo už pred hodinami. V polovičke cesty po zradnej horskej ceste, auto raz zasyčalo a potom sa zastavilo. Výpary vyšli spoza kapoty Toyoty. Žiadne prosenia, naliehanie alebo preklínania nebolo schopné znovu naštartovať ten motor.
Vystúpila z auta a urobila jedinú vec, ktorú mohla. Kráčala. Kilometre kráčala po štrkovej ceste. Kráčala, až kým ju nohy neboleli, až kým pľuzgiere nenarástli na nohách v topánkach.
Kráčala pešo, dlho po štrkovej ceste, ktorá bola zrušená. Vyšplhala sa cez plot z ostatného drôtu, roztrhla si oblečenie a pokožku na ramenách a chrbte.
Kamenná stena bola jej posledná prekážka. Posledná prekážka na ceste.
Teraz mohla vidieť dom, jeho impozantná kamenná štruktúra stála pevne a silne proti horám.
Tenké lúče svetla sa odrážali od vysokých, gotických okien. Svetlo vyzeralo, že jej dáva znamenie, sľubovalo jej bezpečie od temnej noci, keď  vstúpi dovnútra.
Na okamih kvílivý vietor utíchol a Savannah mlčky uprene hľadela na to, čo ležalo pred ňou.
Vedela, čo nájde vnútri stien tohto domu.
Monštrum.
Muža.
Démona.
Záchrancu.
Posledných šesť mesiacov ho starostlivo hľadala. Naučila sa každý detail, aký mohla o Williamovi Darkovi. Každý desivý detail.
Niekedy sa v noci zobudila ako kričí s jeho menom na perách.
Ale nočné mory to nezaujímalo.
Potrebovala Williama Draka. Potrebovala monštrum. Potrebovala toho muža. A bude ho mať.
Pomaly sa približovala k domu, skoro nesmelo. Jej tenisky vŕzgali na mokrom štrku. V ten deň predtým pršalo a vzduch bol stále cítiť po prehánke.
Na nádvorí neznel žiadny zvuk. Žiadni vtáci nečvirikali. Žiadni psy neštekali. Dokonca ani zavýjanie vetra nenarušili tento tichý priestor.
Bola jediný votrelec. Žalúdok sa jej stiahol a prehltla niekoľkokrát, aby uvoľnila napätie v hrdle. Srdce zúrivo búšilo. Bola zvedavá, či mohol začuť to zúfalé búšenie.
Z piedestálu vysoko na dome, dva škaredé chrliče uprene hľadeli  dole na ňu, ktoré ju varovali, aby sa držala preč od ich pána. Savannah zdvihla otlčenú bradu v tichej výzve. Nenechala sa svojimi priateľmi odradiť od tejto cesty. Určite nebude vystrašená z dvoch sôch! Aj keď vyzerali, že uprene hľadia na ňu a ich žiariace oči sledovali každý jej pohyb.
Konečne stála pred vysokými, drevenými dvermi. Kríž bol hrubo vyrytý do jeho povrchu. Civela na tento náboženský symbol, čudovala sa nad jeho prítomnosťou. Nad jeho významom na tomto mieste temnoty.
Nepatril sem.
Ani ona.
Ale ona neodíde. Nie, až kým nedostane, čo potrebuje.
Zhlboka sa nadýchla.
Dvere sa otvorili skôr, než vôbec mohla zdvihnúť ruku, aby zaklopala na ich tvrdý povrch. Otvoril dvere. Na okamih mohla iba civieť v udivenom prekvapení. Aj v tieni noci, mohla povedať, že je to on.
Týčil sa nad jej útlou postavou. Bol vysoký, mal ľahko nad stoosemdesiat centimetrov a jeho široké ramená vyzerali, že zaplnili zárubňu dverí. Dlhé polnočné vlasy mal stiahnuté a spútané v zadnej časti krku. Oči, horiace uhľovo – čierne, vyzerali, že žiaria, keď prenikavo hľadeli na ňu.
Samozrejme už predtým videla nákres. Vedela, ako vyzerá. Ale vidieť ho tak blízko, bola úplne iná záležitosť.
Neuvedomila si iba, ako vysoké a silné má lícne kosti, alebo ako zmyselné jeho pery môžu byť. Nos mal dokonalo rovný, aj keď trochu ostrý. Čelo vysoké a elegantné. Bol to atraktívny muž,  i s tenkou jazvou, ktorá skĺzla dole po ľavom líci.
Vedela, ako získal túto jazvu.
Vedela všetko o tomto mužovi pred sebou.
Bol oblečený v čiernom, tá farba zdôrazňovala žltohnedú kožu a spôsobovala, že vyzeral skoro... viac hriešnejšie.
Stál v tieňoch, pozoroval ju.
Konečne prehovoril: „Nie ste tu vítaná,“ Jeho hlas bolo zavrčanie, zvodný kontrast k jeho surovým slovám. Nepatrný anglický prízvuk poznamenal jeho formálne slová.
Savannah nebola prekvapená jeho strohosťou. Koniec koncov bol to pozdrav, ktorý očakávala. V rýchlom chvate povedala: „Musím s vami hovoriť, pán Dark.“ Jej hlas sa triasol intenzívnosťou. Musí ju nechať vojsť do tohto domu. Musí!
Hlava zľahka zdvihol. Bol tam slabý záblesk zvedavosti v hĺbke čiernych očí? Savannah to nemohla povedať, nie s určitosťou.
„Musíte?“ opýtal sa. Jeho hlas vyzeral, že sa obkrútil okolo nej a ponoril sa do nej.
Zatriasla hlavou, vyčistila si ju  od náhlej hmly vo svojej mysli. „Nechajte ma vstúpiť dovnútra,“ prosila Savannah, márne sa snažila vidieť niečo z jeho zatieneného tela a zahliadnuť niečo z interiéru usadlosti. „Musíme si prehovoriť. Je to naliehavé.“
Zatriasol hlavou a vystúpil dopredu do tenkého lúča svetla. „Nie ste tu vítaná,“ zopakoval.
Savannah zhromaždila svoju odvahu a uprene hľadela na muža pred sebou. „Prosím dovoľte mi, aby som vošla dnu.  Je to záležitosť života alebo smrti.“
Čierne obočie sa mu zdvihlo. Pohľadom pomaly cestoval od vrchu jej hlavu k spodku premočených topánok. „Ste veľmi tvrdohlavá žena, pani – “
„Danielsová,“ v chvate dodala. „Moje meno je Savannah Danielsová.“
Prikývol, ako kedy už vedel jej meno. „Môžete vojsť dovnútra, ale iba na okamih.“ Ustúpil a otvoril vstup do domu.
Ťažko vydýchla. Náhla úľava spôsobila, že jej unavené telo sa zatriaslo. Nechal ju vojsť dovnútra! Teraz, ak by ho len mohla presvedčiť, aby jej pomohol.
Telom sa otrela o jeho, keď vkĺzla do domu. Ramenami sa náhodne dotkla jeho hrude. Na okamih sa mu čierne oči rozžiarili do červena.
Rýchlo sa odtiahla a vošla do vstupnej haly. William zdvihol ruku a ukázal na otvorené dvere na pravej strane. Prikývla a vstúpila do miestnosti.
Teplý oheň praskal v krbe. Ihneď prišla k nemu a zdvihla ruky, dychtivá, aby pocítila teplo. Bola tak chladná. Studená, tak dlho. Od tej noci...
William pokračoval v pozeraní sa na ňu, jeho pohľad bol tvrdý a neohroziteľný.
Savannah bola zvedavá, čo videl, keď sa pozeral na ňu. Nervózne sa pozrela na seba. Vedela, že vyzerá hrozne. Jej oblečenie a vlasy boli v úplnom neporiadku.
Ale i v dobrý deň nikdy nepovažovala seba za veľkú krásavicu. Jej vlasy boli príliš kučeravé, farba príliš červená. Je pravda, boli husté a zastrihnuté, aby zľahka padali na ramená, ale vždy nenávidela tu ich jasnú farbu.
Jej telo bolo malé a štíhle. Mala stošesťdesiatpäť centimetrov. Za posledný rok stratila dosť z hmotnosti, tak teraz vyzerala zvlášť krehko. Skoro krehko.
Ťažko vydýchla.
Nebolo tu nič, čo by mohla urobiť so svojím výzorom. Okrem toho nezáležalo na tom.
Jej ruky sa zovreli do malých pästí a rezolútne sa obrátila od ohňa.
„Potrebujem vašu pomoc.“ Slová sa zopakovali vo veľkej miestnosti.
William sa usadil do veľkého, čalúneného kresla. „Moju pomoc? Čo je presne to, čo potrebujete, aby som urobil, pani Danielsová?“
Prehltla a pohla sa, aby si sadla do kresla oproti nemu. Vedela, že to nepôjde ľahko. Vyčistila si hrdlo a pozrela hlboko do temnosti jeho očí. „Potrebujem, aby niekoho zabili.“ jednoducho a jasne povedala.
Zažmurkal. Raz. Dvakrát.  „Prepáčte?“
Savannah si oblizla pery. Jeho oči sledovali tento nervózny pohyb. „Potrebujem, aby ste niekoho zabili,“ zopakovala a jej pohľad sa zamkol s jeho.
William sa zasmial. Zvrátil dozadu svoju čiernu hlavu a zarehotal sa. Ramená sa mu triasli od smiechu. Stále sa usmieval, obrátil sa v kresle, aby študoval túto mladú ženu pred sebou.
V skutočnosti mala ohnivé vlasy a oči. Skôr mu pripomínala vílu. Malú, stratenú malú vílu.
Bola smola, že zablúdila do jeho kráľovstva.
Jej tvár bola delikátne oválna. Jej pokožka bola neuveriteľne priesvitná.  Jej nos bol malý a jej pery boli lákavo plné. A predsa to boli jej oči, čo zachytili a držali jeho pozornosť. Boli to tie najzelenšie oči, aké kedy videl. Tmavé, hlboké, smaragdové oči. Jej nepokojné červené kučery bohato kontrastovali s očami, dávajúc im pozitívne víliu kvalitu.
Pohľadom putoval po jej tele. Prsia boli malé, jemné kopčeky, ktoré hrdo vystrkovali v šedom tričku. Bradavky zľahka stvrdnuté od chladu. Boky boli malé, skoro chlapčenské a štíhle nohy boli uväznené v páre vyblednutých modrých džínsov.
Slabý pach krvi sa držal na jej tele. Tento pach zľahka volal na neho, pokúšal ho.
Zhlboka sa nadýchol a oprel sa o kreslo. Jedna z jeho rúk sa zdvihla, aby pohladila tvrdú líniu brady. Aký druh hry hrala táto malá víla? Určite si nemyslela, že by sa mohla zapliesť s niekým takým ako je on...
„Čo spôsobuje, že si myslíš, že môžem zabiť niekoho?“ prehovoril starostlivo pomaly, jeho hlas bol mäkký. Pozorne ju sledoval, zaznamenal slabé chvenie jej rúk.
Zelené oči sa zúžili. „Viem o vás,“ zašepkala, prsty sa jej skrútili do operadla kresla.
Telo sa mu upokojilo. „Čo je to, že si myslíš, že vieš?“ Pobavenie po chvíľke bolo preč. Ľad pokryl jeho slová.
„Viem vaše tajomstvo, pán Dark.“ Hlas mala tlmený.
William pocítil náhle napnutie, ktoré sa mu pretiahlo telom. Veľmi pozorne študoval túto vílu. Zvažoval, že siahne do hĺbke jej mysle, ale skoro okamžite odhodil túto myšlienku. Chcel vidieť, aké pravdy odkryje sama. Alebo aké klamstvá.
„Viem, kto ste.“ odmlčala sa a potom jemne povedala, „Ale skôr, viem, čo ste.“ Plné pery sa nesmelo skrútili. „Môžete povedať, že som niečo ako odborník na vás.“
Jeho vlastné pery sa zľahka ohli, hoci vedel, že žiadna stopa tepla nenaplnila úsmev. „Expert? Na mňa?“ Hnev ho naplnil, ale s vypätím sa mu podarilo, aby udržal hlas pod kontrolou, keď sa spýtal: „Prečo som tak dôležitý pre teba? Uisťujem ťa, môj život nie tak vzrušujúci.“
Naklonila sa dopredu. „Naopak, váš život je fascinujúci.“
Náhly úder hromu sa ozval v pozadí.
„Som muž, nič viac, nič menej. Môj život je ako každý iný.“
Prudko pokrútila hlavou. „Ste viac ako iba muž, pán Dark a obidvaja to vieme.“ Zhlboka sa nadýchla. „Viem, čo ste,“ zašepkala. „Viem.“
Brada sa mu zovrela. „Nevieš nič.“ Náhle vstal. „Je čas, aby si odišla.“
Vyskočila z kresla a urobila krok smerom k nemu. „Neodchádzam. Potrebujem tvoju pomoc!“
Raz pokrútil hlavou. „Nemôžem vám pomôcť, dáma. Nemôžem nikomu pomôcť.“
„Potrebujem ťa.“ Temná intenzita naplnila jej slová a pohľad.
William sa zamračil. Zdvihol sa a pomaly kráčal k nej. Jeho prsty sa zdvihli a obkrútili sa okolo jej delikátnej brady. Uprene hľadel na ňu, medzi obočím mal vrásku. „Ani ma nepoznáte.“
„Viem všetko o tebe.“
Hlavu naklonil na stranu. „A čo viete – spôsobuje to, že si myslíte, že môžem niekoho zabiť?“
Prehltla. „Áno.“
„Myslíš si, že som zabijak?“ iba sa spýtal, aby si bol istý.
„Áno,“ Savannahino telo sa naplo, keď čakala na jeho reakciu.
Usmial sa. Prstami pohladil delikátnu linku jej brady. „Myslím si, že ste zmätená. Veľmi, veľmi zmätená. Nie som zabijak. Som iba muž. Muž, ktorý chce ostať sám.“ Uvoľnil ju a prešiel k praskajúcemu ohňu.
„Raz ste bol muž,“ súhlasila. „Ale už dlhšie ním nie ste. Prestal si byť iba mužom pred viac ako tisíc rokmi.“
Obrátil sa a skočil smerom k nej v záblesku rýchlosti. Pravú ruku zamkol okolo štíhleho stĺpa jej hrdla. Pulz jej divoko búšil pod chladným dotykom jeho prstov.
Rýchlo prehovorila, vediac, že nemá ani okamih, ktorý by mohla stratiť. Beštia sa prebudila. „V roku 1038 si sa narodil ako William de Montfort. V bitke si získal meno William Dark (Temný). Bolo mi povedané, že si získala toto meno kvôli láske k čiernemu umeniu. Bola to diabolská mágia, ktorú si použil, aby si sa stal tým, čím si teraz.“
Prsty uvoľnili pevné zovretie a začali nežne hladiť citlivú pokožku na jej hrdle. „A čo som ja, pani Danielsová?“
Jej riasy sa pomaly sklonili a potom sa zdvihli, aby sa stretli s jeho horúcim pohľadom. Jeho krvavé oči civeli. „Ste upír.“
Rezáky sa mu roztiahli, pomaly a smrteľne. Jeho oči, tie horiace oči držali ju v zajatí. Jeho ruka pokračovala v hladení stĺpa jej krku. „A ty si blázon.“
Jeho hlava sa sklonila a uvedomila sa v otupenom šoku, že ju ide uhryznúť. Chcel si vziať jej krv. Horlivo naklonila hlavu, ponúkajúc mu seba.
Dych mal horúci na citlivej pokožke na hrdle. Zúfalo čakala, že pocíti vpád zubov, keď sa napije od nej. Iba dúfala, že to nebude veľmi bolieť...
Očakávala, že pocíti ostrý rez zubov na nej. Namiesto toho pocítila drsný zamat jazyka, keď lízal jej tepúci pulz. Pomaly. Raz. Dvakrát. Jej dýchanie sa zastavilo a začula seba ako zastonala.
Zubami zľahla škrabal o jej pokožku. Jazykom ju lízal.
Jeho vôňa ju obklopila. Silná. Tmavá. Vôňa noci.
„Chceš toto, nie je tak, maličká?“ Jeho hlas zvodne priadol, hoci pery sa nepohli.
„Prišla si si pre toto, však?“ Začal jemne sať z jej krku.
„Áno,“ zašepkala, keď dvihla ramená, aby uchopila jeho a pritiahla si ho bližšie k svojmu telu. Oči mala tesne zavreté.
William sa pomaličky odtiahol, bol zvedavý na motívy tejto ženy a o jej ochote odovzdať sa monštru.
Potom si spomenul, čo povedala. „Chceš, aby som pre teba niekoho zabil.“ Bolo to stanovisko. Predtým to bral ako vtip, náhle to vyzeralo veľmi seriózne. Kto je táto žena? A prečo žiada anjela smrti?
„Áno,“ opäť zašepkala, odmietajúc otvoriť oči.
Pozri sa na mňa. Tento príkaz prišiel nepozvane. Plná sila vôle stála za týmto príkazom. Chcel poznať, čo táto žena chce, aké nebezpečenstvá pre neho predstavuje. Potom môže jednať s ňou.
„Kto je ten koho chceš zabiť?“
Jej riasy sa pomaly ospanlivo zdvihli. Dýchanie mala trhané. Hruď sa trhane zdvíhala a padala. „Mňa. Chcem, aby si zabil mňa.“ Potom sa jej ruky zdvihli a pochovala mu ich vo vlasoch. Upevnila zovretie, ticho naliehala, aby sa ústami vrátil na jej krk. Späť na miesto, kde pulz búšil tak horúčkovito.
Oči sa mu rozšírili v šoku. On, ktorý videl nespočetné vojny a smrť, bol šokovaný jej vyhlásením. Jej pozvaním.
A predsa, čo ho šokovalo viac bolo, ako veľmi bol pokúšaný. Pretože zúfalo chcel prijať ponuku tejto malej víly. Chcel si vziať jej krv... a jej život.
S vypätím sa donútil, aby odstúpil, aby ju uvoľnil z objatia. Civel na ňu, čudoval sa nad tým, prečo by sa tak mladá žena plná života chcela odovzdať temnote. Aký démon ju priviedol, aby ho vyhľadala? „Prečo?“ spýtal, keď sa pohol späť do tieňov v miestnosti. „Prečo vyhľadávaš smrť?“
Jej ruky sa zovreli a frustrácia prebleskla cez delikátne rysy. „Moje motívy by ťa nemali zaujímať.“
Zdvihol temné obočie. „Zaujímajú ma.“ Nikto nikdy iba tak neprišiel k nemu bez donútenia a ponúkol mu svoju krv. Ponúkol mu život. Zistil, že ľudia si cenia život oveľa viac, aby sa chceli iba tak odovzdať beštii.
Jej brada sa zovrela. „Chcem, aby si ma uhryzol.“
„Áno.“ Prikývol. „Ale ja to neurobím.“ Naučil sa dlho predtým ako kontrolovať svoje temné nutkania. A aj keď prišla k nemu, aby vyhľadala smrť, nedá jej to. Roztrhané pozostatky svedomia by mu to nedovolili.
„Mala by si teraz odísť.“ Ukázal smerom na dvere.
Zatriasla hlavou, tmavočervené kučery lietali. „Neodchádzam. Neprešla som celú túto cestu, aby si ma odmietol.“ Jej tvár vyzerala neprirodzene bledo v mihotajúcom sa svetle ohňa. „Nemôžeš ma odmietnuť. Povedala som ti, že potrebujem tvoju pomoc.“
„A ja som ti povedal nie. Teraz je čas, aby si odišla.“
Hruď sa jej trhane zdvihla a padala. „Musíš mi pomôcť. Ak to neurobíš, poviem každému o tebe. Dám všetky dokumenty o tebe do novín, všetkých spravodajských staníc – “
Zasmial sa zľahka, výsmešne. „No tak. Skutočne si myslíš, že ti budú veriť?“ Zatriasol temnou hlavou. „Ak pôjdeš k nim a povieš im, že som upír, vysmejú sa ti.“ A možno ju pravdepodobne zamknú do blázinca.
Jej brada sa zdvihla. „Budú mi veriť, ak budem mať dôkaz.“
„A aký dôkaz máš?“ vysmieval sa jej.
Usmiala, dokonca mu ukázala svoje biele zuby. „Mám denník tvojho brata. Henryho denník. Preložila som ho.“
Napol sa. Beštia vnútri neho zavrčala od hnevu. „A kde... “ Zovrel zadné zuby a pocítil ako mu rezáky horia a predĺžili sa. „.... kde si získala túto malú výhru?“
„Nezáleží na tom, však?“ Kráčala smerom k nemu. „Mám ten denník a ukážem ho každému, komu budem môcť. Každému. Nakoniec mi niekto uverí. Tvoje tajomstvo bude vonku.“ Zastavila krok pred ním. „A potom, pán Dark potom, čo lovil koristi tisíc rokov, bude ten, kto bude lovený.“
„Skutočne chceš smrť, však?“ spýtal sa, údiv bol v jeho hlase.
„Smrť iba znamená, že sa to skončí,“ odpovedala, výraz v jej očiach bol uzamknutý.
Drsne uchopil jej ramená. „Nemám rád vydieranie,“ zavrčal. Bol tak blízko, že mohol počuť jej pulz, že mohol cítiť zúfalý rytmus srdca, ktorý búšil v jej tele. A skoro ju mohol ochutnať.
„Ani ja.“ Zdalo sa, že skutočná ľútosť poznačila jej slová. „Ale nemám inú možnosť.“
„Áno, máš. Teraz odíď.“
„Nie.“
Pozrel sa hlboko do jej smaragdových očí a uvidel odhodlanie a strach. Snažil sa hrať na strach. „Ak urobím, čo odo mňa žiadaš, zacítiš bolesť, akú si ani nedokážeš predstaviť. Strach, aký si nikdy nepoznala. Vysajem všetku krv z tvojho nádherného tela. Budem piť z teba, až kým nič tam neostane.“ Jemne sa dotkol jej líca. „A potom odhodím tvoju mŕtvolu.“ Jeho úsmev bol mrazivý.
„Už som cítila strach.“ Jej slová boli tiché, ale jej pery sa triasli. „Cítila som bolesť. Viac bolesti ako si vôbec dokážeš predstaviť.“
Bol prekvapený hnevom, ktorý sa prehnal skrze neho. Predstava, že niekto, niekde ublížil tejto zvláštnej žene ho naplnila zúrivosťou. Hnev, na ktorý nemal dôvod. Rukami zovrel jej ramená. „Kto ti ublížil – “
Odtrhla sa preč od neho. „Práve teraz na tom nezáleží.“
Záležalo na tom. Z nejakého neznámeho dôvodu mu veľmi na tom záležalo.
„Pomôžeš mi?“ opäť sa spýtala. „Znamená to, že ma zabiješ?“ V skutočnosti zistil, že je hladný po ochutnávke jej krvi. Po nej.
Zhlboka sa nadýchla. „Pozri, strácame čas. Viem, ako to funguje. Povedala som ti, urobila som si výskum.“
„Ah, áno... tvoj výskum.“ jeho slová sa jej vysmievali.
„Viem, čo je treba urobiť,“ tvrdohlavo povedala, jej jasný pohľad sa zamkol na ňom. „Viem, že musím zomrieť, aby som sa mohla stať... “
„Stať čím?“ spýtal sa, keď sa temné podozrenie obkrútilo okolo neho. Určite nemohla myslieť  na –
„Ako ty.“


25 komentářů:

  1. Děkuji moc za další skvělý překlad

    OdpovědětVymazat
  2. Dakujem za skvely uvod a tesim sa na pokracovanie ☺

    OdpovědětVymazat
  3. Díky za překlad a korekci

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji!!! Jsem zvědavá, jak se ti dva budou hašteřit...

    OdpovědětVymazat
  5. Moc děkuji za skvělou kapitolu a překlad. ♥

    OdpovědětVymazat
  6. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  7. ďakujem za super preklad a už sa teším na pokračovanie :o))

    OdpovědětVymazat
  8. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  9. Moc děkuji za skvělý překlad. Katka

    OdpovědětVymazat
  10. Dakujem za skvele pokracovanie. GabiM

    OdpovědětVymazat
  11. Moc děkuji. Oba se mi moc líbí.

    OdpovědětVymazat
  12. Děkuji za překlad. Bobo.

    OdpovědětVymazat