pondělí 7. srpna 2017

Horiaca obloha - 10. kapitola


Kúpeľňa, našťastie, nebola tak príšerným miestom ako ju princ opísal. A predsa jej stačil jeden pohľad na dlhý rad pisoárov a rozhodla sa ju navštevovať čo najmenej to pôjde.

Chodba, tak ako zvyšok domu, mala steny vytapetované brečtanom a ružami, pričom kúpeľne a umývarky boli na ich severnom konci. Presne naproti medziposchodí bol veľká spoločná miestnosť. Južne od nej boli jednotlivé izby pre šestnásť starších chlapcov – pätnásť starších chlapcov a Iolanthe.
S princom obývali dve spolu prepojené izby na najjužnejšom konci podlažia.
Presne ako to chcel, bez pochyby.
Pod dverami svietil prúžok svetla. A ju prepadli spomienky: stojac v temnote, vzhliadajúc k oknu svojej izby, prahnúc po svetle. Po ňom.
Vrátila sa do izby, zavrela dvere a obliekla sa. Predošlé popoludnie sa vyzliekala s neuveriteľnou pozornosťou, jemne vyslobodzovala gombíky z dierok, študujúc golier a uisťujúc sa, že bude môcť uzol na viazanke sama zopakovať. A nešla do postele dokiaľ nezvládla kúzlo serpens caudam mordens aspoň sedemkrát za sebou.
Dnes ráno s tým nemala žiadne problémy a bez problémov zvládla „hada“, ktorý viazal látku k sebe a stiahla ho tak silno ako len dokázala. Zbytok zvládla dostatočne ľahko. Kravata odmietala vyzerať tak bezchybne ako pred tým, ale bola prijateľná.
Vždy si myslela, že pokiaľ sa niekto dostatočne pozorne pozrel, dokázal zbadať ten cynizmus pod jej veselosťou. Teraz už nebolo treba pozerať sa pozorne. Nedôvera a hnev jej horel v očiach.
Nebola to isté dievča ako pred 24-hodinami. A už ňou nikdy nebude.


Princ, už oblečený, kľačal pri krbe a keď vstúpila, vytiahol z ohňa kanvicu.
„Vyspala si sa dobre?“
Pokrčila ramenami.
Pozrel sa na ňu a potom sa zohol, aby nalial vodu do kanvice. Na sekundu vyzeral podivne normálny – mladý a ospalý – a Iolanthe z toho bola silne nešťastná.
Odvrátila pohľad. Na rozdiel od jej izby, ktorá bola premyslene navrhnutá, aby odrazila cudziu výchovu Archera Fairfaxa, bola jeho izba jednoduchá až na vlajku na stene, ktorá ukazovala striebornú a čiernu kopu zbraní s drakom, fénixom, grifinom a jednorožcom v každej štvrtine.
„To je Sasko-Limburgská vlajka.“ Ukázal na mapu na opačnej stene. „Nájdeš ju ako časť Pruska.“
Zlatý špendlík, zdobený rovnakým heraldickým znakom ako zbrane označoval drobnú škvrnu zeme. Prešla popri mape k oknu, zdvihla závesy sotva o centimeter a pozrela hore.
Obrnené kočiare už boli preč.
„Odišli o štvrť na tri,“ povedal. „A pravdepodobne sa nevrátia – rozkazy od Atlantis pre... tie od Invizítorky.“
Neznášala, že jej dokázal čítať myšlienky.
„Môžeš mi to podať?“ ukázala na malý, jednoduchý box na stole.
 Iolanthe princovi škatuľu podala a myslela si, že ju otvorí, ale namiesto toho ho len odložil do skrine s taniermi, pohármi a inými vecami na jedenie, než jej podal šálku čaju.
Teplého, voňavého čaju. Ako sa naučil spraviť ho tak dokonalý? Aj on nosil batožinu, zapaľoval ohne a varil pre starších študentov, keď bol mladší? Odmietala opýtať sa ho akékoľvek osobné otázky a tak pili čaj v tichu.
Titus dopil prvý a začal ju skúmať, zatiaľ čo ona predstierala, že si to nevšíma.
„Dobre,“ povedal. „Až na manžetové gombíky.“
Ukázal jej, čo to je na vlastných rukávoch. Otravné veci: myslela si, že boli časťou oblečenia zo včera. Keď od nich vzhliadla, stále sa na ňu pozeral.
„Čo?“
„Nič.“
„Máš mi vždy povedať pravdu.“
„Pravdu vzťahujúcu sa na našu misiu. Nie som povinný povedať ti každú svoje myšlienku len pretože sa na ňu spýtaš.“
„Ty had,“ zanadávala na neho.
„Čo môžem povedať? Princ Krasoň existuje len v rozprávke. A keď už hovoríme o rozprávkach-„
 Z knihovníčky pri okne vytiahol malú kamennú bustu, vytiahol knihu pod ňou a položil ju na stôl. Kniha vyzerala veľmi staro. Kožené viazanie, kedysi pravdepodobne oslňujúco červené, vybledlo do červenkastej hnedej. Pozlátenie na titule sa takmer úplne zošúchalo, ale dokázala ešte rozlúštiť slová: Kniha Poučných Príbehov.
„Toto je Cruciblel,“ povedal. (pozn. prekl.: crucible – skúška ohňom)
„Čo je Crucible?“
„Ukážem ti. Sadni si.“
Sadla si. On si vzal stoličku oproti nej a položil ruku na knihu.
„Teraz polož ruku na knihu.“
Poslúchla, napoly neochotne, napoly zvedavo.
Na viac než minútu bol ticho – to musí byť ale dlhé heslo. Potom poklepal knihu paličkou a ruka jej zrazu znecitlivela po lakeť. Niečo ju potiahlo dopredu. Otvorila ústa, aby zakričala, keď sa stôl alarmujúcou rýchlosťou zdvihol až k jej čelu.
A pristála na kolenách vo vysokej tráve. Princ jej ponúkol ruku, ale ona ho ignorovala a zdvihla sa na nohy. Všade okolo nej bola veľká lúka, kúpajúca sa v svetle skorého rána. Na jednom konci boli vlniace sa kopce pokryté hustým lesom. Na druhom, niekoľko kilometrov ďaleko, sedel na útese zámok, biele steny sfarbené na ružovo a zlato východom slnka.
„Takže je to portál.“
„Na to sa nepoužíva. Pretože všetko čo vidíš, je len ilúzia.“ 15
„Čo tým myslíš, že ilúzia?“
To nemohla byť pravda. Načiahla sa k vysokej tráve, malé, biele, päť okvetné kvety, sa pokyvovali v rannom vánku, steblá trávy boli na dotyk drsné a keď jednu odtrhla a zdvihla si ju k nosu, zacítila čerstvú a jemne kyslú vôňu jej štiav.
„Znamená to, že nič z tohto nie je skutočné.“
Nad nimi letel párik vtákov s dlhými chvostami, pierka hrajúce dúhovými farbami. Pri okraji čistinky sa páslo stádo dobytka. Jej ruky boli mokré od rosy.
Iolanthe zakrútila hlavou – nemohla prijať, že všetko toto bolo len vymyslené.
„Ak prejdeš 16 kilometrov v akejkoľvek vzdialenosti, zistíš, že ďalej už nemôžeš ísť – akoby toto bolo len terárium pod obrovským poklopom. Keďže nemáme čas prejsť 16 kilometrov... “
Zaviedol ju sto metrov severne a ukázal na východný horizont. „To je zámok Šípkovej Ruženky – jedného dňa tam budeš bojovať a drakmi. Vidíš druhé slnko?“
Hrad ho poväčšine zakrýval, ale jeho okraj bol viditeľný – bledý kruh na nebi, rovnako veľký a v rovnakej výške ako slnko, len o dva stupne viac na juh – bez pochyby slúžiac ako pripomienka neveriacim ako je ona, že Crucible nebol, koniec koncov, skutočný.
„Len sa nad tým zamysli. Sny nie sú skutočné, ale keď snívaš, zdajú sa také. To isté robí Crucible. Až na to, že na rozdiel od sna, tu platia rovnaké fyzikálne a magické princípy ako v skutočnom svete. Čokoľvek funguje vonku, funguje aj tu a naopak.“
Iolanthe sa dotkla vlastnej tváre. Jej koža nebola iná než v skutočnom svete.
„Kde je potom moja osoba?“
„Naše telá sú v izbe, pravdepodobne pôsobiac akoby sme spali, naše hlavy položené na stole.“
Toto bola neuveriteľná mágia. „Ako si túto knihu dostal?“
„Je to rodinný klenot.“
Obrátil sa k zámku, namieril naň paličku a potom jej jednu hodil. „Priprav sa.“
„Čo si práve spravil?“
„Nič.“
„Ukázal si paličkou na hrad.“
„Ach, to. Kúzlom som rozbil okno.“
„Prečo?“
„Zvyk. Zvykol som mať problémy, dostať sa do zámku kvôli drakovi. Takže som zvonku rozbíjal okná, aby som ich nazúril.“
„Ale ten zámok je skoro 5 kilometrov ďaleko. Ako dokážeš rozbiť okno z takejto diaľky?“
„Kúzlenie na diaľku. Použi kúzlo na videnie na diaľku, ak mi neveríš.“
Presne to aj spravila. Takto sa zdal hrad takmer dosť blízko, aby sa ho dotkla – a všetky okná mal v dokonalom poriadku. Chcela ho obviniť, že blafuje, keď jedno okno vyletelo do vzduchu v spŕške úlomkov skla. Ozvalo sa nízke zavrčanie, nasledované obrovským oblakom ohňa niekde z okolia hradnej brány.
Zamračila sa. „Učíš sa na asasína? Kto už len používa takéto kúzla?“
„Moja mama videla vo vízií ako ich skúšam. Tak som sa ich naučil.“
„Mal by si sa nechať prezrieť. Väčšina šestnásťročných chalanov neposlúchajú mamičku tak otrokársky.“
„Väčšina matiek nie sú proroci,“ odpovedal jednoducho. „A teraz, pripravená?“
„Robiť čo?“ Nepáčil sa jej výraz na jeho tvári.
„Máš rada kvety? Decapitentur flores. Eleventur.“
Do vzduchu vyrazilo tisíce bielych kvetov, nemožne nádherných v tekutom slnku.
„Tvoj tréning začína. En garde.“ Princ zdvihol paličku. „Ventus.
Hlúčik kvetov ju začal búchať silou malých kamienkov.
„Odvráť ich,“ povedal princ.
Zamávala paličkou v ruke a predstavila si ako sa príliv kvetín rozchádza. Ale všetko čo za svoju námahu dostala, bolo ešte silnejšie búchanie. Podráždená vyslala zhluk ohňa a hneď na to ju do ruky buchlo ešte niečo väčšie.
„Čo to...“
„Len kravský hnoj. Teraz sa sústreď. Nemal by som ti pripomínať, že toto je cvičenie len na vzduch.“
Len kravský hnoj?
A čo on vedel o elementálnej mágií? Elementálni mágovia necvičili. Buď mali talent na nejaký živel alebo ho nemali. Ona už od prvého momentu uvedomenia vedela, že dokáže manipulovať ohňom, vodou a zemou. A presne to aj dokázala, ak nie bez problémov – zem bola trochu ťažšia – tak aspoň dosť jednoducho.
Uhla sa, ako sa k nej rozbehol dosť veľký zhluk kvetín. „Veď mi vypichneš oči.“
„Nenechaj ma.“
Poslala na neho obrovskú spŕšku vody, len aby ju hodil späť na ňu aj spolu s kravským lajnom, ktoré ju zasiahlo priamo do hrude.
Hodila na neho paličku.
Uhol sa. „Dobrý hod. Možno sa Wintervalovi nakoniec jeho želanie splní.“
Utrela si rukami tvár. „Čo teba do toho?“
„Nič.“
Palička k nej priletela späť. A rastliny pokračovali vo svojom útoku. A bolelo to. Snažila sa čo najlepšie ich odstrčiť späť k nemu a zotrieť mu ten jeho samoľúby výraz z tváre. Ale nič sa nestalo.
Jeho pery sa pohli a steblá trávy – celý les stebiel – sa zdvihol priamo na ňu. Znovu pohol perami a steblá trávy sa uprostred pohybu otočilo svojimi ostrými koncami k nej.
Z tváre jej vyprchala všetka krv. Kvety ju len zranili. Steblá trávy s ich ostrými, vrúbkovanými okrajmi, ju roztrhajú.
Rozbehli sa po nej a ona inštinktívne proti nim zdvihla stenu ohňa, aby ich spálila na popol, ale princ ich zahasil. Znovu vzala oheň, ale on ho uväznil. Nakázala zemi pred ňou, aby sa zdvihla do steny, ale on ju rozbil, než dosiahla čo i len tridsať centimetrov.
„Toto nie je o tom ubrániť sa,“ povedal.
„Tak sa ma nesnaž zraniť.“
„Lenže bez silných emócií neodblokuješ čokoľvek, čo ti bráni ovládať vzduch.“
„Možno to nechcem odblokovať. Nie pre teba, potkan.“
Bolesť ako z operácie tupým nožom – bolesť krvnej prísahy – sa tvrdo vrátila a ona sa pod jej náporom zapotácala. Ale nedovolila si ponížiť sa pred ním tým, že by skolabovala na zem. To nespraví. Zostane stáť, bude si stáť na svojom.
Tráva jej škrabala tvár ako padala.
A ona horela silou svojho hnevu.
Ruky sa jej, samy od seba, zdvihli. Paličku namierila na nebo, jej myseľ prikázala.


Než Titus vôbec chápal čo robí, už mal nad sebou paličku.
“Praesidium maximum!”
Svoje štíty už testoval proti ohňu. Ale nikdy proti blesku.
Úder blesku do jeho štítov znel ako trieštiace sa sklo. Bola to kosti drviaca sila. Sotva dokázal udržať ruky zdvihnuté, len ťažko naškrabal dosť sily, aby udržal štít, ktorý sa palec po palci boril pod oslepujúcim útokom a pred očami mu tancovali hviezdičky.
Zastonal od námahy držania paličky hore. Svaly na ramenách a rukách kričali bolesťou. Chcel zavrieť oči pred tým neznesiteľným svetlom.
Ako môže blesk, ktorý prišiel odnikiaľ, ísť stále ďalej a ďalej? Ako moc jeho štít ešte znesie? Cítil to v ramenách, zmiznutie štítu, zmiznutie praskania a to rozdvojenie, vzduch vracajúci sa k tomu byť zase len vzduchom a on bez ochrany.
Štít sa rozpadol. Srdce mu bilo v krku. Ale blesk, tiež, zmizol.
Vzduch zakašľal pod zbytkom elektriny.
Prežil zásah blesku.



„Musíš sa viac snažiť,“ povedal – dúfajúc, že jeho hlas neznel tak chabo ako sa cítil. „Keď som šiel do Čiernej Pevnosti Helgirin úder bleskom ma zabil okamžite.“
Pomaly sa zdvihla. „Helgira je už tisíce rokov mŕtva, pokiaľ vôbec žila.“
„Jej príbeh je jeden z tréningov v Crucibly – jeden z pokročilejších.“
Stiahla pery. „V Crucibly môžeš zomrieť?“
„Samozrejme.“
„Bez následkov na tvojom skutočnom tele?“
„Nie je to príjemné. Ak tu zomrieš, budeš mať silnú averziu vrátiť sa na miesto tvojej smrti.“
„Ale teraz si tu.“
„Áno, ale neplánujem sa už nikdy vrátiť k Čiernej Pevnosti. Jedného dňa, však, ťa tam môžem poslať na kráľovskú bitku proti Helgire.“
Pokrčila ramenami. „Len pretože sa jej bojíš, neznamená to, že sa budem aj ja.“
Titus veľmi nespal predošlú noc, čakajúc kým obrnené kočiare odídu a ako tak pozeral na ich sotva viditeľné kovové bruchá, prešiel si udalosti dňa znovu a znovu, vediac, že prekročil čiaru – a vediac tiež, že keby mal tú možnosť, urobí to znova.
V istom momente sa prestal obraňovať. Mala pravdu – bol zloduch, ktorý sa nezastaví pred ničím, aby dosiahol svoje ciele. A pozerajúc sa na ňu teraz, premoknutú, pokrytú hlinou,špinavú, ale neporazenú, si uvedomil, že bude musieť zájsť ešte ďalej.
Ak niekto dokáže nájsť spôsob ako zlomiť krvnú prísahu, tak je to ona. Musí nájsť spôsob ako si ju pri sebe udrží.
Alebo ešte lepšie – nájsť spôsob, aby si sama nepriala odísť, aj keby mohla.
Ale nedokázal na nič prísť – zatiaľ.
„To je na dnes dosť,“ povedal a vrátil paličku do vrecka. „Čas na školu.“

9 komentářů:

  1. Ve vzduchu je cítit lááááska :)... děkuji za další kapitolu a těším se na pokračování. Jsem zvědavá, kam až Iolu přinutí zajít, aby v sobě objevila element vzduchu.

    OdpovědětVymazat
  2. Ďakujem za kapitolu. Gret

    OdpovědětVymazat
  3. Moc děkuji za kapitolu. Katka

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji za překlad. Bobo.

    OdpovědětVymazat
  5. Dakujem za pokracovanie. GabiM

    OdpovědětVymazat
  6. Srdečná vďaka za preklad i korektúru...😘😉

    OdpovědětVymazat