čtvrtek 6. července 2017

Horiaca obloha - 9. kapitola

Každá myšlienka priniesla len novú vlnu agónie.
Iolanthe si ani neuvedomila, že skolabovala na podlahu, ale bolo to dobré miesto k trpeniu. Tá bolesť nebola ani nič, čo kedy zažila – chaotická a krutá, špinavé, hrdzavé čepele ťahajúce sa po jej nervových zakončeniach. Takmer sa modlila za čistú temnotu udusenia.

Trvalo jej veľmi, veľmi dlho než našla spôsob ako myslieť spôsobmi, ktoré jej nepridávali na trápení. Nebolelo ju predstavovať si princovu budúcu manželku podvádzať ho s každým sluhom v zámku. Rovnako ako nebolo vôbec zlé predstavovať si ako ho jeho deti budú neznášať. Najuspokojivejšie zo všetkých však bolo predstavovať si všetkých obyvateľov Delameru ako pľujú na jeho truhlu, jeho pohreb meniaci sa na frašku a povstanie.
Nemusela byť historička, aby vedela, že rod Elberon bol na zostupe. Bez pochyby chcel vrátiť späť jeho bohatstvo a nechať vo svete svoju stopu. Bez pochyby chcel byť princom, ktorý sa zapíše do dejín. A ona nebola nič len figúrkou v jeho pláne, tak ako bola pre Banea len vec, ktorú chce vysať do sucha a odhodiť.
Cítila sa surovo a vyčerpane, akoby prekonala príšernú chorobu. Takmer nemohla uveriť, že keď sa dnes ráno zobudila, jej najväčšia starosť bola svadba Rosie Oakbluffovej. Zdalo sa jej to ako pred rokmi – v úplne inom živote.
Držiac sa okraja stola, sa vytiahla na nohy.
Akosi toto nebola príliš neznáma pozícia – sotva na nohách zatiaľ čo sa svet nekontrolovane rútil okolo. Vlastne v tom bola podivná známosť: vždy keď Majster Haywood stratil prácu si myslela, že prišli k priepasti, z ktorej sa už nedostanú.
Až na to, že tentokrát to bola skutočná priepasť – koniec života aký poznala.
Čo len bude robiť?
Akoby v odpoveď jej žalúdok zaškvrčal – pri čaji bola príliš nervózna, v hostinci bola zase príliš rozrušená. Takmer sa zasmiala. Bola stále nažive, takže musí jesť – a dole na ňu čakala večera.
Na toto bola zvyknutá: pokračovať bez ohľadu na všetko, spraviť to najlepšie z príšernej situácie.
Čo iné jej zostávalo?


Titus jej zaklopal na dvere, ale nedočkal sa odpovede.
„Nechceš večeru?“
Stále žiadna odpoveď.
Šiel teda dole sám, ale k jeho prekvapeniu, keď prišiel do jedálne, ona tam už bola, hlboko v konverzácií s Wintervalom. Alebo lepšie povedané, Winterval menoval silné a slabé stránky ostatných tímov kriketu a ona pozorne počúvala.
Wintervale musel povedať niečo vtipné, lebo zaklonila hlavu a zasmiala sa. Ten pohľad ho primrazil na miesto: bola strašidelne krásna. Nechápal ako môže Wintervale stáť tak blízko a nič si neuvedomovať.
Len pokračoval v rozprávaní. Zatiaľ čo ona na neho pozerala s úprimným obdivom. A Titusa ovládlo náhle nutkanie hodiť Wintervala do skrine s keramikou. Ťažko uveriteľné, že ju pozná len pár hodín: a už teraz prevrátila jeho život hore nohami.
Priblížil sa. A ona mu venovala bezmyšlienkovité kývnutie hlavou, než sa zase sústredila na Wintervala. Kashkari si sadol k Titusovi a s ním sa minútu rozprával o skvapalňovaní kyslíka, nový vedecký objav nemágov, o ktorom práve čítal v novinách.
Dvere jedálne sa otvorili a v záplave strkania a tlačenia vstúpili chlapci, ktorí sa potom usadili za dva dlhé stoly, sami sa usporadúvajúc podľa veku. Pani Dawlishová sa usadila na čelo stola starších žiakov, pani Hancocková u mladších.
„Poviete modlitbu, , pani Hancocková?“ spýtala sa pani Dawlishová.
Pri jej mene sa Fairfax, sediaci naproti Titusovi, napla. Titus videl, že sa chcela otočiť a poriadne sa na ňu pozrieť, ale bola dosť opatrná, aby len napodobila ostatných chlapcov a namiesto toho sklonila hlavu.
„Náš nebeský Otec,“ začala, „pomôž nám vo svojej bezmedznej milosti ako sa vydávame do nového semestra v tejto prastarej a úžasnej škole. Naveď chlapcov, aby boli pracovití a ich štúdium prinášalo ovocie. Nech sú silní a zdraví na tele i na duchu. A nech je rok 1883 rokom, kedy ich požehnáš konečne víťazstvami na kriketovom trávniku – keďže, Ó Všemohúci Pane, ty vieš ako veľmi sme boli skúšaní v letnom semestri.“
Chlapci zastonali a uchechtali sa. Pani Dawlishová ich, sama sa usmievajúc, ale hneď utíšila.
Fairfax zdvihla hlavu, na celej tvári prekvapenie. Myslela si, že agenti Atlantis nemôžu byť skutočne očarujúce osobnosti? Pani Hancokcovú tu zbožňovali takmer viac než Pani Dawlishovú.
„Vzdávame vďaku za dar tohto jedla, Ó Pane,“ pokračovala. „Za Pani Dawlishovú, našu odvážnu dámu. Dokonca aj za chlapcov, ktorých veľmi milujeme, ale ktorých, ak je nám história poučením, budeme chcieť holými rukami zaškrtiť, než skončí tento týždeň.“
Ďalší smiech.
„Aj tak sme nadšení, že sa všetci bezpečne vrátili a to hlavne Fairfax. Kiež by sa tento polrok zdržal od lezenia po stromoch.“ Jej ruky na stole sa napli. Znovu sklonila hlavu akoby chcela skryť nepokoj, keď na ňu nepriateľ priamo poukázal.
„Ale nadovšetko dúfame, že spoznáme viac teba, Ó Pane, a budeme ti slúžiť s každým naším nádychom a každým skutkom. Pretože tvoje je kráľovstvo a moc i sláva na veky. Amen.“
„Amen,“ zopakovali chlapci.
Podávali sa vyprážané sardinky, špargľa a pomarančové želé – jedlo, ktoré Fairfaxovi muselo pripadať zvláštne. Jedla skusmo/málo. A po troch minútach pustila servítok, otočila sa na sedadle, zdvihla ho a ako sa napriamovala, konečne pozrela na pani Hancockovú.
Pani Hancocková bola, podľa Titusa, oveľa atraktívnejšia, než sa zdalo na prvý pohľad. Skrývala sa v neforemných šatoch v nekonečnej palete matne hnedej a vždy si zakrývala vlasy bielou čiapkou. Ale boli to jej zuby, ktoré mali skutočný a trvalý dojem – zuby, ktoré podľa Titusa neboli tak veľké.
K jeho úľave sa práve v ten moment rozprávala s chlapcom po jej ľavici a nezdalo sa, že by si všimla jej pozornosť. Čo viac, nezízala na ňu príliš dlho. Vlastne nezízala vôbec. Ak by práve na to nedával pozor, ani by si nevšimol, že na ňu pozrela.
Faifax sa vrátila k nejedeniu, prežúvajúc kus špargle akoby to bol kus dreva. Teraz sa pani Hancocková otočila – a pozrela na Fairfaxa.
Titus rýchlo sklonil pohľad. Srdce mu divoko bilo. Bolo možné, že ona si skôr či neskôr uvedomí, že Fairfax bola dievča. Už niečo tušila alebo mu venovala pozornosť len pretože bola jeho najlepší priateľ a musí ju teda pozorne sledovať?
„Podáš mi soľ?“ spýtal sa jej Wintervale.
Soľná miska bola hneď pri nej, malá cínová nádoba. Ale jedlo z každej slušnej kuchyne v Doméne by už boli dokonale okorenené pre každú osobu pri stole. Pokiaľ nepomáhala s varením, nevedela by ani ako soľ vôbec vyzerá.
Ale než mohol niečo spraviť, načiahla sa a s dokonalou istotou nabrala kúsok medzi prsty, posypala si ním svoje vysmážané sardinky a podala soľničku Wintervalovi.
Titus užasnuto zízal. Ale pohľad, ktorý mu vrátila, bol číre opovrhnutie.

Čoskoro bola s Wintervalom znovu až po krk v krikete. Titusovi sa podarilo viesť slušnú konverzáciu s Kashkarim. Ale nevedel sa sústrediť, jeho zmysly boli presýtené zvukom Fairfaxa a Wintervala, užívajúcich si vlastnú spoločnosť.
To a viac-než-zriedkavé pohľady, ktoré po nich hádzala pani Hancocková.
A ich rozhovor neskončil večerou, ale pokračoval až do jej izby, kde Titus jasne nebol vítaný.
Otvoril skrinky pri posteli – vnútri bol starší model Hansenovej písacej gule, písací stroj, ktorý pripomínal mechanického dikobraza, klávesy usporiadané na mosadznej polguli. Do jej polkruhového rámu pod ňou potom strčil kus papiera.
Na čo sa klávesy začali hýbať, posúvajúc piestmi vnútri, aby sformovali slová a vety, ktoré tvorili Dalbertovo denné hlásenie. Jeho správa, čiastočne v skratkách, čiastočne zakódovaná, by Titusovým spolužiakom nedávala zmysel – ani väčšine mágov, keď na to príde. Ale pre Titusa bola čo i len polovica stránky rovnako informatívna ako celé jedno vydanie novín.
Väčšinou ho informovali o rozhodnutiach vlády, ale dnes večer nebola žiadna zmienka o regentovi ani premiérovi. Namiesto toho poslal Dalbert informácie, ktoré sa mu podarilo zhromaždiť ohľadne Fairfaxa a jej opatrovníka.
Haywood bol narodený na najväčšom z Ostrovov Sirén, pohľadnicovom súostroví juhozápadne od hlavnej pevniny Domény. Jeho otec vlastnil flotilu obchodných, rybárskych lodí a jeho matka bola expert na konzerváciu rýb. Jeho rodičia mali tri deti: Helenu, ktorá zomrela pri pôrode, Hyperion, ktorý už v skorom veku utiekol z domu a nakoniec Horatio, úspešný potomok, ktorý by každého rodiča urobil hrdým.
Jeho záznamy boli typické pre nadaného a ambiciózneho mladého muža a vyvrcholili v jeho prijatí na Konzervatórium, kde jeho brilantnosť prevyšovala aj už tak brilantných spolužiakov. Na konci tretieho ročníka jeho rodičia v rýchlom slede zomreli a on prešiel k temnejším chodníčkom. Mal veľa záznamov o drobných prehreškoch, aj keď jeho akademické výsledky zostali rovnako úžasné.
Všetka divokosť náhle skončila, keď prevzal zodpovednosť nad jedenásť mesačným dieťaťom menom Iolanthe Seabourne. Malá sirota bola dovtedy v starostlivosti postaršej pra-pratety a keď ochorela, skontaktovala ďalšiu osobu v poslednej vôli jej rodičov.
Zaujímavé bolo, že opatrovníctvo nebolo bez drobných sporov  – ďalšia ich priateľka sa ozvala a tvrdila, že než sa dieťa narodilo, Seabournovi požiadali o pridanie jej mena, aby sa postarala o ich dieťa v nepravdepodobnom prípade, že by zomreli.
Posledná vôľa bola vybratá. Haywoodove meno tam bolo, jej nie a to bolo všetko.
Všetko sa zdalo istý čas v poriadku, ale pred siedmimi rokmi bol Haywood prichytený pri podvádzaní hry póla medzi univerzitami a bol zosadený na post v Inštitúte Archívnej Mágie, kde zplagiátoroval jeden zo známejších vedeckých článkov v nedávnej pamäti. Po tom čo stratil ten post, našiel prácu učiteľa v druhom okruhu a stále nepolepšený bral od žiakov úplatky výmenou za lepšie známky.
Všetko nehorázne činy z jeho strany a predsa strážca pamäte nič neurobil.
Čo sa týka dievčaťa, bola registrovaná ako Elementálny Mág III, nezvyčajné ale stále menej vzácne než Elementálny Mág IV, ktorý ovládal všetky štyri elementy. Súdiac podľa jej akademických výsledkov, nemala v pláne stať sa pouličným zabávačom – čo bola populárna voľba mnohých elementálnych mágov v týchto dňoch – jesť oheň pred turistami pre prežitie.
A čo bolo ešte zaujímavejšie, čím hlbšie Haywood klesol do problémov, tým lepšie boli jej známky, tým horlivejšia jej pochvala od učiteľov. Úctyhodná črta – potlačiť strach a frustráciu a sústrediť ich do jediného cieľa.
Dvere sa zrazu otvorili a do vnútra vbehol Wintervale.
Titus ihneď skrčil správu a hodil ju do koša. „Už neklopeme?“
Wintervale ho schmatol za ruku a dovliekol ho k oknu. „Čo to do pekla je?“
Obrnené kočiare tam stále boli, nehybne visiac vo vzduchu.
„Letecké sily Atlantis. Boli tam už pred obedom.“
„Prečo sú tu?“
„Vravel som ti, že som dnes stretol Inkvizítorku – musel som ju naštvať,“ povedal Titus. „Len do toho. Hoď do nich kameň a začni svoju revolúciu.“
„Hodil by som keby som dohodil tak vysoko. To sa neboja, že ich niekto uvidí?“
„Prečo by mali? Ak aj áno, Angličania si len pomyslia, že Nemci niečo chystajú.“
Wintervale pokrútil hlavou. „Radšej by som mal ísť znovu skontrolovať mamu.“
„Popraj jej odo mňa všetko najlepšie.“
Titus minútu počkal, potom šiel zaklopať na Fairfaxove dvere. „Titus.“
„Vstúp,“ povedala k jeho prekvapeniu.
Na sebe mala dlhšie tričko na spanie a sedela s bosými nohami na posteli, chrbtom k stene, hrajúc sa s ohňom vo forme Čínskej puzzle (logickej skladačky), jedna otvorená guľa usadená v ďalšej a tá zase v ďalšej.
„Nemal by si sa hrať s ohňom,“ povedal.
„To ani ty.“ Nevzhliadla. „Predpokladám, že si tu, aby sme prediskutovali oslobodenie môjho opatrovníka?“ Jej hlas bol pevný a mala okolo seba takmer nadprirodzený pokoj, akoby vedela presne, čo s ním chce spraviť.
Keď on si nebol ani trochu istý, čo chce urobiť s ňou.
„Či nie?“ nedala sa.
A on si musel pripomenúť, že prisahal svojou krvou vždy hovoriť pravdu a už jej nemohol klamať – aspoň nie keď sa spýtala takto priamo.
„Prišiel som si po svoju náhradnú paličku a aby sme prediskutovali tvoj tréning. Ale môžeme sa porozprávať aj o tvojom opatrovníkovi.“
Paličku vytiahla zpod matraca a hodila mu ju. „Tak si o ňom pohovorme.“
„O pár dní idem späť do Domény. Zatiaľ čo tam budem, zariadim si návštevu do Inkvizítorne, aby som zistil ako sa mu darí.“
„Prečo nenariadiš, aby ho pustili?“
Svojou otázkou ho chcela len podpichnúť – Titus nemal takú moc, nemal by ju ani, keby bol dospelý a pri moci. „Môj vplyv nad Inkvizítorkou je veľmi obmedzený.“
„Čo teda môžeš spraviť?“
„Najprv potrebujem vedieť, či je v stave byť zachránený – nemusí byť. Všetko to záleží na tom, čo mu Inkvizítorka spravila.“
„Čo je podľa teba nezachrániteľný?“
„Pokiaľ bola jeho myseľ úplne zničená, nebudem riskovať únos. Budeš musieť prijať, že si ho stratila.“
„A pokiaľ je stále v poriadku?“
„Potom budem musieť niečo naplánovať – môj cieľ bol vyhnúť sa Inkvizícií, nie sa do nej dostať.“
„Všetko potrebné dokážeš veľmi ľahko zistiť, nie?“
„Áno, ale radšej by som, aby nevedeli, že som sa na to pýtal.“
„Nemáš nikoho komu môžeš dôverovať?“
Zaváhal. „Nie ohľadne teba alebo plánov s tebou – každý má čo získať zradou.“
„Chápem, že podvodník ako ty bude vidieť podvod všade okolo,“ povedala sladko, „a samozrejme pre teba nikto dobrovoľne nebude nič riskovať.“
Jej slová ho prepichli hlboko ako šíp.
Jedna jeho časť chcela kričať, že by nechcel nič viac než dôveru a férovosť. Ale nemohol poprieť pravdu v jej slovách. Bol bytosť klamstiev, jeho celý život definovaný vecami, ktoré o ňom ostatní nevedeli a ani nemohli vedieť. Ale s ňou to malo byť iné – s Fairfaxom. Mali byť priatelia, ich puto ukované spoločným nebezpečenstvom a zdieľaným osudom. A teraz zo všetkých ľudí, ktorí ho neznášali, ona ho neznášala najviac.
„Takže vidíš všetky tie problémy spojené s jeho záchranou,“ odpovedal, neznášajúc strohosť vlastného hlasu. „Ak je stále pri rozume.“
Ja rozhodnem, či má stále dosť mozgovej kapacity, aby stál za záchranu.“
„A ako to ty už len spravíš?“
„Budem ťa sprevádzať. Musíš predsa vedieť spôsob ako ma vziať späť do Domény – kde by si inak Fairfaxa strčil cez letné prázdniny.“
„Chápeš, že môžeš vkročiť do pasce, prísť do Inkvizítorne tak arogantne?“
„Ten risk som ochotná podstúpiť,“ odpovedala pokojne.
V chvíľke osvietenia pochopil, že nemá dočinenia s obyčajným dievčaťom. Samozrejme, že so svojimi schopnosťami nikdy nebola obyčajná, ale schopnosť manipulovať elementy bola takmer fyzická sila a nie vždy ju sprevádzala rovnaká sila mysle.
Ale toto dievča malo tú silu osobnosti – tú železnú vôľu. Ostatné dievčatá alebo chlapci vôbec by boli v takýchto prípadoch zničení, nekontrolovateľne vytočení, ale ona sa rozhodla zatlačiť na neho späť a vziať si späť toľko kontroly, koľko len mohla.
Bol by z nej impozantný spojenec – a rovnako impozantný nepriateľ.
„Dobre,“ povedal. „Pôjdeme spolu.“
„Skvelé,“ povedala. „Teraz čo si to chcel o mojom tréningu?“
„Že musíme začať čo najskôr – zajtra ráno, aby som bol presný – a že by si mala čakať, že to bude náročné.“
„Prečo tak skoro a prečo tak náročné?“
„Lebo nemáme čas. Elementálny mág má kontrolu nad toľko živlami, koľko ich získa v puberte. Rastieš ešte?“
„Ako to môžem vedieť?“
„Presne. Nemáme čas. Keďže dnešok bol náročný, budem ťa čakať o šiestej. Pozajtra o pol šiestej. A potom o piatej po zbytok semestru.“
Nepovedala na to nič.
„Bude v tvojom najlepšom záujme vstať skoro. Nechceš ísť do kúpeľne, keď tam budú všetci ostatní.“
Jej pery sa nepatrne stiahli a stále nepovedala ani slovo, ale oheň v jej ruke sa spojil v pevnú guľu a potom guľu plnú ostňov. Bez pochyby si nepriala nič iné, než strčiť mu ju do hrdla.
„Čo sa týka kúpania, asi by si sa mala vyhýbať spoločným kúpeľom. Poviem Bentonovi, že chceš do svojej izby teplú vodu.“
„Aké milé od teba,“ zamumlala.
„Moja štedrosť nepozná hraníc. Doniesol som ti aj niečo na jedenie.“ Na stôl jej hodil papierom obalený balíček. Nezjedla toho veľa pri čaji ani pri večeri a nemyslel si, že to bolo iné v hostinci. „Koláč na dobrú noc – keď ho zješ nebudeš mať problém zaspať.“
Bol to koláč na jeho nespavosť. Bude to pre neho dlhá noc.
„Jasné,“ povedala. „Tak, aby som nemala problém vstať na tréning.“
Zrazu sa mykla, ramená napnuté akoby ju niekto udrel do brucha. Prstami si škriabala do dlaní. Ohnivá guľa sa zmenila v modrú sféru čistého ohňa.
„Už premýšľaš ako sa budeš ulievať počas tréningu?“
Prísaha ju nútila snažiť sa ako najlepšie vedela.
Tvár skrivenú, bez slova sa vystrela.
Nemôže si dovoliť, aby bola takto plná potlačovaných emócií. Radšej nech si to na ňom pravidelne vybije. A jeho niečo napadlo. „Viem, že ma chceš potrestať, takže tu je tvoje povolenie: nedrž sa späť.“
„Potrestám tým len seba.“
„Nie, keď máš moje povolenie. Premýšľaj o tom ako ma spáliš na uhoľ každú minútu dňa, ak ťa to poteší. Dokiaľ ma nezabiješ, môžeš premýšľať o čom len chceš a vymyslieť akékoľvek mučenie.“
Odfrkla si. „Kde je háčik?“
„Háčik je ten, že sa môžem brániť. Chceš ma zraniť? Musíš byť na to dosť dobrá.“
Vzhliadla po prvýkrát, oči plné myšlienok, rozsvietené špekuláciami.
„Len do toho, skús to.“
Na sekundu zaváhala, ale potom zakrúžila ukazovákom. Guľa sa zmenila v ohnivého vtáka, vystrelila do vzduchu a zlietla na neho.
 “Fiat ventus.”
Jeho krídla sa snaživo trepotali vo vzduchu, ale nedokázali prísť bližšie proti prúdu vzduchu z jeho kúzla. Luskla a ohnivý vták sa štvornásobne zväčšil – vzala všetok oheň z ohniska.
“Ignis remittatur.”
Jeho kúzlo poslalo oheň späť.
Zúžila oči. „A čo teraz, znovu vyberieš staré kúzlo štítu?“
Zrazu celá izba horela.
Ignis suffocetur.”
A celý oheň sa udusil pod váhou jeho kúzla.
Princ si z pleca zotrel neviditeľný kúsok popola. „Je viac spôsobov ako mávať paličkou Fairfax.“


Podcenila ho.
Bol prefíkaný a neľútostný. Ale nevšimla si ako úžasné sú jeho schopnosti ako mága. Oheň elementálneho mága sa ťažko odvracal jemnou mágiou a on to aj tak dokázal bez námahy – dokonca aj bez pomoci paličky.
„Zdá sa, že si sa na to dlho pripravoval.“ Nemala ani potuchy ako. Nebol obyčajný šestnásťročný chalan, ale polovičný démon v školskej uniforme.
„Ešte na mňa nie si dosť silný Fairfax. Ale jedného dňa budeš. A čím poctivejšie budeš trénovať, tým skôr ma môžeš potrestať ako chceš. Len sa nad tým zamysli: ten strach v mojich očiach, keď budem prosiť o milosť.“
Práve bola veľmi zručne manipulovaná. Chcel, aby bola otrokom jeho cieľov, držiac jeho potrestanie ako mrkvu pred jej tvárou. Ale to nebolo to čo chcela. Ona chcela len-
Prudko stočila svoje myšlienky na slobodu.
„Prosím odíď.“ povedala.
Vytiahol paličku. „Ignis.“
Vo vzduchu vzbĺkla guľa ohňa a on ju k nej odmávol. „Tvoj oheň, Fairfax. Uvidíme sa ráno.“

9 komentářů: