pondělí 3. července 2017

Horiaca obloha - 8. kapitola 2/2


Hostinec bol malý, ale veselo osvetlený a bezchybne čistý. Pri výčape horel oheň. Vo vzduch sa vznášala aróma silného piva a teplej polievky.

Pani Needles ju často varovala pred zlom prázdneho žalúdka: bral teplo, cucal odvahu a ničil jasné myslenie. Iolanthe bolo zima, bola zmätená a skľúčená, keď otvorila dvere ale teraz, s večerou pred sebou na stole – kúsky hovädzieho a mrkvy plávajúce v omáčke, plátky čerstvo upečeného chleba s bohatou porciou masla a prísľubom pudingu ako dezert – sa cítila o niečo viac sama sebou.
Vybrala si stôl pri okne, kde mala výhľad na zadné dvere, ktoré viedli do uličky. Hore na ňu čakala sparťanská, ale decentná izba. A pred ňou – cestovný poriadok. Už zakrúžkovala vlak – veľmi primitívny druh zrýchlenej diaľnice, podľa toho čo dokázala zistiť – ktorým sa chystala ráno odísť.
Načiahla sa po plátok chleba a natrela ho hojne maslom. Aj princ bude za chvíľu sadať k večeri. Bude na ňu myslieť tak ako myslela ona na neho? Alebo bude tajne rád, cítiť úľavu, že nebude musieť poraziť Banea?
Majster Haywood by bol potešený, že tak rozumne odmietla princove extravagantné plány, aby sa sústredila na vlastné prežitie. Zízala na kus chleba vo svojej ruke, lesknúci sa topiacim sa maslom a premýšľala či aj jedlo, ktoré dávali Majstrovi Haywoodovi, bolo tak dobré. A spravia agenti Atlantis pre neho niečo, keď sa objavia abstinenčné príznaky? Alebo ho jednoducho nechajú trpieť?
„O čom tak tuho premýšľaš, krásavec?“
Iolanthe vyskočila. Ale bola to len servírka a usmievala sa na ňu.
Flirtujúc.
„Hm... o plnom džbáne piva od najkrajšieho dievčaťa v miestnosti?“
Dievča sa zachichotalo. „Donesiem ti ho.“
Iolanthe zízala na jej vzďaľujúci sa chrbát, premýšľajúc ako ju udržať od seba. Nemôže si predsa dovoliť ani možnosť, že vznikne situácia, kedy by niekto mohol prísť na to, že nie je vlastne taký krásavec ako sa zdá.
Servírka sa ohliadla a mrkla na ňu. Iolanthe sa rýchlo odvrátila k oknu. Doma mala križovatka diaľnic väčšinou viac, než jeden hostinec. Možno okolo uvidí niečo ďalšie.
Oproti ulici, vysoko nad železničnou stanicou, sa vznášali dva obrnené kočiare. Na zemi sa tím agentov – ľahko rozpoznateľný od prekvapených Angličanov uniformovanými tunikami – rozprestrel od stanice. Niekoľko z nich mieriac priamo do hostinca.
Strach, ktorý ju pohltil, sa natiahol a zdeformoval čas – muž čítajúci cestovný poriadok pod pouličnou lampou zíval, ústa nekonečne otvorené, pri vedľajšom stole muž požiadal svojho priateľa, aby mu „podal soľ“, každá slabika natiahnutá ako nafúknutý karamel, jeho priateľ, akoby sa pohybujúc v sude s lepidlom, položil prsty na cínovú nádobu s malou lyžičkou vnútri a posunul ju naprieč stolom.
S hlasným buchnutím bol pred Iolanthe položený džbán piva, pena vysoká dosť, aby prekypovala cez okraj. Trhla sebou a vzhliadla na barmanku, ktorá na ňu významne mrkla. „Ešte niečo, pane?“
Jej ilúzia slobody sa zrútila.
Nebola tu v bezpečí. Nikde nebola v bezpečí. A nemala inú možnosť, len medzi tým zomrieť teraz alebo zomrieť o niečo neskôr.
Hodila za hrsť mincí k jej takmer nedotknutému tanieru a bežala k zadným dverám.

Bol bastard. Samozrejme, že bol: klamal, podvádzal, manipuloval.
Nebude ho mať veľmi rada, keď si uvedomí, čo spravil.
Ale na tom nezáležalo, vravel si Titus. Nešiel po tejto ceste pre kvetinky a objatia. Jediné na čom záležalo bolo, že sa vráti. A ten pocit prázdnoty v bruchu ignoroval už úplne.
Zažal svetlo vo Fairfaxovej izbe a čakal. Prešla štvrť hodina. A tu bola, tvár bledú, oči divoké.
„Ak hľadáš svoj klobúk, je tam na vešiaku,“ povedal tak ležérne ako len dokázal. „Mňa si nevšímaj, som tu len preto, aby som sfalšoval tvoj rozlúčkový list.“
Pustila kufor, vytiahla stoličku pri stole a zvalila sa do nej, tvár zaborenú v rukách.
V posledných týždňoch jej života, aj jeho matka zvykla takto sedávať a on, netrpezlivý s jej utrpením, si zvykol ťahať ju za rukáv a dožadovať sa, aby sa s ním zahrala.
Po jej smrti celé mesiace myslel len to, či by spravil to isté keby bol iný, potľapkal ju po chrbte, pohladil po vlasoch, doniesol jej šálku čaju.
Pomaly a opatrne sa priblížil k dievčaťu, akoby bola spiaci drak.
Napriek svojmu najlepšiemu úsudku jej položil ruku na rameno.
Zatriasla sa, akoby z nočnej mory.
Titus sa vždy považoval za chladnokrvného. Bola to vlastnosť vysoko cenená v rode Elberon. Hlavne jeho starý otec na nej trval: človek mohol stratiť život, ale nikdy svoj odstup.
Teraz však sa jeho odstup nalomil. Niekde vnútri sa triasol tiež, silou jej strachu, zmätenia a zraniteľnosti – empatia, ktorá ho svojou hĺbkou a veľkosťou šokovala.
Prudko odtiahol ruku.
„Boli tam.“ Jej hlas znel ako duch, bez tela. „Na stanici. Dva kočiare vo vzduchu a k hostincu mierili agenti.“ Samozrejme, že tam boli. Povedal predsa pani Hanckokovej, že ak si skutočne myslia, že dievča bolo blízko, mali by sledovať železnice, keďže nebude dobre poznať Anglicko, aby sa premiestnila príliš ďaleko.
„Premiestnila si sa sem priamo od stola?“
„Nie, z uličky za. Dúfam, že som nechala dosť za večeru – príliš som sa ponáhľala.“
„Teraz je sotva čas obávať sa o zisky hostinského.“
„Ja viem.“ Obrátila tvár k stropu a prudko mrkala. Šokovane si uvedomil, že mala slzy na pokraji. „Je to hlúpe. Zo všetkého čo sa dnes stalo, neviem prečo je toto tá jediná vec-„
Prešla si dlaňami oči. „Prepáčte.“
To čo by mal teraz spraviť je, pritiahnuť si ju do náručia pre upokojujúce objatie, možno ju dokonca pobozkať do vlasov. Ponúknuť jej komfort, po ktorom tak túžila a presvedčiť ju, že spravila dobre, keď sa vrátila.
Ale nemohol. Vlastne o krok ustúpil.
Iolanthe vzhliadla. „Môžem ešte byť Archer Fairfax?“
Spojil si ruky za chrbtom. „Chápeš čo za to dávaš?“
Pery sa jej skrútili. „Áno.“
„Chcem prísahu.“
Pomaly vydýchla. „Na čo chceš, aby som prisahala?“
„Moja chyba. Požadujem krvnú prísahu.“
Okamžite bola na nohách. „Čože?“
„Je to jediný zmysluplný sľub, ktorý sa dá vymáhať. Tvoj život tu nie je jediný v ohrození.“
Triasla sa, ale stretla sa s jeho pohľadom. „Za krvnú prísahu chcem viac. Vždy mi povieš pravdu. Oslobodíš môjho opatrovníka. A bude len jeden a len jeden pokus na Banea. Či uspejeme alebo zlyháme, prepustíš ma z toho.“
Ako keby tu bol ešte druhý pokus.
„Máš to mať.“
Našiel tanier, položil ho na stôl a namieril naň paličku. „Flamma virdis.“
Vzplanul zelený plameň. Otvoril vreckový nožík, prešiel čepeľou cez oheň zarezal si do dlane na ľavej ruke a nechal do neho kvapnúť tri kvapky. Oheň zapraskal, meniac farbu do briliantovo smaragdového odtieňu. Znovu prešiel oheň čepeľou a podal jej ho. „Si na rade.“
Mykla sebou, ale zopakovala čo spravil. Oheň pohltil jej krv, teraz farby polnočného lesa. Titus ju vzal za stále krvácajúcu ruku a ponoril ich spojené ruky priamo do studeného, veľmi studeného ohňa.
„Ak niekto poruší prísahu, tento oheň sa mu rozprestrie v žilách. A vtedy už taký studený nebude.“
Oheň bol zrazu oslepujúco biely a pálil. Iolanthe zasyčala, princ sa proti vriacej bolesti prudko nadýchol. A rovnako rýchlo plameň vyhasol, nezanechávajúc žiadne stopy, že tam kedysi bol. Odtiahla ruku a nervózne si ju prezrela. Ale kožu mala perfektne hladkú a celú, dokonca aj rana, ktorú si sama spôsobila, zmizla.
„Malá ukážka čo čaká toho, kto prísahu poruší,“ povedal na to, asi zbytočne.
„Myslel si na všetko, nie-„
Hlas jej zlyhal.
Závesy boli bezpečne zatiahnuté. Z miesta kde stála nemohla vidieť von. A predsa zízala na okno, v očiach neviera a jej popieranie vytváralo prázdnotu v princovej hrudi ešte silnejšie. Stále chcela veriť, že mal na viac.
Ale bolo to neodvratné. Bola príliš všímavá a on sa príliš ponáhľal, aby bol nenápadný.
Jej už tak bledá tvár spopolavela, jej sánka stvrdla a zaťala si nechty do dlane, tam kde sa pred sekundou porezala. „Videl si ich, že? Obrnené kočiare. Preto si mi povedal o hviezdach, aby si si bol istý, že vzhliadnem a uvidím ich.“
Jej hlas bol neprirodzene sebaistý. Spomenul si na jej vďačnosť za jeho úprimnosť. A ona musela myslieť na to isté, vediac, že už keď jej to hovoril, plánoval ju pri tom zradiť.
Nepovedal nič.
„Nemohol si mať tú slušnosť a povedať mi , že sú tam a aby som počkala štvrť hodinu než pôjdem?“
„Slušnosť pre princa nie je dobrá vlastnosť.“
Trpko sa zasmiala. „Dom v Londýne, je vážne obklopený agentmi?“
Asi prehnal pravdepodobnosť s akou by Lady Wintervale spomenula jej príchod ostatným Exilom. Predsa len sa prikláňala skôr k tajnosti, než k priznaniam.
„Mal si niečo s obrnenými kočiarmi v Sloughu, tými, ktoré ma poslali späť k tebe?“
Pokrčil plecami.
A ona sa znovu zasmiala. „A v čom je potom rozdiel vlastne, medzi tebou a Atlantis?“
„Ja som ti stále dal na výber. Prišla si sem z vlastnej vôle.“
„Nie, prišla som, lebo si ma zahnal do kúta. Hral si sa a riskoval s mojím životom. Ty-„
Padla na stenu, tvár skrivenú bolesťou.
„Už rozmýšľaš ako zlomiť prísahu?“ Mohol si len predstaviť agóniu, ktorá ňou práve prechádzala.
Pozrela sa na neho akoby sotva mohla dýchať. Jej hlas bol zachrípnutý. „Toto nemôže byť legitímna dohoda. Okamžite ma z neho prepusti.“
„Nie.“
Nikdy.
Krátko zavrela oči. Keď ich otvorila, boli plné chladnej zúrivosti. „Čo si to za človeka, bez cti alebo bezúhonnosti?“
Titus si zaryl nechty do dlane. „Očividne človek vybratý na to, pre čo sú ostatní príliš mravní, aby to spravili.“
Chcel znieť ľahostajne, ale namiesto toho znel tvrdo a naštvane.
Zaťala päsť. „Mala som ťa radšej, keď som ťa nepoznala.“
Na tom nezáležalo. Mal od nej, čo chcel. Čo si o ňom odteraz myslela, bolo irelevantné.
Musel sa zhlboka nadýchnuť než odpovedal: „Tvoja náklonnosť nie je potrebná, Fairfax, len tvoja spolupráca.“
Pozerala na neho. Zrazu bola rovno pred ním a jej päsť ho zasiahla tvrdo do brucha.
Princ zachrčal. To dievča vedelo ako niekoho zraniť.
„Bastard,“ zavrčala.
A jeho popadla nepodstatná myšlienka: mal ju pobozkať, keď ešte mohol.

S určitou námahou sa vystrel. „Večera je o pol hodinu, Fairfax. A nabudúce – povedz mi niečo, čo neviem.“

13 komentářů:

  1. Titus je veľmi odhodlaný naplniť svoj cieľ aj za túto cenu. Ďakujem za preklad a korektúru. Alena

    OdpovědětVymazat
  2. Srdečná vďaka za preklad...😘😉

    OdpovědětVymazat
  3. Fuuuu... drsne. Paci sa mi, ze to nie je priamociare. Dufam, ze mu to riadne osladi. Dakujem. VV

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji za pokračování. Katka

    OdpovědětVymazat
  5. Děkuji za překlad. Bobo.

    OdpovědětVymazat
  6. Díky za další část

    OdpovědětVymazat
  7. Jůůů, parádní kapitola, i když musím říct, že mě Titus dost zklamal...

    OdpovědětVymazat