čtvrtek 29. června 2017

Horiaca obloha - 8. kapitola 1/2

Déjà vu.
Iolanthe sa zdalo, že len pred momentom naposledy stála na rovnakom mieste za domom pani Dawlishovej, vzhliadajúc k Fairfaxovmu oknu.

Za závesmi nebol vidieť žiadny pohyb, ale svetlo zostávalo zapnuté, zlatý obdĺžnik komfortu a bezpečia. Mala by ísť a predsa stále sledovala okno, dúfajúc vo veci, ktoré nemala právo očakávať.
Keby sa len necítila tu vonku tak malá a osamotená, ako malé dieťa zúfalo potrebujúce pomoc.
Hotel neprichádzal do úvahy. Takže zničená stodola. Spomienka na jej premočený, zablatený interiér ju nelákala, ale zatvorila oči a prinútila sa prejsť potrebnú vzdialenosť.
Ale nepremiestnila sa.
Skúsila to znovu. Bez úspechu. Musí byť príliš ďaleko než jej jej dosah dovoľoval. A keďže nepoznala žiadne miesta po ceste, nemohla cestu rozdeliť na menšie časti. Frustrovane kopla do najbližšieho stromu. Môže byť jej odchod ešte neschopnejší? Mala si lepšie rozmyslieť, čo bude robiť. Mala si zvoliť dosiahnuteľný cieľ cesty. Ak by to nešlo, aspoň vziať princovi /pomocníka na premiestňovanie/.
A dať si teplejšiu bundu. Teraz keď padla noc, teplota sa skotúľala nadol. Hnedá bunda, do ktorej sa prezliekla nebola dosť hrubá, aby ju ochránila pred chladom. Voľnou rukou sa objala.
V zime si tiež uvedomila, že bola hladná. Celý deň takmer nič nejedla a jej žalúdok bol prázdnejší než ulice o polnoci. Ak už nič iného, musí si nájsť nejaké jedlo.
Poslednýkrát pozrela k jasne osvetlenému oknu. Ak by sa jej niečo stalo, bolo by to princovi aspoň trochu ľúto?
Striasla sa, vraviac si, že to bola len zimou. Okrem toho, nepotrebovala ísť tam, kde už bola. Anglické peniaze si dala z kufru do vrecka a ak bude kráčať Etonskými ulicami, pravdepodobne nájde hostinec, kde si môže kúpiť niečo na jedenie a posteľ na večer.
Ráno nebude situácia vyzerať tak zlá.
Zhlboka sa nadýchla, prehodila si kufor do ľavej ruky a zamierila do ulíc. Ale sotva spravila dva kroky, keď ju niečo prinútilo vzhliadnuť.
Nebo bolo hlboké, rozľahlo modré. Princ mal pravdu: bolo vidieť hviezdy, žiarivé, nespočetné. Lev. Panna. Blíženci. Tam bol Polaris a Severka, upevňujúc veľký nebeský kompas.
Ale čo boli tie bodky vysoko nad zemou, takmer neviditeľné oproti temnote noci? Zažmúrila oči. Vtáci predsa nelietali v dokonalom tvare diamantu, nie? Vtáky zamierili na východ a zmizli v diaľke. Než si mohla úľavne vydýchnuť, zo západu prišla ďalšia skupina, opäť v dokonalom tvare diamantu. Tentoraz sa ako prelietali oddelili traja od skupiny. Zakrúžili, zostupujúc pritom, dokiaľ nevidela matne kovový odraz ich brucha/spodku.
Neboli to vtáky, ale nechválne známe obrnené kočiare Atlantisu, vzdušné vozy, ktoré mohli pojať celú jednu skupinu návštevníkov z cudziny alebo napršať smrť na búriacich sa obyvateľov.
Čo to princ povedal? Že akonáhle sa správy o jej príchode rozšíria, bude mať Atlantis obkľúčenú celú štvrť šialenej ženy pre prípad, že by sa Iolanthe náhodou vrátila. Pokiaľ sa takto Atlantis mobilizovala, princ skôr podcenil zúrivosť s akou odpovedá.
V ušiach jej hučala krv. Horúčkovito prehľadávala všetky vrecká po paličku. A keď bola a pokraii síl si spomenula, že ju nechala v laboratóriu, po tom ako jej princ poradil, že na sebe nemá mať nič, podľa čoho by ju identifikovali ako utečenca z magickej ríše.
Teraz ju chytili zraniteľnú a ešte aj bez paličky.
Snažila sa o tom rozmýšľať rozumne: Atlantis nevedela jej presnú pozíciu – tu v Anglicku nebola nič len zrnko piesku na míľu dlhej pláži. A okrem toho, Atlantis hľadala dievča a už tucty chlapcov ju nedokázala ako dievča rozoznať.
Ale obrnené kočiare nad ňou sa neprestávali zostupovať.
Iolanthe, ruky sa jej trasúc, srdce šprintujúc, rýchlo prešla do zhluku stromov.
Šesťdesiat metrov nad zemou kočiare zastali, plávajúc na mieste. Pre podporu schmatla najbližší kufor. O moment neskôr sa skupinka mágov aspoň tucet silných objavila na trávniku za domom pani Hawlishovej.

Pozerajúc sa na to spätne, Titus musel uznať, že jej reakcia bola absolútne očakávaná. Prečo by sa chcel niekto oddať tak beznádejnému cieľu? On sám to vášnivo neznášal.
Ale bol oklamaný vlastnými pocitmi. Celý jeho život bol definovaný tajnosťami a úskokmi. A s ňou dúfal v skutočné partnerstvo, vzťahom dôvery, porozumenia a prajnosti – všetko čo nikdy doteraz nemal.
Bola to od neho hlúposť samozrejme. Ale to neznamenalo, že to stále nechcel rovnako silne.
Odišiel od okna a sadol si na náhradnú stoličku, pevná drevená konštrukcia  Windsor s hrubým vankúšovým polstrovaním v čierno-bielych pásikoch. Stolička, ktorú sám vybral, tak ako látku na sedačku. Zvolil aj modrú tapetu a biele závesy. Nevedel moc o dekorovaní, ale chcel, aby bola izba pokojná a upokojujúca, vediac, že udalosti vedúce k Fairfaxovmu príchodu budú nevyhnutne traumatické.
Oproti nemu boli na poličkách knihy, ktoré zbieral s jasným cieľom zoznámiť Fairfaxa s nemagickým svetom: príručky Anglicka pre cudzincov, niekoľko almanachov a encyklopédií, sprievodca Etonom napísaný bývalým žiakom, kniha o etikete, ďalšia o pravidlách najpopulárnejších hier a voľnočasových aktivít, medzi inými.
Tak veľa myšlienok, tak veľa úsilia... tak premárnené.
Mal sa premôcť a predstierať. Bol najlepší herec svojej generácie, či nie? Mohol povedať, že ju musí ochraňovať za každú cenu, lebo o nej predpovedali, že bude láskou jeho života. A je to – ľahká, brilantná lož, dokonalá na oklamanie dievčaťa.  Zostala by a on by pokračoval s jej tréningom bez ďalších otázok.
Ale chcela pravdu a on, v chvíľke slabosti, chcel byť úprimný a férovo jednať. A pravda, úprimnosť a férovosť spôsobila, že skončil v tejto úžasnej katastrofe.
Vyskočil zo stoličky. Ten zvuk... čo to bolo? Zhasol svetlá a bežal k oknu.
Krvavé peklo  – ako by povedali jeho spolužiaci.
Do pekla.
Premiestnil sa.


Jeden z mágov ukázal Iolanthiným smerom a všetci si to namierili k porastu.
Iolanthe dychčala, zvuk jej strachu rozbíjal ticho.
Dokáže poraziť všetkých mágov, ktorí ju prišli uloviť? Alebo by bolo lepšie premiestniť sa späť do hotela a dúfať, že tam ju čakalo menej agentov? A opovážila by sa hodiť za hlavu všetku opatrnosť a privolať ďalší blesk, pokiaľ na to príde?
Na trávniku sa zjavil ďalší mág, žena v nemagickom oblečení. Iolanthe zacúvala ešte hlbšie do zelene, zatiaľ čo žena cieľavedome zamierila k agentom Atlantis.
Hovorili potichu. Iolanthe nedokázala rozlúštiť ich konverzáciu okrem faktu, že aj keď hovorili ticho, ich výmena bola zapálená. Konečne agenti odišli, pravdepodobne späť do obrnených kočiarov. A žena, s posledným rozhliadnutím, zmizla tiež.
Niekto jej zaťukal na rameno a ona v čírej hrôze vyskočila. Ale bol to len princ.
„Nateraz sú preč, ale neviem či sa nevrátia. Ak chceš odísť tak teraz.“
Požiadaj ma, aby som zostala aspoň na pár dní, kým to najhoršie neprejde.
Ale nič takého neurobil. A prečo by mal? Dal viac než jasne najavo, že nič ju neprinúti zostať.
„Čo sa práve stalo?“ spýtala sa, hlas viac menej pevný, akoby nebola stále vystrašená.
„Hádka o jurisdikcii.“
Iolanthe si zahryzla zvnútra do líca. „Čo to znamená?“
„To znamená, že agenti v kočiaroch boli poslaní Inkvizítorkou. Ale pani Hanckoková má rozkazy priamo od Oddelenia Správy Zámoria a nechce, aby sa jej poskokovia Inkvizítorky potulovali okolo bez výslovného pozvania. A oni to vedeli, čo je dôvod, prečo sa snažili skryť práve tu, kde si.“
Pri tomto vyhlásení sa jej srdce rozbúšilo ešte viac.
„Choď,“ povedal princ.
A ona nemala inú možnosť, než priznať očividné. „Neviem kam ísť.“
Vzal ju za ruku a položil si ju na predlaktie – v ďalšej sekunde už boli na jasne osvetlenej ulici oproti dlhým, vysokým budovám so zaoblenou podkrovnou strechou.
„Kde sme?“
„Slough, míľu a pol od Etonu. Toto je železničná stanica.“ Ukázal na dlhú budovu. „V taške máš cestovný poriadok a viac než dosť peňazí na cestu kamkoľvek. Choď parným vlakom do Ameriky, ak chceš.“
Bol na ňu naštvaný a aj tak jej pomáhal. To akosi robilo budúcnosť bez neho ešte horšiu, jej srdce bolo plné bolestí, ktoré nedokázala pomenovať. Otočil ju až čelila štvorcovému dvojpodlažnému domu.
„To je hostinec. Môžeš si tam kúpiť večeru a zostať na noc, ak chceš radšej odísť ráno. Uisti sa, že stále sleduješ, čo sa deje vonku a vieš kde je únikový východ.“
„Ďakujem,“ povedala, nepozerajúc sa mu do očí.
„A vezmi si toto.“
Do ruky jej vložil paličku.
„Ale tá je tvoja.“
„Samozrejme, že nie – je to neoznačená náhradná. Nemôžeš mať pri sebe moju paličku, keď ťa chytia.“
Nie ak, ale keď.

Zdvihla hlavu. Ale on už zmizol.

9 komentářů:

  1. Děkuji za pokračování. Je to docela napínavé, za jakých okolností se rozhodne zůstat s princem. Těším se na další díl :)

    OdpovědětVymazat
  2. Moc děkuji za nový překlad. Katka

    OdpovědětVymazat
  3. Srdečná vďaka za preklad... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji za překlad. Bobo.

    OdpovědětVymazat