pondělí 29. května 2017

Horiaca obloha - 7. kapitola 2/3

Na celú minútu si Iolanthe myslela, že princ jej nič nepovie. Potom okolo nich nakreslil dvojitý nepreniknuteľný kruh.
Nikdy sa nerobil dvojitý nepreniknuteľný kruh, pokiaľ niekto skutočne nechcel byť odpočúvaný.
Zrazu jej pripadal vánok prichádzajúci od rieky surový.

Princ sa zadíval cez vodu na úzky kus ostrova. Jeho profil bol známy – zdobil každú mincu v ríši – a predsa nedokázala odvrátiť pohľad. Krásnych mužov už stretla. On ale bol viac než pekný – bol nádherný. A v jeho počínaní bola istá vznešenosť, ktorá nemala nič spoločné s jeho krvou a všetko s pocitom poslania, ktoré vyžaroval.
„Chystám sa zničiť Banea.“
Jeho tiché slová sa okolo nej obšmietli a zmizli v chladom vetre. Iolanthe striaslo. Čakala, že povie, že len vtipkuje – keďže zmysel pre humor mal. Ale jeho oči stretli tie jej priamo a bez zaváhania.
Toto bolo šialenstvo. To sa rovno môže snažiť zničiť Labyrintské vrchy – aj to by bolo jednoduchšie. Bane bol neporaziteľný. Nedotknuteľný.
„Prečo?“ Hlas mala chrapľavý.
„Pretože to je to, čo mám spraviť.“
Napriek svojej neviere – alebo možno kvôli nej – jej prišlo jeho presvedčenie obdivuhodné.
„Ako to vieš?“
„Matka mi to povedala.“
Keď ľudia hovorili o princeznej Ariadne, boli to väčšinou špekulácie o jej záhadnom vzťahu, z ktorého vzišiel princ. Nikto si nedokázal vybaviť iný prípad v celej histórií rodu Elberon, kedy bol otec vládnuceho princa neznámy.12
„Bola jasnovidec.“
„Áno.“ Čo to bolo za emóciu skrývajúcu sa za jeho odpoveďou? Hnev, rezignácia, smútok? Mix všetkého? „Na jej prianie to nikdy nebolo uverejnené.“
Skutoční veštci boli vzácny. „Čo predpovedala, čo sa naplnilo?“
Bez toho, aby sa sklonil mal princ zrazu v ruke kamienok. Poťažkal ho. „Pred dvadsiatimi rokmi prijali s mojím starým otcom delegáciu Atlantskej mládeže. Bolo medzi nimi sedemnásťročné dievča, ktoré nebolo vyslankyňou, ale len asistentkou. Moja matku na ňu ukázala a povedala, že jedného dňa bude ona tou najmocnejšou osobou v Doméne.“
„Inkvizítorka?“
Hodil kameň. Skočil ďaleko. „Inkvizítorka.“
Tak to bolo strašidelne ohromujúce. „Čo ešte?“
„Vedela presný deň pohrebu baróna Sorrena, roky predtým, než sa rozhodol ísť proti Atlantis.“
To Iolanthu rozrušilo. Niet divu, že nechcela, aby o tom vedeli, ak dátumy pohrebov boli to, čo videla.
Princ hodil ďalší kamienok. „Tiež povedala, že to bude na balkóne, kde sa po prvýkrát dozviem o tvojej existencii. A tak sa aj stalo.“
V jej srdci sa rozpálil plamienok nádeje. „A povedala, že zničíš Banea?“
Neodpovedal okamžite. „Áno alebo nie?“
„Povedala, že musím byť ten, kto sa o to pokúsi, dať veci do pohybu.“
„To nie je záruka úspechu, čo?“
„Nie. Ale v živote nič nedosiahneme, ak vždy potrebujeme záruku úspechu.“
Jeho odvaha jej vzala dych. V porovnaní s ním žila na najnižšej možnej škále, zaujímajúc sa len o dobro seba a Majstra Haywooda. Zatiaľ čo on, ktorý mohol viesť život nepredstaviteľného luxusu a privilégií bol ochotný, vzdať sa toho všetkého pre vyššie dobro.
„Čo je moja roľa v tvojom pláne?“
„Potrebujem ťa,“ odpovedal jednoducho. „Len s veľkým elementálnym mágom po boku môžem mať vôbec šancu.“
Keď bola Iolanthe malá, zaujatá čítaním Životov a Skutkov Veľkých Elementálnych Mágov, premýšľala, aké by to bolo, keby jej sila narástla do takých strašidelných rozmerov, že by držala v rukách samotný osud ríše. Počúvajúc princa cítila niečo z toho starého nadšenia, z elektrického napätia neobmedzených možností.
„Si si istý, že ja som ten elementálny mág?“
Istota v jeho pohľade bola absolútna. „Áno.“
Pokiaľ bol presvedčený on, Atlantis aj Majster Haywood – natoľko, aby sa vzdal spomienok – asi nemohli byť všetci na omyle. „Takže... ako zničíme Banea?“
„Musíme s ním jedného dňa bojovať.“
Iolanthe sa zakrútila hlava. Iste dokážu nájsť nejaký šikovný spôsob ako ho poraziť aj z diaľky.
„Tvárou v tvár?“ jej hlas sa triasol.
„Áno.“
Vlna jej imaginárnej odvahy sa jej v srdci rozplynula, zanechávajúc za sebou len zdrapy ostrého strachu.
Ale princ mal o nej tak vysokú mienku... toľko pre ňu riskoval. Nechcela ho sklamať. Nechcela sklamať samu seba. V štyroch knihách Veľkých Dobrodružstiev aj vo všetkých siedmych Veľkých epických príbehoch, ktoré ako dieťa tak zbožňovala, bol vždy moment kedy sa hrdina rozhodol chopiť osudu a vydal sa na legendárnu púť. Nikdy nikto v príbehoch ešte nepovedal: ďakujem ale nie, toto nie je pre mňa.
A predsa – toto nebolo niečo pre ňu. Myšlienka na hrdinstvo jej na minútu pozdvihne dušu, ale nič viac. Nechcela sa k Baneovi ani priblížiť a vonkoncom sa s ním nechcela stretnúť v súboji na život a na smrť. Ak bude mŕtva, už nikdy sa nestane učiteľom na Konzervatóriu a nebude žiť v tom krásnom kampuse.
Okrem toho, Doména bola pod tieňom Atlantis už dlho. S touto skutočnosťou bola zmierená a nemala žiadnu pálčivú potrebu zosadiť Banea – a nechcela už nikdy skrížiť cestu Inkvizítorke – pokiaľ to nebude nutné k Oslobodeniu Majstra Haywooda.
„Myslela som si – Myslela som, že sa tu mám skryť,“ povedala, neznášajúc ako slabo znela.
„Pred Atlantis sa nemôžeš skrývať večne.“
Jedného dňa ťa nájdu, je to to čo tým myslel a ona bude buď bojovať alebo zomrie.
Chcela nazbierať odvahu, ale to rovno mohla trhať diamanty zo vzduchu. Cítila akoby sa jej nohy rozpúšťali, jej pľúca sa napĺňali olovom.
„Ako presne by som mala... poraziť Banea?“
„Nie som si istý. Už roky som čítal o elementálnej mágií, ale ešte som nenašiel spôsob ako ovládnuť silu veľkého elementálneho mága – a len tak sa dá Bane poraziť, podľa mojej mamy.“
„Ovládnuť silu veľkého elementálneho mága... “ pomaly zopakovala. „Myslíš tak ako Bane?“
„Nie, nie ako on.“
„Tak ako?“
„Ešte neviem.“
Bola zmätená. „Takže chceš na mne experimentovať?“
„Nie, budeme experimentovať s tebou, nie na tebe. Sme v tom spolu.“
Iolanthe chcela zúfalo veriť tomuto chlapcovi, ktorý vyzeral akoby sa narodil pod krídlami Anjelov, tak krásne nebojácny. Ale neboli v tom spolu. Aby mu pomohla dosiahnuť jeho cieľ zmeniť smer histórie, musela by sa vzdať jej celého zmyslu prežitia.
A veľký elementálny mág, či nie, nebola žiadnou úžasnou hrdinkou, ale len obyčajným dievčaťom trasúcich sa vo svojom páre topánok od nemága, ktoré ju trochu tlačili na prstoch. Jej túžba urobiť na neho dojem sa však stále bila s jej potrebou zachrániť sa.
„Možno – možno mám pomôcť len z pozície radcu.“
Bola zbabelec, ale lepšie byť zbabelá než mŕtva.
Princ pokrútil hlavou. „Nie, ty si tá najdôležitejšia časť.“
Každé slovo cítila na sebe ako rez nožom. „Ale ja neviem čo mám robiť a ty nevieš čo mám robiť-„
„Zistím to, nakoniec. Medzi tým ťa budem trénovať, aby si dokázala lepšie ovládnuť svoje sily. Potenciál nestačí, musíš dosiahnuť majstrovstvo. Len tak môžeš čeliť Baneovi.“
„Aj keď nechceš, ale svojmu osudu neutečieš.“
Verila v osud – ona, ktorá si tak nehanebne vymieňala láskavosti s bezvýznamným dedinskými úradníkom, nielen aby mohla zostať na jednom mieste do svojich kvalifikačných skúšok? „Nemám osud,“ namietala slabo.
„Možno si sa o ňom dozvedela až dnes, ale máš ho a mala si ho vždy.“
Jeho hlas bol naliehavý, jeho pohľad nástojčivý. Keby bola rojko, sila jeho presvedčenia by ju uniesla preč. „Nie som to odvážne dievča, za ktoré ma pokladáš. Šla som s tebou, lebo si ponúkal bezpečné útočisko. Nemám v sebe to čo treba, aby som zvládla čo žiadaš.“
Na moment bol ticho; v jeho očiach sa niečo blyslo. „A čo tvoj opatrovník? Dokážeš ho zachrániť sama?“
Takmer minútu ju jeho otázka mučila, dokiaľ ju nerozpoznala pre to čo je: manipuláciou. Nemal na to využiť jej obavy o Majstra Haywooda, aby dostal čo chce.
Každý mág, ktorý sa ťa snaží nájsť, chce len zneužiť a využiť tvoju moc.
Never nikomu.
Prečo to nepochopila skôr? Pre všetku princovu zdanlivú majestátnosť bol monumentálne ambiciózny a chcel ju len ako prostriedok k dosiahnutiu svojich cieľov. V srdci ju nekontrolovateľne  ovládla hrôza.
„Toto je pod vašu úroveň, Vaša Výsosť. Môj opatrovník neobetoval celý svoj život, len aby som ho mohla zahodiť na divokú výpravu odsúdenú k neúspechu. Mal by infarkt, keby som dovolila, aby ma takto zneužili.“
Princ zaťal sánku. „Nevyužívam ťa. Dvakrát som ťa zachránil, ponúkol ti toľko bezpečia ako len na tejto zemi môžeš nájsť a vystavil sám seba obrovskému nebezpečenstvu. Je len férové žiadať od teba na oplátku pomoc na dobrú vec – pre cieľ tak hodný aký kedy bol.“
Na rozdiel od nej nezvýšil hlas. Ale znel akoby sa obraňoval.
„A vôl má tiež ísť dobrovoľne na porážku, len pretože ho farmár kŕmil a dal mu miesto na spanie? Koľko ľudí by prijalo takúto dohodu, keby vedeli čo sa s nimi na konci stane? Chcete po mne, aby som sa vzdala všetkého pre cieľ, ktorý nie je môj. Nechcem byť súčasťou žiadnej revolúcie. Chcem len žiť.“
„Žiť? Takto? Nikdy nevedieť čo je to sloboda?“ pýtal sa, hlas napnutý.
„Nebudem vedieť nič ak budem mŕtva!“ zakričala Iolanthe naspäť.
Jej hnev bol o to trpkejší, že bola pripravená dať mu svoju vieru aj nádej, spoľahnúť sa na neho ako na kotvu v tomto novom, turbulentnom živote. Oplatiť jeho láskavosť ako len by mohla.

Len aby jej povedal, že chce, aby preňho obetovala svoj život.

12 komentářů:

  1. Díky za další kapitolu. Myslím si, že stejně nebude mít Iola na výběr a bude muset princi pomoci. To je zřejmé. Ale je fajn, když hrdina váhá. Tak to máme totiž všichni a proto se s ním můžeme lépe identifikovat. Těším se na pokračování :)

    OdpovědětVymazat
  2. Ospravedlňujem sa všetkým ale nemala som a ešte pár dní nebudem mať čas prekladať! =( Končí mi práve skúškové a začínam v novej práci takže prosím všetkých o trpezlivosť. Keby máte nejaké otázky, neváhajte sa spýtať =D - prečítala som celú trilógiu takže viem všetko =D.

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji za překlad. Bobo.

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji za pokračování. Katka

    OdpovědětVymazat
  5. Srdečná vďaka za preklad i korektúru...:-);-)

    OdpovědětVymazat
  6. Dakujem za pokracovanie. GabiM

    OdpovědětVymazat
  7. Díky, jsem zvědavá, co jí nakonec přesvědčí. Díky za preklad

    OdpovědětVymazat