čtvrtek 25. května 2017

Horiaca obloha - 7. kapitola 1/3


Po zdĺhavom kole potrasení rúk, tľapnutí na chrbát a všeobecných urážkach a privítaniach Iolanthe dúfala, že bude mať moment, aby sa aspoň nadýchla. Zbytočne, také šťastie ale nemala.
„Benton!“ zavolal Wintervale. „Zober Fairfaxovu tašku k nemu do izby. A uisti sa, že mu poriadne zapáliš v krbe. Fairfax, poď s nami na čaj.“

Menší chlapec v nie predĺženom, ale len po pás dlhom kabáte schmatol kufor.
„Nešetri ho.“ Usmial sa na ňu Wintervale. Bol vysoký ako princ, blond, robustný, od nervóznej energie sa takmer krútiac na mieste. „V tvojej neprítomnosti sa moc nezapotil.“
Nepýtal sa prečo má malému Bentonovi dať zabrať – princ neskôr všetko vysvetlí – len sa uškrnula a povedala: „Uistím sa, že bude ľutovať, že som kedy prišiel späť.“
Pred Little Grind Majster Haywood učil na škole pre chlapcov. A každé popoludnie, po športových tréningoch, prechádzala jedna skupinka popod Iolanthine okno, hlasno sa rozprávajúc (po celý čas). A Iolanthe vždy pozorne sledovala najpopulárnejšieho z nich, všímajúc si jeho veselú, hrdú ale ležérnu chôdzu aj dobre mienené urážky.
Teraz rolu šťastného, priateľského a arogantného chalana sama hrala.
Princ, sotva krok za ňou, otočil hlavu a úkosom jej hodil pochvalný pohľad a jej srdce preskočilo na moment. Nemyslela si, že je niekto, kto sa spokojí len tak s niečím.
Pri vstupe do Wintervalovej izby sa ale okamžite zastavila. Na parapete mu kvitol dosť veľký počasovinič  – ohromne užitočný na predpovedanie kedy človek bude potrebovať dáždnik. Ale to nemohol byť on, nie? Pretože je to rastlina mágov. Čo by robila v-
Princ jej položil ruku okolo ramien. „Zabudol si ako Wintervalova izba vyzerá?“
Nechala ho voviesť ju dovnútra, vediac, že sa nemala zastaviť, aby zízala. „Len som sa zamýšľal, či tie steny boli vždy také zelené.“
„Nie, neboli,“ odpovedal Wintervale. „Zmenil som tapetu tesne pred koncom posledného semestru.“
„Máš šťastie. A si dobrá,“ zašepkal jej princ do ucha a  jeho dych jej cez kožu vyslal prúd tepla do celého tela. Nemohla sa na neho pozrieť.
Čoskoro bola izba plná. Pred krbom sa krčili dvaja malí chlapci, jeden robil čaj a druhý s prekvapivou zručnosťou miešal vajíčka. Tretí nosil maslové toasty a pečené fazule.
Iolanthe celú scénu pozorne sledovala a nebolo pochýb - mladší chlapci obsluhovali starších. Benton, ktorý bol pred tým poverený, odniesť jej kufor do izby, sa teraz vrátil s tanierom stále syčiacich párkov.
„Nespálil si ich zase, že nie, Benton?“ spýtal sa Wintervale.
„Takmer nikdy ich nespálim,“ odpovedal chlapec pobúrene.
Wintervale drgol lakťom do Iolanthe „Tí noví... k tretiemu semestru sú tak hašteriví.“
Jeho lakeť zasiahol veľmi citlivé miesto na jej hrudi a Iolanthe bude vždy pyšná na to, že v reakcii sa len prudko nadýchla. „Naučia sa svoje miesto,“ uistila ho.
Prišla k rastline a dotkla sa jeho mäkkých, papraďových listov. Bol to počasovinič , o tom nebolo pochýb. „Mal si ho vždy?“ spýtala sa.
„Vypestoval som ho zo semiačka,“ odpovedal Wintervale. „Bol asi len tri centimetre vysoký, keď si šiel domov so zlomenou končatinou.“
Možno mu ju dal princ? „Nezdá sa, že by som bola preč tam dlho.“
„Ako bolo v Somerset?“ spýtal sa Kashkari.
Somerset? Inštinktívne prešla bližšie k princovi, akoby mala byť vďaka jeho blízkosti menej náchylná sa pomýliť. „Myslíš Shropshire?“
Princ, ktorý si zabral miesto na Wintervalovej posteli, ju obdaril ďalším pochvalným pohľadom.
Acacia Lucas, jedna zo žiakov Majstra Haywooda v Little Grind, bola dosť odhodlaná si princa vziať. Jedného dňa, počas skúšky pod Iolanthiným dohľadom, Acacia ukázala na princov portrét a zašepkala svojej priateľke: Má tvár anjela. Iolanthe sa pozrela na obraz. A odfrkla si.
Acacia nemala pravdu – ale ani sa nemýlila. Princ nebol nadpozemský anjel. Bol naopak pozemský, bol ten nebezpečný druh anjela, ktorý ukazoval svetu, len to čo chcel, aby videli. Bol to oddaný strážca. Ale bol skutočne taký alebo len zúfalo chcela, aby taký bol? Akokoľvek by si to priala, niekde hlboko v sebe chápala, že neriskoval všetko len z dobroty svojho srdca.
„Prepáč, je to Shropshire, čo?“ Kashkari zavrtel hlavou. „Tak aký bol Shropshire?“
Kashkari mal rovné, modro-čierne vlasy, olivovú pokožku, inteligentné oči a elegantné, aj keď trochu zachmúrené ústa/pery. Bol neobyčajne krásny.
„Studený a mokrý po väčšinou,“ odpovedala Iolanthe, dochádzajúc k záveru, že také počasie bolo na jar u severoatlantických ostrovov vždy prijateľné. A potom, spamätávajúc sa dodala: „Samozrejme som, ale strávil celý čas vnútri, privádzajúc domácu k šialenstvu.“
„Ako bolo v Derbyshire?“ spýtal sa princ Kashkariho, meniac tému ďalej od Archera Fairfaxa.
Iolanthe si vydýchla. Bola to obdivuhodná predvídavosť z princovej strany, spraviť Fairfaxa niekým, kto strávil väčšinu života v zahraničí: ľahko sa tak dala ospravedlniť akákoľvek neznalosť Británie. Ale bolo to číre šťastie, že si spomenula na Shropshire. Akokoľvek neznalý Anglicka, stále by mal vedieť, kde žije.
„Prial by som si, aby bolo medzi semestrami dosť času, aby som šiel späť do Hyderabadu. Derbyshire je krásny, ale život v dedine sa po čase rýchlo zunuje,“ odpovedal.
„Ešteže si teraz späť v škole,“ povedal princ.
„Pravda, škola je viac nepredvídateľná.“
„Skutočne? Pre mňa je škola predvídateľná a tak to mám rád,“ povedal Wintervale. „Na to by sme si mali pripiť. Na školu, nech je vždy čímkoľvek, čím chceme, aby bola.“
Čaj bol pripravený. Wintervale vyhnal mladších poskokov a sám nalial svojím hosťom.
Štrngli si. „Na starú dobrú školu.“
Čaj doma bol väčšinou podávaný s kúskami sladkého pečiva. Ale tu bol stôl obťažkaný vajíčkami, párkami, fazuľami a toastami – jedlo samo o sebe. Iolanthe dúfala, že to znamenalo, že sa chlapci sústredia na jedlo. Ak sa budú pýtať ešte viac, nakoniec sa prezradí.
„Uisti sa, že sa dosť naješ,“ povedal Wintervale. „Potrebujeme, aby si bol pripravený na kriket.“
Aký kriket? Kobylka? (poznámka: cricket je šport, ale aj cvrček)
„Ach, som tak pripravený ako len môžem byť.“
„Skvelé,“ povedal Wintervale. „Zúfalo potrebujeme dobrého nadhadzovača.“
Čo? Aspoňže od nej nechce, aby definovala čo to nadhadzovač vôbec je. Len jej ponúkol ruku. „Na sezónu, na ktorú sa len tak nezabudne.“
Potriasla mu rukou. „Na sezónu, na ktorú sa len tak nezabudne.“
„To je elán,“ povedal Kashkari.
Princ ale už tak nadšene nevyzeral. Do čoho sa to práve navliekla? Ale než ho mohla vziať na stranu a spýtať sa, Kashkari pre ňu už mal ďalšiu otázku.
„Neviem prečo, Fairfax,“ povedal „ale mám akosi problém spomenúť si ako si si vôbec tú nohu zlomil.“ Žalúdok jej spadol. Ako sa takej otázke dokáže vyhnúť?
„On-„ naraz začali princ a Wintervale.
„Pokračuj,“ posmelil princ Wintervala a Iolanthe sa napila, snažiac sa nevyzerať príliš úľavne. Samozrejme, že jej princ pomôže.
„Vyliezol na strom na okraji ihriska a spadol. Princ ho sem musel niesť, že, Veličenstvo?“
„Áno,“ súhlasil „a Fairfax celú cestu reval ako baba.“
Plakala, čo? „Ak som reval, tak len pretože si bol tak úbohý. Vážim sotva osem kameňov, ale jeden by si myslel, že som slon, podľa toho ako Jeho Veličenstvo stonal „Ó Fairfax, už nemôžem.“ „Ó Fairfax, nohy sa mi menia v puding.“ „Ó Fairfax, kolená mi zlyhávajú. A drvíš mi moje jemné prsty na nohách.“
Kashkari a Wintervale sa zasmiali.
„Ešte stále ma bolí chrbát,“ povedal princ. „A vážil si asi toľko ako Kameň Giblartáru.“
Ich výmena bola takmer flirtujúca, ale nemohla si nevšimnúť, že aj uprostred všeobecného veselia zostával princ sám a keby ho nikdy nestretla, považovala by ho za náladového. Premýšľala prečo bol tak sám, keď bol medzi priateľmi.
A v zapätí si uvedomila, že to ona. Ona je ten dôvod. Ona je jeho veľké tajomstvo.
A teraz bolo to tajomstvo ich oboch.
Iolanthe po ňom blyskla úsmevom. „Na čo sú priatelia, princ?“



„Prepáč, že som ti nepovedal o tom, že Wintervale je Exil,“ povedal Titus. „Je vlastne elementálny mág, ale akýkoľvek nemág so zápalkami dokáže vyprodukovať lepší oheň než on.“
Boli len kúsok od domu, pri brehoch hnedej a tichej Temže. Titus na rieke vesloval už roky – to opakovanie, potenie a dobrá, čistá únava mu vždy krásne utíšili myseľ.
Eton nebol vždy najpríjemnejším miestom – veľa chlapcov malo problém nájsť svoje miesto v hierarchii a boli tu starší, ktorí hrubo zneužívali svoju moc, ale pre neho bola škola so svojimi prefukovanými učebňami, náročným športom, tisícom chlapcov a dokonca aj agentmi Atlantis – to najbližšie k normálnosti ako sa kedy dostal.
„Sú tu aj iní mágovia?“ spýtala sa.
Deň utekal. A rovnako utekali aj oblaky, zanechávajúc za sebou len čistú oblohu teraz súmračne modrej farby až na západný horizont, ktorý stále žiaril poslednými uhlíkmi západu slnka.
„Okrem Wintervala len agenti Atlantis.“
Po odchode z Wintervalovej izby bola takmer nadšená od úľavy, ale táto pripomienka všade prítomnosti Atlantis ju zvážnela – sklonila oči, nahrbila plecia – zdalo sa, že sa priamo pred očami zmenšuje.
„Bojíš sa?“
„Áno.“
„Zvykneš si,“ povedal princ, ale nebola to pravda – on si nikdy nezvykol, len sa naučil pokračovať aj napriek tomu.
Iolanthe sa zhlboka nadýchla, odtrhla list z vŕby a zrolovala ho do zelenej tuby. Jej prsty boli štíhle a jemné – veľmi dievčenské.
„Wintervale ti hovorí Vaše Veličenstvo a nikto ani okom nemihne. Všetci vedia kto si?“
„Wintervale áno. Ale pre všetkých ostatných som len nepodstatný germánsky princ z Rodu Saxe-Limburgov.“
„Existuje taký rod?“
„Nie, ale ktokoľvek o tom mene počul ju môže nájsť na mape a v historických knižkách ako Pruskú provinciu – regentov hlavný mág sa o to postaral.“
„Je to vysoko nelegálne proti kúzlo, že?“
„Potom nikomu nehovor, že to je tiež spôsob ako som tu spravil miesto pre Archera Fairfaxa.“
Toto vyhlásenie mu vyslúžilo dlhý pohľad, napoly schválenie, napoly nepokoj.
Zastavili na kraji rieky. Voda bola len tmavými vlnami s párom červeno zlatých škvŕn.
„Temža. Tí z nás, ktorí nehrajú kriket na nej veslujú.“
Myslel si, že sa spýta čo je presne kriket, ale len pomaly prikývla.
„Na opačnom konci je zámok Windsor, jeden z kráľovniných domov,“ dodal.
Na chvíľu sa pozrela na juh, na opevnenia lemujúce horizont. Mal silný pocit, že ho počúva len napol ucha. „Deje sa niečo?“ spýtal sa.
Znovu na neho pozrela, v jej očiach neochotný obdiv. Málokedy sa zaujímal čo si o ňom kto myslí, ale pri tomto dievčati, ktoré ho tak pozorne a nenápadne pozorovalo, ktoré bolo tak citlivé ako schopné...
„O mojom opatrovníkovi sme už hovorili, že?“
Jej rozhodnutie zdôveriť sa mu ho potešilo – a podivne ho znervóznilo. „Áno, v hoteli.“
Pustila list vŕby do rieky a on sa v malom víre zakrútil. „Posledné roky som z neho bola veľmi frustrovaná. Bol veľmi sľubný akademik. Ale potom začal robiť jednu príšernú chybu za druhou a stal sa nikým uprostred ničoho. A dnes som sa dozvedela, že pred štrnástimi rokmi, aby ma udržal nažive, odovzdal niektoré zo svojich najdôležitejších spomienok strážcovi pamäte. A odvtedy žil bez udalostí, ktoré ho dostali tam, kde je.“
Titus si len ťažko dokázal predstaviť ako mohol toľko rokov vôbec fungovať. Bolo všeobecne prijaté medicínou, že nebolo zdravé, zbaviť sa spomienok na dlhšiu dobu. Po rokoch myseľ začne stratené spomienky loviť a stane sa z nich posadnutosť.
„To bol pravdepodobne dôvod, prečo sa obrátil na merixidu,“ pokračovala. „Teraz keď o tom tak uvažujem, všetky tie voľby, ktoré ho stáli kariéru a rešpekt – musel sa snažiť, aj keď podvedome, prinútiť strážcu pamäte, aby zasiahol.“
Zdvihla zo zeme kamienok a myknutím zápästia ho odhodila. Kamienok zo štyri razy poskočil na hladine rieky, než zmizol po jej prúdmi. Sledovala rieku ešte chvíľu, ale potom narovnala ramená a vyrovnala sa do svojej plnej výšky, akoby prišla k dôležitému rozhodnutiu.
„Môj prípad je samozrejme iný. Moje spomienky sú úplné. Ale ako on, aj ja som v tme. A ja nechcem byť.“
„Nechával ťa v tme?“
Zahryzla si do pery. „Prosím, pochopte. Som neuveriteľne vďačná za všetko, čo ste pre mňa spravili a keby som bola lepšia osoba, nechala by som sa viesť vďačnosťou a len ňou. Ale musím sa spýtať: prečo? Prečo ste toľko riskoval? Prečo odporujete Inkvizítorke? Prečo ste do toho vôbec zapletený?“
Za svoje otázky sa hanbila – nohami šúchala o mäkkú zem brehu, najnepokojnejšia ako ju kedy videl – ale aj tak bol jej hlas opatrný.
Výmena, ktorú po nej mal žiadať, sa mu vždy zdala spravodlivá a jednoduchá. On by mága udržal nažive a na oplátku mu on poskytne svoju obrovskú silu, ktorú potreboval. Ale bude to tak vidieť ona?
Možno by mal na vyjednávanie využiť jej opatrovníka – sama Inkvizíciu neinfiltruje. To nemohol ani on, ale to zase nevedela. On však áno. Klamal z nutnosti – dokáže klamať jej, vediac, že môže žiadať jej život na oplátku?
Fakt, že neodpovedal okamžite Iolanthe znepokojil. Prešla si rukami do vlasov, len aby ich prekvapene odtiahla, akoby zabudla, že väčšina jej vlasov bola odstrihnutá a zničená. Jemne potriasla hlavou, oči zadumané. Titus na ňu uprene pozeral, na toto dievča, ktoré už nikde nikdy nebude v bezpečí.
Nie. Nebude klamať. Nie jej. Od teraz to budú len oni dvaja proti svetu, aliancia, ktorá definuje zbytok jeho dní na tejto zemi.

A jeho jediná šanca na niečo skutočné a zmysluplné.

9 komentářů: