čtvrtek 11. května 2017

Horiaca obloha - 6. kapitola 2/2


Dom pani Dawlishovej bol postavený zo zvetraných červených tehál, jeho obrysy hladké a pevné. Nad prízemím, za oknom na južnom konci stál princ, sledujúci ju. Sledoval ju, aj keď sa vyzliekala takmer do naha? Predstavovala si to alebo si na ňu po tom pozeral inak? Spodok jej brady, miesto kde sa jej omylom dotkol, sa jej pri tej myšlienke znova rozhorel.
V tichom pozdrave zdvihol ruku a zmizol.

Zrazu si pripadala odhalená. Myslela si, že jej predošlý život bol krehký a v skutočnosti bola chránená, jej bezpečie draho vykúpené Majstrom Haywoodom.
Musí zostať v bezpečí, aj keby len preto, aby jeho obeta nebola márna.
Predtým pršalo – všetko bolo premočené. Na mokrú krajinu svietilo vlhké svetlo. V pozadí sa črtala budova vyššia než jej okolie – škola? A ešte ďalej v druhom smere sa vzpínal tieň niečoho čo vyzeralo ako zámok.
Nezdalo sa, že by boli v meste – bolo tu príliš stromov a trávy a oblohy. Nezdalo sa ale ani, že by boli v izolovanom vidieku. Boli tu aj iné domy. Po neďalekej ceste drkotali kočiare ťahané – boli to – prižmúrila oči – áno, kone. Skutočné kone bez krídiel alebo rohov na čele, kopytá mokro klopotajúc. Nemohla si pomôcť úsmevu, pohľad jej pripomínajúc obrázkové knižky, ktoré ako dieťa milovala, príbehy o nemagických deťoch, ktoré nemali na svojich dobrodružstvách nič než fantáziu a meče, jedinými spoločníkmi ich verné kone.
Koče boli čierne a zatvorené, niektoré zo zatiahnutými závesmi. Chodci v čiernych, hnedých a vyblednuto fádnych modrých šatách boli načisto pohltení vlastnými životmi, neuvedomujúc si, že medzi nimi bol mág utečenec prenasledovaný plnou silou jednou z najväčších ríš na zemi. Táto myšlienka bola takmer upokojujúca, aspoň jej nikto nevenoval pozornosť.
Vánok jej takmer odvial klobúk a tak ho zovrela a vykročila. Jej nové oblečenie sa nepohybovalo najlepšie – príliš veľa vrstiev, obmedzujúci strih, neprispôsobivý materiál. A bez vlasov sa cítila podivne ľahká, takmer bez tiaže.
Vážne a snažiac sa nevyzerajúc ako cudzinec stúpila na chodník, len aby bola okamžite odchytená špinavým chlapcom neurčeného veku, ktorý vo vzduchu mával potlačeným papierom. Iolanthe odskočila, pripravená zutekať na opačnú stranu.
„Viac o pohrebe Johna Browna! Chceš o ňom vedieť, kámo?“
„Hm... “ Chcela?
„Prečítajte si všetko o smútku Jej Veličenstva. Len za peny.“
Znovu chytila dych. Noviny, to je to čím chlapec mával – noviny, v Doméne už dlho nepoužívali skutočný papier. „Bohužiaľ. Nikdy ma moc nezaujímal,“ povedala pravdivo.
Chlapec pokrčil ramenami a pokračoval v predávaní svojho tovaru ďalej po úzkej ulici, ktorú obopínali z oboch strán tesne poukladané tehlové domy so šikmými slamenými strechami. Zastala pred prednými dverami domu Pani Dawlishovej, čiernemu skromnému domu s klenutým vchodom. Tak, zvládla to. Teraz už len zapôsobiť ako chlapec.
V najbližšej budúcnosti.
Pod pozorným pohľadom Atlantis.

Titus sa zmenil do školskej uniformy vo vlastnej izbe. Ako vstúpil do chodby, otvorili sa dvere na Wintervaleovej izbe.
„Kedy si sa sem dostal?“ spýtal sa, prekvapený.
„Už dávnejšie,“ povedal Titus. „Bol som v izbe.“
„Prečo si sa nepridal ku mne a Kashkarimu?“
„Bol som v zlej nálade – narazil som na Inkvizítorku. Ani ty nevyzeráš potešene. Čo sa deje?“
„Matka. Musel som ísť domov.“
Titus sa spýtal očividné. „Neodchádza do Aix-les-Bains hneď ako sa sem vraciaš?“
„Baden-Badenu tentoraz, ale ešte neodišla. Našiel som ju v podkroví v jednom z jej stavov. Stále hovorila, že niekoho zabila a že tentoraz jej Anjeli neodpustia. Skontroloval som dom od hora nadol: nič. Ak niekoho skutočne zabila, myslel by si si, že nájdem aspoň telo.“
Nebolo ľahké byť synom Lady Wintervale. Bola nepravidelne šialená. Niekedy takmer neustále šialená.
„Je stále doma?“
„Zostane s Alhambramovcami.“ Winterval si buchol hlavu o stenu za sebou. „Za to môže Atlantis/Atlantis jej to spravilo. Kedy nás povedieš k ich zosadeniu?“
Titus pokrčil ramenami. „To ty budeš musieť zorganizovať prevrat, bratranec. Keby som mohol, nebol by som tu.“
Klamať Lady Calliste a Inkvizítorke bolo absolútne potrebné – Titus bol hrdý, že pred nimi len zriedka hovoril pravdu. Ale klamať svojmu bratrancovi z druhého kolena, akokoľvek rovnako potrebné, mu vždy vadilo. Prial by si, aby Wintervale nebol tak dôverčivý.
„Prečo si myslíš, že sa snažím dostať do Sandhurstu?“ povedal Wintervale. „Briti bojujú neustále. Možno sa od nich môžeme niečo naučiť.“
Titus si tiež prial, aby Lady Wintervale netrvala tak prísne na tradícií, aby dieťa z jednej z najväčších kúzelníckych rodín študovalo pri dedičovi Rodu Elberon. Lady Callista bola spoločníčkou jeho matky a pozrite sa ako to dopadlo.
„Snaž sa nenechať zabiť v jednej z Britských koloniálnych vojen,“ povedal Wintervaleovi. „To by bol vrchol irónie.“
„Počul som niekoho povedať koloniálne vojny?“ povedal Kashkari, pridávajúc sa k nim, odetý vo svojej bezchybne čistej uniforme a uhladených čiernych vlasov. „Ešte ťa bolí brucho, Wintervale? Vyzeráš už lepšie.“
„Už som v poriadku,“ povedal Wintervale.
Nepredvídateľný mentálny stav Lady Wintervale a jej spoliehanie sa na svojho jediného syna znamenalo, že Wintervale si často musel vymyslieť náhle bolesti, aby mohol ísť do svojej – alebo si upratať v izbe – aby mohol použiť portál v skrini.
„Chcete čaj?“ Wintervale ho pozval ako bolo jeho zvykom.
„Prečo nie?“ povedal Kashkari.
„Za chvíľu sa k vám pridám. Myslím, že som z okna videl Fairfaxa. Len sa zájdem pozrieť, že to bol skutočne on.“
„Fairfax!“ vykríkol Wintervale. „Si si istý?“
„Ale ty z okna nevidíš na ulicu. Ako si ho mohol vidieť?“ spýtal sa Kashkari.
„Bol na trávniku. Kto vie? Možno sa chce znova zoznámiť s okolím.“
„Už bolo na čase,“ povedal Wintervale. „Potrebujeme, aby hral.“
„Ešte nemá silu v nohe,“ povedal Titus, vykročiac smerom k schodom. Kúzlo, ktoré vytvoril než prvýkrát vkročil do školy bolo dosť nepriestrelné: nikto nepochyboval, že Fairfax existoval11. Aj tak by mal prísť na prízemie prvý. Ostatní ju nespoznajú ako Fairfaxa dokiaľ ho niekto nahlas neosloví a to mohol spraviť len Titus. „Kto vie či bude stále dobrý v športoch po takom zranení?“
Wintervaleova druhá vášeň, hneď po snahe navrátiť barónstvou Wintervaleov ich pôvodnú slávu, bol kriket. Presvedčil seba – a slušné množstvo ďalších – že Archer Fairfax je najschopnejší zázrak kriketu a jeho návrat posunie domáci tým k školskému poháru.
„Zvláštne. Bol preč len tri mesiace a už si nemôžem spomenúť ako vyzerá,“ povedal Wintervale.
„Šťastlivec,“ povedal Titus. „Fairfax je jeden z najškaredších típkov akého som kedy stretol.“
Kashkari sa ticho zasmial, doháňajúc Titusa. „Poviem mu, že si to povedal.“
„Nech sa páči.“ povedal Titus.
Dom pani Dawlishovej, aj keď okupovaný prevažne mužskými nájomníkmi, bol vyzdobený podľa jej vkusu. Tapeta pri schodisku bola ružovo-slonovinová. Všade na stenách viseli vyšívané sedmokrásky a hyacinty, vstupná hala mala makovými kvetmi pokryté stoličky a závesy zo zeleného mušelínu spolu s malým stolíkom s vázou oranžových tulipánov a nad tým starožitné zrkadlo – chlapci boli povinní prezrieť sa v ňom než odišli, aby svojím vzhľadom nepošpinili meno pani Dawlishovej.
Titus bol ešte na schodoch, keď Fairfax vstúpil do haly, štíhla, dostatočne vysoká postava s jasne rozoznateľnou uniformou Etonského staršieho žiaka. Bola príliš, príliš pekná: jej oči, široké, s dlhými mihalnicami, jej koža až príliš hladká, jej pery červené a plné a kričiac dievčenskosťou.
Uvidela ho a s úľavou sa usmiala. Jej úsmev bol najhorší: zdôraznil lícne jamky, o ktorých ani nevedel, že ich má.
Obliala ho hrôza. Každú chvíľu niekto zakričí: Čo tu to robí dievča? A keďže každý poznal Fairfaxa ako jeho najbližšieho priateľa, nebude agentom na Etone trvať dlho, než si dajú dve a dve dokopy a rozhodnú, že vo veci je viac než len prezliekanie sa za opačné pohlavie.
„Fairfax,“ počul sám seba hovoriť – jeho hlas sa sotva triasol. „Mysleli sme si, že sa už nevrátiš.“
Takmer okamžite sa ozval Kashkari: „Dobrota, to si ty Fairfax!“
„Vitaj späť, Fairfax,“ zahučal Wintervale.
S každým opakovaním jej mena prišlo viac chlapcov a pridali sa k „Pozrite, Fairfax je späť!“
Pri pohľade na toľko chlapcov jej úsmev povolil. Nepovedala nič, ale pozrela sa z tváre na tvár, jej ruka na kufri stiahnutá v päsť. Titus nemohol dýchať. Osem rokov žil s neustálym pocitom pomaly vriacej paniky. Ale do tohto momentu nikdy nepoznal skutočnú hrôzu. Vždy sa spoliehal na seba – teraz všetko záležalo na nej.
Poďme, Fairfax, ponúkol ju popod nos. Ale vedel, že to bolo príliš. Pustí kufrík a utečie. Vypustí peklo na zemi – osem rokov práce vyhodené, smrť jeho matky márna.
Odkašlala si a zaškerila sa, jej úsmev namyslený, krivý. „Je fajn zase vidieť tie vaše škaredé tváre.“
Jej hlas. Prechádzajúc z jednej katastrofy do druhej si ho nevšímal. Ale teraz ho počul, po prvýkrát: bohatý, nízky, jemne chrapľavý.
Ale bol to jej úsmev, viac než hlas, ktorý mu upokojil srdce. Arogancia v jej úsmeve sa nedala pomýliť s ničím iným než výrazom šestnásťročného chlapca, ktorý nikdy neochutnal porážku.
Wintervale svižne prebehol zvyšok schodov a potriasol jej rukou. „Ani trochu si sa nezmenil, Fairfax, okúzľujúci ako Jeho Veličenstvo. Niet divu, že vy dvaja ste boli vždy nerozluční.“
Pri jeho oslovení zdvihla obočie. Wintervale vedel, kto Titus bol, ale pre zvyšok školy bol Titus bezvýznamný kontinentálny princ.
„Nepodporuj ho, Wintervale,“ povedal Titus. „Už tak je neznesiteľný.“
Pozrela sa na neho úkosom. „To hovorí ten pravý.“
Wintervale zapískal a tľapol ju po ramene. „Ako je na tom noha, Fairfax?“
Wintervaleove tľapnutia by mohli zlomiť mladý strom, ale dokázala sa nesklátiť. „Ako nová.“
„A tvoja latinčina? Stále tak hrozná ako tvoja hra?“
Všetci sa dobromyseľne zaškerili.
„Moja latinčina je v pohode. To moja gréčtina je tak príšerná ako tvoje milovanie,“ pohotovo odvetila. A všetci vybuchli v hurónsky smiech, vrátane Titusa, ktorý sa zasmial z čistého šoku – a úľavy.
Bola dobrá.
Vlastne, bola brilantná.



9 Trvalo viac než 50 rokov po objavení premiestňovania než všeobecná magická populácia prijala fakt, že to nie je všeobecná schopnosť. Pred tým sa verilo, že so skorým a lepším tréningom a dostatkom pomôcok sa každý mág môže naučiť premiestňovať. Nervózni rodičia dávali učiť deti aj tri roky staré na hodiny premiestňovania, zo strachu, že ak začnú neskôr, vyrastie z nich enus – vták neschopný letu – terč posmechu svojich rovesníkov. Medicína tých dní zaznamenala mnohé prípady nebezpečných predčasných pôrodov mamičiek, ktoré sa pustili do príliš veľa premiesťovania v pokuse naočkovať tento proces do myslí nenarodených detí.
Ale než spoločnosť mohla hromadne prijať, že premiestňovanie nie je možné pre každého mága, muselo byť najprv prijaté, že tí, ktorí sa mohli premiestňovať často sa nemohli premiestňovať ďaleko. V prvých rokoch nadšenia boli všetci presvedčení, že sa im dosah bude zlepšovať, dokiaľ budú cvičiť. Keď boli títo pionieri zastavení vlastnými limitmi, pripísali to neskorému začiatku a nedokonalému pochopeniu princípov – a povzbudzovali ďalšie generácie, aby sa snažili viac, študovali usilovnejšie.
Najpresnejšie dáta dnešného dňa naznačujú, že medzi 75 až 80 percentami dospelej populácie sú schopní sa premiestňovať. Z nich, viac než deväťdesiat majú jednorazový dosah menej než dvadsaťpäť kilometrov. A len štvrtina  nich znesie nadväzné premiestňovanie – zbytok musí čakať aspoň dvanásť hodín, než sa môže pokúsiť o ďalší prenos.
Čo viac, dnes je už známe, že premiestňovanie zhoršuje účinky zdravotného stavu. Mamičky v očakávaní, zranení, starší a zotavujúci sa zo závažnej choroby by sa mali premiestňovaniu vyhnúť. V špeciálnych prípadoch boli zaznamenané prípady kedy premiesťovaniu spôsobilo závažné následky pre inak zdravých jedincov.
- Z knihy Mágova Príručka Starostlivosti o Dom k Zdraviu a Šťastiu

10 Potrebujete paličku? Krátka odpoveď je/V krátkosti nie, nepotrebujete. Kúzla k fungovaniu potrebujú len úmysel a akciu a bolo nezvrátiteľne preukázané, že len vysloviť zaklínadlo, ticho alebo nahlas, sa považuje za akciu.
Prečo teda stále používame paličky? Jedným z dôvodov je dedičstvo: používali sme paličky tak dlho, až sa zdalo takmer neslušné prestať. Druhým je zvyk: Mágovia sú zvyknutí a lipnú na svojich paličkách. Z praktickejšieho hľadiska, ale palička fungovala ako zosilňovač. Kúzla sú tak silnejšie a efektívnejšie – čo je dostatočným dôvodom samo o sebe, aby si človek našiel takú, ktorá mu sedí.
- Z knihy Umenie a Veda Mágie: Pre stredne pokročilých / začiatočníkov (A Primer)

11 Ovplyvňujúce kúzla tu nebudeme veľmi spomínať, keďže sú príliš pokročilé pre rozsah tejto knihy a čo je ešte dôležitejšie, sú nelegálne.
Elixíry lásky sú najčastejšie nesprávne považované za najlepší príklad Ovplyvňujúcich kúziel. Ich efekt ale, akokoľvek silný, je dočasný. Pôsobenie ovplyvňujúcich kúziel je však polo-trvalé až trvalé a nesnažia sa ovplyvniť pocity a krátkodobé správanie, ale subjektívnu pravdu. Inými slovami, sú spôsobom mätenia informácií.
Našťastie, nie je ľahké ich uskutočniť. Ak je pán Lepkavé prsty známy ako zlodej, žiadne ovplyvňujúce kúzlo to nezmení. Taktiež nepomôže nikomu už podozrivému z klamstva. Sú efektívne len keď: po prvé je zamýšľané na nevedomé obete alebo za druhé informácia, neodporujúca už isté fakty.
- Z knihy Umenie a Veda Mágie: Pre stredne pokročilých / začiatočníkov (A Primer)


10 komentářů:

  1. Wow, jsem zvědavá, jak si Iola povede v roli chlapce, ale zatím se jí to fakt daří dobře :). Díky za překlad a těším se na pokračování :)

    OdpovědětVymazat
  2. Tak to sem fakt zvědavá, díky moc :D

    OdpovědětVymazat
  3. Ďakujem za ďalšiu kapitolu:)

    OdpovědětVymazat
  4. Moc děkuji za pokračování. Katka

    OdpovědětVymazat
  5. Srdečná vďaka za preklad i korektúru...:-);-)

    OdpovědětVymazat
  6. Moc děkuji za překlad a korekturu

    OdpovědětVymazat
  7. moc děkuji za překlad :)

    OdpovědětVymazat