pondělí 8. května 2017

Horiaca obloha - 6. kapitola 1/2


Titus otvoril dvere vodného šatníku, vhodil do neho disk nie väčší ako minca a zatiahol za šnúrku, aby ho spláchol.
„V ako veľkých problémoch sme?“ spýtala sa slečna Seabournová za ním, hlas neistý, ale bolo jej ku cti, že neukazovala žiadne známky hystérie.
„Sledovali ma.“

Lady Callista. Teraz si spomenul: než odišla, dotkla sa mu ruky. A on sa príliš ponáhľal než, aby si to všimol. Ak by mali šťastie – tak ako doteraz – budú mať jej posluhovači ťažkosti s naháňaním disku na svojej ceste v Londýnskej kanalizácií. Ale šťastie im došlo. Vonku a za presklenými dverami vedúcimi na úzky balkón, zdvihla vlna mrmlania.
Princ pokynul slečne Seabournovej a ona prišla. Bez zaváhania. Čo viac, už mala v ruke nielen svoj batoh, ale aj jeho kufor, ktorý pustil vo svojej snahe zbaviť sa disku.
Zatiahol ju do laboratória, zavrel dvere a počúval. Príliš skoro sa z apartmánu ozvali kroky.
„Čo s vašimi kúzlami proti narušiteľom?“ zašepkala.
„Tie boli pre ne-mágov.“ Anonymita apartmánu bola jeho najlepšia obrana proti Atlantis.
Jeho agenti ani teraz nenájdu nič čo by mu patrilo – na to si vždy dával obrovský pozor. A zložený priestor tiež nevypátrajú tak ľahko. Aj tak, bezpečnosť apartmánu bola nenapraviteľne kompromitovaná.
“Exstinguatur ostium,” povedal, ničiac spojenie, ktoré s ním laboratórium malo. Nateraz boli v bezpečí. Ale čo by sa stalo, keby už odišiel? Áno, bola na pozore. Utiekla by do laboratória. Nebola by ale schopná zničiť spojenie a v čase kedy by sa vrátil, po večierke v škole, agenti Atlantis by sa už mohli vlámať dovnútra.
„Ospravedlňujem sa.“ Slová ho pálili v hrdle. „Mal som... “ Prvý deň a on ju už takmer stratil. „Mal som si to zariadenie všimnúť, než som odišiel z Domény. Myslel som si, že som sa pripravil na každú komplikáciu, ale nerátal som so svojou vlastnou nedbalosťou.“
Bola napätá, hánky okolo paličky biele, ale ovládala sa a zdalo sa, že ich rýchly ústup zvláda lepšie než on. „Ako ste vedeli ako sa pripraviť na čokoľvek?“
„Proroctvá – o ich presnosti som nikdy nepochyboval.“ Vytiahol pre ňu stoličku. „Sadni si.“
Sadla si, ukazujúc viac emócií, než od nej dovtedy videl, držiac si oboma rukami hlavu. „Keď som sa ráno zobudila, nezáležalo na mne nikomu okrem mňa. Keby sa tak nič nezmenilo.“
„Šťastena sa sotva stará o vôľu smrteľníkov.“
„To som pochopila.“ Tvár stále sklonenú, pokračovala: „Prosím nenechajte ma zdržovať vás od návratu do školy.“
Dalbert bol povinný zaznamenať čas Titusovho odchodu z Domény a tak Inkvizítorka a jej agenti vedeli, kedy by mal Titus prísť – a už teraz meškal. Ale nemohol tu dievča jednoducho nechať, bez jedla alebo vody, bez kúpeľne, kde jediné miesto na ležanie a odpočinok bola lavička.
Odhrnula si vlasy z tváre. Použila hotelom nachystané hruškové mydlo s jemnou vôňou anglickej čistinky. A miestnosť bola malá, stáli celkom blízko seba. Na moment bol úplne rozptýlený jej vôňou – a vlnami jej stále mokrých vlasov.
Už ju niekde videl. Ale kde?
Vzhliadla, oči tmavé ako atrament. „Už nemusíte ísť?“
„Nemôžem ťa tu nechať.“
Laboratórium malo dva východy. Jeden viedol na Miss Hnevu v Škótských Výšinách, kde chodil v teplejšom počasí, druhý do opustenej stodoly v Kente. Tak či tak by sa podvolil neodvrátiteľnému.
Otvoril šuplík a vybral skúmavku zeleného prášku.
„Zdá sa, že sa nakoniec budeme držať pôvodného plánu, slečna Seabournová,“ povedal. „Dúfam, že máte rada spoločnosť chlapcov.“
Stodola bola viac menej rovnaká ako keď ju Titus naposledy videl. Spadnuté trámy, chýbajúce dvere, škvrny šedej oblohy presvitajúce cez deravú strechu, na dlážke mláky vody. Nos mu napadla vôňa hnijúceho dreva a starodávnej špiny.
Stuhnutý vánok sa rozkýval, odvievajúc jej vlasy na tvári. Vyzerala rozcuchane, akoby sa práve vykotúľala z postele, teplo prikrývky jej stále uľpievajúc na pokožke. „Kde sme?“
Zavrel za sebou dvere laboratória a oni promptne zmizli – nechávajúc okupantov laboratória uväznených, ale zároveň nenechávajúc im možnosť nasledovať. „Juhovýchodné Anglicko.“
„Nemáte východ, ktorý by vás vzal priamo do školy?“
„V prípade, že by bolo laboratórium kompromitované, nechcem, aby sa dalo vystopovať späť ku mne. Môžeš sa premiestniť viac než raz za deň?“9
„Áno ale mám príliš veľký dosah. Nikdy som sa nepokúšala premiestiť ďalej než pár kilometrov.“
Vzal ju za ruku a vysypal jej do dlane malú kôpku zeleného prášku. „Toto pomôže. Musíme ísť vyše osemdesiat kilometrov, ale nepotrebuješ mať tak veľký dosah, keď sa len vezieš.“
Iolanthe prehltla pomocný premiestňovací prášok. „Máte osemdesiat kilometrový dosah?“
Mal štyristoosemdesiat kilometrový dosah, čo bolo prakticky neslýchané. Položila mu ruku na predlaktie a v ďalšom momente boli vo Fairfaxovej izbe. A buď bol jeho prášok neuveriteľne účinný alebo bol jej prirodzený dosah oveľa väčší než pár kilometrov, pretože ani sa nezohla v bolesti ani nezostala dezorientovaná. Jednoducho sa ho pustila a pozrela sa naokolo, akoby len vyšli pár schodov a prešli dverami.
V dome žilo tridsaťpäť študentov, vo veku od trinásť do devätnásť. Mladší žiaci mali menšie izby na horných poschodiach. Starší študenti mali výhodu väčšieho a lepšieho ubytovania hneď nad prízemím. Fairfaxova izba, ako u ostatných starších žiakov, bola dva a pol na tri metre, vybavená písacím stolom so stoličkou pri ohnisku, poličkami pri okne s knihami na vrchu a rôznym vybavením dole, skriňou a stoličkou navyše pri dverách .
Na modro vytapetovanej stene visel oválny obraz kráľovnej Viktórie, vyzerajúc napuchnuto a nesúhlasne, po zbytku miestnosti boli porozmiestňované fotografie a obrazy Afriky: vlnité duny, pasúce sa pakone, leopard pri napájadle a okrúhly slamený príbytok pri strome.
Vykreslil zvukotesný kruh. „Vitaj v Etonskej Univerzite. Sme v dome pani Dawlishovej. A toto je tvoja izba.“
„Kto je pani Dawlishová? A prečo tu mám izbu?“
„Chlapci v Etone žijú v rezidenčných domoch – tento vedie pani Dawlishová. Máš tu izbu pretože tu študuješ. Tvoje meno je Archer Fairfax a posledné tri mesiace si bol doma so zlomenou stehennou kosťou. Tvoja rodina má dom v Shropshire, ale väčšinu života si strávil v Bechuanalande – na území pri Kalaharskej Ríši.“
„Kde je skutočný Archer Fairfax?“ spýtala sa poplašene.
„Skutočný Archer Fairfax nikdy nebol. Keď už som tu musel byť, spravil som pre teba miesto – keď som myslel, že si chlapec.“
Zamračila sa. „A ľudia tu ma poznajú, aj keď som sem nikdy nevkročila?“
„Áno.“
„Pôsobivé,“ zamumlala.
Princ málokedy niekoho ohromil len sám o sebe – bol to skutočne závratný pocit.
„Musíme ti ostrihať vlasy,“ povedal náhle, nechcejúc, aby to vycítila.
Vydýchla. „Samozrejme.“
Stal si za ňu, vzal jej vlasy, zdvihol ich – boli hladké a prekvapivo ťažké – a kúzlom ich odstrihol pri zátylku. „Prepáč.“
„Zase narastú.“
Škoda, že ich bude musieť mať v blízkej budúcnosti stále krátke. Odstrihol zvyšok najlepšie ako mohol, nechávajúc ich dosť dlhé, aby nebolo vidieť jazvu na spánku. Nevyzerala úplne ako chlapec. Ale nebola tiež očividne dievča. Ostrihané vlasy pozbieral a zničil ich v nezapálenom kozube. Z šuplíku vytiahol Etonskú uniformu.
„Pripravili ste sa na všetko.“
„Ťažko. Keby som mal čo i len štipku predvídavosti, pripravil by som sa na dievča.“
Vo vízií jeho smrti sa ukázal po jeho boku chlapec smútiaci za jeho odchodom. Také ale bolo ich nebezpečenstvo – musia byť interpretované veštcom a tak mali vždy priestor pre ľudskú chybu. V tomto prípade bolo krátko-vlasé dievča zamenené za chlapca. A napriek všetkým Titusovým prípravám mal teraz pocit, že sa topil v neistote.
Zaklopal na niečo čo vyzeralo ako skriňa a naopak obrátená, úzka posteľ, ľakajúc ju. Z obliečok natrhal dlhé pásy bielej ľanovej látky, rýchlym kúzlom zašil okraje a podal jej ich.
„Na... zmenšenie postavy,“ povedal ako kúzlom opäť zašil okraje ďalšej plachty.
Ako inak nazvať niečo čo jej má opásať hrudník?
Odkašľala si. „Ďakujem.“
„Keď budeš hotová, oblečenie nie je tak zložité.“ Hovoril rýchlo, aby zakryl rozpaky. A predsa, pomyslel si, toto je len začiatok komplikácií s privedením dievčaťa do čisto chlapčenskej školy. „Gombíky na košeli idú do dierok. Všetko ostatné je ako by si očakávala.“
Otočil sa, aby jej poskytol súkromie. Za ním sa ozval mäkký zvuk vyzliekania, ale nebol žiadny dôvod na to, aby sa mu zrýchlil pulz. Nič sa nestane a teda sa k nej bude správať ako k ďalšiemu chlapcovi. Vlastne v záujme jej aj jeho  bezpečnosti o nej nebude ani premýšľať nijak inak ako o Archerovi Fairfaxovi, priateľovi zo školy.
A predsa pulz mu bežal akoby práve prešprintoval celé ihrisko. Potom vzhliadol a videl jej odraz v malom zrkadle na dverách. Stála k nemu chrbtom, nahá po vrch pyžamových nohavíc, hlavu sklonenú, premýšľajúc nad zaväzovacím pásom. Krivky jej tenkého krku, hladkosť jej chrbta, jej zužujúci sa pás – Titus mykol hlavou a zízal na stoličku.
Po niečom čo sa zdalo ako večnosť – večnosť, počas ktorej zabudol na všetko ohľadne toho, čo si budú agenti Atlantisu myslieť o jeho absencii – sa spýtala: „Ako mám ten zaväzovací pás udržať na mieste?“
 „Povedz Serpens caudam mordens. Je to jednoduché kúzlo – nepotrebuješ paličku.“
„Ani na prvýkrát?“
„Nie.“
„Dobre teda.“ Neznela presvedčene. „Serpens caudam mordens.“
Na dlhý moment bolo ticho. Princ už mal úplne zapamätaný lýrovitý tvar dosky na zadnej strane stoličky.
Serpens caudam mordens“ povedala znova. „Nefunguje to.“
Nebol čas, aby to skúšala. Zhlboka sa nadýchol a otočil sa. Čelila mu, držiac si kraje plátna okolo hrude. Sklonil pohľad, nad príliš voľnými pyžamovými nohavicami bol jej pás prudko zmenšený, jej pupok hlboký a perfektne okrúhly.
Pôvodne chcel prísť bližšie, ale rozmyslel si to. Zostávajúc na mieste povedal „Serpens caudam mordens.“
Látka sa viditeľne stiahla a ona tlmene zastonala. „Ďakujem. To je práve akurát.“
Jej hruď sa, ale takmer nezmenšila. „Ešte,“ povedal.
„Nie, už nie. Sotva môžem dýchať.“
„Si si istá, že je to dosť tesné?“
„Absolútne.“
Nemal by a predsa sa jeho oči sklonili k jej bruchu. Potom si uvedomil čo robí a vzhliadol len, aby ju videl začervenať sa. Prichytila ho.
Otočil sa späť k skúmaniu stoličky. „Skús sa pohnúť, či to drží.“
Keď ho znova zavolala, mala už na sebe bielu košeľu a čierne nohavice, ktoré jej podal. Ako sa dalo čakať, nesedeli jej a on sa hneď pustil do práce s rôznymi kúzlami. Rukávy košele potrebovali skrátiť, plecia zúžiť rovnako ako pás nohavíc, manžety zdvihnuté o tri centimetre – zohnal všetko väčšie, keďže bolo oveľa ľahšie zmenšovať než zväčšovať.
„Pokiaľ všetko ostatné zlyhá, ešte vždy sa môžete zamestnať ako krajčír,“ zamumlala, zatiaľ čo pred ňou kľačal na jednom kolene, uisťujúc sa, že nohavice sú rovnakej dĺžky.
„Mala by si vidieť moje čipky,“ povedal, „jemné ako pavučinka.“
Mäkko sa zasmiala. „Nevedela som, že máte zmysel pre humor.“
„Nie často,“ odpovedal s väčšou úprimnosťou než zvyčajne. Možno jej nebude musieť klamať ako klamal všetkým ostatným.
Vstal. Vesta mala vzadu popruhy a ľahko sa dala prispôsobiť, ale kabát potreboval zmenšiť otvory na ruky, ramená a pás. Ale to nebolo všetko. Košeľa potrebovala pripevniť golier a zaviazať kravatu a pretože Iolanthe nemala skúsenosti ani z jedným, oba jej nasadil.
Stáli nos pri nose, tak blízko až videl pulz na jej hrdle. Oblečenie voňalo od levanduľového vrecúška, ktorý dal do Fairfaxovho šuplíku. Jej dych sa mu obtrel o končeky prstov. Ako jej zatiahol golier, hánkami sa obtrel o spodok jej brady. Iolanthe si zahryzla do pery a niečo princovi utieklo zo svojho miesta: jeho koncentrácia.
Odstúpil: „Dovoľ, aby som priniesol topánky.“
„Koľko skúseností máte s krajčírskymi kúzlami?“ spýtala sa.
„Stovky hodín.“ A polku z toho času s dláždením. Zmenšil pár čiernych, kožených oxfordiek a podal jej tenký klasický oblý klobúk. „Tu v Anglicku nemôžete ísť nikde bez klobúka.“
 Bude vyzerať ako chlapec? Nebol si istý. Ale predpoklady sú mocné, ešte viac tak obrovský predpoklad. Prezrela sa v zrkadle na dverách, prispôsobujúc si uhol klobúka. Zrazu sa zvrtla.
„Áno?“
Otvorila ústa, len aby stisla pery dokopy. „Nič.“
Ale on vedel, čo si uvedomila: že ju mohol sledovať vyzliekať sa v zrkadle. Pozerali na seba.
Iolanthe sklonila pohľad a obrátila svoju pozornosť späť k zrkadlu. Princ prešiel k oknu, odhrnul záves na štrbinku a pozrel sa von. Mraky sa už rozchádzali, pár lúčov bledého slnečného svetla dosiahlo až na malú čistinku za domom. Okolo neboli žiadny iní chlapci ani služobníci – už bol takmer čas na čaj a všetci sa museli vrátiť dovnútra.
Postavila sa pri neho. „Premiestni sa za tie stromy,“ povedal jej. „Potom príď cez predné dvere. Stretneme sa v prednej hale.“
Nechcel ju spustiť z očí. Ale nebola iná možnosť: Fairfaxov návrat musel byť udalosťou nesúvisiacou so zmiznutím Iolanthe Seabournovej. Agenti Atlantis by boli podozrivejší, pokiaľ by vytiahol Fairfaxa z ničoho nič.
„A ostaní budú vedieť kto som?“
„Keď ťa oslovím, tak áno.“ Otočil sa k nej. „Viem, že je to moja vina, že si tu. Ale prosím buď presvedčivá – inak som sa pripravoval zbytočne.“
Pozrela na neho, jej pohľad napoly obdivný, spoly zmätený. „Veľa ste sa pripravili.“

Nemáš ani tušenie. „A preto ma nesklameš.“ Povedal princ, jeho slová modlitba ako aj príkaz.

14 komentářů:

  1. Skvělá kapitolka. Mám však takový nejasný pocit, že buď Iola něco vyvede nebo se Atlantis tak jako tak objeví. Každopádně, těším se na pokračování... :)

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Úprimne, ani nie =D ale stane sa niečo rovnako skvelé a niečo určite vyvedie, to by nebola ona keby nie, len nie práve v tejto kapitole =).

      Vymazat
  2. Srdečná vďaka za preklad i korektúru...:-);-)

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji za překlad. Bobo.

    OdpovědětVymazat
  4. Moc děkuji za kapitolu. Katka

    OdpovědětVymazat
  5. Doufám, že aspoň chvíli zůstanou na škole, určitě by bylo zajímavé sledovat dívku na Etonu ve Viktoriánské Anglii, díky za překlad

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Zostanú a bude to zábava, aj keď neviem ako moc pretože to je Viktoriánske Anglicko a ako moc len pretože je to Iolanthe, je mág a je to dievča na chlapčenskej škole =).

      Vymazat
  6. Moc děkuji za překlad a korekturu

    OdpovědětVymazat
  7. moc děkuji za překlad :)

    OdpovědětVymazat