čtvrtek 4. května 2017

Horiaca obloha - 5. kapitola


Premiestňovanie pre Iolanthe doteraz nikdy nebol problém, či už bola sama alebo šla s niekým. Ale toto premiestnenie bolo akoby ju drvili medzi balvanmi. Zavrela oči a prehltla výkrik bolesti. Na druhom konci zakopla, ale princ ju chytil.

„Ospravedlňujem sa. Vedel som, že premiestnenie môže byť problém, ale musel som ťa dostať hneď do bezpečia.“
Nemal by sa ospravedlňovať. Pokiaľ boli v bezpečí, na ničom inom nezáležalo.
Boli v akejsi predizbe. Bolo tu zrkadlo, konzolový stolík (úzky a vysoký stolík väčšinou používaný v chodbe, predsieni, v niektorých prípadoch aj v kuchyni), dvoje dvere a nič iného. Namieril paličku na dvere pred nimi a oni sa potichu otvorili, odhaľujúc izbu s tmavo-červenou tapetou, bledo-žltými stoličkami a veľkým, prázdnym roštom, za ktorými stála tepaná, železná stena s krútiacimi sa viničmi a zhlukmi hrozien.
Znovu ju zdvihol a doniesol ju ku sklápaciemu ležadlu. „Asi mám pre teba liek,“ povedal, pokladajúc ju dole. Prešiel do druhej izby k ďalším dverám. “Aut viam inveniam aut faciam.”
Buď cestu nájdem alebo ju spravím.
Dvere sa otvorili. Vstúpil do izby olemovanej skriňami a poličkami tak ďaleko ako len dovidela, boli na nich knihy, skúmavky, nádoby a fľašky, nástroje známe, aj exotické. Na dlhom stole v centre sedel v klietke kanárik ako aj dva kufre, jeden hnedý a druhý slabo červený.
Na chvíľu jej zmizol z dohľadu. Počula zvuk otvárania a zatvárania šuplíkov. Vrátil sa, sadol si k nej a jemne a opatrne jej vzal hlavu do ohybu ruky. Na jeho vlnenej košeli sa stále držal horký zápach smogu.
„Tá hmla,“ zamumlala, „je prirodzená?“
Bola dosť hustá, aby sa dala krájať nožom, alarmujúco žltá a odporná ako pomyje.
„Nie je za tím žiadna mágia, ale ani nie je úplne prírodná – je to následok anglickej industrializácie. Tu, toto by malo zmierniť následky premiestňovania.“
Princ držal nádobku s uhladeným, ako polnoc modrým práškom. Vzal ju za bradu, jeho prsty teplé a silné a naklonil modrý prášok jej do úst. Chuťou jej pripomínal morskú vodu.
„Na zadusenie nie je v skutočnosti liek, ale toto je dobré pre celkové zdravie.“
Ukázal druhú nádobku. Liek na celkové zdravie, strieborno-šedé guličky, chutili nečakane po pomarančoch. „Ďakujem, Vaša Výsosť,“ zamumlala.
Už ale kráčal preč, späť do miestnosti s poličkami.
„Čo je to za miestnosť, pane?“ spýtala sa.
„Moje laboratórium,“ odpovedal, otvárajúc šuplík.
„Čo tam robíte, ak sa môžem spýtať?“
„To čo sa v laboratóriu robí – elixíry, destiláty, odvary, také niečo.“
Praktické úlohy plnila v dedinskej škole Majstra Haywooda – tie boli v rôznej forme povinné dokým žiak nedosiahol štrnásť rokov. Ale mágovia si nerobili elixíry doma. Predávané destiláty a výrobcovia odvarov dostatočne plnili ich potreby. V skutočnosti, veľa domácností ani nemali potrebné nástroje na výrobu receptov, ktoré učila.
Bola to len princova excentrickosť, pre ktorú si vybavil pre seba celé laboratórium alebo niečo iné?
Princ vyšiel z laboratória a zavrel za sebou dvere. Bol vysoký a štíhly – nie tenký, ale pevne stavaný. Keď ho prvýkrát vo svojom skolabovanom stave videla, mal obyčajnú modrú tuniku a tmavé nohavice zastrčené do vysokých topánok. Bol to jednoduchý, dedinský odev, úplne iný ako komplikované róby aké mal na oficiálnych portrétoch.
Teraz mal na sebe čierny kabát s lovecky zelenou vestou, čiernymi nohavicami a silne vyleštené, kožené topánky – kabát mu sedel o niečo pevnejšie než ako to muži v Doméne nosili, nohavice naopak.
Pohľadom sa mu vrátila k tvári. Oficiálne portréty boli známe svojou nespoľahlivosťou. Ale v tomto prípade neklamali. Bol pohľadný – tmavé vlasy, hlboké oči, vysoké lícne kosti.
Na portrétoch sa vždy ironicky uškľaboval. Raz poznamenala smerom k spolužiakom, že sa zdal zlomyseľný – ten typ chlapca, ktorý by dievčaťu nepovedal len, že vyzerá ako tekvica, ale naschvál na ňu vylial pitie. Naživo sa zdal menej cynický. Jeho črty v sebe mali sviežosť, príťažlivú chlapčenskosť a – pokiaľ mohla vidieť – žiadnu zákernosť.
Ich oči sa stretli a jej žalúdok sa zachvel.
Bez slova otvoril za sebou znova dvere. Ale namiesto laboratória vkročil do niečoho, čo sa zdalo ako kúpeľňa. „Čo sa stalo s laboratóriom, pane?“
Zaznel zvuk tečúcej vody. „Je to zložený priestor, nie je súčasťou tejto hotelovej izby.“
„To je kde sme, v hoteli?“ Myslela si, z nejakého dôvodu, že boli na jednom z jeho menších pozemkov, loveckej chate alebo letnom sídle. Ďalší zvuk tečúcej vody.
„Sme niečo cez tri kilometre od miesta, kde si prišla z kufra.“
„Sme stále v Londýne?“
„Až veľmi.“
Teraz keď to spomenul, videla, že za zamrznutým sklom držiakov na svietniky horel skutočný oheň – namiesto svetelného elixíru. Všimla by si to skôr, keby nebola tak ustarostená. Vyšiel s uterákom. Kľakol si pred ňou a priložil jej ho mokrý k spánku.
„Och!“
„Prepáč. Teraz už je krv zaschnutá. Ale nemala by si potrebovať nič viac, než sa očistiť.“
Nepohodlie vydržala. „Vaša Výsosť, môžete mi prosím vás povedať, čo sa deje?“
Prečo tu bola? Prečo tu bol on? Prečo dnes zo všetkých dní sa všetko pokazilo?
„Neskôr. Bol by som veľmi zlým hosťom, ak by som ti neponúkol najskôr možnosť, sa okúpať.“
Zabudla v akom stave musí byť – špinavá a otrhaná.
„Vaňa sa napúšťa ako požiadaš. Budeš tam sama v poriadku?“
Opýtal sa dokonale oprávnenú otázku, berúc do úvahy, že ju musel doteraz nosiť. Aj tak, taká otázka...
„A pokiaľ by som nebola, pane?“
Okamžite toho ľutovala. Bola príliš drzá. A k svojmu panovníkovi, dokonca. Možno v poslednom čase nedostala príliš rodičovskej výchovy, ale stále sa považovala za lepšie vychovanú.
Poklepal operadlo stoličky „Potom hádam na teba budem musieť dozerať.“ V jeho tóne nezaznamenala nič, jeho výraz nezakolísal. A predsa sa vzduch medzi nimi napol. Zahriala sa.
„Takže, budeš v poriadku – alebo nie?“ spýtal sa princ.
Po prvýkrát si uvedomila, že jeho oči sú šedo-modré ako vzdialené kopce.
Teraz nemala inú možnosť než blafovať. „Som si istá, že budem v poriadku,“ odpovedala. „Ale pokiaľ vás budem potrebovať, pane, prosím neváhajte.“
Prešiel po nej pohľad panovníka. Už taký záujem od chlapcov videla. Ale jeho bol tak rýchly, že si nebola istá, či si ho nevymyslela. Potom naklonil hlavu, samá noblesa a formalita. „Som vám k službám, madam.“

Keď sa Iolanthe konečne pozrela do zrkadla, aj bez zaschnutej krvi sebou mykla. Vyzerala príšerne, tvár špinavá a poškriabaná, vlasy obalené prachom a omietkou, jej kedysi biela blúzka mala farbu starej handry.
Aspoň, že bola v bezpečí. Majster Haywood... srdce jej stislo. Jej intuícia mala pravdu: bola to jej chyba, že všetko v jeho živote sa pokazilo.
Umyla sa rýchlo. Potom sa obliekla do druhého oblečenia, ktoré jej princ poskytol – prezuvky, spodná bielizeň, modré flanelové tričko a pár ladiacich nohavíc, všetko pre chlapca o štyri centimetre vyššieho a o kameň a pol ťažšieho. Keď vyšla z kúpeľne, roztrhané oblečenie v ruke, čakal už na ňu v predsieni podnos s jedlom a v kozube oheň. Takže to bola pravda, krb v nemagickom svete nebol len na dekoráciu. Princ sa na ňu zvláštne pozrel, akoby ju videl po prvýkrát.
„Už sme sa stretli? Vyzeráš... povedome.“
Každý rok boli niektoré deti vybrané, aby sa s ním stretli, ale ona nikdy nebola medzi vybranými.
„Nie, pane. To by som si pamätala.“
„Prisahal by som... “
„Pravdepodobne si ma s niekým mýlite, pane.“ Natiahla ruku. „Váš prívesok.“
„Ďakujem.“ Potriasol hlavou, akoby na vyčistenie. Ukázal na jej odev. „Ak by ti to nevadilo, mali by sme ich zničiť – rád by som mal okolo čo najmenej dôkazov o tvojom pôvode mága ako je len možné. Tak isto aj obsah batohu. Je tam niečo čo si praješ ponechať?“
Pripomienka, že nebola tak v bezpečí ako by chcela. Nechápala ako dokázal princ zostať tak pokojný. Ale bola za jeho sebavedomie rada – menej sa bála.
Pokynul jej, nech si sadne a podal jej batoh. List Majstra Haywooda odložila nabok, prehrabávala sa oblečením a našla meštek s mincami, ktoré pred tým cítila – bolo to čisté cathayské zlato, platné v každej magickej ríši.
„Myslím, že má falošné dno,“ povedala, hmatajúc po švoch, prstami nahmatávajúc niečo okrúhle. Princ vytiahol kúzlo, ktoré elegantne odstránilo kryt prázdneho dna, odhaľujúc skrytú rúru.
Udivoval ju – nie ani tak kúzlo, aj keď bolo šikovné, ale jeho postoj. Jeho vyspelosť a nápomocnosť by ju neprekvapila, keby bol sirotou a musel sa od mladého veku spoliehať len sám na seba. Ale on musel byť jeden z najprivilegovanejších ľudí v Doméne a pritom tu bol, mysliac vždy o krok dopredu, vždy očakávajúc jej potreby.
„Ďakujem, pane,“ povedala.
Dokázal v jej hlase spoznať obdiv? Ona áno a cítila sa pre to trápne. Narýchlo sa natiahla po tubu, ktorá obsahovala zrolovanú tabuľku narodenia – rozpoznala zložito namaľovanú nočnú oblohu na vrchu zvitku. Do batoha vrátila list, peniaze aj tabuľku narodenia a všetko ostatné vzala do rúk.
„Môžem sa spýtať, prečo si privolala dnes ten blesk?“
Potrebovala som zachrániť prácu môjho opatrovníka a udržať si strechu nad hlavou.
„Snažila som sa opraviť dávku svetelného elixíru. Našla som v kópii Kompletné elixíry môjho opatrovníka poznámku, ktorá vravela, že neexistuje svetelný elixír, akokoľvek poškodený, ktorý by sa nedal opraviť úderom blesku.“
Prešiel ku krbu, ruky plné. „Kto ju napísal?“
„Neviem, pane.“
Jej zvyšok hodil do ohniska. “Extinguamini. Tollamini.”
Jej veci sa premenili na prach, ktorý sa vzniesol v stĺpe cez komín. Princ sa oprel lakťami o jeho obloženie a čakal kým stopy deštrukcie odídu. Bol samé dlhé, elegantné línie a ...
Uvedomila si, že na neho zíza spôsobom akým si nepamätala, že by sa kedy pozrela na kohokoľvek iného. Hneď sklopila pohľad. „Je to bizarná rada,“ povedal. „Blesk nehrá v robení elixírov žiadnu úlohu. Ako stará je tá kópia Kompletných elixírov?“
„Nie som si istá, pane. Môj opatrovník ho mal už od nepamäti.“
Vrátil sa k dverám laboratória, zopakoval heslo a šiel do vnútra. „Moja je prvá edícia. Publikovaná počas Rokov Milénia.“
Roky Milénia oslovovali tisíc rokov Rodu Elbernon – jeho rodu. Momentálne bol Rok Domény 1031, čo znamená, že kópia v Little Grind bola nanajvýš 31 rokov stará. Myslela si, že bol staršia. „Musíme zistiť, kto tú poznámku napísal, pane?“ My. Za použitie tohto slova sa cítila ešte trápnejšie. Predpokladala veľa spoločných úloh  so svojím panovníkom.
„Pochybujem, že by sme to dokázali, aj keby sme sa o to pokúsili,“ povedal princ. „Si už dosť v poriadku, aby si skúsila niečo zjesť?“
„Myslím, že áno.“ Jej žalúdok sa upokojil a bola vyhladovaná, keďže sa nedotkla obeda, ktorý jej pani Needles priniesla.
Nalial jej šálku čaju. „Ako sa voláš?“
Tak ju prekvapilo, že to už nevedel, že mu zabudla poďakovať za čaj. „Seabournová. Iolanthe Seabournová.“
„Rád vás spoznávam, slečna Seabournová.“
„Nech Šťastena dlho udrží vašu vlajku, pane.“
To je to, čo má poddaný povedať pri stretnutí s Majstrom Domény. Ale možno by si mala tiež kľaknúť. Pravdepodobne by sa mala ukloniť. Akoby jej čítal myšlienky, povedal: „Nemusíš sa obťažovať formalitami. A nemusíš mi stále hovoriť pane. Nie sme v Doméne a nikto nás nevyhreší za nedodržovanie kráľovskej etikety.“
Takže... je aj milostivý.
Stačilo. Nevedela ani čo sa stalo s Majstrom Haywoodom a tu bola, takmer hrdinsky uctievajúc niekoho koho sotva stretla. „Ďakujem pane – teda, ďakujem. A môžem vás obťažovať otázkou, Vaša Výsosť, čo sa stalo s mojím poručníkom, po tom čo som odišla?“
„Je vo väzbe u Inkvizítorky,“ povedal princ, sadajúc si oproti, ale ani potešenie z jeho spoločnosti nezmenšilo jej zdesenie. „Takže Inkvizítorka prišla?“
„Ani pol minúty po tom čo si odišla.“ Spojila si ruky. Stále ju šokovalo, že je v skutočnom nebezpečenstve.
„Nedotkli ste sa svojho čaju, slečna Seabourne. Smotana alebo cukor?“
Normálne mala rada čaj plný oboch, ale takto bohatý nápoj ju už nelákal a odchlipla si priamo zo svojho čierneho čaju. Princ k nej pritlačil tanier so sendvičmi. „Jedz. Skrývať sa pred Inkvizítorkou je ťažké. Musíš zostať silná.“
Odhryzla si z prekvapivo pikantného sendviča. „Takže ma Inkvizítorka chce.“
„Presnejšie povedané, Bane ťa chce.“6
Iolanthe sebou mykla. Nevedela si spomenúť, kedy sa prvýkrát dozvedela o Baneovi, oficiálny titul Lord Najvyšší Veliteľ Veľkej Ríše Nového Atlantis. Na rozdiel od Inkvizítorky, o ktorej ľudia hovorili, aj keby len šeptom, okolo Banea bolo podozrivé ticho.
„Na čo ma chce?“
„Pre tvoje schopnosti,“ povedal princ, najsmiešnejšia vec, akú jej kedy niekto povedal. „Ale Bane je už najsilnejší mág na svete.“
„A rád by ním aj zostal – čo je možné len s tebou,“ povedal. „Mimochodom, drvíš si sendvič.“
Prinútila sa rozovrieť tuhé prsty. „Ako? Ako s tým môžem mať čokoľvek spoločného?“
„Vieš aký je starý?“
Zavrtela hlavou a zdvihla si šálku k ústam, potrebujúc spláchnuť dole hrdlom sendvič premenený v jej ústach na suchú pastu, ktorú akosi nedokázala prehltnúť.
„Takmer dvesto. Možno aj viac.“
Iolanthe na neho zízala, čaj zabudnutý. „Môže niekto žiť tak dlho?“
„Nie prirodzenými cestami. Agenti Atlantisu sledujú ríše pod ich nadvládou pre neobyčajne silných elementálnych mágov. Keď takého nájdu, je tajne odvedený do Atlantisu a zmizne bez stopy. Neviem ako presne ich Bane využíva, ale nepochybujem, že ich používa.
Keby držala šálku silnejšie, ucho by sa odtrhlo. Položila ho. „Čo je definícia neobyčajne silného elementálneho mága? Ja nemám kontrolu nad vzduchom.“
Princ sa nahol dopredu. „Si si istá? Kedy bolo naposledy, čo si sa pokúsila manipulovať vzduchom?“
Zamračila sa: nemohla si spomenúť. „Niekto sa ma práve snažil zabiť tím, že vzal všetok vzduch z portálu. Keby som mala talent pre vzduch, zastavila by som ju, nie?“
Teraz bol rad na ňom, aby sa zamračil „Nebola si narodená 13. alebo 14. novembra 1866 – teda, Roku Domény 1014?“
„Nie, bola som narodená skôr, v septembri.“
Vlastne mala narodeniny deň po jeho. Keď bola malá, bolo zábavné predstierať, že slávnosti okolo jej narodením boli tiež pre ňu. „Ukáž mi svoju tabuľku narodenia.“
Tabuľka narodenia ukazovala presné postavenie hviezd a planét v momente mágovho narodenia. Kedysi to bol kľúčový dokument pre všetko od voľby školy po voľbu partnera: hviezdy sa musia spojiť. Na miestach ako Delamer bolo v posledných rokoch módne opustiť tradíciu a nechať tabuľku narodenia zhniť. Nie ale v Little Grind. Keď sa Iolanthe ponúkla pomôcť s ohňom pre dedinský prekážkový beh minulú jeseň, jej tabuľka tak ako u ostatných účinkujúcich bola nutná, aby určili najlepší deň na usporiadanie súťaže.
Ako vytiahla tubu z takmer prázdneho batohu, došlo jej, že keďže použila svoju tabuľku pred mesiacmi, nemohla byť v batohu, ktorého obsah nebol narušený po desať rokov. Odvinula vrchných šesť centimetrov už pred tým, keď kontrolovala, že to bola tabuľka narodenia. Plne rozvinutá, nemala tri stopy dlhá tabuľka v centre žiadne meno, len čas – 5 minút po druhej ráno 14 novembra RD /roku domény/ 1014. V ušiach jej zvonilo.
„Ale ja som bola narodená v septembri. Svoje tabuľky som už videla – veľakrát – a toto nie je ona.“
„A predsa je táto pribalená pre prípad, keby odhalili pravdu a bola by si nútená odísť,“ povedal princ.
„Vravíte, že môj poručník tú druhú sfalšoval? Prečo?“
„V tú noc bola meteorová búrka. Hviezdy padali ako dážď. Veštci z každej ríše na zemi predpovedali na taký deň narodenie veľkého elementálneho mága. Byť tvojím opatrovníkom, určite by som zatajil, že si sa narodila práve v ten deň.“
O tej noci, kedy človek nemohol vidieť oblohu pre toľko zlatých stužiek padajúcich hviezd, čítala.
„Myslíte, že ja som ten veľký elementálny mág?“ spýtala sa, sotva počujúc svoj vlastný hlas.
Nemohla byť. Nechcela byť súčasťou toho, čo sa práve deje.
„Nikto pred tebou nedokázal ovládať blesk.“
„Ale blesk je nanič. Takmer som sa ním zabila, keď som ho privolala.“
„Bane môže vedieť čo s takou mocou,“ povedal princ.
Nevedela prečo by ju táto myšlienka mala vystrašiť ešte viac, ale spravila to.
„Bol to náročný deň. Oddýchni si,“ navrhol. „Musím teraz ísť, ale o pár hodín ťa prídem skontrolovať.“
Ísť? Nechával ju samú? „Idete späť do Domény?“ Vlastným ušiam znela slabo a vystrašene.
„Idem do školy.“
„Myslela som si, že ste vyučovaný na zámku.“ Presnejšie, v kláštornej pevnosti nad Labyrintskými vrchmi, ktoré boli len pre vzdelávanie princa alebo princeznej, alebo tak sa to aspoň učila v škole.
„Nie, navštevujem anglickú školu v blízkosti Londýna.“
Musela ho zle počuť. „To nemôžete myslieť vážne.“
„Som. Bane si to želal.“
„Ale ste náš princ. Mal by ste byť jeden z našich lepších mágov. V takej škole nedostanete žiadne poriadne vzdelanie.“
„Potom rozumieš jeho dôvodom dokonale,“ odpovedal ľahko.
Iolanthe bola zhrozená. „Nemôžem veriť, že regent neprotestoval. Alebo premiér.“
Jeho oči boli jasné a priame. „Preceňuješ odvahu ľudí pri moci. Tých totiž častejšie zaujíma ako si svoju moc udržať, než spraviť s ňou niečo užitočné.“
Neznel trpko, len vecne. Ako to mohol zvládnuť – absolútnu urážku toto, že mu Bane diktuje, čo má robiť, keď bol jeho, aspoň na papieri, rovnocenný v moci aj v privilégiách?
„Takže... čo mám robiť, zatiaľ čo ste v škole?“
„Dúfal som, že ťa do školy vezmem so sebou, ale je to chlapčenská škola.“ Pokrčil ramenami. „Potrebujem nový plán.“ Nemohol byť ohľadne toho zdvorilejší, ale aj tak mala pocit, že sa mu to nepáčilo.
„Môžem ísť s vami. Navštevovala som kedysi školu pre dievčatá a každý semester som mala mužskú postavu v školskej hre. Mám nízky hlas a dokážem dobre imitovať chlapčenskú chôdzu aj reč.“ Zahrala ju tak dobre, až si rodičia niektorých spolužiakov mysleli, že na hranie tej role zavolali chlapca. „Nehovoriac o tom, že dokážem bojovať.“
Na rozdiel od ostatných čarodejníkov, ktorý sa učili vyhýbať násiliu boli elementálni mágovia aktívne podporovaný používať päste – vždy je lepšie, keď niekoho udrú ako keby ho zapálili.7
„Som si istý, že dokážeš zložiť bandu chalanov a si dokonale schopná na pódiu, ale hrať pár hodín každý semester je úplne iné od hrania 24 hodín denne, deň za dňom, pod dozorom agentov.“
„Prosím?“
„V škole sú agenti Atlantis,“ povedal. „Som sledovaný.“
Stískala opierku stoličky. „Žijete pod dohľadom Atlantis?“ Akosi si myslela, že on ako jediný nebol.
„V škole je to stále lepšie než doma – zámok je prešpikovaný donášačmi Inkvizítorky – ale to nám nepomôže.“ Iolanthe si nemohla predstaviť život aký viedol.
„Si tu viac v bezpečí,“ pokračoval. „Vestibul je prístupný pre personál hotelu – tam sme sa premiestnili – ale zvyšok apartmánu je ochránený kúzlami proti votrelcom.“
Kúzla proti votrelcom neboli garanciou bezpečia – aj jej dom v Little Grand ich mal.
„Tu si úplne anonymná,“ ešte ju uistil. „Atlantis, akokoľvek veľký, ťa nemôže lokalizovať tak ľahko v meste s miliónom obyvateľov. A ak ťa niečo znepokojí, pôjdeš do laboratória a budeš čakať. Heslo vieš; proti kúzlo je prvý odstavec na strane desať v polonovom stole.“8
Radšej by bola keby skončil so školou a strážil ju. Pokiaľ sa mýli, Atlantis bola rýchlejšia a múdrejšia než veril, bola by príliš ľahký terč. Musel zostať. Rozhovorí mu to – bude prosiť, ak bude musieť. Postaví sa pred dvere.
Otvorila ústa: „Dobre.“
Jej život visel na vlásku a tu bola, snažiac sa pred ním pôsobiť odvážne a silne.
„Ďakujem,“ povedal a krátko sa dotkol jej ruky.
Bol ohromený. Jasné šťastie, ktoré v nej vzplanulo bolo takmer dosť, aby odohnala strach z jeho neprítomnosti. Zmizol krátko do laboratória a vrátil sa s hnedou taškou, ktorú pred tým videla a okrúhlym klobúkom. „Vrátim sa po večierke v škole. Zatiaľ niečo zjedz a oddychuj. Bolo ťažké ťa nájsť a neplánujem ťa v najbližšej dobe zase stratiť.“
Hľadal ju? Chcela vedieť viac ale to bude musieť čakať na jeho návrat.
„Šťastena vás sprevádzaj, Vaša Výsosť.“ Uklonila sa.
Ale on zavrtel hlavou. „Netreba sa ukláňať. A nech Šťastena sprevádza aj vás, slečna  Seabournová.“
Nasadil si klobúk a zamieril k dverám.
Keby na neho tak silne nezízala, nevšimla by si malý, plochý disk na jeho rukáve. Zaváhala. Možno to bola anglická móda, mať niečo takého na bunde.
Ale čo povedal Majster Haywood? Nemôžeš byť príliš opatrná.
„Moment, Výsosť. Máte niečo na rukáve.“
Jeho výraz okamžite zvážnel a pozrel sa dole. „Kde?“
Otočila vlastnú ruku, aby mu ukázala – bol umiestnený nad lakťom, na mieste kde by sa to dalo ťažko spozorovať pred kohokoľvek, pokiaľ by sa tá osoba nedívala na neho priamo keď dvíha ruku.
Disk našiel po hmate, strhol ho a zízal naň, oči plné tieňov.
Zovrel päsť. „Máme problém.“


6 Povstanie Nového Atlantisu ako dominantná magická sila, bolo v mnohých ohľadoch prekvapivé. Ostrov, aj keď dvojnásobne väčší ako Doména – bol nevhodný pre väčšiu civilizáciu. Jeho vulkanická činnosť, ktorá ho stvorila bola príliš čerstvá, jeho vnútro príliš strmé a nepravidelné, veľa zeme čadičovej, ťažké na chôdzu a nevhodné ku kultivácií. Morský život, neuveriteľne premnožený, keď mágovia prišli po prvýkrát, bol blízko nezvrátiteľnému vyhynutiu niekoľkokrát za 800 rokov.
Dvesto rokov z 800 boli dokonca známe ako Storočia Hladu. Izolácia ostrova, relatívna primitívnosť dopravy na veľké vzdialenosti tej doby a rozšírená korupcia u členov kráľovského rodu zneefektívnila kampane na pomoc od ostatných ríš. Na konci Storočí Hladu sa populácia zmenšila o 70%.
Verí sa, že Bane sa narodil práve v jeho poslednej dekáde, do devastovanej, bezprávnej spoločnosti. Či by bol najvplyvnejším mágom na zemi, keby dospel v prosperujúcejšej ríši, môžeme len hádať. Isté ale je, že chaos a skazenosť jeho mladosti mu dala túžbu po poriadku a kontrole počas života.
- Z knihy Impérium: Povstanie Nového Atlantis


7 Čarodejníci s elementálnymi schopnosťami predstavujú pre rodičov a opatrovníkov veľkú výzvu – o tom nie je pochýb. Väčšina detí aspoň raz za čas spôsobí scénu, ale dieťa elementálnej moci uprostred kriku dokáže otriasť domom v základoch alebo vziať vzduch z pľúc kamaráta – bez toho, aby si to uvedomovalo. A aj keď vyrastú, stále ich môže schopnosť premôcť.
V tejto kapitole by sme radi predstavili dlhší zoznam techník na oslabenie puta medzi hnevom elementálneho mága a jeho inštinktov obrátiť sa na živly. Bolo veľakrát zopakované, že násilie je sotva najlepšia náhrada, ale dokiaľ sa nenaučíme ako dokonale ovládať emócie malých detí, budú ich malé päste preferovanou alternatívou k ich – niekedy – neproporcionálne veľkým schopnostiam.
- Z knihy Starostlivosť a Kŕmenie Elementálneho Mága.


8 Len krátke slovo na proti kúzla, než sa presunieme na prvú sekciu kúziel.
Kúzla v tejto a mnohých iných knihách proti zaklínadlá nemajú. Ale tak nikto sa nestal arcimágom používajúc kúzla, ktoré môžete nájsť vo verejnej knižnici. Dedené a okrajové kúzla sú považované za oveľa silnejšie a operujú väčšinou s formulkou, ktorá môže byť vyslovená nahlas – a teda počutá ostatnými – a proti kúzlo sa teda nemá nikdy vysloviť, aby si zachovala jeho tajnosť.
Z rovnakého dôvodu sa niekedy používajú s heslom, aby sa zvýšila jeho efektivita a bezpečnosť.

- Z knihy Umenie a Veda Mágie: Začiatočníci

13 komentářů:

  1. Super kapitola, díky za překlad a těším se na další. Mám z toho disku takový dojem, že po nich Atlantis co nevidět půjde.

    OdpovědětVymazat
  2. Skvělá kapitola, moc děkuji za překlad. Katka

    OdpovědětVymazat
  3. Srdečná vďaka za preklad i korektúru...:-);-)

    OdpovědětVymazat
  4. Díky moc a souhlasím s tím diskem :)

    OdpovědětVymazat
  5. Dakujem za pokracovanie. GabiM

    OdpovědětVymazat
  6. Děkuji za překlad. Bobo.

    OdpovědětVymazat
  7. moc děkuji za překlad :)

    OdpovědětVymazat