pondělí 1. května 2017

Horiaca obloha - 4. kapitola


Na najvyššej veži zámku stálo podivné vozidlo: čiernou nalakovaný, súkromný železničný vozeň. Vo vnútri boli steny pokryté nebesky modrým hodvábom, pár čalúnených sedačiek bolo obalených krémovým brokátom. A na bočnom stolíku bol položený porcelánový servis na čaj a z hrdla kanvice sa krútil prúžok pary.

S kanárikom v ruke Titus nasadol do vozňa, jeho spojenie so svojím druhým životom. Takmer mohol cítiť uhlie páliace sa v srdci ešte-vzdialeného parného motora, cítiť dunenie kolies na trati. Dalbert priniesol jeho kufre a potom zavrel dvere.
„Niečo na pitie po ceste, pane?“
„Ďakujem, ale to nie je potrebné.“
Dalbert pozrel na hodinky. „Pripravte sa, pane.“
Zatiahol za veľkú páku. Vozeň sa triasol a v ďalšom momente už nebol v pokojnom sklade na najvyššom bode zámku, ale tisíc míľ odtiaľ na Anglickej pôde, súčasťou vlaku, ktorý pred trištvrte hodinou odišiel z londýnskej stanice Mansion House.
„Päť minút do Sloughu, pane.“
„Ďakujem, Dalbert.“
Titus vstal zo sedadla a postavil sa pred okno. Vonku popŕchalo – ďalšia mokrá, anglická jar. Zem bola zelená a zahmlená, pohyb vlaku rytmický, až takmer hypnotický. Ako zvláštne, že keď po prvýkrát prišiel do nemagickej ríše, všetko na nej neznášal – začadený, otravný zápach, jedlo bez chuti, nevysvetliteľné zvyky. A predsa teraz, po takmer štyroch rokoch na nemagickej škole, sa tento svet stal útočiskom, miestom, kde môže utiecť, aspoň tak ako len on utiecť môže od útlaku Atlantisu.
A útlaku svojho osudu.
Dve prenikavé zahúkania oznámili príchod vlaku do Sloughu. Dalbert zatiahol závesy a podal Titusovi batoh.
„Nech vás Šťastena sprevádza, pane.“
„Nech Šťastena vypočuje tvoje prosby,“ odpovedal Titus.
Dalbert sa uklonil. Titus kývol – a premiestnil sa.


Žiadne z otváraní, ktoré Iolanthe poznala nefungovalo. Nemala moc nad drevom. Voda tu bola zbytočná, rovnako ako oheň. Od ohňa sa dokáže ochrániť, ale pokiaľ by truhlicu z vonku alebo z vnútra zapálila, stále by podľahla výparom z dymu.
Dokiaľ ju niekto neoslobodí, bola zaseknutá.
Nepanikárila často, ale teraz mohla cítiť ako jej hystéria stúpa z pľúc, vytláčajúc vzduch, vytláčajúc všetko, až na potrebu kričať a neprestať. Prinútila svoju myseľ vyprázdniť sa namiesto toho, dýchať pomaly a pokúsiť sa upokojiť.
Inkvizítorka ma chce?
Veľmi.
Inkvizítor bol Baneovi de facto miesto kráľ Domény. Raz, keď bola Iolanthe oveľa mladšia, sa spýtala Majstra Haywooda prečo sa mágovia Inkvizítora toľko báli. Na jeho odpoveď nikdy nezabudla:
Pretože niekedy je strach jediná správna reakcia.
Striaslo ju. Keby len bola počúvala Majstra Haywooda. Potom by bol svetelný elixír v bezpečí a ona by nikdy neprivolala blesk. Sklonila hlavu do rúk. Medzi obočím zacítila niečo studené a ťažké: náhrdelník, ktorý jej dal princ, než ju postrčil na cestu.
Nový plamienok ohňa odhalil, že jej prívesok je polkruh z lesknúceho sa strieborne-bieleho kovu so slabými drážkami na povrchu. Zo začiatku bol chladný na dotyk – blízkosť k jej ohňu nič nerobila. Potom, pre dôvod, ktorý nedokázala určiť, sa ohrial na teplotu izby.
Prítomnosť princa musela byť najmätúcejším aspektom dňa, druhá len po úzkostlivom ignorovaní Majstra Haywooda. On predsa vedel, že by sa mala držať ďalej od zvedavých očí Atlantis. Mal pripravený batoh v prípade núdzovej evakuácie. Ako to, že nevedel, kde ide alebo čo bolo v batohu.
Batoh!
Strčila si prívesok do vrecka, privolala viac ohňa – dávajúc si pozor, aby sa nepriblížil k jej oblečeniu alebo vlasom – a pátrala v jeho vnútri. Prsty jej narazili na látku, kožu a saténové vrecúško so zvoniacimi mincami a nakoniec, obálka.
A v nej list.

Moja najdrahšia Iolanthe,

Práve som prišiel z tvojej izby. O týždeň budeš mať dva a teraz sladko spíš pod spievajúcou prikrývkou, ktorá stále mäkko hrala ako som zatváral dvere.
Chcel by som pre teba bezpečnú, pokojnú budúcnosť. Pri pomyslení ako niekedy v budúcnosti čítaš tento list, stále dieťa a pritom úplne osamelá ako musíš byť, ma napĺňa hrôza. (Nemôžem si pomôcť zamýšľať sa ako sa tvoje schopnosti prejavia. Otočia prúdenie rieky Delamer? Spletú vzduch slnečného dňa v cyklón?)
Každú noc sa modlím, že k tomu nikdy nedôjde. Ale bolo dohodnuté, že pre bezpečnosť všetkých, odovzdám svoje vedomosti o určitých udalostiach do ochrancu spomienok. Po zajtrajšku budem vedieť len to, že musím zabrániť, aby sa Atlantis dozvedelo o veľkosti tvojej moci a že pokiaľ zlyhám, musím ťa ochrániť pred okamžitým nebezpečenstvom.
Bez pochyby túžiš po vysvetleniach. A predsa vysvetlenie sa neodvažujem napísať, obávajúc sa, že by list padol do zlých rúk aj napriek všetkým mojím opatreniam. Pamätaj ale: stráň sa akýchkoľvek a všetkých agentov Atlantis. Každý mág, ktorý sa ťa snaží nájsť, chce len zneužiť a využiť tvoju moc.
Never nikomu.
Nikomu až na strážcu pamäte. Nájde ťa. A ochráni ťa do svojho posledného dychu. Aby si jej pomohla, zostať kde si tak dlho ako len môžeš – uistili ma, že koniec portálu bude na bezpečnom mieste.  Vo všetkom buď opatrná. Nikdy nemôžeš byť príliš opatrná. A čokoľvek robíš, neopakuje činy, kvôli ktorým si ťa Atlantis vôbec všimla.
Buď opatrná, Iolanthe. Buď opatrná. Ale nezúfaj. Pomoc príde.
Nechcel by som nič viac, než vziať ťa do náručia a uistiť ťa, že všetko bude v poriadku. Ale môžem sa len silno modliť, že bude Šťastena s tebou a ty v sebe objavíš nepredstaviteľnú silu a stretneš nečakaných priateľov na tejto nebezpečnej ceste, po ktorej teraz musíš kráčať.
S láskou,
Horatio
P.S: Dal som na teba Nereprodukovateľné Kúzlo. Nikto nemôže zachytiť tvoju podobu – takže Atlantis nebude môcť rozoslať tvoj obraz.
P.P.S: O mňa sa neboj.


Ako sa o neho nemá báť? Inkvizítorka bude vytočená, keď si uvedomí, že sa dobrovoľne vzdal spomienok, aby jej prekazil plány. A ak-
Myšlienky jej roztrieštilo buchnutie na podlahe a jeho vibrácia prešla Iolanthe po chrbtici. List strčila späť do batohu a zhasla oheň. Na moment nepočula nič a potom to prišlo, ďalšie zadunenie. Prsty zovrela okolo paličky. Zdvihla disk zakrývajúci dierku. Časť podlahy sa zdvihla. Padacie dvere – bola v podkroví. Z otvoru šlo svetlo, osvetľujúc krabice, truhlice a poličky zaplnené radmi a skupinkami zaprášených podivností.
Padacie dvere sa otvorili širšie, sprevádzané zakvílením pántov. V podkroví sa zjavil lampáš, nasledovaný ženou s paličkou. Zdvihla svetlo a to začalo žiariť jasnejšie a jasnejšie, súperiac s oslepujúcou jasnosťou poludnia.
Iolanthe proti žiare zaškúlila. Žena mala okolo štyridsiatky a bola celkom pekná: hlboko položené oči, vysoké lícne kosti a široké pery. Vlasy mala veľmi bledé, takmer biele v slziacom svetle, odhrnuté na vrch hlavy.  Bledo modrý plášť nebol ako nič čo kedy Iolanthe videla. Zapínal sa až k brade a pútal sa na páse prekrytím na rozpätie prstov, rukávy tesné, končiace pod lakťom v hrstiach čipky.
Kto bola tá žena? Bola, čírou šťastnou náhodou, strážca pamäte, ktorú Iolanthe nájsť?
„Takže, konečne si tu,“ povedala žena, hovoriac akoby cez zaťaté zuby.
Iolanthe skrútilo žalúdok. Jej tón bol ponurý, nepriateľský dokonca. Iolanthe namierila palička na kufor. Niečo puklo a zrútilo sa na zem. Zámky? Nie, reťaze. Iolanthe cez dierku mohla vidieť hrubé, železné prúty.
Aperi,“ povedala žena, používajúc najjednoduchšie otváracie kúzlo teraz, keď dala dole zábrany.
Nejaký hlboko usadený inštinkt prinútil Iolanthe držať zámok. Nepresťahovala sa trikrát v siedmych rokoch bez toho, aby sa naučila vec alebo dve o čítaní v ľuďoch: ktokoľvek táto žena bola, nechcela jej dobre. Závora v jej ruke sa znovu mykla, ale udržala ju.
„Aperi,“ zopakovala žena.
Znovu sa závora zamykala. Žena sa zamračila. „Aperi maxime.“
Tentokrát sa závora stočila a nadvihla ako chytené zviera snažiace sa utiecť. Iolanthe boleli prsty od snahy udržať ho pokope. Konečne závora ustala. Ale sotva chytila dych, než žena zvolala: „Frangare!“
Frangare bolo kúzlo pre murárov na štiepenie balvanov. Truhlica musí byť ochránená: neotvorila sa ani na kúsoček.
Frangare!“ zvolala žena znovu. „Frangare! Frangare! Frangare!“
Iolanthine prsty boli zmrznuté strachom. Kufor zostala pokope. Ale na ako dlho? Pokúsila sa premiestniť – a neposunula sa ani o centimeter: žiaden mág, ktorý má čo i len kúsok hrdosti, by vo svojom priestore nedovolil premiestňovanie.
Žena položila lampáš a zovrela látku svojich šiat, akoby bola unavená. „Zabudla som,“ povedala pomaly. „Spravil tú truhlicu nezničiteľnou, aby som sa jej nemohla zbaviť.“
Takže tu bol ešte muž. Mohol by on pomôcť Iolanthe?
„Na smrteľnej posteli ma žiadal, aby som prisahala krvou /mu dala krvavú prísahu/, že ťa ochránim ako vlastnú od momentu, kedy ťa uvidím,“ povedala žena mäkko. Potom sa zasmiala a ten zvuk jej zmrazil krv. „Chcel veľa, nemyslíš?“
Žena zdvihla hlavu, jej tvár chladná a prázdna, jej oči planúce. „Pre teba sa vzdal česti,“ povedala. „Pre teba náš všetkých zničil.“
Kto bola táto šialená žena? A prečo ktokoľvek veril, že tento dom je bezpečný? Žena zdvihla paličku. Reťaze sa znovu uzavreli okolo truhlice. Potichu pohybovala perami, akoby sa modlila.
Iolanthe držala dych. Na dlhú minútu sa nič nestalo. Potom sa končeky jej vlasov zatrepotali. Kufor bol zavretý, ona bola nehybná – ako sa môže vzduch hýbať? A predsa sa hýbal. V jednom smere: von.
Žena sa snažila Iolanthe zadusiť priamo v truhlici.
A vzduch bol element, nad ktorým Iolanthe nemala absolútne žiadnu kontrolu.


Titusov prívesok sa príjemne zohrial ako prišiel do Anglicka. A zohrial sa ešte viac ako sa materializoval v Londýne. Veľa exilov z Domény, prispôsobených mestskému životu Delameru, sa rozhodlo usadiť sa v Londýne, najbližšej veci, ktorú malo Anglicko k jeho ekvivalentu. Dievča pravdepodobne prišlo do domu Exila.
Mesto bolo uprostred jednej zo svojich neslávne známych hmiel a aj keď on so svojimi okuliarmi na hmlu videl dostatočne, nikto na zemi ho na jeho lietajúcom koberci nemohol zbadať.
Lietajúce koberce boli kedysi najrýchlejší, najpohodlnejší a najluxusnejší spôsob dopravy. V tomto veku rozširovania kanálov, sa ale stali zastarane – obdivované, ale málo používané. Titusov koberec, viac ako meter dlhý, šesťdesiat centimetrov široký a sotva štvrť centimetra hrubý bol vlastne hračka – neurčená ani vlastne pre deti, ale pre bábiky.
Preletel nad mestským domom Rosemary Alhambarovej, vodkyni Exilov, ale prívesok nereagoval. Potom skúsil dom Heathmoorsovcov, považovaných za najmocnejších mágov z Exilov – stále nič. Bol na ceste k domu Alhambarovej poručíka, keď sa prívesok náhle ohrial.
Práve prešiel Hyde Park Corner. Jediná rodina mágov, ktorá v blízkosti žila, boli Wintervaleoví. Určite nie. Nikto so zdravým rozumom by nezveril dievča Lady Wintervale. Ale ako krúžil nad jej domom, prívesok bol tak horúci, že si ho musel vytiahnuť nad tričko, aby ho nepopálil.
Dom Wintervaleovcov bol jeden z najtesnejšie strážených súkromných obydlí, o ktorých Titus vedel. Našťastie – na veľké šťastie – Leander Wintervale, syn domu, bol Titusov spolužiak a z jeho izby v škole viedla do domu cesta. Titus pristál na neďalekej streche, dal si dole okuliare na hmlu a zmotal koberec do tesného balíka, aby ho mohol niesť pod pazuchou. Z tade sa premiestnil do svojej rezidencie v škole. Presnejšie, do stále neobývanej izby Archera Fairfaxa.
Pohľad z jeho okna mu ukázal Wintervala a Mohanda Kashkari, indického chalana a Wintervaleovho dobrého priateľa za domom. Z dažďu zostala len hmla. Kashkari, pokojnejší z dvojice, stál na mieste; Wintervale chodil okolo neho, hovoriac a gestikulujúc.
Perfektné – aspoň nemusel vymýšľať spôsob ako ho dostať z izby. Otvoril dvere na centimeter a vykukol. Veľa chalanov sa už vrátilo. Skupinka stála v rozhovore na konci chodby. Ale rozhodli sa ísť k Atkinovi kúpiť jedlo a tak zišli schodmi. Keď bola chodba prázdna, Titus položil lietajúci koberec na podlahu vlastnej izby – po značnom fušovaní ho spevnil dosť, aby uniesol jeho váhu, ale kombinovaná váha jeho a dievčaťa by udržala koberec na zemi. Potom sa prešmykol do Wintervaleovej izby o štyri dvere ďalej, natlačil sa do jeho úzkej skrine a zavrel dvere.
Fidus et audax.“
Znovu otvoril dvere a vystúpil do Wintervaleovej izby v rodinnom dome v Londýne. Chodba vonku bola prázdna. Šiel na schody. Smerom dole prívesok chladol. Hore sa otepoval. Bežal hore schodmi.


V truhlici bol stále vzduch, mäkko svišťal ako unikal. Ale už teraz bolo dýchanie ako zdvíhanie balvanov pľúcami. Onedlho bude mať bláznivá žena Iolanthe vo vákuu. Prsty sa jej triasli. Pozrela kukátkom, horúčkovito pátrajúc po niečom, čím si môže pomôcť. Tam! Na poličke vzadu, medzi zaprášenými kovovými nástrojmi, stála osamotená kamenná socha.
Nemohla manipulovať keramikou – upečením hlina získavala iné vlastnosti – ale mala silu nad kameňom. Zdvihla sochu. Vznášala sa pár centimetrov nad poličkou. Mávla rukou. Socha narazila žene zozadu do hlavy. Žena vykríkla, jej palička spadla na zem. Nestratila ale vedomie ako Iolanthe dúfala, len zakopla a narazila do krabíc opretých o stenu. Iolanthe zaváhala. Môže v tomto oslabenom stave ženu znovu napadnúť?
Ale žena už mala paličku v ruke. „Existinquare.“
Socha sa rozpadla v prach. „A teraz čo použiješ?“ spýtala sa žena s mraziacom úsmevom.
Zrazu bol vzduch v kufri tak riedky, že Iolanthe mala závrat. Cítila sa akoby jej niekto tlačil tvár do mokrého cementu. Akokoľvek sa snažila, nedokázala nabrať dych. Slabo, veľmi slabo, si uvedomovala ako ju niečo pálilo na ľavom stehne. Potom všetko sčernelo.


Ako došiel pod padacie dvere, Titus počul Lady Wintervale hovoriť.
„Čo si to spravila?“ hlas malá nízky, ale nástojčivý. „Už nikdy viac, pamätáš? Už si nikdy nemala zabiť.“
Titusovi sa do srdca zabodla dýka strachu. Paranoja Lady Wintervale bola hlboká a jej zdravý rozum nespoľahlivý. Prišiel neskoro? Okolo schodov obalil utišujúce zaklínadlo a vyšiel hore. V momente kedy ju mal pred sebou namieril paličkou. Tempus congelet, vyslovil nehlasne, aby ho nepočula, než kúzlo zmrazujúce čas, zaberie. Ak zaberie. Nikdy ho nepoužil v reálnom svete.
Lady Wintervale zmrzla.
Obehol ju ku kufru.
„Si tam? Si v poriadku?“
Kufor bol tichý ako hrob.
Zaklial. Reťaze nereagovali na prvé kúzla, ktoré skúsil. Znovu zaklial. Keby mal viac času, mohol by ich pomaly zviesť. Ale on nemal čas: kúzlo zastavujúce čas, trvalo najviac tri minúty. A dievča, pokiaľ je stále nažive, musí byť okamžite pustené von.
Rozhliadol sa. Nebolo tam nič, čo by mohol použiť. O moment ale videl, že reťaze nejdú okolo celej truhlice a sú namiesto toho pripevnené o pláty na strane. A mágia, ktorá ich držala bola dosť obyčajná, aby na ne stačilo aj silnejšie zaklínadlo.
Odhodil reťaze ale vrch sa zdvihol len zlomok centimetra. Aké ďalšie prekážky mu stáli v ceste?
Aperi.“
Zvuk odomykania a on otvoril veko. Dievča bolo zvalené, jej tvár neviditeľná pod stále divokými vlasmi. Jeho myseľ sa vyprázdnila. Nemôže byť mŕtva. Alebo môže? Natiahol sa do vnútra, zdvihol jej ochabnuté zápästie a hľadal pulz. Srdce mu zadunelo ako v jej žilách našiel slabé chvenie.
Revisce!“
Žiadna reakcia.
Revisce forte!“
Celá sa otriasla. Pomaly zdvihla hlavu a otvorila oči. „Veličenstvo,“ zamumlala. Z tej úľavy bol až slabý. Ale opäť nemal čas si to vychutnať. „Drž sa, dostanem ťa odtiaľ. Omnia interiora vos elevate.“
Všetko vo vnútri sa vznášalo: dievča, ktorá zalapalo po dychu a mykalo sa s pocitu bez tiaže; jej palička; a dosť kusov oblečenia, ktoré museli byť zbalené než bol kufor prvýkrát zatvorený. Ani jeden kus nebol nemagický. Pokiaľ kufor zverili Wintervaleovcom, tak pred ich exilom.
Chytil ju aj jej paličku a batoh a všetko ostatné nechal padnúť späť. Rýchle mávnutie truhlicu zavrelo. Spätný chod dal pláty a reťaze späť na miesto. Potom ich už niesol padacími dverami s „Omnia delantur“ hodeným za seba na vymazanie otlačkov a akýchkoľvek iných stôp, ktoré mohol v prachu podkrovia zanechať.
„Ublížila ti?“ opýtal sa na prvom medziposchodí.
„Vytiahla z kufru vzduch.“
Sklonil pohľad k dievčaťu v jeho náručí. Dýchala namáhavo ale držala si svoj pokoj dobre na niekoho, komu práve usilovali o život – alebo možno bola príliš bez dychu na hystériu.
„Prečo ma chcela zabiť?“ zachrapčala.
„Neviem. Ale je narušená – stratila otca a sestru v povstaní. Aj jej muž zomrel mladý. Späť vo Wintervaleovej izbe o dve poschodia nižšie ju položil na posteľ a otvoril okno na druhej strane. Do vnútra sa nahrnul smog.
„Čo je to za odór?“
„Londýn.“
„Londýn, Anglicko?“
Bol rád, že mala nejaké povedomie o nemagickej geografii. „Áno. Tu. Nechaj ma-„
Nezameniteľný zvuk niekoho prichádzajúceho skriňou. Lady Wintervale musela vyjsť zo stuhnutia, nájsť truhlu prázdnu a privolať syna. Titus zavrel okno, schmatol dievča z postele a zatlačil ju o stenu v slepom bode za skriňou.
Mala dosť rozumu, aby stuhla a bola ticho.
Skriňa sa otvorila a vyskočil z nej Wintervale. Titusovi vybuchlo srdce: jej batoh bol jasne viditeľný na parapete – položil ho tam pred tým, aby otvoril okno. Ale Wintervale si nevšímal obsah izby a vybehol na chodbu. Titus si dovolil moment na upokojenie.
„Rýchlo.“
Okno bolo zasadené hlboko do fasády domu. Znovu ho otvoril a zdvihol dievča na rímsu. Potom s batohom v ruke vyliezol von, zavrel okno a zavrel ho kúzlom. Hmla bola nástojčivá a ona bola v hrubej, horčicovo sfarbenej pare stratená. Načiahol sa za ňou, ale našiel len prameň jej vlasov.
„Kde máš ruku?“
Vložila mu ruku do jeho, jej prsty studené, ale pevné. „Nečakala som, že skutočne prídeš.“
Vydýchol. „Potom ma dobre nepoznáš.“
Oboch ich premiestnil.


11 komentářů:

  1. Díky za kapitolu, příjemné počtení :)

    OdpovědětVymazat
  2. Srdečná vďaka za preklad i korektúru...:-);-)

    OdpovědětVymazat
  3. Moc děkuji za novou kapitolu.Katka

    OdpovědětVymazat
  4. Dakujem za pokracovanie. GabiM

    OdpovědětVymazat
  5. Moc děkuji za překlad a korekturu

    OdpovědětVymazat
  6. moc děkuji za překlad :)

    OdpovědětVymazat