čtvrtek 27. dubna 2017

Horiaca obloha - 3. kapitola


Nebol čas, aby Marble pristála. Titus mal dve možnosti: môže nechať Inkvizítorku vidieť Marble, chytiť ju a uvedomiť si, že jeho osobná kobyla sa voľne potulovala v okolí; alebo sa môže premiestniť na ňu, takže ich len zbadá.

Bolo hlúpe premiestňovať sa na pohybujúci sa objekt. Samovražedné, keď ten objekt bol šesťdesiat metrov nad zemou. Ale ak má byť jeho prítomnosť vydedukovaná tak či tak, potom by bol radšej chytený za letu, čo by mu dovolilo tvrdiť, že sa nikdy nedotkol zeme.
Pozrel sa na Marble, prudko sa nadýchol a premiestnil sa na miesto kde dúfal, že bude.
Rematerializoval sa vo vzduchu, pod ním nič. Srdce sa mu zastavilo. O zlomok sekundy neskôr do niečoho tvrdo narazil – chrbát Marble. Prehnala sa ním úľava. Ale nebol čas sa unavene roztriasť a užiť si svoje prekabátenie smrti. Na to bol v príliš veľkej kaši. Zakričal na Marble, aby držala, vyštveral sa po jej hladkom chrbte a ukázal paličkou na dom, aby vymazal nepriepustný kruh.
Už teraz tam bol zhluk dedinčanov zhromaždený okolo kruhu, dohadujúc sa či by mali ísť do vnútra. Odobratím kruhu tieto zábrany zmizli a dedinčania vtrhli do domu.
Sotva Titus schmatol uzdu objavila sa Inkvizítorka so sprievodom. O moment jej pravá ruka zdvihla ruku vo formálnom pozdrave. Titus sa s pristátím neponáhľal, hádžuc na seba rôzne očisťovacie kúzla: objaviť sa pred Inkvizítorkou s kúskami domu stále na sebe, by pokazilo to, čo dokázal svojím nebezpečným kúskom.
Za domom bolo pole. Marbeline krídla išli vzduchom dosť nízko, aby prinútili členov Inkvizítorkinej družiny hodiť sa na zem, aby neboli prepichnutý ostňami na prednej strane jej krídel – prirodzené ostne, ktoré Titusovi paholci vyčistili do špičiek ostrých ako dýky.
Marble nakoniec bola na nohách, ale Titus nezostúpil: Inkvizítorka v úmyselnej urážke ešte neprišila, aby ho prijala. Z vakov vzal dve jablká, jedno hodil Marble a do druhého sám zahryzol. Jeho srdce, ktoré ešte nespomalilo na normálnu rýchlosť, sa znovu rozbehlo.
Inkvizítorka extrahovala tajomstvá a on ich mal až príliš.
Kútikom oka zbadal Inkvizítorku vyjsť zo zadnej časti domu. Marble zasyčala – samozrejme, že tvor tak inteligentný ako Marble bude Inkvizítorku neznášať. Titus pokračoval v jedení jablka – relaxovaným tempom – a dole zišiel, keď odhodil jadrovník.
Inkvizítorka sa uklonila.
Zdanie zachovávali – Atlantis si užívalo predstieranie, že neboli tyranom, ale skôr prvý medzi seberovnými. Takže Titus, bez kúska skutočnej moci, vládol aj tak ako Majster Domény; a Inkvizítor, reprezentant Atlantis, bol oficiálne dôležitý len ako ambasádor z akejkoľvek inej ríše.
„Madam Inkvizítorka, je to nečakávané potešenie vás tu stretnúť,“ oslovil ju.
Dlane sa mu potili, ale jeho tón zostal povýšený. Jeho línia sa tiahla dozadu tisíc rokov k Titusovi Veľkému, ktorý zjednotil Doménu a bol jedným z najväčších mágov, aký kedy ovládali paličku. Rodičia Inkvizítorky, pokiaľ sa nemýli, boli obchodníci zo starožitnosťami – a nie vždy pravými.
Predkovia boli indikátorom bez dôležitosti, keď prišlo na individuálne schopnosti mága – archmágovia často prišli z rodín bez väčších úspechov. Ale záležalo na ňom priemerným mágom a zvlášť pre Inkvizítorku, aj keď ona priemerná nebola. Titus jej pripomínal tak často ako len mohol, že bol márnivý, namyslený chlapec, ktorý by nebol nikým a ničím keby nebol narodený do kedysi presláveného Domu Elberonovcov.
„Nečakané, Vaša Výsosť,“ odpovedala Inkvizítorka. „Stredojužný Pochod je vzdialený od miest, ktoré zvyčajne obľubujete.“
Mala niečo po štyridsiatke, bola bledá, tenká, jej pery červené, obočie takmer neviditeľné a podivne bezfarebné oči. Prvýkrát ju stretol v ôsmich a od vtedy sa jej bojí. Prinútil sa držať jej pohľad.
„Zo zámku som uvidel udržovaný blesk a samozrejme sa musel ísť pozrieť.“
„Prišli ste rýchlo. Ako ste našli presné miesto blesku tak rýchlo?“
Jej tón bol vyrovnaný, ale jej oči sa do neho zabárali. Vinil z toho mamu. Inkvizítorka mala všetky dôvody veriť v jeho povrchnosť, nebyť faktu, že Princezná Ariadne tiež bola považovaná za poslušnú – a ukázala sa byť presným opakom.
„Pradedov ďalekohľad, samozrejme.“
„Samozrejme,“ povedala. „Dosah premiestňovania Jeho Veličenstva je chvályhodný.“
„Máme to v rodine, ale máte pravdu, že môj je obzvlášť široký.“
Pri jeho neskromnej chvále samého seba dostala Inkvizítorka tik do oka. Našťastie pre neho bola schopnosť sa premiestňovať podobná spevu: talent nemal, nesúvisel s použitím jemnej mágie.
„Či si myslíte o osobe, ktorá blesk vytvorila?“ spýtala sa.
„To spravil človek?“ Pretočil očami. „Čítala ste príliš veľa detských rozprávok?“
„Je to elementálna mágia, Vaša Výsosť.“
„Blbosť. Elementy sú oheň, vzduch, voda a zem. Blesk nie je medzi nimi.“
„Jeden by mohol povedať, že blesk je spojením ohňa a vzduchu.“
„Jeden by mohol povedať, že blato je spojením vody a zeme,“ odpovedal pohŕdavo.
Inkvizítorka zaťala sánku. Titusovi po chrbte prešla kvapka potu. Hral nebezpečnú hru. Hranica medzi iritovaním a priamo naštvaním Inkvizítorky bol tenká. Trochu zmiernil hrdosť v hlase.
„A aký je záujem Atlantis v celej záležitosti, Madam Inkvizítorka?“
„Atlantis sa zaujíma o každý nezvyčajný jav, Vaša Výsosť.“
„A čo vaši ľudia o tomto nezvyčajnom fenoméne zistili?“
 Inkvizítorka vyšla z domu. Takže vnútro už videla.
„Nie veľa.“ Zamieril si to k domu.
„Vaša Jasnosť, namietam. Dom je príliš nestabilný.“
„Ak nie je príliš nestabilný pre vás, nie je ani pre mňa,“ odpovedal bezstarostne.
Okrem toho, nemal na výber. Odišiel náhlivo a nemal čas odstrániť všetky stopy, ktoré mohol zanechať. Musí ísť späť a prejsť sa okolo, v prípade, že jeho predošlé stopy neboli úplne zašľapané dedinčanmi. Januárové Povstanie zlyhalo z viacerých dôvodov, nedôslednosť ich veliteľov bol len jeden z tých nedôležitých. On si nemôže dovoliť zopakovať ich chyby.
S Inkvizítorkou za chrbtom sa prešiel po dome. Až na počet kníh na ňom nebolo nič zaujímavé. Agenti Inkvizítorky sa hemžili naokolo, kontrolujúc steny a podlahu, otvárajúc šuplíky a dvere na skriniach. Takmer polovica tuctu agentov sa tlačila na truhlicu, ktorá bola, našťastie, jednorazový portál a nechala si svoj cieľ pre seba. Na prednej záhrade, stráženej ďalšími agentmi, ležal poručník dievčaťa a vlámačka, obaja stále v bezvedomí.
„Sú mŕtvi?“ opýtal sa.
„Nie, obaja sú viac než nažive.“
„V tom prípade potrebujú lekársku pomoc.“
„A tú v pravý čas dostanú – na Inkvizícií.“
„Sú moji poddaný. Prečo budú vzatí na Inkvizíciu?“
Uistil sa, že znie rozladene, obávajúc sa nie o poddaných ako skôr o nedostatok moci.
„Len si prajeme ich vypočuť, Vaša Výsosť. Reprezentanti Koruny sú kedykoľvek vítaný ich pozrieť, zatiaľ čo budú v našej starostlivosti,“ povedala.
Žiadny Reprezentanti Koruny nemali povolenie vstúpiť na pôdu Inkvizície už dekádu.
„A môžem vás v toto popoludnie pozvať, Vaša Výsosť,“ pokračovala, „prediskutovať čo ste videli?“
Ďalšia kvapka potu prešla Titusovi po chrbte. Takže ho podozrievala – z niečoho.
„Už som vám všetko povedal. Okrem toho, prázdniny mi skončili. Vraciam sa do školy ešte dnes.“
„Myslela som si, že odchádzate až zajtra ráno.“
„A ja som si myslel, že môžem prísť a odísť kedy chcem, keďže som pánom krajiny,“ vyštekol v odpoveď.
Boli v jej očiach – všetky tie príšernosti aké na ňom chcela spáchať, aby ho zredukovala na imbecila bez rozumu. Ale to nespraví. Potešenie, ktoré by jeho zničením získala jej nestálo za tie problémy, ktoré by vznikli, keďže bol, nakoniec, Majstrom Domény.
Alebo aspoň to si hovoril.
Inkvizítorka sa usmiala. Jej úsmevy neznášal takmer viac než jej zízanie.
„Samozrejme si môžete robiť svoj vlastný rozvrh, Vaša Výsosť,“ povedala.
Nechala ho ísť. Snažil sa nevydýchnuť príliš hlasno od tej úľavy. Keď boli zase na poli, uklonila sa. On nasadol na Marble, ktorá roztiahla krídla a zdvihla sa zo zeme. Ale aj po tom čo bol vo vzduchu, stále na krku cítil jej neoblomný pohľad.


Nebol to okamžitý transport. Iolanthe stále padala. Chvíľu kričala a prestala, keď si uvedomila, že okolo nej nesviští vzduch, naznačujúci rýchlosť. Mohla byť len držaná vo vzduchu, len si mysliac, že padá, keďže po ňou nebolo nič. Potom pod ňou niečo bolo.
Spadla na zadok a zastonala z kostí otriasajúcim nárazom.
Zostala tma. Jej ruky sa dotkli niečoho mäkkého, voňajúceho po prachu a levanduli – zložené oblečenie. Hrabla  pod oblečením a našla vrstvu hladkej, natiahnutej kože. Pevný materiál pod tým bol pravdepodobne drevo. Neistá či by mala zbytočne robiť hluk, nezaklopala, aby si to overila.
Pokračovala v prieskume okolia. Robiť niečo jej pomáhalo udržať strach – a popletené emócie – na uzde. Pokiaľ by sa pokúsila pochopiť, čo sa popoludní stalo, môže začať vyť od neviery. A pokiaľ začne premýšľať o Majstrovi Haywoodovi, zrúti sa z paniky. Alebo čírej viny.
Nebol omámený merixidou. Ani nepreháňal. A ona sa rozhodla mu neveriť.
Steny pokryté kožou sa dvíhali do výšky jej ramien, končiac vystlaným, vypchatým koženým stropom, bola vnútri ďalšej truhly. Zdala sa byť pevne zavretá. Rozhodla sa teda zariskovať vytvoriť plamienok ohňa, ktorý vrhal slabé, medené svetlo osvetľujúce pevný zámok pod okrajom veka.
Implikácie poistky boli znepokojujúce: na nej bolo, aby nechala kufor zamknutý. Na oboch stranách zámku bol kruh dreva, jeden označený okom, druhý uchom. Prieskum bol očividne doporučený.
Zhasla oheň na dlani – jeho svetlo ju môže prezradiť – a zahmatala po diskoch.
Prvý bol s otvorom na počúvanie, ktorý prenášal len ticho. Premiestnila sa ku kukátku, ale tiež nič nevidela. Miestnosť s truhlicou bola rovnako tmavá ako dno oceánu, bez čo i len najmenšieho oblaku svetla okolo zastretého okna.
Kdekoľvek bola, bola sama. Našla a otvorila zámok. Pokladajúc ruku na vrch kufra, jemne zatlačila. Veko sa pohlo o zlomok centimetra a zastalo. Zatlačila tuhšie a silnejšie a počula kovové šuchnutie, ale vrch sa nezdvihol ani o kúsok vyššie. Mračiac sa, dala späť zámok a pokúsila sa znovu. Tentokrát sa veko nepohlo. Takže zámok zabraňoval otvoreniu. Čo zabránilo, aby sa otvoril viac než o kúsok po tom čo zámok povolila?
Končeky prstom jej ochladli. Kufor bol zaistený z vonku.

Druhé premiestnenie v tak krátkom čase zneistilo aj disciplinovanú Marble. Zaškriekala ako sa materializovali nad Labyrintskými Vrchmi, jej oči nepokojne zavreté. Titus musel zatiahnuť za uzdu celou svojou silou, aby nenarazili do vrcholu, ktorý sa im zjavil v ceste – neustály pohyb vrchov znamenal, že aj on, zoznámený s povrchom, si musí dávať stále pozor.
„Psst,“ zamumlal, srdce divoko bijúc nad tesným vyhnutím. „Psst, dievča. Všetko je v poriadku.“
  Naviedol ju vyššie, preč od akýchkoľvek výbežkov, ktoré sa môžu rozhodnúť narásť do ďalších výbežkov. Poslúchla jeho pokynov, jej nesmierne svaly sa sťahujúc s každým zamávaním krídiel. Pod ním sa do všetkých strán rozprestierala Doména, Hora Labyrintu predeľujúc ostrov ako opláštená chrbtica prastarého tvora. Na oboch stranách kopcov bol vidiek s čerstvou, žiarivou zeleňou posiatou ružovými a krémovými sadmi v rozkvete.
Ty si správca tejto zeme a jej ľudí teraz, Titus, povedal mu jeho starý otec Princ Gaius na svojej smrteľnej posteli. Nesklam ich ako som ich sklamal ja. Nesklam matku ako som ju sklamal ja.
Keby vtedy vedel, čo vie teraz, povedal by tomu starému bastardovi to ty si sa rozhodol uprednostniť svoje záujmy nad tie tejto zeme a jej ľudí. Ty si sa rozhodol sklamať moju mamu. Dúfam, že budeš trpieť dlho a tvrdo tam kam ideš.
Pekná rodinka, Rod Elberon.
Keďže Inkvizítorka už o jeho návšteve miesta úderu blesku vedela, nebol dôvod byť nenápadný. Ako na obzor prišiel palác, otočil Marble priamo k pristávacej ploche na vrchu.
Marble nad jeho zosadnutím plačlivo zavyla. Krátko pohladil gumenú kožu jej krídla. „Nechám paholkov vziať ťa na viac cvičení. Teraz choď, láska.“
Vrchol zámku bičovali silné vetry. Titus sa prebil do vnútra a bežal dvoma radmi schodov do svojho apartmánu. Skupinku svojich bežných sluhov privítal zavrčaným: „Už som pripravený odísť?“ a zamával na odchod tým, dosť hlúpym, aby ho nasledovali.
Apartmán bol veľký. Aj s pomocou tajných chodieb mu trvalo ďalšiu minútu, aby vyšiel do izby s glóbusom, kde vo vzduchu visela cez štyri metre široká reprezentácia Zeme. Mávnutím paličky sa dvere zavreli, záclony zatiahli a z podlahy vyšla hustá hmla. Len vzduch medzi glóbusom a ním zostal priehľadný. Opatrne sa dotkol polovicou prívesku, ktorý mal stále na sebe, glóbusu. Prstami sa obtrel o niečo horúce a zrnité – Kalaharskú púšť, pravdepodobne.
Medzi príveskom a glóbusom prešiel pulz. Odtiahol sa a vzhliadol. Na glóbuse sa objavila jasná, červená bodka, tisíce kilometrov severovýchodne od miesta kde stál – a to dosť v centre nemagickej ríše.
Aby limitovali počet Exilov, Atlantis udusila cestovanie medzi magickou a nemagickou ríšou. Väčšina portálov sa stala zbytočnými. Kufor dievčiny musí používať prekvapivo zvláštnu mágiu – alebo sa niekto uistil, že pre ňu budú nechané zadné vrátka.
Mohli ju vziať kdekoľvek. Ale Šťastena sa na neho dnes usmiala a jej súčasná pozícia bola zhruba štyridsať kilometrov vzdialená od jeho školy. S trochou šťastia ju v najbližšej hodine nájde.
Odmávnuc hmlu, zavolal Dalberta, svojho komorníka a osobného veliteľa špiónov. Musí odísť ihneď, skôr než Inkvizítorka pošle viac agentov aby ho špehovali.
„Vaša Jasnosť.“ Dalbert sa objavil vo dverách, muž stredného veku, okrúhla, príjemná tvár skrývajúca divoký talent pre zbieranie informácií. Za posledných osem rokom mu v pravom čase a diskrétne poskytoval fakty a klebety a informoval svojho majstra o všetkom čo sa v Doméne aj vo svete udialo, starajúc sa pri tom osobne o Titusov komfort. Avšak princ sa mu nikdy nezveril.
„Za dvadsať minút bude v Sloughu vlak. Chcem naň. Zariaď to.“
„Áno, pane. A, pane, Princ Alectus a Lady Callista čakajú dole. Požadujú audienciu s Jej Veličenstvom.“
Regent a jeho milenka žili v Delameri, hlavnom meste a málokedy sa ohlásili v Titusovej pevnosti v kopcoch. Titus potichu zaklial. „Uveďte ich do trónnej sály – a nech Woodkin precvičí Marble.“
Dalbert rýchlo odišiel. Titus zišiel o dve poschodia, nasadzujúc si po ceste svoj denný kabát. Málokedy vstúpil do trónnej sály, s výnimkou tých najverejnejších udalostí – prišlo mu absurdné, aby bol on, v podstate len bábka, v miestnosti symbolizujúcej spravodlivosť a silu svojej pozície. Ale dnes sa chcel svojej návštevy zbaviť rýchlo a sála s trónom odradzovala od zdvorilostných rečí.
Strop miestnosti sa zdvíhal do výšky pätnásť metrov na dvoch radoch stĺpov z bieleho mramoru. Obsidiánový trón bol posadený na vyvýšenej platforme. Titus prešiel okolo neho ku klenutým oknám. Pod ním krajina padala tridsať metrov do rokliny preťatej modrou, ľadovcami napájanou riekou. Za tým sa ako pomalá vlna posúvali fialové vrcholky.
Alectus a Lady Callista sa objavili na dvoch zo štyroch piedestálov, ktorý presúvali tých, čo žiadali o audienciu z recepcie do miestnosti s trónom. Alectus bol najmladší brat Titusovho starého otca, pohľadný, morálne flexibilný, päťdesiatosem ročný muž. Lady Callista bola čarodejnica krásy – najväčšia kráska svojej generácie. Za posledných tristo rokov, dohadoval sa.
Bola na pokraji štyridsiatky. Na rozdiel od ostatných čarodejníc krásy sa neuchýlila k pochybnej mágií, aby si udržala vzhľad o polovicu mladšej ženy. Namiesto toho starla pôvabne, nechávajúc pár vrások rozšíriť sa sem a tam udržujúc si celý ten čas nadvládu nad légiami sŕdc.
Odkedy sa Alectus stal regentom, ona bola jeho milenkou. Niektorý si šepkali, že ju dokonca požiadal o ruku, ale ona odmietla. Bola najlepšia hostiteľka v hlavnom meste, udávačka jeho trendov a štedrou patrónkou umenia – a agent Atlantis.
Alectus sa poklonil. Lady Callista sa uklonila.
„Čomu vďačím za to potešenie vašej návštevy?“ spýtal sa Titus, neponúkajúc posedenie ani občerstvenie. Jeho priamosť Alectusa prekvapila a pozrel sa na svoju milenku: Alectus nemal rád konfrontácie ani akékoľvek nepríjemnosti.
Lady Callista sa usmiala. Povrávalo sa, že dodnes jej chodia milostné listy po fúrikoch. V jej úsmeve bola značná dávka talentu, bol to úsmev, ktorý má aj chlapca, ktorý so svojim životom nič neurobil, nechať cítiť sa úspešne a zaujímavo – mužne, dokonca.
Titus cítil len odpor – to ona pravdepodobne zradila jeho mamu a informovala Inkvizítorku o jej tajnej účasti v Januárovom Povstaní.
„Dostali sme správu od Inkvizítorky,“ povedala, jej hlas sladký šepot. „Jej Veličenstvo sa obáva, že vás nevidí tak často. Záleží jej na vás, Vaše Veličenstvo.“
Titus pretočil oči. „To prekračuje hranice. Čo ma zaujíma či jej na mne záleží? Bola nikto, než ju Bane vytrhol z anonymity.“
„Ale teraz je Inkvizítor a môže spôsobiť veľa nepríjemností.“
„Prečo by to robila? Chce podnietiť nové povstanie?“
Pri slove povstanie úsmev Lady Callisty mierne zakolísal, ale o chvíľu už je opäť samá srdečnosť a záujem. „Vaše Veličenstvo, samozrejme, že to nechce. Keď ale dospejete, vy dvaja sa budete často vídať a tak dúfa v produktívnu, obojstranne výhodnú spoluprácu plnú rešpektu.“
„Oceňujem vašu diplomaciu,“ povedal „ale je zbytočné pozlacovať sračky. Nemôžem tu zbohatlíčku vystáť a ona mi závidí a neznáša ma. Nemárnite mojím časom a povedzte mi, čo skutočne chce.“
Alectus sa drhol na Titusovom vyjadrovaní. On nikdy nemal problém podlizovať sa jej. Možno nebol najlepší v pozícií moci, ale ťahalo ho to k nej ako keď sa vinič naťahuje za vyššou vetvou. A parazit akým bol, bol šťastnejší, čím viac moci Inkvizítorka zhromaždila.
Ďalší úsmev Lady Callisty bol napätý. Bola k nej Inkvizítorka zlá? Zvyčajne jej úsmevy prichádzali úplne bez námahy.
„Inkvizítorka by s vami rada hovorila o tom, čo ste videli toto popoludnie.“
„Nevidel som nič – už som jej to povedal.“
„Napriek tomu verí, že s jej pomocou si môžete spomenúť na viac.“
„A budem stále mentálne stabilný po jej ,pomoci´?“ Metódy Inkvizítorky boli široko obávané.
„Som si istá, že by s vami zachádzala s tou najväčšou opatrnosťou a láskavosťou, pane.“
Titus zvážil situáciu. Musí bez zdržania odísť. Ale aj Inkvizítorka musí byť nejako uchlácholená.
„O pár dní bude váš jarný bál kde budem čestným hosťom. Môžete pozvať Inkvizítorku. Udelím jej krátku audienciu počas popoludnia.“
Navštevovala rôzne štátne a charitatívne funkcie počas roka, väčšinou tie zahŕňajúce deti a mladých ľudí. Gala bolo niečo iné, ale podnieti skôr zvedavosť než polemiku.
Lady Callista otvorila ústa. Titus ju, ale predbehol. „Verím, že ste vďačná, že sa s tým obťažujem.“
Bol čas, aby si spomenula, že bol stále jej vládca.
„Samozrejme,“ zamumlala, privolávajúc ďalší úsmev.
Teraz už zostali len formality, než ich prepustí. „Ešte niečo vyžaduje moju pozornosť?“
„Moja voľba novej róby na gala,“ povedal Alectus, veselý, teraz keď jeho úlohu splnila jeho milenka. „nemôžem sa rozhodnúť a Lady Callista tvrdí, že je príliš zaneprázdnená.“
„Sú tu tisíce detailov, ktoré musím ešte vyriešiť,“ povedala Lady Callista vo svojom nie-si-ty-hlupáčik-ale-samozrejme-že-ťa-milujem tóne.
„Zavri oči a vyber náhodne,“ povedal Titus, nútiac sa, neznieť príliš netrpezlivo.
„Samozrejme, samozrejme,“ Alectus súhlasil, „tak dobrá metóda ako akákoľvek iná.“
„Prajem vám obom pekný deň,“ povedal Titus, jeho sánka boliac od námahy zostať zdvorilým.
Alectus sa poklonil. Lady Callista sa uklonila. Vystúpili na piedestál a zmizli na recepciu dole. Titus si vydýchol. Pozrel na hodinky: má ešte desať minút, aby stihol vlak. Ale znova sa zjavila Lady Callista, tváriac sa primerane ospravedlňujúco. „Ospravedlňte ma, pane, zdá sa, že som si tu zabudla vejár. Ach, tu je.“
Čo chcela teraz?
„Viete aké zaujímavé správy som práve počula, pane?“ opýtala sa. „Že úderom blesku, ktorý ste videli sa odhalil veľký elementálny mág – dievča vo vašom veku.“
Samozrejme, že sa ho spýta na dievča – ktorý dobrý poskok Inkvizítorky by to nespravil? Ale on sa správal znudene. „Má ma to zaujímať?“
„Môže byť veľmi dôležité, toto dievča.“
„Pre koho?“
„Atlantis nemíňa dôležité prostriedky na nedôležité záležitosti. Pokiaľ Inkvizítorky dievča chce, musí byť nejako cenná.“
„A to mi hovoríte prečo, moja pani?“
Lady Callista sa k nemu priblížila a položila mu na rameno ruku. Takto zblízka voňala jemne, ale intenzívne po narcisoch. „Netrápi vás, pane, že Inkvizítorka je na pol ceste k tejto možno veľmi dôležitej mladej žene?“
Veľmi málo jeho subjektov by sa ho dotklo bez dovolenia. Lady Callista si to túto opovážlivosť dovolila, pretože bola kedysi najdrahšou priateľkou Princeznej Ariadni. Jej dotyk bol teplý a materský, jej osoba prítomná, zaujímajúc sa spôsobom, akým sa jeho neustále roztržitá mama nikdy nezaujímala.
Titus sa vytrhol. „Madam, pokiaľ hľadáte niekoho kto sa postaví Inkvizítorke, vzhliadate k celkom nesprávnemu mužovi. Som dedič kráľovského rodu dávno po časoch jeho slávy. To je dostatočné bremeno. Nebudem viesť donkichotskú výpravu, pre ktorú nemám vôľu ani talent.“
Lady Callista sa mäkko zasmiala. „Nebuďte hlúpy, pane. Nič takého nehľadám. Dobrota, prečo by som chcela destabilizovať momentálnu situáciu, keď ma tak obohacuje?“
Kráčala dozadu dokiaľ nebola na piedestály a uklonila sa. „Avšak, keby ste sa rozhodli viesť donkichotskú výpravu, musíte mi dať vedieť. Stabilita sa po čase omrzí.“


Vysvetlivky -  Rozdelenie magickej a nemagickej populácie nikdy nebolo absolútne, pre zostatkové komunity mágov, ktoré sa buď rozhodli pridať k väčšej spoločnosti alebo naopak odišli. Nemágovia so svojimi narastajúcimi pokrokmi vo vede a technológií, môžu jedného dňa byť hrozbou mágom. Ale cez celú históriu boli najväčšou hrozbou mágom ostatní mágovia. Lov na čarodejnice nebol nikdy úspešný bez spolupráce proti vlastným. Preto sú mágovia žijúci s nemágmi pod najprísnejšími pravidlami. Exilanti z Januárového Povstania sú zaujímavým scenárom. V čase kedy bola revolta potlačená, už neboli iné magické ríše, kam by mohli utiecť: Atlantis vládol celej magickej ríši. Takže si radšej zvolili život medzi nemágmi a tam kuli svoj návrat.
- Z knihy Chronologický prieskum poslednej veľkej rebélie


 V týchto dňoch sa pojem „čarodejnice krásy“ stal celkom bežný. Na jednu stranu sa tak niekedy nazývajú vedúce dámy pódia a módy. Na druhej strane sa stal eufemizmom pre prostitútky, k veľkej nevôli skutočných čarodejníc krásy, ktoré sa považovali ďaleko nad takými obyčajnými ľahkými ženami. Pre účely tejto knihy necháme definíciu klasickú: žena veľkej krásy a elegantného vkusu, ktorá sa vyzná v hudbe, literatúre a umení a dokáže inteligentne konverzovať na väčšinu tém pod slnkom. Môže, ale nemusí byť závislá na štedrosti jej ochrancu, ale nemá žiadnu profesiu okrem osobnej krásy.
- Z knihy Stelesnená rozkošnosť: Sedem najoslavovanejších čarodejníc krásy všetkých čias


Krátko po objavenie premiestňovania si mágovia uvedomili, že tento revolučný spôsob cestovania predstavuje vážne problémy bezpečnosti verejných inštitúcií ako aj súkromných domov. Mág, ktorý videl vnútro budovy sa do nej mohol kedykoľvek zase vrátiť, čo celkom odporovalo účelu toho mať vôbec steny. Vtedy prišla séria geniálnych – a niekedy smiešnych – riešení. „Nikdy nezabudneme na Nikdy-Rovnaký© Dom, ktorý menil farby stien domu a nábytku po každom návštevníkovi.“ Náhodne, treba dodať, vedúc k najškaredším interiérom, aký kedy napadol mágove oči. Dnes si užívame pokročilé a diskrétne kúzla na ochranu našich obydlí od neprajných premiestňovačov. Kúzla vymenované v tejto sekcii, pri správnom použití, vám garantovane zabránia akýkoľvek neautorizovaný pokus premiestnenia do domu*.
*Žiadne z nich, samé alebo v kombinácií, fungujú pre kvázi-premiestnenia. Preto sme neskutočne radi, že sa kvázi-premiestňovači takmer nedajú nájsť.

- Z knihy Rady pre nových majiteľov domu

12 komentářů:

  1. Wow, jsem stále překvapená, jak skvěle to vypadá, díky za pokračování a těším se na další kapitolu :)

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji moc.. kniha vypadá velmi zajímavě

    OdpovědětVymazat
  3. děkuji za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  4. Moc děkuji za novou Kapitolu. Katka

    OdpovědětVymazat
  5. Dakujem za pokracovanie. GabiM

    OdpovědětVymazat
  6. Děkuji za překlad. Bobo.

    OdpovědětVymazat
  7. Moc děkuji za překlad a korekturu

    OdpovědětVymazat