pondělí 24. dubna 2017

Horiaca obloha - 2. kapitola


Znenazdania sa zjavil stĺp rýdzeho bieleho svetla, tak vzdialený, že vyzeral sotva ako niť, tak jasný, že takmer oslepil princa.
Na celú minútu stál, nemý a ohromený, než ho niečo silno koplo do hrude – uvedomenie, že toto bol znak, na ktorý čakal polovicu svojho života.

Jeho ruka sa zovrela v päsť: proroctvo sa vyplnilo. Nebol pripravený. Nikdy nebude pripravený.
Ale pripravený alebo nie, okamžite konal.
„Prečo vyzeráte tak užasnuto?“ posmieval sa sluhom. „To ste hlupáci nikdy nevideli blesk?“
„Ale, pane-“
„Nestojte tam. Môj odchod sa sám nepripraví.“ Potom ku Giltbracovi: „Idem do svojej pracovne. Uisti sa, že nebudem rušený.“
„Áno, pane.“
Jeho sluhovia sa naučili nechať ho na pokoji, keď si to prial – nechceli, aby ich poslal upratovať záchody palácových stráží, odnášať odpadky z kuchyne alebo vyčistiť stajne.
Rátal s tím, že sa ich pozornosť vráti okamžite k horiacej oblohe. Pohľad dozadu mu potvrdil, že znovu boli očarovaní zvláštnym, nekonečným bleskom.
V paláci boli tajné chodby, o ktorých vedela len rodina. Pred dverami pracovne bol v priebehu tridsiatich sekúnd. Vnútri vytiahol z prostredného šuplíka rúru a zafúkal do nej. Zvuk sa postupne zosilní, nakoniec prichádzajúc k jeho vernej kobyle v stajniach.
Potom vytiahol z vitríny rodinný klenot - ďalekohľad. Ten mu ukázal pozíciu všetkého v jeho dosahu – a jeho dosah bol rozšírený nielen ku všetkých kútov Domény, ale aj stošesťdesiat kilometrov ďalej do každej strany.
Len so slabým trasom v rukách nastavil kľučky na ďalekohľade, aby priostril na blesk. Zasiahol vo veľkej diaľke, pri južnom konci Labyrintových Vrchov.
Schmatol pár rukavíc na jazdenie a tašky na sedlo zo spodného šuplíka stola a zamumlal potrebné slová. V ďalšej chvíli sa už viezol hladkou kamennou kĺzačkou takmer kolmo k zemi, zrýchlenie tak závratné, akoby priamo letel voľným pádom.
Pripravil sa. Aj tak bolo pristátie na chrbát čakajúcej Marble ako náraz do steny. Prehltol ston a v tme tápal po rúčkach na ramenách starej kobyly. Kolenami ju postrčil vpred.
Boli pri otvore skrytého, viac ako tri a pol metra širokého tunela, sotva dosť širokého pre Marble, aby prešla zo zloženými krídlami.
Tma bola absolútna; vzduch ťažko a vlhko dosadal proti jeho koži. Vystrelila hore, tak rýchlo až mu znova a znova pukli ušné bubienky. Potom, bod svetla, ktorý rýchlo vyrástol v záplavu svetla a boli vonku, nad neobývanými vrchmi ďaleko od paláca.
Marble roztiahla veľkolepé krídla a skĺzla do pádu. Princ zavrel oči a v mysli si privolal obraz, ktorý videl v ďalekohľade: dedinu obyčajnú ako sýkorka a rovnako malú. Uprednostnil by sa tam premiestniť sám. Ale na takú obrovskú vzdialenosť, len na základe obrazu namiesto vlastnej spomienky bolo nepresné. A on nemal ten luxus pokračovať po svojich, aby dosiahol svoj cieľ.
Naklonil sa dopredu a zašepkal Marble do ucha.
Premiestnili sa.

Iolanthe bola na chrbte, oslepená, jej tvár v plameňoch a v ušiach jej zvonilo ako zvony na Nový Rok. Musí byť teda stále nažive. Stenajúc sa otočila a vytiahla sa na kolená, zapchávajúc si uši rukami.
Po chvíli otvorila oči do nejasnej prikrývky zelenej látky – jej sukňa. Zdvihla trochu hlavu a pozrela sa na svoju ruky, ktoré pomaly získali ostrejšie rysy. Mala škrabanec, ale nebola na nich žiadna krv. S úľavou  si vydýchla. Bála sa, že jej uši krvácali a nájde si kúsky mozgu na dlaniach.
Ale tráva okolo bola hnedá. Zvláštne, rašeliniská sa na útese s príchodom jari nedávno veselo zozeleneli. Jej pohľad nasledoval čiaru zvädnutej trávy a...
Stožiar zmizol. Na jeho mieste sa vznášal dym, rovnako hustý ako diera, z ktorej vychádzal. Namáhavo sa postavila, odložila paličku spať do vrecka a dokrivkala ku kráteru, cítiac sa akoby jej nohy boli z kaše. Z dymu jej slzili oči. Tráva, suchá ako práchno, jej chrúmala pod podrážkami topánok.
Kráter bol široký tri metre a rovnako hlboký; stožiar ležal opito na vrchu. Toto bolo šialené. Keď blesk zasiahol, jeho elektrický náboj sa mal bezpečne absorbovať do zeme. Potom zbadala kotlík, sediaci na úplnom dne krátera, naplnený najkrajším elixírom aký kedy videla, ako destilované svetlo hviezd.
Z hrdla sa jej vydral smiech. Po prvýkrát sa na ňu Šťastie usmialo. Osvetlenie svadby bude dokonalé. Jej predstavenie bude dokonalé – och, bude predvádzať! A pani Oakbluffová možno aj odpustí Majstrovi Haywoodovi za jeho žartík, že na svadbe jej dcéry žiadny strieborný elixír svetla nebude.
Zvuk nad ňou ju prinútil vzhliadnuť. Okolo nej preletel okrídlený tvor, niečo medzi drakom a koňom. Prišiel zo severu, letiac s neuveriteľnou rýchlosťou k pobrežiu. Ale ako ho sledovala, jeho krídla zamávali, aby spomalil.
A potom sa otočil k nej.

Princ nemohol uveriť vlastným očiam.
Zjavil sa celkom blízko k miestu, kde blesk udrel, ale Marble preletela príliš blízko, aby zbadal mága na začiernenom útese. Ale teraz, keď sa otočila...
Dlhé čierne vlasy, napoly postavené elektrickým šokom, postrapatená biela blúzka, zelená sukňa. Nebolo pochýb: elementálny mág, ktorý privolal blesk bol dievča.
Dievča.
Archer Fairfax nemôže byť dievča. Čo pri žiare má urobiť s dievčaťom?
V ďalšej sekunde dievča nebolo samé. Muž v čiernej róbe sa objavil a šprintoval za ňou.

Iolanthe zízala na okrídlenú beštiu. Bola dúhovo modrá, s ostrými, takmer nerozčlenenými parohami na hlave, chvost špicatý a na konci červený.
Peryton Pobrežia Barbary.
V mestách boli veľmi populárne, ale nie tu. Čo jeden robil tu, hneď po tom čo privolala blesk?
„Čo si to spravila?“
Majster Haywood! Jeho čierny, učiteľský plášť za ním vial ako za ňou bežal.
„Opravila som elixír svetla,“ povedala. „A nemusíte sa obávať o ten kráter, o to sa postarám – a vrátim stožiar kam patrí.“
Zem ovládala, aj keď nie tak dobre ako oheň a vodu – a blesk.
„Dobrota, čo sa tu stalo?“ Zjavila sa aj pani Greenfieldová, dedinčanka. „Ste v poriadku, slečna Iolanthe? Vyzeráte hrozne.“
Majster Haywood vytiahol paličku, stiahol Iolanthe za seba a namieril ju na pani Greenfieldovú.
Obliviscere!“ zakričal. „Obliviscere! Obliviscere!
Obliviscere bolo najsilnejšie zabúdacie kúzlo – ilegálne pre mágov bez zdravotníckeho povolenia. Pani Greenfieldová stratí šesť mesiacov, ak nie rok, svojich spomienok.
„Čo to robíte?“ zakričala Iolanthe.
Pani Greenfieldová klesla na kolená a vracala. Iolanthe k nej vystrelila. Majster Haywood ju chytil za rukáv. „Ty ideš so mnou.“
„Ale pani-“
Ruku jej držal vo vraženom zovretí.
„Ak chceš žiť, musíš ísť okamžite so mnou!“
„Čo?“ Obaja sa naľakali pri zvuku krídel na nimi – peryton. Mal jazdca. Zažmúrila oči pre lepší výhľad. Ale v ďalšej sekunde sa už pozerala na vlastné predné dvere.
Majster Haywood ju strčil dovnútra. Zakopla.
Pani Needles vystrčila hlavu z vestibulu. „Majster Haywood, slečna Seabourneová-“
„Preč!“ zakričal Majster Haywood. „Okamžite odíďte.“
„Ospravedln-“
Majster Haywood vytlačil pani Needles z domu a zabuchol dvere. Zatiahol Iolanthe do predsiene a namieril paličku na strechu. Špička paličky sa mu triasla.
Prehltla. „Povedzte mi čo sa deje!“
Do rúk mu od nikadiaľ padol batoh. „Už som ti povedal. Atlantis si ide po teba.“
Z otvoreného okna sa ozval zvuk perytonových krídel. Vlasy na chrbte jej vstali.
„Čo mám robiť?“ opýtala sa, jej hlas len o niečo hlasnejší než šepot, ruky v päste po stranách.
Od dverí zaznelo hlasné zaklopanie. Vyskočila.
„Majster Haywood, v tejto sekunde otvorte dvere!“ Hlas patril pani Oakbluffovej, ktorá tiež v dedine pracovala ako polícia. „Ste zatknutý za napadnutie pani Greenfieldovej, videnú pánom Greenfieldom a mnou samou. Slečna Seabourneová, vy so mnou idete tiež.“
Majster Haywood jej strčil batoh do rúk. „Ignoruj ju. Musíš odísť.“
Ponáhľala sa za ním. Batoh bol ťažký. „Čo je v tej taške?“
„Neviem. Nikdy som ho neotvoril.“
Prečo nie?
V rohu jeho spálne stála veľká truhlica, ktorá ho nasledovala s každým presťahovaním. Ako ju odomkol a zdvihol veko, uvidela jej vnútro po prvýkrát. Bola prázdna – premiestňovací kufor.
„Kde idem?“
„Ani to neviem.“
Žalúdok sa jej skrútil. „Čo viete?“
„Že si sa vystavila obrovskému nebezpečenstvu.“ Krátko zavrel oči. „Teraz vlez dovnútra.“
Dom vybuchol. Steny sa zvalili, jej kúsky poletujúc okolo. Zakričala, skočila na zem a zakryla si hlavu batohom. Na zbytok tela ju udreli kúsky omietky a tehál. Keď chaos trochu povolil, pozrela sa okolo pre Majstra Haywooda. Bol na chrbte na dlážke medzi ruinami, mierne krvácajúc z rany na hlave. Prirútila sa k nemu.
„Ste v poriadku, Majster Haywood? Počujete ma?“
Viečka sa mu zatrepotali. Pozrel sa na ňu, pohľad nezaostrený.
„To som ja, Iolanthe. Ste v poriadku?“
„Prečo si stále tu?“ zakričal, snažiac sa postaviť. „Do truhly! Choď!“
Vzal batoh a hodil ho do vnútra. Zhlboka sa nadýchla a prešla cez okraj. Zaťahal za veko. Jednou rukou ho držala otvorené.
„Počkajte. Nejdete so-“ Zvalil sa na zem.
„Majster Haywood!“ Cez kriedový vzduch sa zjavila ženská postava. Pani Oakbluffová zamávala paličkou. Telo Majstra Haywooda vzlietlo a pristálo v druhej miestnosti, len o centimetre sa vyhýnajúc napichnutiu na jeden zo zlomených nosníkov.
Pani Oakbluffová šla po Iolanthe.

Kde sa premiestnili?
Dedina nebola veľká, ale stále mala tak 40, 50 obydlí rôznych veľkostí. Dedinčania čo robili, zastavili, aby zízali na Marble, jej tieň sa plachtiac po strechách a dláždených cestách ako hlásateľ smrti.
Princ zhodnotil situáciu. Čo by otec alebo strážca – ktorý očividne rozumel následkom toho čo dievča urobilo – spravil. Utiekli by? Nepravdepodobné. Skôr by sa vrátil do domu, kde mal pripravenú tašku presne na takéto prípady a aj rýchlu cestu do bezpečia.
Ale kde bolo doma?
Princ obletel malý dom, ktorý bol ďalej od zbytku dediny, keď zaznamenal pohyb. Otočil hlavu, dúfajúc, že to bol muž s dievčaťom, objavujúc sa. Ale len jeden mág stál pred domom a nebolo to čiernovlasé dievča, ale robustná žena.
Sklamaný, pokračoval v pátraní. Len aby videl, o minútu neskôr, ten istý dom sa násilne otriasať, než spadol sám do seba.
Pritiahol Marble tak blízko k zastaveniu ako sa odvážil a premiestnil sa na teraz nahnuté schody pred domom.

„Čo to robíte?“ Iolanthe chcela zakričať pohoršene, ale sotva to dokázala zamraučať.
„Ohromujúce, že?“ usmiala sa pani Oakbluffová, ale jej hranatá tvár nemala ani kúsok svojej bežnej dobrosrdečnosti. „Vedela si, že som kedysi pracovala na demoláciách?“
„Zničila ste nám dom, pretože som zničila stožiar?“
„Nie, pretože si odolávala zatknutiu. A ja potrebujem zásluhy za tvoje zatknutie, mladá dáma – už som v tomto príšernom mieste strávila dosť času.“
Zásluhy za jej zatknutie, nie Majstra Haywooda. Pani Oakbluffová očividne verila, že zadržanie Iolanthy jej prinesie odmeny u je čo skoro-príbuzných, najvernejších spolupracovníkov Atlantisu v celom Stredojužnom Pochode.
Strach, ktorý sa v Iolanthe zbieral, prekypel. Zatiahla za veko kufru, ale to sa odmietlo pohnúť.
„Ó, nie, nenechám ťa odísť tak ľahko,“ povedala pani Oakbluffová.
Namierila na Iolanthe paličku a ona, bez premýšľania, zareagovala a vrhla na ňu stenu ohňa.

Princ najprv zaistil dom nepriestupným kruhom na odohnanie votrelcov. Predné dvere boli stále viac-menej v celku, ale stena naokolo sa rozpadla. Prekročil trosky rozhádzané po vestibule a ledva mal čas sa zohnúť ako jazyk ohňa vystrelil jeho smerom. Ale oheň sa ho nedotkol. Namiesto toho sa otočil vo vzduchu a strelil späť na miesto odkiaľ prišiel. Nasledoval ho späť do domu, kde stuhol v ceste.
Tucet syčiacich, praskajúcich pruhov ohňa, zlomyseľné ako hady, napádali vlámačku, ktorá horúčkovito mávala ochraňovacie kúzla. Dievča, teraz pokryté prachom omietky, stálo vo vysokom kufre, mávajúc rukami, jej tvár zamračená koncentráciou.
Niektoré ochraňovacie kúzla vlámačky držali. Za barikádou zdvihla paličku na dievča.
Princ zdvihol svoju vlastnú paličku a vlámačka padla k zemi. Dievča na neho prekvapene hľadelo, ale o moment už zdvíhala obe ruky a mávla nimi vpred. Oheň sa na neho vrhol.
Fiat praesidium!“ Vzduch pred ním stvrdol, aby prevzal väčšinu ohňa. „Odvolaj plamene. Neprišiel som ti ublížiť.“
„Tak odíď.“
Trhla zápästím a oheň sa zmenil v baranidlo. Ešteže bojoval s toľkými drakmi.
Aura circumvallet.“
Vzduch obalil oheň. Mávla rukou, snažiac sa získať ho späť pod kontrolu, ale zostal uväznený. Lúskla prstami, aby privolala ďalší oheň. „Omnis ignis unus,“ zamrmlal. Všetok oheň v jedno.
Výbuch ohňa, ktorý privolala sa materializoval vnútri väzenia, ktorý vytvoril. Pristúpil k truhlici. Slnečné svetlo sa prešmyklo zlomenými stenami, trblietajúc sa, kde zachytilo kúsky omietky vo vzdychu. Jeden z nich osvietil tenký prúžok krvi na jej spánku. Zatiahla za veko, ale on už mal na ňom ruku.
„Neprišiel som ti ublížiť,“ zopakoval. „Poď so mnou. Dostanem ťa do bezpečia.“
Zazrela na neho. „Ísť s tebou? Veď ani neviem kto... “
Stíchla, s poznaním trhla hlavou. Bol Titus VII, Majster Domény. Jeho profil zdobil mince ríše. Jeho portréty viseli v školách a verejných budovách – aj keď ešte nebol dospelý a nebude vládnuť ešte sedemnásť mesiacov.
„Vaša Výsosť, ospravedlňte moju nezdvorilosť.“ Jej ruka na veku ochabla, jej pohľad však zostal ostražitý. „Ste tu v mene Atlantis?“ Aby vedela skadiaľ nebezpečenstvo prichádza.
„Nie,“ odpovedal. „Inkvizítor sa k tebe dostane len cez moju mŕtvolu.“
Dievča prehltlo. „Chce ma Inkvizítor?“
„Veľmi.“
„Prečo?“
„To ti vysvetlím neskôr. Musíme ísť.“
„Kde?“
Oceňoval jej opatrnosť: lepšia než naivita. Ale nebol čas na detailné odpovede. Každá sekunda zmenšovala ich šancu, odísť bez povšimnutia.
„Nateraz do hôr. Potom ťa vezmem z Domény.“
„Ale ja nemôžem opustiť svojho opatrovníka. On-“
Neskoro. Nad nimi Marble vydala vysoký, varovný tón: zbadala Inkvizítorku. Princ si z krku rozdelil prívesok a jeho spodnú časť jej dal do ruky.
„Nájdem ťa. Teraz choď.“
„Ale čo Majster-“
Zatlačil ju do vnútra a zabuchol veko.

V momente kedy sa kufor zavrel, jeho spodok prepadol pod Iolanthe a ona spadla do úplnej temnoty.

Vysvetlivky - Klasifikácia Domény ako kniežatstvo namiesto kráľovstva mágov často mätie. Nie je to určite mikroríša: s niečo cez dvestotisíc kilometrov štvorcových je jednou z najväčších magických ríš na Zemi – a historicky aj najvplyvnejšou. Podľa legendy mal v noci pred svojou korunováciou Titus Veľký, zjednotiteľ Domény, sen kde hlas kričal  „Kráľ je mŕtvy a jeho dom padol!“. Aby sa tomuto osudu vyhol, nechal sa korunovať Panovníkom Ríše, Jeho Vážená Jasnosť, princ namiesto kráľa. Jeho trik uspel: žil dlho a jeho dom prežil. Dnes, keď je väčšina monarchov a princov len figúrkami bez skutočnej moci je Rod Elberon stále výnimočný fenomén medzi magickými ríšami: vládnuca dynastia. - Z knihy Doména: Sprievodca históriou a zvykmi


14 komentářů:

  1. Tak tahle knizka se nam krásně rozjíždí, jsem zvědavá, co po ní všichni vlastně chtějí, díky za překlad

    OdpovědětVymazat
  2. Díky moc, už se těším na další. :)

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji za překlad. Bobo.

    OdpovědětVymazat
  4. Srdečná vďaka za preklad i korektúru...:-);-)

    OdpovědětVymazat
  5. Děkuji moc za překlad. Katka

    OdpovědětVymazat
  6. Skvělá kapitola, jsem moc napjatá, jak to bude pokračovat :)

    OdpovědětVymazat
  7. Zaujimave. Zaciatok celkom zaujal. Dakujem VV

    OdpovědětVymazat
  8. děkuji za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  9. Moc děkuji za překlad a korekturu

    OdpovědětVymazat