čtvrtek 20. dubna 2017

Horiaca obloha - 1. kapitola


Oheň bol ľahký.
Vlastne, nič nebolo jednoduchšie.

Vravia, že keď elementálny mág privoláva oheň, kradne kúsok z každého ohňa v celom svete. To by z Iolanthe Seabournovej, sústreďujúc milión iskier do obrovského výbuchu, robilo vlastne zlodeja.
Bol to oheň, ktorý vyrezala do perfektnej, tri metre širokej gule, držanú nad utekajúcou Riekou Nárekov.
Zahýbala prstami. Potôčiky vody vystrelili z vody a vyklenuli sa nad ohnivú guľu. Túlavé kvapôčky krátko zažiarili v slnečnej žiare, než spadli do ohňa, vypúšťajúc stužky pary.
Majster Haywood, jej strážca, miloval sledovať ju, hrať sa s ohňom. A nebol vo svojej fascinácií jediný. Každý, od susedov po spolužiakov chcel, aby ukázala ako necháva na ruke tancovať malé guľôčky ohňa, tak ako ona, keď bola ešte dieťa, prosila Majstra Haywooda, aby zakrútil ušami, tlieskajúc a smejúc sa od radosti.
Záujem Majstra Haywooda bol, ale hlbší. Na rozdiel od ostatných, ktorí sa len chceli zabaviť, on ju vyzýval, aby robila komplikovanejšie, ťažšie vzory, aby s kúskami ohňa nakreslila celú krajinu. Vždy hovoril, to je ale krása a potom pokrútil hlavou v úžase – a niekedy, s niečím čo vyzeralo takmer ako nepokoj.
Ale než sa ho mohla spýtať, čo sa deje, postrapatil jej vlasy a povedal, že ju berie na ľady /pozn. autorky: nie sme si isté či sa tu myslí ľadová drť či dokonca zmrzlina alebo niečo špecifické resp. dokonca magické/. Dva roky spolu boli na veľmi veľa kornútoch ľadov, svetlo bobule pre neho a melonás pre ňu, spolu sediac pri okne obchodu so sladkosťami pani Hinderstonovej na Univerzitnej ulici, ktorá je len 5 minút chôdze od ich domu v kampuse Konzervatória Magických Umení a Vied, najprestížnejšej inštitúcií vysokého vzdelania v celej Doméne.
„To je ale krása.“
Iolanthe sa zľakla. Ale hlas patril žene – pani Needlesovej, vlastne, ktorá pre Majstra Haywooda varila a upratovala tri dni v týždni, tu v Little Grind-on-Woe, ktoré je tak ďaleko od Konzervatória ako sa niekto môže dostať bez toho, aby opustil brehy Domény. Niežeby už Majster Haywood nezarábal dosť, aby si najal pomoc, ale niektoré domáce práce sú súčasť jeho kompenzácie.
Iolanthe rozpustila guľu ohňa stále sa vznášajúcu vo vzduchu nad rýchlo tečúcou, spenenou riekou. Nikdy jej nevadilo žonglovať s guľôčkami ohňa veľkosti jablka pred deťmi, ani poskytnúť pár girlánd tancujúceho ohňa pre Little Gridondský bál slnovratu, ale hanbila sa ukazovať svoje schopnosti do tejto miery, s ohňom dosť veľkým, aby zničil celú dedinu.
Pokiaľ nepredvádzaš pre Kráľovský Cirkus, Majster Haywood ju vždy nabádal, dobre si premysli, či chceš ukázať svoju moc pre nimi. Nechceš pôsobiť namyslene – alebo ešte horšie, ako čudáčka.
Otočila sa a usmiala sa na gazdinú. „Ďakujem, pani Needles. Len som precvičovala na svadbu.“
„Nevedela som, že ste taký mocný elementálny mág, slečna Seabourne,“ rozplývala sa.
V Starom Miléniu, keď elementálni mágovia rozhodovali o osude ríše, by nikto nevenoval Iolanthiným schopnostiam čo i len pohľad. Ale toto bol koniec dní elementálnej mágie. V porovnaní s väčšinou mágov, ktorí horko ťažko dokázali privolať dosť ohňa na nočné svetlo alebo dosť vody na umytie rúk, Iolanthine schopnosti by asi boli považované za viac než nadpriemer.
„Slečna Oakbluffová a Rosie a všetci ich vzdialení príbuzní budú ohromení,“ pokračovala pani Needles, pokladajúc na zem piknikový košík. „Aj Majster Haywood, samozrejme. Už tvoje predstavenie videl?“
„To on mi dal nápad na obrovskú guľu ohňa,“ klamala Iolanthe.
Dedinčania mohli podozrievať Majstra Haywooda zo závislosti na merixide a opomínania svojej 16-ročnej zverenkyne, ale ona ho odmietala vykresliť ako kohokoľvek iného, než najspoľahlivejší, pozorný a otcovský vzor.
Za sedem rokov odkedy jeho problémy začali, si vytvorila istý postoj, druhú osobnosť, ktorú nosila ako exoskelet. Iolanthe, ktorá čelila verejnosti bola zlatíčko: sebavedomé, spoločenské dievča – vždy milá a nápomocná – samozrejme bol to výsledok toho ako bola po celý život silne ochraňovaná.
Na svoju fasádu si zvykla do tej miery, že si nie vždy pamätala čo sa v skutočnosti skrýva pod povrchom. A ani si pamätať vlastne nechcela. Prečo sa zmietať v dezilúziách, zmätení a hneve, keď sa mohla vznášať nad nimi a namiesto toho predstierať, že je toto usmievavé, očarujúce dievča?
„A ako sa dnes máte vy, pani Needlesová?“ stočila smer otázok k nej. Keď dostanú na výber, väčšina ľudí radšej hovorila o sebe. „Ako sa má bok?“
„Oveľa lepšie odkedy si mi dala tú masť na uvoľnenie kĺbov.“
„To je úžasné, ale tak nemôžem prijať všetok kredit. Majster Haywood mi pomohol s výrobou – vždy je naokolo, keď mám pred sebou kotlík.“
Alebo sa zavrie do izby na celý deň, ignorujúc Iolanthine klopanie a tácky jedla pred dverami. Ale to pani Needlesová nepotrebovala vedieť.
Nikto to nepotreboval vedieť.
„Och, má šťastie, že ťa má, to on má,“ povedala pani Needles.
Iolanthino nadšenie trochu zakolísalo – oklamala na koniec vôbec niekoho? Ale rezolútne zostala v postave. „Za to, že mu sem a tam niečo vybavím, možno. Ale na to sú oveľa jednoduchšie spôsoby, než vychovať si na ne elementálneho mága.“
Na tom sa spolu zasmiali, pani Needles dobromyseľne, Iolanthe vyhýbavo.
„Každopádne som vám doniesla obed, slečna.“ Pani Needles postrčila piknikový košík bližšie k Iolanthe.
„Ďakujem, pani Needles. A pokiaľ by ste chceli dnes odísť skôr, aby ste sa mohli pripraviť na tú svadbu, prosím, vezmite si koľko času len potrebujete.“ To ju dostane preč z domu skôr než sa Majster Haywood preberie podráždený a dezorientovaný zo svojho merixidou spôsobeného spánku.
Pani Needles si priložila ruku na srdce. „To je od vás milé! Zbožňujem svadby a rada by som vyzerala čo najlepšie pred všetkými tými vyparádenými ľuďmi z mesta.“
Svadba Rosie Oakbluffovej sa mala konať v Meadswelle, sto kilometrov vzdialenom provinčnom meste. Na svadbe Iolanthe vysvieti cestu, po ktorej budú nevesta a ženích ruka v ruke kráčať k oltáru. Považovalo sa znak šťastia ak cestu vysvietil priateľ nevesty namiesto najatého mága, ale nikomu príliš nevadilo, že Iolanthe nebola ani tak nevestina priateľka ako skôr niekto, kto chce podplatiť matku nevesty.
„Uvidíme sa na svadbe,“ povedala pani Needles.
Potom zamávala a premiestnila sa, zanechávajúc za sebou vo vzduchu jemné skreslenie, ktoré sa rýchlo vyčistilo.
Iolanthe skontrolovala čas na svojich hodinkách – štvrť na jednu poobede. Meškala.
Nielen na svadbu. Bola aspoň pol semestru pozadu s akademickým čítaním. Jej objasňujúci elixír vždy zlyhal. Každé jedno kúzlo z Archivalovej Mágie bojovalo zubami a nechtami proti tomu aby ich zvládla.
A prvé kolo pre skúšky na kvalifikáciu začínalo o päť týždňov.
Elementálna mágia bola stará mágia, priame, starodávne spojenie mága a vesmíru, nepotrebujúc žiadne slová ani rituály ako prostredníkov. Po milénia bola zložitejšia/jemnejšia mágia len chabou imitáciou, snažiac sa aj keď nikdy nedokázala ani prísť blízko dosiahnuť silu a majestátnosť elementálnej mágie.
Ale v istom bode sa všetko otočilo. Teraz mala jemnejšia mágia hĺbku a flexibilitu pre každú potrebu a elementálna mágia bola len jej nemotorný, primitívny, vidiecky bratranec, neprispôsobený požiadavkám moderného života. Kto v dnešných dňoch potreboval mágov ovládajúcich oheň keď svetlo, teplo a varenie bolo obstarané cez oveľa bezpečnejšiu a vyhovujúcejšiu mágiu nepotrebujúcu ani plameň?
Bez poriadneho vzdelania v jemnejšej mágií mali elementálny mágovia úbohé kariérne šance: cirkus, zlievarne alebo lomy a nič z toho Iolanthe nepriťahovalo. A bez hviezdneho výsledku na skúškach kvalifikácie s grantom, ktoré by priniesli by si vzdelanie na vyššej akadémií nemohla vôbec dovoliť.
Znovu skontrolovala hodinky. Prejde si rutinným osvietením cesty ešte raz a potom musí skontrolovať elixír svetla v učebni.
Lusknutím prsta vytvorila čerstvú, päť stôp širokú sféru ohňa. Ďalšie lusknutie a sféra zdvojnásobila svoju veľkosť, miniatúrne slnku stúpajúce oproti strmým útesom bez stromov na opačnom brehu.
Oheň bol potešenie. Sila bola také potešenie. Keby len mohla rovnako ľahko ovládať aj Majstra Haywooda. Preplietla si ruky a potom ich prudko rozdelila. Ohnivá guľa sa oddelila do šestnástich stužiek ohňa, tancujúcich vo vzduchu ako kŕdeľ rýb, ktoré sa spoločne prudko otáčali.
Tleskla. Stužky sa znovu sformovali do perfektnej sféry. Trhnutím zápästia mala sféru vysoko vo vzduchu a točila ňou, vydávajúc nespočet iskier. Teraz ruky znížila, do polovice ponárajúc guľu do rieky, vysielajúc do vzduchu obrovské oblaky syčiacej pary – na svadbe bude veľký, odradzujúci bazén a ona ho plánovala v plnej miere využiť.
„Prestaň,“ povedal hlas za ňou. „Okamžite prestaň.“
Od prekvapenie stuhla. Majster Haywood – bol hore skoro. Rozpúšťajúc oheň sa otočila. Býval pohľadný, jej strážca, zlatý a zdravý. Dnes už nie. Ochabnuté vlasy mu viseli okolo bledej tváre. Vačky pod očami. Tenký. Niekedy jej pripomínal bábku, akoby sa mohol rozpadnúť i pod najmenšou námahou. Nikdy to nebolelo vidieť ho takto, len tieň toho čím kedysi bol.
Ale časť z nej si nemohla pomôcť a bola nadšená, že ju prišiel sledovať cvičiť. Už dlho o ňu neprejavil záujem. Možno do dokonca presvedčí pomôcť jej s úlohami. Sľúbil ju učiť doma ale musela sa učiť sama a mal toľko otázok.
Ale najprv: „Pekné popoludnie. Už ste jedli?“ Nemal by sa premiestňovať s prázdnym žalúdkom.
„Nemôžeš predvádzať na svadbe,“ povedal.
Cítila akoby jej uši poštípali včely. Toto jej prišiel povedať. „Prepáčte?“
„Rosie Oakbluffová sa vydáva do rodiny spolupracovníkov.“
Vravelo sa, že Greymooroví z Meadswellu nahlásila viac než sto rebelov počas Januárového Povstania. Každý to vedel. „Viem.“
„Neuvedomil som si to,“ povedal Majster Haywood. Oprel sa dozadu o stenu, jeho tvár unavená a napätá. „Myslel som si, že si berie Greymoora – z klanu umelcov. Pani Needles mi ale pred chvíľou ozrejmila moju chybu a ja nemôžem nechať Atlantských agentov, aby ťa videli manipulovať živlami. Vzali by ťa preč.“
Rozšírili sa jej oči. O čom to hovoril? Pokiaľ mala Atlantis extra záujem o elementálnych mágov, nepočula by už o tom? Ani jeden z tých, ktorých poznala nepritiahli ich pozornosť len svojou existenciou. „Každý cirkus má tucet mágov, ktorý dokážu to isté čo ja. Prečo by sa o mňa mala Atlantis zaujímať?“
„Pretože si mladá a máš oveľa viac potenciálu.“
Pred dvetisíc rokmi by o tom nepochybovala. Vtedy boli rozdiely medzi ríšami riešené len nimi. Dobrý elementálny mág bol vysoko cenený a skvelí elementálni mágovia boli považovaní priam za vtelenia Anjelov. Ale to bolo pred dve tisíc rokmi.
„Potenciál pre čo?“
„Pre veľkoleposť.“
Iolanthe si zahryzla do pery. Merixida v istých množstvách spôsobovala dezilúziu a paranoju. Ale ona vždy tajne riedila jeho domáce destiláty s cukrovým sirupom. Mal niekde ukrytú zásobu, o ktorej nevedela? „Rada by som sa stala skvelým elementálnym mágom, ale už päťsto rokov tu na zemi žiadny Veľký nebol. A zabúdate, že nemôžem manipulovať so vzduchom – nikto nemôže byť Veľký, ak nemá kontrolu nad všetkými piatimi elementami.“
Majster Haywood zakrútil hlavou. „To nie je pravda.“
„Čo je nie je pravda?“
Na otázku jej neodpovedal. „Musíš ma počúvať. Budeš vo veľkom nebezpečenstve, ak sa Atlantis dozvie o tvojich schopnostiach.“
Iolanthe sa ponúkla, že na svadbe cestu vysvieti. Mohla si len predstaviť, čo by si nevestina mama o Iolanthe myslela, ak by zrazu oznámila, hodiny pred ceremóniou, že si to rozmyslela.
Jej vreckové hodinky zapulzovali. „Ospravedlňte ma. Musím vziať elixír svetla z kotlíku.“
Tiež sa ponúkla postarať sa o osvetlenie. Strieborný elixír svetla bol najnovší výstrelok módy; ale svetelný elixír, ktorý vydával skutočne strieborné svetlo bez čo i len známky modrej, bol ťažký aj náročný na čas – a keď dozrel, žiaril presne sedem hodín.
Celý plán bol plný možností, že zlyhá. Iolanthe začala s piatimi dávkami, ale len jeden prežil uzdravovací proces. Ale ten risk za to stál. Oakbluffoví chceli svojim oveľa bohatším novým príbuzným ukázať, že sú tiež schopní zorganizovať ohromujúcu svadbu a úspešný strieborný elixír svetla by tomu značne pomohol. Iolanthe sa premiestnila, dúfajúc, že Majster Haywood ju nebude nasledovať.
Boli jarné prázdniny; v učebni chýbali študenti a ich zvyčajný štebot. Náradie na praktiky bolo umiestnené na vzdialenom konci pod portrétom princa. Otvorila najväčší kotlík a zamiešala ho. Elixír sa prilepil na varechu, hustý a nepriehľadný ako nebo pred dažďom. Dokonalé. Ešte tri hodiny chladnutia a mal by začať žiariť.
„Počúvala si ma vôbec?“ Majster Haywood sa znovu ozval za jej chrbtom.
Neznel naštvane, len unavene. Jej srdce sa zovrelo ako vybalila mincovú kanvicu, ktorú jej pani Oakbluffová dala na elixír. Nevedela prečo, ale vždy mala neodbytné podozrenie, že ona bola dôvodom jeho stavu – podozrenie, ktoré šlo hlbšie než obyčajná vina, že sa o neho nedokáže postarať, tak ako by chcela.
„Mali by ste niečo zjesť. Bolesti hlavy sa vám vždy zhoršia, keď sa nenajete načas.“
„Nepotrebujem jesť. Potrebujem, aby si ma počúvala.“
V tieto dni znel málokedy rodičovsky – nemohla si spomenúť, kedy to bolo naposledy. Otočila sa.
„Počúvam. Ale prosím, uvedomte si, že tak nezvyčajné obvinenie – že budem v nebezpečí ak sa Atlantis dozvie, že dokážem niečo, tak obyčajné ako rozsvietiť cestu na svadbe – potrebuje nezvyčajný dôkaz.“
On bol ten, kto ju zoznámil s konceptom, že nezvyčajné tvrdenia potrebovali nezvyčajné dôkazy. Ako špongia ktorou bola, nasávala každé jeho slovo, nadšená a hrdá, že je to najbližšie k dcére čo tento výrečný, erudovaný muž má.
To bolo, než ho jeho chyby a klamstvá stáli pozíciu za pozíciou a brilantný vedec, pred tým preurčený k veľkoleposti, bol teraz dedinským učiteľom – a to ešte taký, ktorému hrozila výpoveď.
Pokrútil hlavou. „Nepotrebujem dôkaz. Všetko čo potrebujem, je vziať späť svoje dovolenie, aby si šla na Meadswellskú svadbu.“
Jediný dôvod prečo tam šla v prvom rade, bolo zachrániť mu prácu. Povrávalo sa, že rodičov rozladila jeho nepozornosť k deťom a nabádali pani Oakbluffovú, dedinskú registrátorku, aby mu dala výpoveď. Iolanthe dúfala, že poskytnutím úžasného osvetlenia cesty, nehovoriac o svetelnom elixíre, pani Oakbluffová by sa dala presvedčiť, aby sa rozhodla v prospech Majstra Haywooda.
Pokiaľ by si ho ani vzdialená dedina zúfalo potrebujúca učiteľa nenechala, kto ho zamestná?
„Zabúdate,“ pripomenula mu, „zákony jasne hovoria, že keď chránenec dosiahne šestnásť, už nepotrebuje súhlas svojho opatrovníka, aby mohol ísť, kam chce.“
Už šesť mesiacov od neho mohla odísť.
Z vrecka vytiahol fľaštičku a odpil si. Chorobne sladká vôňa merixidi jej dovanula k nosu. Predstierala, že si to nevšíma, aj keď by mu ju najradšej vytrhla z jeho rúk a hodila ju von z okna.
Ale oni už neboli rodina, ktorá na seba bola úprimne naštvaná. Namiesto toho boli cudzinci, správajúci sa podľa zvláštnych pravidiel: nespomínať jeho závislosť, nespomínať minulosť a neplánovať žiadnu budúcnosť.
„Potom mi budeš musieť jednoducho veriť,“ povedal, jeho hlas oťažel. „Musíme ťa udržať v bezpečí. Musíme ťa držať preč od očí a uší Atlantisu. Môžeš mi veriť, Iola? Prosím.“
Chcela mu veriť. Po všetkých tých klamstvách – nie, toto nie je ovplyvňovanie výsledkov. Nie toto nie je plagiátorstvo. Nie toto nie sú úplatky – stále mu chcela veriť tak ako kedysi, bez podmienok a úplne.
„Prepáčte,“ povedala. „Nemôžem.“
Doteraz si nikdy nepriznala, že sa môže spoliehať len sama na seba.
Trhol sebou a pozeral na ňu. Hľadal dieťa, ktoré ho tak hrdo zbožňovalo? Ktoré by ho sledovalo až na kraj sveta? To dievča tu stále bolo, chcela mu povedať. Keby sa len dal dokopy, rada by ho nechala postarať sa o ňu pre zmenu.
Sklonil hlavu. „Odpusť, Iolanthe.“
Toto nebola odpoveď akú očakávala. Jej dych sa zrýchlil. Skutočne sa ospravedlňoval za všetko kvôli čomu v neho stratila vieru? Zrazu sa pohol, pochodujúc ku kotlíku, zatiaľ čo otváral fľašu.
„Čo idete-“
Všetku merixidu, ktorá vo fľaši zostala, vylial do elixíru svetla, nad ktorým otročila celú noc. Potom sa otočil a pritiahol si nemú Iolanthe s otvorenými ústami do náručia a silno ju objal.
„Prisahal som, že ťa udržím v bezpečí a to aj splním.“
V čase, keď pochopila čo práve spravil, už vychádzal z učebne. „Informujem pani Oakbluffovú, že nebudeš môcť vysvietiť na svadbe cestu, lebo sa príliš hanbíš, že tvoj elixír svetla zlyhal.“

Iolanthe zízala na zničený elixír svetla – plochá, plesnivo-zelená mláka bez akejkoľvek viskozity. Strieborný elixír sľúbila, ale ani za lásku alebo peniaze sa jeden nedá spraviť na poslednú chvíľu. Zalialo ju zúfalstvo, vlna trpkosti. Prečo sa toľko snažila? Prečo sa obťažovala zachrániť jeho pozíciu, keď nikoho to nezaujímalo, už vôbec nie jeho?
Ale bola príliš zvyknutá odohnať sebaľútosť a namiesto toho sa popasovať s následkami jeho činov. Už aj bola pri knižnici a ťahala z nej tituly, ktoré by jej mohli pomôcť. Robenie elixírov pre nováčikov sa svetelnými elixírmi nezaoberalo. Rýchle riešenie: triedna príručka pre chyby v robení elixírov poskytla len inštrukcie, keď svetelné elixíry vydávali príšerný zápach, spevneli alebo neprestali bublať. Sprievodca bežnými a výnimočnými elixírmi pre majstrov elixírov jej dal len dlhú poučku o historickej perspektíve a nič viac.
V zúfalstve sa obrátila na Kompletné Elixíry. Netušila prečo – bol to vo svete ten najfalošnejší zakladač do dverí. V sekcii svetelných elixírov, za úvodnými odstavcami bol text v klinovej podobe. Prevracala stránky, dúfajúc v niečo po latinsky, ktorú čítala dobre alebo gréčtine, ktorú dokázala prečítať so slovníkom, pokiaľ by musela. Ale jediná pasáž, ktorá nebola v klinovej forme, bola v hieroglyfoch.
Potom zrazu, na okrajoch, rukou napísaná poznámka, ktorú dokázala prečítať: Nie je žiadny svetelný elixír, akokoľvek pokazený, ktorý by sa nedal zachrániť úderom blesku.
Zamrkala a rýchlo zaklonila hlavu: nemala poňatia, že v očiach sa jej objavili slzy. A čo bolo toto za radu? Dať elixír do búrky by spôsobilo nenapraviteľné škody, mariac akékoľvek šance nápravy.
Pokiaľ... pokiaľ autor nemyslel niečo iné, privolaný blesk.
Helgira Bezmilostná ovládala blesk.
Ale Helgira bola ľudová postava. Iolanthe čítala všetky štyri časti a tisícdvesto strán Života a Činov Veľkých Elementálnych Mágov. Žiadny skutočný mág, ani Veľký, ešte neovládol blesk.
Nie je žiadny svetelný elixír, akokoľvek pokazený, ktorý by sa nedal zachrániť úderom blesku.
Autor týchto slov určite nemal žiadne pochyby, že sa to dá. Špirály a bodky jeho rukopisu prekypovali povzneseným sebavedomým. Ako ale vzhliadla, princ na portréte, ale vyjadroval nič než opovrhnutie nad týmto divokým nápadom.
Zahryzla si zvnútra do líca. Potom vytiahla pár hrubých rukavíc a zobrala kotlík.
Čo mohla stratiť?

Princ sa práve chystal pobozkať Šípkovú Ruženku.
Bol dobitý a upotený, stále krvácajúc z rany na ruke. Ona, jeho odmena za porazenie draka, ktorý strážil zámok, bola nedotknutá a nádherná – aj keď mdlá. Prišiel k nej, jeho topánky sa ponárajúc po členky v prachu. Všade okolo podkrovia, v šedom svetle prenikajúcom cez špinu okna, viseli pavučiny hrubé ako závesy v divadle.
On dal detaily tejto miestnosti. Keď mal trinásť, záležalo mu na tom, aby interiér podkrovia presne odpovedal storočiu zanedbávania. Ale teraz, o tri roky neskôr, si prial, aby dal namiesto toho Šípkovej Ruženke lepšie repliky.
Len keby vedel, čo by chcel, aby mu dievča povedalo. Alebo naopak.
Kľakol si k jej posteli.
„Vaša výsosť,“ hlas jeho komorníka sa odrážal od stien komnát. „Žiadali ste, aby som vás v tento čas zobudil.“
Ako si myslel, trvalo mu to s drakom príliš dlho. Povzdychol si. „A žily šťastne až naveky.“
Princ neveril na šťastie-až-naveky, ale to bolo heslo otvárajúce Crucibel. Rozprávka vybledla – Šípková Ruženka, podkrovie, prach aj pavučiny. Zavrel oči pred ničotou. Keď ich znovu otvoril, bol späť vo svojich komnatách, rozvalený na posteli, jeho ruky na veľmi starej knihe rozprávok pre deti.
Bol ospalý. Jeho pravá ruka pulzovala na mieste, kde sa mu do nej zarezal wyvernin chvost. Ale pocit bolesti bol len v jeho hlave. Zranenia utrpené vnútri vymysleného sveta Crucibla sa neprenášali do skutočného sveta.
Posadil sa. Jeho kanárik vo svojej klietke ozdobenej šperkmi, začvirikal. Odsunul sa od postele a prešiel prstami po mrežiach vtáčieho väzenia. Ako prešiel k balkónu, ohliadol sa na veľkolepé, pozlátené hodiny v rohu komnát: štrnásť minút po druhej, presný čas spomenutý v matkinej vízií – a tak aj čas kedy požiadal, aby ho vždy zobudili z jeho predstieraného driemania.
V skutočnom svete, jeho domove, postavenom na kopci Vrchov Labyrintu, bol najslávnejší zámok v celom magickom kráľovstve, oveľa úžasnejší a krásnejší než všetko v čom Šípková Ruženka kedy bývala. Balkón mal pod sebou prekrásny výhľad: vodopády tenké ako stuhy kaskádujúce cez tisíce stôp, modré úpätia hôr posiate stovkami ľadom napájaných jazier a v diaľke, úrodné planiny, ktoré boli obilnicou jeho ríše.
Ale on si výhľad takmer nevšímal. Balkón mu pridával na napätí, keďže to je práve tu, alebo aspoň tak to bolo predpovedané, kde sa naplní jeho osud. Začiatok konca, keďže jeho poslanie bola mentorská - bol medzičlánok – ten, ktorý neprežil do konca misie.
Za ním sa zhromaždili jeho sluhovia, prešľapujúci z nohy na nohu, hodvábne róby šuštiac.
„Dali by ste si nejaké občerstvenie, pane?“ povedal Giltbrace, hlavný sluha, jeho hlas ako olej.
„Nie. Pripravte všetko na môj odchod.“
„Mysleli sme si, že Jeho Veličenstvo odchádza zajtra ráno.“
„Rozmyslel som si to.“ Polovica jeho sluhov dostávala plat od Atlantis. Spôsoboval im nepríjemnosti v každej situácií a veľakrát zmenil názor. Bolo nutné, aby ho považovali za náladovú bytosť, ktorá sa starala len o seba. „Odíďte.“
Sluhovia sa stiahli na kraj balkónu, ale zostali na stráži. Okrem princovej spálne a kúpeľne bol takmer vždy sledovaný.
Prezeral si horizont, čakajúc, takmer sa obávajúc – ešte neuskutočnenej udalosti, ktorá doteraz ovládala celý jeho život.

Iolanthe si zvolila Útes Západu Slnka, skalu niekoľko míľ od Little Frind-on-Woe. Ona a Majster Haywood boli v dedine osem mesiacov, takmer celý akademický rok a aj tak ju nerovný terén Stredojužného Tiahnutia – hlboké tieňavy, strmé zrázy a rýchle, modré prúdy – vždy pripravil o dych. Na kilometre okolo bola dedina jediným postom civilizácie oproti nerušenej divokej prírode.
Na vrchole Útesu Západu Slnka, najvyššom bode v okolí, postavili dedinčania stožiar nesúci štandardu Domény. Zafírová vlajka poletovala vo vetre, strieborný fénix v centre žiariac na slnku.
Ako si Iolanthe kľakla, jej kolená sa dotkli niečoho studeného a tvrdého. Odhrnutie trávy okolo základne stožiara odhalilo malú bronzovú plaketu zasadenú do zeme, nesúc nápis:
DUM SPIRO, SPERO
„Pokiaľ dýcham, dúfam,“ zamumlala, prekladajúc si pre seba.
Potom si všimla rok na plakete, 3. apríl 1021. Deň, kedy popravili baróna Sorrena a vyhostili baróna Wintervala – obe udalosti značiac koniec Januárového Povstania, prvý a jediný raz kedy sa ľudia Domény chopili zbraní proti de facto vládcovi Atlantisu.
Vlajúci prápor nebol sám o sebe ničím výnimočný – to, aspoň, Atlantis nezakázala. Ale plaketa oslavujúca povstanie, bol v tomto málo známom kúte Domény sám o sebe akt vzdoru.
Mala šesť rokov v čase povstania. Majster Haywood si ju vzal a pridal sa k ľuďom utekajúcim z Delameru, hlavného mesta. Týždne žily v provizórnych utečeneckých kempoch na opačnej strane Hadích vrchov. Dospelí si šepkali a boli naštvaní. Deti sa hrali s takmer horúčkovitou intenzitou.
Vrátenie k normálu bolo náhle a zvláštne. Nikto nehovoril o možných opravách na Konzervatóriu, náhrade poškodenej strechy a zhodených sôch. Nikto nehovoril už o niečom čo sa stalo.
Jediný raz kedy Iolanthe narazila na dievča, ktoré stretla v kempe, na seba nemotorne zamávali a potom sa hanblivo otočili, akoby bolo v ich výmene niečo, za čo sa majú hanbiť.
V nasledujúcich rokoch Atlantis spevnila svoju kontrolu nad Doménou, odstrihla všetok kontakt s vonkajším svetom a roztiahla svoju moc cez veľkú sieť kolaborantov a tajných agentov do ríše.
Z času na čas počula fámy o problémoch bližšie k domovu: známy stratil prácu pre podozrivé aktivity nepriaznivé pre záujmy Atlantis, zmiznutie príbuzného spolužiaka na Inkvizíciu, náhle presťahovanie celej rodiny o ulicu ďalej do vzdialenejšej časti ostrovov okolo Domény.
Hovorilo sa aj o novej rebélií. Našťastie, Majster Haywood o ňu neprejavil záujem. Atlantis bol ako počasie alebo nestabilná pôda.
Človek sa nesnažil nič meniť, jednoducho sa s tím vyrovnal, to bolo všetko.
Znížila a zložila vlajku, odkladajúc ju nabok aby sa jej nič nestalo. Na moment sa zamyslela, či sa skutočne môže uviesť do nebezpečenstva, keď spraví ukážku vody a ohňa. Nie, neverila tomu. O dva roky po tom čo Majster Haywood stratil post profesora na Konzervatóriu, žili vedľa rodiny drobných kolaborantov a nikdy neprotestoval, keď deťom ukazovala triky.
Postrčila kotlík tak, že jeho brucho sa pevne oprelo o stožiar, aby lepšie absorboval náraz blesku. Potom odmerala päťdesiat veľkých krokov od tyče, pre bezpečnosť.
Pre istotu.
To, že sa pripravovala, že sa niečo stane ju privádzalo do úžasu. Áno, bola dobrý elementálny mág podľa dnešných štandardov, ale nebola nič v porovnaní s Veľkými. Čo jej dalo myšlienku, že dokáže skutok, o ktorom sa spieva len legendách?
Vzhliadla na bezmračnú oblohu a zhlboka sa nadýchla. Nedokázala povedať prečo, ale  cítila v žalúdku, že anonymná rada v Kompletných elixíroch bola správna. Potrebovala len blesk.
Ale ako sa dá privolať?
„Blesk!“ zakričala, bodajúc ukazovákom smerom hore.
Nič. Niežeby čakala, že sa niečo stane na prvý pokus, ale aj tak bola trochu sklamaná. Možno pomôže vizualizácia. Zatvorila oči a predstavila si blesk spájajúci nebo a zem.
Znovu nič.
Vyhrnula si rukávy na blúzke a vytiahla z vrecka paličku. Jej srdce začalo rýchlejšie biť; nikdy predtým na elementálnu mágiu nepoužila paličku. Palička zväčšila mágovu moc, čím väčšia moc, tým väčšie zväčšenie. Ak by znovu zlyhala, bola by to obrovská chyba. Ale ak by uspela...
Ruky sa jej triasli ako zdvihla paličku a namierila ju priamo hore. Nadýchla sa tak zhlboka ako len mohla.
„Udri do toho kotlíka, môžeš? Nemám na to celý deň!“
Prvý záblesk sa objavil veľmi vysoko v atmosfére, zdanlivo o kontinent vzdialený. Čiara bieleho ohňa sa vyrútila cez oblúk oblohy, stáčajúc sa elegantne na pozadí hlbokej, bezmračnej modri.
Zamierila priamo na ňu – oslepujúca, jasná smrť.


Vysvetlivky - Po storočia sa historici a magickí teoretici dohadovali o súvislosti medzi rozmachom komplexnej mágie a ústupom elementálnej. Bol to len súbežný vývoj alebo jeden spôsobil druhý? Dohoda nikdy nemusí prísť, ale vieme, že ústup ovplyvnil nielen počty elementálnych mágov – z približne troch percent na menej než jedno percento – ale aj moc každého individuálneho mága nad elementami. V súčasnosti, baníci stále bežne dvíhajú dvadsať tonové bloky kameňa, rekord dekády stotridsať päť ton na jedného mága. Ale väčšina elementálnych mágov sotva používa svoje ochabujúce schopnosti a sotva dokážu viac než salónne triky, čo je ešte neuveriteľnejšie, keď sa pozrieme späť na veľkých elementálnych mágov minulosti, osobnosti, ktoré dali do pohybu hory a ničili – a tvorili – celé ríše. - Z knihy Životy a Skutky Veľkých Elementálnych Mágov


14 komentářů:

  1. Wau, jakože cože? Tak tohle mě úplně dostalo, začíná to neuvěřitelně, už se nemůžu dočkat další kapitoly, všechny postavy vypadají neuvěřitelně, jsou tak propracované, jako živé. Díky moc za preklad.
    Katka

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji moc.. těším se na další

    OdpovědětVymazat
  3. Moc děkuji za kapitolu. Katka

    OdpovědětVymazat
  4. Ďakujem za kapitolku:)

    OdpovědětVymazat
  5. Parádní kapitolka, vypadá to skvěle. Díky moc, že jste se do toho pustili. Těším se na pokračování :)

    OdpovědětVymazat
  6. Děkuji za překlad. Bobo.

    OdpovědětVymazat
  7. děkuji za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  8. Moc děkuji za překlad a korekturu

    OdpovědětVymazat