pátek 2. září 2016

Úlomok tieňa - 8. kapitola


„Abby? Počuješ ma?“ Ten hlas sa ku mne doniesol z diaľky, akoby som bola pod vodou.    Ale aspoňže to bol povedomý hlas. Ženský. Jemný. Dôveryhodný?

Áno, rozhodla som sa. Tomuto hlasu som mohla veriť. Samozrejme som taktiež uvažovala nad tým, prečo neustále skončím na zemi po tom, čo tak vhodne odpadnem, hoci to tentokrát nebolo ako pri záchvate. Ten hlas sa znovu ozval, miešajúc sa v zmesi ostatných.
Otvorila som oko, žmurkajúc v predstieranom zaostrovaní. Bola som stále v Hallows – a zdalo sa, že je pri vedomí viac ľudí než ako som si to pamätala pred tým.  Veľmi dobré znamenie.        
Zlovestné škvŕkanie v mojom bruchu ním nebolo.
Bez varovania ma naplo a stočila som sa na bok. Niekto mi pod hlavu vsunul vedro a ja som ho vďačne prijala, s chuťou vyprázdňujúc pozostatky z môjho žalúdka. Klzká chuť oleja a žlče ostala a obalila mi jazyk.
„Piť,“ dostala som zo seba. „Voda.“ Snažila som sa kľaknúť si, mrmlúc slová vďaky komukoľvek, kto mi do rúk vložil pohár. „Už to začína byť otrepané.“
Melanie si kvokla ku mne, odhrnula mi vlasy z tváre. „To nebol záchvat, nemyslím si to. Vyzeralo to ako keby si bola zachytená v spätnej vlne čohosi, čo...ona...urobila, aby zlomila to kúzlo.“
„Kde je teraz?“ Vodou som si prepláchla ústa než som ju vypľula do vedra. „Toto je asi tá najhoršia vec akou som si prešla. Takmer,“ poznamenala som. Dusiac sa k smrti alebo nie, zniesla by som to radšej tisíckrát, než ako mať moju zomierajúcu mamu v náručí.
Melanie pokrčila nosom. „Ach. Dobre. Tak trochu som ju zrazila k zemi, keď si začala kričať. S popolníkom. Myslím, že sa tak skoro nepreberie.“
„Dobre pre teba,“ povedala som veselo. „Zaslúžila si to. Čo ostatní?“
„Rozhliadni sa,“ Vzala môj prázdny pohár a vyhupla sa na nohy. „Každý, ako sa zdá prišiel k sebe.“
Zastavila som sa, náhle si vedomá nízkeho hluku hlasov. Otočila som krkom, až mi v ňom zapraskalo, obzrela som sa po miestnosti. Iní stáli v skupinkách, rozdelení podľa vlastného druhu. Démoni. Víly. Nebeskí. Bez šance, že spolupracovali spolu aj keď proti spoločnému nepriateľovi.
„Obviňujú mňa, však?“
„Nie je to tvoja vina,“ zahundrala Melanie. „Na vine je tá vília mrcha.“
„Križovatky sú stále zatvorené?“
„Hej. Dokonca  nemôžem urobiť Dvere,“ povedala skľúčene. „Hádam, že Divoká mágia potrebuje Križovatky na to, aby plne fungovala.“
„Takže mi chceš povedať, že som uviazla v bare Iných ľudí, ktorí sa práve dostali z predĺžených záchvatov a teraz ani len nemôžu ísť domov?“
„Toľko k závažnosti tohto celého.“ Melanie prikývla. „Charlie dáva pozor na Benjamina a Katy s Brandonom nalieva všetkým drinky. Na účet podniku,“ dodala.
„Dobrý nápad.“ Síce som premýšľala či je múdre nechať neplnoletú tínedžerku nalievať alkohol, ale na rebríčku vecí, ktoré mi robili starosti to bolo poriadne nízko. „Hoci, hádam, že Moira sa neskôr o účet postará.“
„Pravdepodobne,“ slabý úsmev jej preletel cez tvár. „Talivar pred chvíľou volal. Mala by si mu pravdepodobne zavolať späť.“ Podala mi jej žiarivý nový iPhone. „On má ten tvoj – je s Robertom vonku a pátrajú po Roweene.“
Začala som vytáčať, môj pohľad padol na Tresu, zviazanú a v bezvedomí, ledabolo pohodenú na pódiu.
Pohľad Melanie stvrdol. „Nemyslím si, že pre ňu plánujú niečo zvlášť príjemné, až sa preberie.“
„Žily mi to netrhá.“ Strnulo som vstala, odolávajúc náhlemu závratu. Uľahčene som si vydýchla, keď sa ozval Talivarov hlas na druhej strane linky. „Si v pohode?“
„Tak ako sa dalo očakávať,“ povedal sucho. „Ale ešte sme nenašli Roweenu.“ Odmlčal sa. „Videla si ich?“
„Videla, čo? Človeče, videla som ten záchvat, ale nemáš sa čoho obávať. Nie je to tak, že by si ma nevidel v mojom najhoršom, však?“
„Myslel som jazvy, Abby.“ V tej vete bolo veľmi veľa bolesti, ale nehodila sa k jeho osobnosti bojovníka. Do pekla, vždy som si myslela, že sú jazvy znakom mužstva alebo také niečo.
„Nemyslím, že sú až také zlé ako si myslíš.“ Povedala som pomaly.
Možno to záviselo od toho ako k nim prišiel.
„A možno ťa do toho nič nie je,“ zamrmlala som si sama pre seba. Na druhej strane som počula tlmené zavrčanie. Rozhodla som sa zmeniť tému. „Ako sa má Phin?“
„Je v poriadku.“ V princovom hlase sa mihlo pobavenie. „Mám ho v batohu. Trval na tom, že si vezme pár tvojich nohavičiek ako bezpečnostnú prikrývku.
Zagúľala som očami. „Hádam, že si to zaslúži.“ Hoci ak by si niekto zaslúžil váľať sa v mojom spodnom prádle, nemôžem povedať, ale teraz to bolo na neho veľa, tak rozmýšľam, že mu dám pokoj. Len pre tentokrát.
„Melanie mi povedala, čo sa stalo. Si v poriadku?“ náznak výčitiek prenikol do otázky, a nemohla som zabrániť tomu, aby sa moja tvár nečervenala od hanby.
„Jasné. Myslím. Prepáč. Nemala som inú možnosť. Povedala, že inak nebude mať dosť síl na zlomenie kúzla. Zruším s ňou spojenie, hneď ako sa preberie.“
Nachvíľu sa moje slová stretli s tichom, potom s tichým povzdychom. „Viem. Len by som si prial, aby tu bolo aj iné riešenie.“ Jeho hlas ztvrdol od znechutenia.
Zazívala som, hlava sa mi mierne točila. „Radšej by sme mali niečo rýchlo vymyslieť, neviem ako dlho to ešte vydržím.“ Energia Prostredníkov bola obvykle kompenzovaná mocou Križovatiek, ale bez konkrétnejšej bezpečnostnej poistky ma Tresa vysaje do sucha – a to som nepočítala svoje spojenie s Phineasom.
„Zbav sa jej. Ak nie, tak tam prídem a zabijem ju ja sám.“
Pozrela som k pódiu, kde ostatní stáli na stráži. „Myslím, že sa budeš musieť postaviť do rady. Ale chápem ťa. Dobre, takže čo bude ďalej?“
„Myslím, že poznám odpoveď,“ Roweena povedala spoza mňa. Sklonila som telefón a snažila sa nezalapať po dychu. K baru krivkala Spojovateľka, slabosť v hĺbke jej kostí nemala nič spoločné s vekom. Vzala si prvý pohárik, ktorý Brandon ponúkol, kopla ho do seba naraz a pokračovala, alkohol jej vytekal z jednej strany úst. Ľavá strana jej tváre spadnutá, so zemitou strhanosťou jej vzhľadu, ktorý pred tým taký nebol.
Mŕtvica? Svetlá podliatina svietila spod priesvitnej kože pod jej okom.
„Tresa toho musí veľa zodpovedať,“  povedala, jej hlas trochu nezrozumiteľný.       Vílí dvor sa ozval než boli zatvorené Križovatky.“ Napnutie od znechutenia sa ozvalo z jej hrude. Jej ruka sa triasla, keď ukázala k miestnosti. „Nič z tejto... frašky“ – vypľula to slovo. „nie je posvätené. Nová Protektorka bola vybraná...ale nie Tresa.“
Druhí sa pozreli jeden na druhého  a potom na vílu v bezvedomí, strohé prikývnutia sa odrazili od Brandonovej tváre. Bez ohľadu na výsledok, Tresyn osud sa zdal byť spečatený. A niečo mi hovorilo, že z nej neostane veľa na pochovanie.
Vtipné. Aj keď nás Faeovia tak ľahko zrádzali, alebo klamali svojich druhov k submisivite, zdalo sa, že zahrávať sa s jedinou cestou zo sveta smrteľníkov bolo obrovské nie-nie. To si zapamätám.
„Tak, čo si sa dopočula?“ spýtala sa Melanie, prekrížila svoje nohy vyložené na bare. „Určite existuje niečo, čo môžeme urobiť. Kráľovná nemôže držať Križovatky zatvorené večne. Alebo áno?“
„Teoreticky, môže.“ Roweena mykla jedným ramenom a z vrecka vytiahla zmačkaný zvitok. Ľútosť mnou lomcovala do morku kostí, sledujúc kedysi hrdú ženu ako sa snaží ho roztiahnuť. Už som mala na jazyku, že jej s tým pomôžem, ale Brandon sa stretol s mojím pohľadom a varoval ma očami. Tak som počkala, nech stredoveká víla prebojuje svoju cestu zvyškom svojej dôstojnosti, slabým pridŕžaním vzdialeného rohu pergamenu, jej prsty prechádzali po slovách.
Zadívala som sa na zvitok, žmúrila som nad pavučinkovými slovami, zažmurkala, keď sa slová rozostrili a potom sa sformovali do niečo podobného angličtine. „Dobrý trik.“ Predpokladala som, že je to rovnaký druh mágie, ktorý sa používal aj na Trhovisku, aby som mohla s každým komunikovať. Prezerajúc zvitok, začala som nahlas čítať, chlad sa mi usadil v žalúdku.
Podľa nariadenia Jej výsosti, kráľovnej Elfie, panej Vílieho dvora, Strážkyne strednej cesty, všetci tí, ktorí poskytnú útočisko zradcovi Trese ce Drindal budú uväznení a súdení Najvyšším súdom a odsúdení na smrť.
„Nemôžem sa dočkať, až zistím, čo to znamená pre mňa. Predsa len,“ povedala som sucho. „som teraz jej Prostredník.“
Roweena na mňa pozerala, jej pravá nozdra sa chvela. „Budem nútená vziať ťa do väzby. Ale s uzatvorenými Križovatkami je tento bod diskutabilný.“
„No, iste. Ale čo iného som mala robiť? Nechať vás tu všetkých sedieť v kóme naveky?“
„A nie je to tak, že by o tom niekto z nás vedel,“ povedala Melanie. „Riadili sme sa informáciami, čo sme mali.“
Zvuk nahnevaného súhlasu sa ozval z jej telefónu. Prekvapene som pozrela dolu na svoju ruku, preklínajúc samu seba, za to, že som idiot. Zabudla som, že je Talivar ešte stále na linke. Zdvihla som si ho k uchu a zažmurkala som nad neprestajným prúdom nadávok.
„Ideme hneď tam, Abby. Nič nerob pokiaľ neprídem.“ Zložil divokým kliknutím, takže som nemala čas niečo povedať.
„Talivar s Robertom sú na ceste,“ povedala som, ignorujúc Roweenine zavrčanie. „Pozri, obe vieme, že som to spravila, aby som všetkých zachránila, takže ak mám byť kvôli tomu vydaná na milosť Dvoru, potom budem.  Ale ak si si čo i len na chvíľu myslela, že sa kvôli nej nechám popraviť, potom sa priprav na ďalšie problémy.“
„Nemôžeš odísť,“  povedala Roweena pozerajúc na mňa so železnou vôľou. „Ešte nie. Nie, pokým...sa nepreberie.“
„Fajn. Chápem. Potrebuješ rukojemníka a keďže som spojená so zlým dievčaťom, bolo by od teba hlúpe nechať ma ísť.“
Ako to dovolili niekomu inému...
Predpokladám, že tá myšlienka bola nemiestna, ale vytáčalo ma ako nás všetkých Topher ťahal za nos. A do frasa, tak dobre ako viem, Maurice bol veľmi blízko k tomu, aby ho namieste popravili, ale Víli sa rozhodli, že má väčšiu cenu živý. Aspoň pokiaľ im nepovie ako dokázal extrahovať životnú silu zo sukuby.
A čo sa stane ak to zistia samy? Vnútorne som sa striasla. Ak to zistia dokážu to použiť...ale na čo? Trestanie démonov? Napadnutie Neba? Vzdychla som. Len s mojim šťastím som bola zapletená s nástrojom potencionálnej metafyzickej studenej vojny.
Melanie našpúlila pery a zosunula sa z baru. „Čo keby som išla počkať Talivara von?“ Naše pohľady sa stretli. „Asi nebude na škodu sa ho pokúsiť trochu upokojiť.“
Prikývla som ,keď k nám pristúpila Charlie s Benjaminom na jej boku. Úľava sa usadila v mojom srdci, keď na mňa zatrepotal svojimi očami. Na chvíľu. Potom sa jeho ústa stiahli do zívajúceho tunela a prvý plač rozhorčenia sa ozval miestnosťou.
Hlúčik Druhých ľudí pozrel na nás a nie všetci práve priateľským spôsobom. Teraz, keď sa zdalo, že je neodkladnému nebezpečenstvu koniec, typické osobitosti druhov sa začali predierať na povrch. Hoci by som si rada myslela, že žiaden z nich by nebol schopný ublížiť dieťaťu bývalej Protektorky, tiež som si bola pekne istá, že niektoré typy démonov obľubujú jedenie detí.
...a teraz tu nie je žiadna Protektorka. Nie skutočná.
Nie. Akonáhle zviazanie Tresy  prestane byť novinkou a si uvedomia, že nie sú schopní odísť, nastane veľmi škaredá situácia.
Zaplavil ma ponurý pokoj.
Sústreď sa na to, čo dokážeš zmeniť, Abby.
„Vážne si myslím, že by si ho mala vziať domov, Charlie. Bude tam viac v bezpečí ako v bare.“ Hlavou som pokynula k pódiu. „Navyše, domorodci začínajú byť nepokojní. Bez ich kúzla, aby sa odtiaľto dostali, budú trochu drzý.“
„Myslím, že máš pravdu,“ povedala jemne, držiac Benjamina bližšie. Stisol jej rameno s malými prstami. „Aj tak som doma nechala všetky jeho veci.“ Otočila sa k Melanie. „Počkám s tebou, aby ma mohol Robert odprevadiť domov.“ Povedala to vecne, ale prítomnosť strachu pretekala slovami. Odkedy nás Maurice uniesol, mala veľké ťažkosti ísť niekam sama. Ťažko ju za to môžem viniť.
Melanie prikývla, prehodila si husle cez plece. „Myslím, že si ich zoberiem zo sebou, len pre prípad, že zo zadku vytiahneš zázrak a Dvere sa znovu otvoria do pár minút.“
„Budem sa o to určite usilovať.“ Takto to bolo lepšie. Robert bol horkokrvný aj za najlepších okolností a Charlieho nepokoj by ho zatiahli ešte hlbšie. Lepšie bude, keď sa nad svojim synom bude rozčuľovať v súkromí.
Roweena zavrčala, čo znelo ako pevný súhlas, keď sme sledovali ich ustupujúce tvary. Pozrela som na proklamačný zvitok. „Prečo Kráľovná uzavrela križovatky?“
Jej pery vlhko mľaskli, otrela si kútik úst chrbtom ruky, nasledovala grimasa znechutenia. „Moira tiež...ochorela. Veštci odhalili náturu Tresynej zrady, ale nie jej dôsledky. Kráľovná poslala túto poslednú správu, aby nás informovala o jej rozhodnutí.“ Zosunula sa a prela sa o bar. „Viac problematické je, že nenechala žiadne dodatočné inštrukcie.“
„Možno bola zaneprázdnená svojou manikúrou.“ Oprela som sa o bar. „Príde mi to prirýchle skočiť od prípadnej krízy k zatvoreniu Križovatiek bez toho aby sa snažila zistiť dôvod. Myslím tým, dopekla, koľko to bolo, desať minút po tom, čo začali záchvaty?“
„Naša kráľovná nie je za zveličovanie maličkostí.“ Vzpriamila sa strnulo, v tom pohybe sa odrážalo zdanie jej bývalého ja. „Zatvoriť Križovatky by nebol možnosťou, ak by dôvod na to nebol nanajvýš závažný. Vyžaduje si to hroznú cenu.“ Jej pery sa zatvorili. „Ale o čo ide to ja neviem a to ma desí,“ povedala, točiac svojim pohárikom brandy.
„A čo sa stane teraz s tebou? So zvyškom Druhých ľudí, uväznených tu?“
„Prežijeme... na čas. Nakoniec sa vytratíme.“
„Všetci z vás?“
„Tí z nás, ktorí nemajú Prostredníkov.  Ak by sme mali smrteľnú dušu ako kotvu, dokázali by sme tú silu využiť a posilnilo by nás to, ale aj to len na čas. Bez sily Križovatiek, ktorá ich zastrešuje, Zmluvy neznamenajú nič.“ Jej ústa sa skrivili, brada sa triasla, hlboké zurčanie uniklo z vráskavej hĺbky a ja som si uvedomila, že sa smeje. „Pokiaľ nemáme žijúce Ťažisko samozrejme.“
„Ježiš. Nedovoľ, aby som ťa zastavila.“ Ťažiská boli obvykle posvätné miesta, kde sa Druhý ľud mohol zhromažďovať bez potreby Prostredníka – Trhovisko bolo jedným z nich, Súdna sieň, Hallows...ale ako dlho vydržia?
Tresa sa na pódiu zavrtela, jej telo sa otriasalo pod povrazmi. Podišla som jej smerom, ale držala som si odstup. Jej oči sa zachveli, hlavu náhle vykrútila na bok a začala zvracať. Pocítila som chvíľkový záblesk uspokojenia. Hlúčik Druhých ľudí sa predo mnou rozostúpil, ale predstierala som, že som si to nevšimla. Nebola som Mojžiš a toto celkom určite nebolo Červené more. Pozrela som dolu na podlahu. Zatiaľ.
„Čo ste mi to urobili?“ zaškriekala Tresa.
„No, Melanie ťa ovalila po hlave s popoľníkom...súdiac podľa modrín na tvojom krku sa ťa potom niekto snažil zaškrtiť. Nie že by som o tom niečo vedela,“ dodala som milo. „Keďže som ja sama bola indisponovaná. Pamätáš sa, nie?“
„Som Protektorka,“ zavrčala. „Nemáte žiadne právo...“
„Majú všetko právo,“ Talivarov hlas sa ozval od dverí, neupravený Phineas v jeho pätách. Za ním Melanie, jej tvár nečitateľná. Hnev sáľal z princa ako ohnivá búrka a na moment celá miestnosť potemnela. Očividne napravil svoje čaro, tetovania na jeho tvári ostré oproti jeho nepoškvrnenej koži. Prešiel miestnosťou, jeho krívanie náhle hrozne zrejmé. „A odstúpiš. Tá pozícia nie je pre teba.“ 
„Aj tak som tu.“ Vypľula Tresa, krútiac sa neisto na okraji pódia. Každou chvíľou padne na zem, ale nikto neurobil ani pohyb, aby ju zastavil.
Talivara som stretla na polceste a zakrútila som hlavou. „To je v poriadku.“ Zašepkala som. „Teraz sme všetci v poriadku.“ Na chvíľu sa na mňa díval, vlasy mu padli dopredu, aby zakryli pásku na oku.
„Je mi to ľúto,“ povedal a vzal ma za ruku. „Mal som ťa strážiť lepšie.“
„Hlavu hore.“ Zaerdžal Phineas a podpichol ma do nohy. „A prestaňte strácať čas zízaním jeden na druhého. Musíme urobiť rozhodnutia. Ale vlastne, ty musíš.“ 
„Je to ako mať Yodu za osobného asistenta,“ zahundrala som a nechala Talivarovu ruku vykĺznuť z mojej. „Nie som si istá či môj názor práve teraz nejako zaváži. Predsa len som tak nejak zatknutá. Zase. Spolčenie sa s nepriateľom a tak.“
Jednorožec dupol kopytom. „Ach. Musíš zrušiť tú Zmluvu.“
„Nemôže to urobiť.“ Tresa sa usmiala. „Vložila som do zmluvy klauzulu o tom, že ak to urobí zomrie.“
„A kde sú zvitky?“ vydul sa vyzývavo. „Kedy ich Abby podpísala?“
„Nepodpísala som ich, vlastne. Toľko k tým zadným vrátkam že?“ Žmurkla som ukazujúc na ňu prstom. „Urobili sme tú vec s Ťažiskom.“
„Takže koncept podpísania Zmluvy v tomto prípade nehrá úlohu. Abby ju nepodpísala... takže nie je viazaná.“ Roweena súhlasila, jej zrak spočinul na mne. „Môžeš ju porušiť svojvoľne a bez dôsledkov.“
Tresa vyvalila oči. „Nie! To nemôžeš urobiť! Vytvorila som kúzlo, aby fungovala len keď budeme spojené.“
„A stalo sa.“ Povedala som krátko. „Ale nie tak ako si si predstavovala.“ Spojenie sa medzi nami mihotalo ako uväznený motýľ. „Prepúšťam ťa.“ Predniesla som slová rituálu tuhé na mojom jazyku. Myklo ma pri jeho pretrhnutí, povzdychla som si, keď „jej“ esencia zo mňa vyprchala.
„Klamársky bastard.“ Vyprskla. „Povedal mi, že ak to urobím, oslobodí ho to.“
Chĺpky na mojom krku vstali. „On, kto?“
„Kto si myslíš?“ pohŕdanie sa z nej valivo vo vlnách. „Maurice, ty sprostá suka.“


8 komentářů:

  1. děkuji za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  2. Díky moc za další kapitolu. :)

    OdpovědětVymazat
  3. Díky moc za další kapitolu. :)

    OdpovědětVymazat
  4. Super, moc děkuji za pokračování. Katka

    OdpovědětVymazat
  5. Srdečná vďaka za preklad... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  6. Děkuji za další kapitolu. Moc se těším na další pokračování vždy to končí další zápletkou.

    OdpovědětVymazat