sobota 10. září 2016

Studená krv - 9. kapitola 2/2


„Tara...“ Logan nedokončil ja som dokázala len predpokladať, že to bolo kvôli tomu, lebo nevedel, čo by ešte mal povedať. Odvrátila som sa k niečomu, čo bolo za mnou a vedľa mňa. Sledovala som smer jeho očí a potom som sa opäť odvrátila. Práve som získala publikum a to sa stále zväčšovalo, každou sekundou, ktorú som tu len tak stála.

Cambria, stojaca vedľa neho, nepovedala ani slovo. Pozerala na mňa, akoby nemohla uveriť tomu, čo videla. Potom sa zdalo, že sa vrátila späť do reality a jej sánka sa trochu zodvihla a s planúcim pohľadom sa otočila k nášmu malému publiku.
„Verím tomu, že máte niekde byť,“ povedala, približujúc sa k nim až dokým sa nezačali rozchádzať. Ostalo tam len niekoľko oneskorencov, ktorí zrejme boli takí hlúpi a nebáli sa Cambrie. Obišla ich a jej hlas sa zmenil, keď sa k nim priblížila. „Vy dvaja musíte ísť do knižnice a skontrolovať nejakú teplošskú romancu. Zabudnite na to, čo ste tu videli a začnite čítať,“ povedala. Jej hlas bol hlboký a spevaví a chalani na ňu okamih pozerali predtým, než sa otočili a bez ďalšieho slova odišli.
Keď boli preč, Cambria sa vrátila ku mne a vyzerala byť spokojná. „Musíš sa osprchovať. Znovu,“ povedala. „Poďme.“
Zaťala som sánku a nechala som ju zobrať tú tašku a odviesť ma preč.
„Zídeme sa s tebou neskôr, Logan,“ zvolala Cambria. Nepočula som jeho odpoveď, keď sme sa náhlili do intráku.
Celou cestou do sprchy som sa zabávala myšlienkami na mrzačenie Victorie. Trochu to pomohlo.
Cambria zlikvidovala to papierové vrecko tým, že ho hodila do koša v kúpeľni a svoje nasiaknuté oblečenie som hodila do nádoby vedľa kancelárie pani Finchamovej označenej názvom „pranie“, čo bolo, podľa Cambrie, vykonávané študentmi, ktorí boli dostatočne zlí na to, aby si vyslúžili tento druh krutého trestu. Práčky a sušičky boli umiestnené o jedno poschodie pod nami – iným slovami v suteréne tohto suterénu.
Keď som bola čistá a oblečená a znovu som si zakryla svoju žltnúcu modrinu, vydupala som hore schodmi a zamierila som ku skrinke. Stále som sa nerozhodla, čo bude najlepšia odplata, ale vedela som, že najskôr musím vyčistiť ten neporiadok. Nedovolím Victorii, aby videla dôkaz môjho poníženia. Ale okolie mojej skrinky bolo nedotknuté, v dohľade nebol ani náznak po psom žrádle.
„Loganovi poďakujeme neskôr,“ povedala Cambria, ťahajúc ma za ruku. „Poďme.“ Otočila sa a zamierila dolu po chodbe.
„Kam ideme?“
Cambiino zovretie na mojej ruke sa ešte spevnilo a ja som sa ponáhľala, aby som nezakopávala, keď ma ťahala za sebou.
„Si naštvaná, však?“
Zovrela som pery. „Áno.“
„Naštvaná tak, že by si chcela zabiť Victoriu, však?“ Došli sme do haly a Cambria sa otočila, zamieriac k zadným dverám.
„Áno.“
„Dobre, takže predtým, než urobíš niečo, čo budeš ľutovať, ako udrieť ju do tváre a nechať sa za to vylúčiť... znovu, tak ťa odstraňujem.“ Došli sme ku dverám a Cambria ich odtlačila a vyšla do ranného vzduchu. Bolo ešte dostatočne chladno na to, aby som potrebovala mikinu alebo bundu. Husia koža mi vystúpila po odhalených rukách a ja som sa na ne zvedavo pozrela. Nepamätala som si, kedy naposledy som mala zimomriavky bez toho, aby to bola reakcia na prítomnosť vlkolaka.
„Odstraňuješ ma?“ zopakovala som. Cambria bola stále v čele a práve teraz sme mierili k lesu.
„Normálne som jednoznačne za násilie, hlavne v mene odplaty, ale musím ťa zastaviť. Len by ťa to dostalo do problému a si najvtipnejší človeka, akého som na tomto mieste kedy stretla. Nemôžem ťa nechať sa vyhodiť a opustiť ma. Zomrela by som od nudy.“
Predstavila som si Cambriu, ako počúva Loganove rozprávanie o jeho najnovšom pokuse a ako odvracia pohľad, aby mohla pretočiť očami. Napriek svojmu hnevu sa mi pery trochu zodvihli v kútikoch.
„Kam ideme?“ spýtala som sa.
„Uvidíš.“
Išli sme po chodníku, ktorý viedol na miesto, kde sme trénovali Obrany, ale odbočili sme skôr, ako sme sa tam stihli dostať, zamieriac k hustému porastu stromov. Cambria akoby presne vedela, kam išla, takže som ju nezastavovala. Prišli sme až k ďalšiemu chodníku a Cambria sa ku mne otočila.
„Rozmýšľam, že jediné, čo potrebuješ, je nejaké miesto, kde by si zo seba dostala ten hnev a prebytočnú energiu,“ povedala. „Och, pozri, sme tu.“
Pred nami som zbadala otvor jaskyne miznúcej v zemi. Vyzeralo to trochu divne medzi tými borovicami a dubmi, napol ukrytá v machu a kríkoch. Nedokázala som vidieť viac ako pár centimetrov dovnútra a ten spôsob, akým bol vchod zakrytý, jasne hovoril o dĺžke existencie tohto miesta.
Cambria prešla k nej a opatrne obišla kríky, ktoré rástli na jednej strane vchodu. Zastavila sa, keďže bola vo vnútri, otvárajúc tašku, niečo hľadala. Vybrala odtiaľ baterku a zapla ju. Pozrela sa na mňa. „Ideš?“
Zaváhala som, nebola som veľký fanúšikom vlhkých, tmavých miest, ako je toto, ale nakoniec som pokrčila ramenami a pohla sa vpred. „Jasné.“
Cambria ma voviedla dovnútra, mala svetlo a ja som sa držala blízko. Ťažko povedať, aké lezúce monštrum si z tohto miesta urobilo domov. A zatiaľ čo som nemala problém zvládnuť odrasteného vlkolaka, určite by som kričala ako decko, keby som videla nejakého chrobáka.
Po chvíli sa mi z dalo, že som začula tečúcu vodu. Stávala sa hlasnejšou, keď sme mierili hlbšie do jaskyne. Vpredu som videla, že steny sa rozšírili do priestoru. Cambria sa poponáhľala do priestoru pred nami, vypínajúc baterku. Nasledovala som ju a zastala, keď som prišla ku vchodu.
Bolo to neuveriteľné; veľké jaskyne so skalnatými stenami, po ktorých stekala voda, ktorá presakovala cez póry a praskliny na strope. Slnečné svetlo bolo filtrované cez najväčšiu z trhlín, takže všetko zaplavovala oranžovo-červená žiara. V jednom rohu z výšky padal vodopád, ktorý dopadal do malého jazierka, ktorý bol na kraji hladkej skaly. Zo zeme tam trčali červené cencúle, pripravené v každom okamihu spadnúť. Ich hrany boli špicaté a ostré. Spomenula som si na pojem kvaple z Prírodovedy, ale nemohla som si spomenúť, ktorý bol ktorý. A nikdy som nevidela tak obrovskú skalu. Bolo to úžasné. Niekoľko z nich zrástlo dokopy, takže vytvárali obrovský skalnatý útvar. Pozerala som sa naň, kým tie čiary nezačali vytvárať rozoznateľný tvar.
Cítila som, ako sa Cambria postavila vedľa mňa. „Myslím, že si si všimla nášho nemeniaceho sa vlka. Skvelý útvar, čo?“
„Je to úžasné,“ povedala som. „Celá jaskyňa je úžasná.“
Cambria sa zazubila. „A najlepšia na tom je tá ozvena. Pozri.“ Roztiahla náruč, zaklonila hlavu dozadu, aby sa dívala na strop. „Haló!“ zvolala. Ozvena toho znela ešte dlho po tom, ako stíchla. Zdalo sa, že sa odrazila od každej časti miestnosti a zase späť, takže sa zdalo, akoby bol ten priestor ešte väčší a prázdnejší.
Usmiala som sa. „To nie je zlé.“
„Je to dobré ako kurz sebaovládania.“ Pokrčila ramenami. „Aspoň podľa toho, čo mi povedal môj posledný terapeut.“
„Chodila si k terapeutovi?“
„Chodila som, predtým, než som sem prišla.“
„Kvôli problémom s hnevom?“ Nemohla som si pomôcť, ale bola som skeptická. Cambria bola tá najmenej zúrivá osoba, akú som kedy stretla. Stále sa usmievala alebo sa na mňa pozerala s iskrou smiechu v očiach.
„Povedzme, že u mňa sa to prejavuje inak,“ povedala.
„Čo to znamená?“
„Znamená to, že som známa tým, že očarujem tých, čo ma naštvú, aby robili veci, ktoré by normálne neurobili.“
Pozrela som sa na ňu, mysliac na tých chalanoch v chodbe. „Chystajú sa tí chalani naozaj v knižnici hľadať nejaké knižné porno?“ spýtala som sa, zodvihnúc obočie.
Pokrčila ramenami. „Pravdepodobne nie, keďže v knižnici sa nič také nenachádza. Ale ak budú takí drzí, aby sa spýtali knihovníčky, kde niečo také nájdu, budú mať na krku problém.“ Usmiala sa, ale nebol v tom žiadny humor. „Moja matka hovorí, že som zlá.“
„Kvôli používaniu svojich nadaní?“
Jej výraz za zahmlil pri nejakej spomienke. „Lovec by mal používať svoje dary len proti vlkolakovi alebo na nepriateľa. Nikdy nie na iného Lovca. Keď som bola mladšia a nedokázala som to tak ľahko kontrolovať, stávalo sa to náhodne. Niekoľkokrát som to nevedomky použila na svoju mamu a ona si uvedomila, čo sa deje. Naozaj sa rozzúrila. Začala som chodiť do internátnej školy skôr, než väčšina ostatných. V tretej triede. Takisto som raz za týždeň musela chodiť k terapeutovi, pretože som bola príliš mladá na to, aby som bola ďaleko od domova.“
Odmlčala sa, stále chytená v niečom, čo tam skutočne nebolo a ja som nič nepovedala. Nečakala som nič z toho a nebola som si istá, či by som mala ukázať sympatie alebo to nechať tak, rovnako, ako to väčšinu času robila ona.
Odkašlala si. „Tak to skús. Krič. Prejav sa,“ dodala, keď som na ňu nechápavo pozerala. Roztiahla náruč, ukazujúc na voľné priestranstvo. „Nikto ťa tu nemôže počuť a vďaka tomu sa budeš cítiť lepšie, ver mi.“
„Fakt už nie som naštvaná.“
„Naozaj?“ Pozrela sa na mňa s rukami v bok. „Dostala si tašku plnú psieho žrádla, ktoré ti vybuchlo do tváre pred celou triedou prvákov a ty už nie si naštvaná?“
„Dobre, keď to podáš takto...“
„Presne tak. Prejav sa. Vznes sa z popola alebo tak niečo.“
Prikývla som. Jej slová mi niečím pripomenuli to, čo by asi povedala starká. A ja starkej som sľúbila, že sa pokúsim držať si lepšiu kontrolu. Bolo to hodné aspoň pokusu. Ak to nebude fungovať, aspoň môžem povedať, že som sa snažila, aby som nezmlátila Victoriu. Aspoň som sa pokúsila zachovať si sebakontrolu. Ruky som nechala voľne spadnúť po bokoch a zaklonila som hlavu, nadýchnuc sa. Potom som povolila uzdu svojmu temperamentu.
„Ááá!“ zakričala som bez slov.
Keď ozvena stíchla, Cambria pokrútila hlavou. „Vieš to aj lepšie.“
Skúsila som to znovu. Pri treťom pokuse som sa konečne začala cítiť lepšie. Cambria mala pravdu;, tak hlúpo, ako to znelo, kričanie s jaskynnou ozvenou bolo skutočne terapeutické. Nie dlho po tom sme sa pustili do súťaže o to, kto zakričí najhlasnejšie, koho ozvena dlhšie znie. Prestala som až vtedy, keď som zachrípla.
Cambria ukázala na vodu a so spojenými rukami sme sa napili a posadili sa na skalnatý breh. Za krátko som začala rozprávať o tom, ako sa na povrch predrala moja Lovcovská časť. Cambria tomu nemohla uveriť.
„Takže ty si zistila, že si Lovec len pred pár týždňami?“ opýtala sa, obočie jej zmizlo vo vlasoch.
„Hej. Občas mi to pripadá dlhšie, ver mi.“
„A prišla si na to len kvôli tomu, že ťa napadol vlkolak?“ Prikývla som. „A potom si stretla toho Wesa, však?“ Teraz mala v očiach záblesk. „Povedz mi o ňom viac.“
Zasmiala som sa a pokrútila som hlavou, už sa viac necítiac tak osamelá a bez priateľov ako predtým. Keď som jej povedala všetko, od momentu, keď som stretla Wesa na parkovisku v tú noc, ako som prepadla šoku a on mi vymazal spomienky až po pridanie sa ku Sporu s cieľom získať pomoc pri boji proti môjmu vraždiacemu strýkovi. Vynechala som tú časť o divnom takmer bozku od Milesa, pretože to bolo príliš nechutné na to, aby som to vyslovila nahlas, ale skončila som tým, že som jej povedala o správe, ktorú som od neho dostala, keď sme boli na ceste sem.
„Takže si myslíš, že sa bude snažiť dostať k tebe?“ spýtala sa.
„Myslím si, že ak príde na to, kde som, potom áno, pokúsi sa o to.“
„Hmm. No, je dobre, že máš na svojej strane veľkého, zlého Lovca.“
„Koho, Logana? Je to dobrý bojovník?“
Cambria najskôr vystrelila ruku vo falošnom údere, ale odtiahla som sa z jej dosahu a usmiala sa. Hovoriť o tom všetkom očividne odobralo niečo z tej tiaže; cítila som sa lepšie, než som na tom bola za posledné dni. Jediný kus, ktorý chýbal, bol Wes.
Muselo byť očividné, na čo som myslela, pretože sa Cambria zamračila a povedala: „Takže bude hlavným šéfom tohto Sporu, hej? A to je dôvod, prečo tu nie je s tebou.“
Prikývla som.
„V tom istom Spore, ktorý tak trochu zabil jeho rodičov a zničil tvoju rodinu.“
„Hej.“
„A teraz je tu táto Vera Gallagherová, ktorá verí, že ty si druhá v poradí, kto bude všetko viesť spolu s Wesom, tvojou spriaznenou dušou.“
„V podstate áno.“
Sťažka vydýchal, čím odfúkla pramene vlasov zo svojej tváre. „Páni. To je dosť.“
„Ja viem.“


12 komentářů: