pondělí 5. září 2016

Studená krv - 9. kapitola 1/2


Otvorila som oči a zastonala som. Ešte predtým, než som sa pohla, som dokázala cítiť bolesť vo svojich svaloch. Skotúľanie sa dole kopcom malo svoju cenu. Jediná vec, ktorá mi dodávala motiváciu vstať, bola nádej, že Alex sa cítil rovnako. Vliezla som do sprchy, vďačná, že Victoria už bola preč z izby. Necítila som sa taká rozboľavená od toho rána po boji s Lilianou; v deň, keď som sa dozvedela, čo som. Mala som pocit, akoby to bolo pred celými vekmi. Odvtedy sa toho toľko stalo; tak veľa sa toho zmenilo.

Vodu som nastavila na takú horúcu, ako sa len dalo a vliezla pod ňu so zavretými očami. Tá horúčosť bola len malou cenou, ktorú som musela zaplatiť, aby sa mi uvoľnili svaly. Dialo sa to len pomaly a ja som sa oprela o stenu, užívajúc si kúsok po kúsku uvoľnenie, ktoré som cítila vnútri. Vôňa kombinovaná s prirodzenou schopnosťou môjho tela rýchlo sa hojiť prešla dlhú vzdialenosť naproti energii, ktorá ma ťahala späť do postele. A Bože, znelo to ako dobrý nápad.
„Hej, Tara, to si ty?“ rozoznel sa Cambriin hlas a na druhej strane závesu znel príliš veselo.
„Áno, to som ja,“ zvolala som.. Vystrčila som von hlavu, práve keď Cambria vošla do šatne a posadila sa na lavičku. Líca jej očerveneli.
„Ako sa dnes ráno prebúdzalo so Šípkovou Ruženkou?“ spýtala sa.
„Vlastne super,“ odpovedala som. „Keď som vstala, už bola preč.“
„Hm. Možno sa presťahovala.“
„Myslíš, že by si zmenila izbu?“ spýtala som sa.
Cambria si odfrkla. „Iba ak by povolili zmiešané izby. Potom by sa vkradla k Levimu.“
„Och. Hej, on je... ehm...“
„Zahľadený do seba? Sráč? Všetko vyššie uvedené? Súhlasím. Perfektný pre Victoriu.“
„Chcela som povedať nechutný.“
„To tiež. Ako som povedala, dokonalý pár.“
Vypla som vodu a utrela som sa uterákom predtým, než som odostrela záves. Cambria odišla, zatiaľ čo som sa obliekala a ja som sa k nej pridala pri zrkadle, keď som bola hotová. „Prečo je Victoria taká...“
„Suka?“ Dokončila za mňa Cambria. Pokrčila ramenami. „Dobrá otázka. Niektorí ľudia prežili tragédie alebo niečo negatívne. A niektorí ľudia na to proste nemajú žiadny dôvod. To bude Victoriin prípad.“ Naklonila sa dopredu, nanášajúc si čiernu linku. Musela si posunúť tašku, aby si mohla namaľovať aj druhé oko.
Pozrela som na ňu pozornejšie a zbadala som, že prakticky nadskakovala vo svojich čiernych legínach a topánkach. Košeľa jej padala z jedného ramena, mala jasnú, energicky žltú farbu, ktorá dokonale ladila s jej náladou. Niečo sa dialo.
„Čo sa to s tebou deje?“ spýtala som sa, keď som videla, ako sa hrá so svojím účesom a doplnkami.
Otočila sa na mňa a usmiala sa. „Neverila by si, čo sa mi stalo včera večer potom, ako si odišla.“
„Hádam, že to nemá nič spoločné s tým, že si prinútila Logana, aby ti urobil úlohy,“ povedala som. Potriasla hlavou a ja som sa oprela o umývalo a založila si ruky. „Ako sa volá?“
„Phillipe. Je to Talian. Sexy, však?“ Usmiala sa. „Okrem toho, je to nováčik v Kaneovej ochranke a je úplne na zožratie.“
„Aká ochranka?“
„Ach, Kane má na starosti zabezpečenie školy a využíva na to väčšinou maturantov a niekoľko dospelákov. Phillipa najal len tento týždeň, takže som ho nikdy predtým nevidela. Ver mi, to by som si pamätala.“
„Kane je ten s tou jazvou na tvári, však?“
„Hmm? Och, hej.“ Cambria bola opäť rozptýlená, nanášajúc si make-up na tvár a skúmajúc svoj odraz. „Útok vlkolaka, dobre dodrbané, čo?“
„Vyzerá dosť desivo aj bez tej jazvy,“ povedala som.
„Je drsný, podľa toho, čo som počula. Bude nás učiť budúci rok a on sa príliš nezaoberá bojovým výcvikom. Posiela decká von len tak samé a nemôžu sa vrátiť, až kým nezabijú vlkolaka.“
Zamračila som sa a dokončila som svoj neexistujúci make-up, s ktorým som sa trápila. „To je šialené.“
Cambria prikývla, ale usmievala sa, akoby slovo šialené bol kompliment. „Ja viem. Tak si vieš predstaviť, aké musia mať kvality tí, ktorých zamestnáva. Čo znamená, že Phillipe musí byť poriadne drsný v boji.“ Povzdychla si. „Od tohto momentu idem len po starších. Žiadny stredoškoláci.“
Nič som nepovedala, namiesto toho som načúvala Cambriiným vymysleným slovám, ktorými opisovala tohto Phillipa a premýšľala som o Wesovi.
„Som pripravená,“ povedala som, zbierajúc svoje veci a obracajúc sa ku Cambrii.
Jej tvár poklesla. „Och, zlatko, nie si.“
„Čo tým myslíš?“
Cambria na mňa pozerala s niečím, čo pripomínalo sympatie. „Viem, že osvetlenie v tejto miestnosti je na prd, ale mala by si sa lepšie pozrieť na svoju tvár.“
Odvrátila som sa od nej k zrkadlu a naklonila sa. Potom som to uvidela. Veľký kus kože okolo oka začal žltnúť v prvých náznakoch modriny, pozornosť od Alexa. „Do riti.“
„Na.“ Cambria mi podala fľaštičku podkladového krému a ja som sa dala do práce. Tá modrina trochu pobolievala po dotyku, ale poradilo sa mi napatlať na vrch dostatočne krému na to, aby som to zakryla. Bolo ťažké určiť, či sa mi to podarilo, hlavne v matnom, nažltnutom svetle v kúpeľni.
„Čo myslíš?“ spýtala som sa, otočiac sa na Cambriu.
Pokrčila ramenami. „Mohlo to byť aj horšie.“
Sľúbila som si, že prinútim Alexa zaplatiť za toto všetko na ďalšom tréningu. Položila som svoje veci späť do izby a schmatla som svoj vak predtým, než som nasledovala Cambriu späť na prvé poschodie na raňajky. Tie pohľady a komenty ma dnes nezasiahli tak, ako včera a nebola som si istá, či by som sa kvôli tomu mala tešiť, alebo byť zúfalá. Stále som počula rovnako hanlivé poznámky, ktoré mi boli určené, keď som okolo niekoho prešla.
„Psy...“
„Blato.“
„Nečistokrvec.“
Nezachytila som zvyšok tých komentárov, ale tých pár slov mi stačilo, aby som si uvedomila, že celá správa nebola príjemná. Jeden chlapec dokonca vystrčil nohu, keď som okolo neho prechádzala, v ničom inom ako pokuse prinútiť ma, aby som sa potkla. Keď som sa zastavila a zadívala sa na neho, proste len stiahol nohu a zasmial sa. Cambria zastala tesne vedľa mňa, rozdávajúc hnusný pohľad, rovnaký ako som mala ja. Možno mať vedľa seba priateľku bol ten dôvod, prečo to bolo jednoduchšie.
Dorazili sme ku dverám do jedálne v rovnakom čase ako Logan. Znovu sa vrátil späť ku čiapke, rovnakej ako včera, a jeho preplnený batoh mu visel z ramena.
„Ahoj,“ povedala som, šťastná, že som videla ďalšiu známu tvár, aj keď môj momentálny limit bol dva.
„Ahoj.“ Začal sa usmievať a potom sa zaxichtil, keď si všimol moje líce, „Och. Si v poriadku?“
Povzdychla som si. „Som v pohode. A nie, nebudeme o tom hovoriť.“
Pokrčil plecami, akoby to pre neho stačilo ako odpoveď. „Poďme sa najesť.“
Naplnili sme si tácky a skončili sme pri rovnakom stole ako predtým, zastrčený v rohu a preč od toho davu. Dnes som sa uistila, že som sedela oproti stene, takže som nemusela predstierať, že ignorujem všetky tie pohľady a šepkanie. Odštipla som si z muffinu, oddeľujúc jednotlivé kúsky, ktoré som potom pomaly požula. Hoci sa zvyšok mojich svalov uvoľnil, tá bolesť nepominula a akoby sa len zahrievala a keď som žuvala, posielalo to bolesť nahor po mojej sánke až do spánkov.
Na opačnej strane sa Cambriine oči sústredili na čosi za mnou. „Nedívaj sa, ale myslím, že si práve teraz dosiahla status celebrity.“
„Ja viem, všetci sa na mňa pozerajú,“ povedala som, odolávajúc nutkaniu otočiť sa.
„Tvoj pád je klebetou číslo jedna,“ povedal Logan, vyzeral súcitne.
„Ako o tom vieš?“ spýtala som sa.
Logan mi venoval previnilý pohľad. „Ako som povedal, veľká klebeta...“
„Dovoliť si na chalana z vyššej triedy v prvý deň je dosť významné,“ dodala Cambria.
Neodpovedala som.
„O-ou,“ povedala Cambria. „Nepriateľ sa blíži.“
Victoria vstúpila a prehľadávala miestnosti. Jej oči sa upreli do mojich a na perách sa jej objavil najdokonalejší zákerný úsmev, aký som kedy videla. Zamierila našim smerom, jej dve prisluhovačky za ňou.
„Čo chceš?“ spýtala som sa, keď zastala pri našom stole.
„To je spôsob, akým sa hovorí so spolubývajúcou?“ Victoriin hlas bol taký sladký, že ma z neho rozboleli zuby. „Priniesla som ti darček. Niečo ako na uvítanie. Na.“ Podala mi obyčajnú, papierovú tašku a položila ju na stôl.
Pozrela som sa na ňu, neochotná pozrieť sa na otvorenú tašku. Boh vie, čo v nej bolo. Očividne to Victorii nestačilo, pretože sa naklonila, otrávený úsmev zamrznutý a postrčila mi tašku. „Otvor to, hlupáčik.“
Pozrela som na Logana, ktorý pozeral na svoj podnos, presúvajúc praženicu s vidličkou. Jeho tvár bola čisto červená. U neho pomoc nenájdem. Zachytila som Cambriin pohľad a ona na mňa zízala späť so zodvihnutým obočím. Čo to malo akože znamenať? Zobrala som si tú tašku.
„Vďaka. Zatiaľ sa maj,“ povedala som, dúfajúc, že to pochopí.
Našťastie sa zdalo, že to pochopila. Buď to, alebo si uvedomila, že som sa nechystala otvoriť tú sprostú tašku, až kým neodíde. Úsmev sa jej rozšíril a na zlomok sekundy odhalila svoje zuby, s ktorými ma, bez pochyby, chcela roztrhať na kúsky.
„Vidíme sa neskôr, spolubývajúca,“ prehlásila.
Potom sa otočila a zamierila k stolu pri okne. Obe dievčatá, ktoré ju tesne nasledovali, boli presne tie isté, ktoré som predtým videla na chodbe, keď som hľadala svoju izbu. Počkala som, až pokým neboli na druhej strane a usadené pri okne.
„Chystáš sa to otvoriť?“ spýtala sa Cambria.
Logan znovu vzhliadol, čakajúc na moju odpoveď. Jeho farba sa vracala do normálu.
„Neskôr,“ povedala som, zodvihnúc tašku a položiac ju pod stôl k mojim nohám. „Buď to bude škaredé alebo trápne. Nevpadnem do pasce jej svinstiev a neotvorím to tu, pred všetkými.“
Vyprázdnili sme svoje tácky a zamierili von. Listovala som stohom papierov, ktoré mi dal včera riaditeľ, a našla som číslo skrinky a kombináciu, a tak som sa tam vybrala zo všetkého najskôr, hoci bola dnes sobota. Chcela som zložiť svoj batoh na bezpečnom mieste – v mojej izbe nebolo nič v bezpečí a môj telefón bol v batohu. Cambria a Logan sa ku mne pridali, pravdepodobne príliš zvedaví, aby sa dozvedeli, čo je v tej papierovej taške.
Našla som svoju skrinku, ktorá bola len niekoľko dier nižšie od Loganovej, a zadala som svoj kód, až kým sa poriadne neotvorila. Zavesila som svoj batoh dovnútra a potom som sa presunula k tej taške, ktorá visela pod ním. Logan a Cambria nič nepovedali, len ma pozorovali a čakali. Niekoľko deciek prešlo okolo na svojej ceste na raňajky.
„Tak poďme na to,“ zamrmlala som. Vytiahla som tašku a otvorila ju, aby som mohla nakuknúť dnu.
BUM!
Vybuchlo mi to do tváre, odskočila som a pustila tašku, utierajúc si ten sajrajt z očí a snažiac a prísť na to, čo sa práve stalo. Moje ruky boli pokryté niečím mokrým a hnedým. V šoku som sa na to pozrela a potom sa zadívala na Logana. Jeho oči boli vypúlené a jeho pery sformované do širokého O. Pozerala som sa späť na ten blatovito vyzerajúci hnus, ktorý sa mi rozpínal na rukách – a na zvyšku hornej polovice môjho tela – stále sa snažiac prísť na to, čo to bolo. Potom som zachytia nejaký závan. To nemohla byť pravda. Pomaly som si ruku zodvihla k nosu a nadýchla sa.
Fuj.
Trhla som rukou preč. Na otázku, čo je ten smrad zač, bola jediná odpoveď.

„Psie žrádlo!“ S buchnutím som zatresla dvere na skrinke. „Psie žrádlo!“ Nedokázala som urobiť nič iné, len sa opakovať. Dobre, mohla som urobiť niečo iné, ale snažila som sa rozhodnúť čo urobiť ako prvé. Osprchovať sa (znovu) alebo nájsť Victoriu. 

9 komentářů: