sobota 3. září 2016

Studená krv - 8. kapitola 2/2


„To bolo zaujímavé,“ povedala som.
„Vlastne to bolo celkom v pohode,“ povedala Cambria. „Myslím, že to má na svedomí to pečenie, ale nemohla by si mi dosť zaplatiť, aby som zjedla to, čo vyrába. Poďme.“

Prešli sme cez chodbu a sadli sme si k malému stolu v rohu, odpratané mimo dosah skupinky od okna. Victoria tam nebola, ale tá brunetka, ktorú som videla ráno, tam bola, tá, ktorá mala viac riasenky než mihalníc. Očividne držala formu vo Victoriinej absencii. Jej úsmev bol dostatočne široký – a dostatočne falošný – aby prehltla niektorých z tých blbcov, ktorých sa snažila očariť a bol zakrútený do niečoho vyhroteného a zákerného, keď nás zbadala. Držala som jej pohľad tak dlho, pokiaľ ona zízala na mňa a dokonca aj pár sekúnd potom, len aby som si niečo dokázala. Nebola som si istá, čo to bolo, ale cítila som sa vďaka tomu o niečo istejšie.
„Kto je tá bruneta pri Victoriinom stole?“ spýtala som sa Cambrie.
Cambria sa obzrela cez rameno a potom sa jej pery skrútili do úškrnu. „Demi Johanssenová. Zástupca veliteľa tej ich skupinky, chcela by rozkazovať. Nasleduje Victoriu všade ako nejaký malý otrok, čakajúc na moment, keď bude Victoria preč dostatočne dlho na to, aby si mohla uchmatnúť miesto v strede reflektorov pre seba.“
Na náš stôl dopadol tieň a obe sme vzhliadli. Stál tam Logan bez baseballovej čiapky, videla som ho tak po prvý raz. Jeho vlasy boli vlhké zo sprchy a mal na sebe čisté oblečenie.
„Ahoj,“ povedal, usmievajúc sa a sadajúc si pri tom na stoličku vedľa Cambrie. Jeho tácka bola naložená a on sa do toho pustil, akoby nejedol týždeň.
„Ahoj,“ zamrmlala Cambria s plnými ústami syrových hranolčekov.
„Tiež máš trénera?“ spýtala som sa.
„Čože?“ Zažmurkal na mňa, jeho tvár bola na sekundu prázdna a až potom vyzeral, že si uvedomil, čo som povedala. „Och. Nie. Pracoval som na projekte, ktorým sa teraz zaoberám a potom som na seba niečo vylial a musel si dať sprchu.“
Cambria zastavila s hranolčekom na pol ceste k ústam. „Fuj. Bol to znovu formaldehyd, však?“
„Nie, fyziologický roztok, ale pracoval som s krvou a nechcel som riskovať.“
„Prečo krv?“ spýtala som sa, predtým, než mohla Cambria zhmotniť svoje znechutenie. Vrátila sa ku svojim hranolčekom.
Pokrčil ramenami. „Prinesie mi to kredit navyše. Študujem rozdiely medzi DNA Lovcov a DNA ľudí. Počet bielych krviniek, imunitný systém a také podobné veci.“
Cambria pretočila očami. „Logan, neklam len pre to, aby si vyzeral viac cool. Nie je to pre extra kredity. Robíš to svinstvo zo zábavy.“
Loganove líca očerveneli a trochu sa natočil a strelil po Cambrii pohľadom. „Nie je nič zlé na tom byť múdry, Cam.“
„Myslím, že je to celkom zaujímavé. Čo si zistil?“ spýtala som sa.
„Je to stále v počiatočných fázach,“ povedal. „Nemáme veľa zhromaždených dát. Ale z toho, čo máme, môžem povedať, že krv Lovcov má rovnaké DNA ako ľudia, plus nejaké tie bonusy.“
„Ako napríklad čo?“
„Predstav si našu DNA, ako tú ľudskú, len na steroidoch. Silnejší imunitný systém, dokonca aj voči dlhodobým ochoreniam, ako je napríklad rakovina. A takisto nenachladneme, alebo nedostaneme chrípku tak často. Objavuje sa veľa špekulácií, ako napríklad ako a prečo to tak je. Lovci v minulosti nemali prístup k financovaniu toho potrebného, takže je ťažké dopátrať sa k tomuto druhu odpovedí. Takže takýto druh projektu je naozaj vzrušujúci.“
Cambria si odfrkla, ale ja som sa usmiala. „Vyzerá to tak.“ Prinútilo ma to premýšľať, ako by vyzerala moja DNA, so stopami ľudskej, Lovcovskej a vlkolačej krvi zmiešaných dokopy. Tak trochu som sa bála spýtať.
Victoria preplávala dverami, keď sme končili a odkladali naše tácky. Za sebou mala mini sprievod, ktorý zahŕňal Leviho a ja som sa napla. Naozaj som netušila, ako zvládnem ten problém so spolubývajúcou. Časť zo mňa chcela napochodovať do Griffin Hall a požadovať, aby ma presunuli. Druhá časť môjho ja sa cítila zbabelá dokonca aj na to, aby to vôbec zvážila.
„Myslím, že idem na chvíľu von,“ povedala som, zostávajúc vážna, až kým neprešli okolo. Victoria sa ani neobťažoval otočiť, aby sa na mňa pozrela. Možno sme sa presunuli na ignorovanie. Človek môže dúfať.
„Chceš spoločnosť?“ spýtala sa Cambria, skúmajúc ma.
Pokrútila som hlavou. „Nie, vďaka. Bol to dlhý deň. Chcela by som sa na pár minút uvoľniť.“
Niečo z intenzity jej obáv opustilo jej tvár. „V pohode. Musím očariť Logana, aby mi dokončil domácu úlohu.“
Logan na ňu pozrel. „Budeš sa snažiť prinútiť ma-“
„Vidíme sa neskôr,“ zvolala, prerušiac ho a ťahajúc ho dole po chodbe.
Usmiala som sa. „Vidíme sa.“
Prešla som dole po schodoch a von cez zadné dvere; práve tie, ktoré viedli priamo do lesa. Slnko zapadlo dostatočne na to, aby sa začali objavovať tiene večera, zanechávajúc farby stemnené do sivej. Oprela som sa o kamennú budovu, natiahnuc sa do batohu a vyťahujúc von svoj telefón.
Zadržala som dych, zatiaľ čo sa načítala obrazovka, čakajúc, aby som videla, či prišlo niečo ďalšie od Milesa. Po dnešku som si nebola istá, či dokážem vydržať ešte niečo viac. Na obrazovke sa rozžiaril zmeškaný hovor, ale bolo to domáce číslo. Pravdepodobne bolo bezpečné predpokladať, že moja mama si uvedomila, že som ten telefón zobrala. Žiadna správa. Rozhodla som sa ešte nevolať späť. Uvidíme, ako sa k tomu postaví.
Listovala som vo svojom adresári a našla som Wesove číslo. Ťukla som naň a čakala, kým to zazvoní. Okolo mňa sa ozývalo cvrlikanie cikád. Horúčosť zo slnka sa vytratila do chladu, ktorý rástol, ako okolie postupne temnelo, ešte zhoršené vlhkým kameňom proti môjmu chrbtu. Škoda, že som si nezobrala bundu.
„Haló?“
Môj dych sa zadrhol pod návalom emócií, ktoré začali prúdiť len pri zvuku jeho hlasu. „Ahoj,“ podarilo sa mi povedať. Horúce slzy mi zaplavili oči a ja som ich žmurkaním zahnala, objímajúc sa rukami a prajúc si, aby boli jeho.
„Tara? Je všetko v poriadku?“ Wesov tón sa okamžite zmenil – na plnú pohotovosť. Už predpokladal, že mi niečo hrozí.
Zafňukala som. „Hej, som v pohode,“ klamala som, vkladajúc do svojho hlasu tonu falošného nadšenia.
„Je to také zlé?“
„Áno.“ Vzdychla som. „Nie. Možno. Prvý deň býva najhorší, nie?“
„Povedz mi, čo sa stalo.“
Opäť sa to stalo. Ten jemný, hlboký tón, ktorý nútil moje oči rozhorúčiť sa, pretože som nedokázala vidieť tú tvár, ktorá k tomu hlasu patrila. Tak som mu to povedala. Všetko o Victorii a jej vyhrážkach a Alexovi, ktorý ma možno nenávidí a možno nie, ale určite ma nemá rád len kvôli tomu, že moja DNA z nás robila nepriateľov. Dokonca som mu povedala o tej ponižujúcej scéne, keď sme sa skotúľali dolu kopcom a celá škola nás pristihla.
Wes sa nahlas zasmial, ale náhle sa zastavil, keď si spomenul na moju náladu. „Je mi to ľúto, nie je to vtipné.“ Stále som počula jeho úsmev. „Chceš, aby som sa s ním porozprával?“
„Nie, to zvládneme.“ Cítila som sa trošku lepšie, keď som mu o tom všetko mohla povedať a každou sekundou som sa cítila viac ako kráľovná drámy a to najmä s ohľadom na to, čomu všetkému musel čeliť. „Ako to ide tam? Ako sa má Jack?“
„Jack je v pohode. Už je viac aktívny. Fee to lezie na nervy. Hrozí, že mu niečo hodí do jedla.“
Musela som sa zasmiať. Niečo mi hovorilo, že môže byť hrozivé zažiť Fee v zlej nálade. Na chvíľu sa nám prerušilo spojenie. Presunula som sa a dúfala som, že si nájdem lepšie miestočko. „Čo ty?“ spýtala som sa, keď sa to vyjasnilo.
„Som v pohode,“ povedal. Jeho hlas bol tichší a napätý. „Chýbaš mi.“
Odkopla som niekoľko skaliek, ktoré sa mi váľali pri nohách. Preleteli okolo stromov a stratili sa v tme. „Stále si myslím, že je to hlúpy nápad. Mala by som byť doma.“
„Nie!“ Odmlčal sa a zhlboka sa nadýchol. „Tara, chcem, aby si bola opatrná. Nikam nechoď sama, dobre? A ostaň na školských pozemkoch.“
„Prečo? Stalo sa niečo?“ Niečo v jeho tóne bolo príliš ostré a znepokojujúce, ale v čase, keď znovu prehovoril, sa to vyparilo a ja som si nebola istá, či som si to len nepredstavovala. Alebo ma len môj vlastný stres nútil byť paranoidnou.
„Chcem, aby si bola v bezpečí. Nie je jednoduché byť od teba tak ďaleko.“
Spojenie opäť zachrapčalo. Čakala som, zvažujúc, či mu mám alebo nemám povedať o správe od Milesa. Vedela som, že by som mala, ale takisto som vedela, že keby som tak urobila, nedočkala by som sa konca prednášky o tom, aká mám byť opatrná a nikdy nemám byť sama a bla, bla, bla. Takže keď sa spojenie opäť vyčistilo, ostala som ticho.
„Edie povedala, že budúci mesiac bude návštevný deň. Budem sa snažiť prísť.“
„Hovoril si so starkou?“
„Hej, hovorila, že príde na ďalšie stretnutie Sporu.“
„Vážne?“
„Hej, tvoju mamu to neteší, ale čo môže robiť, však? Dúfam, že príde. Možno to rozptýli Jacka na dostatočne dlho, aby mi dal pokoj. Všetko čo robí je, že ma prepcháva menami a územiami svoriek. Hovorí o tom, že ma pošle, aby som sa stretol s ďalším, ale nemyslím si, že by sa to malo stať v dohľadnej dobe.“
„Prečo nie? Ak sa chystáš prevziať Spor, potrebuješ poznať tých ľudí. Oni ťa potrebujú poznať.“
„Oni ma poznajú. To je ten problém.“
„Čo tým myslíš?“
Vzdychol si a odmlčal sa. „S ostatnými svorkami to nejde práve najlepšie, Tara.“
Trvalo mi chvíľu, aby som si uvedomila, čo mal na mysli, ale tón jeho hlasu hovoril jasne. Bol to ten istý, sebapodceňujúci tón, akým hovoril kedykoľvek, keď reč prešla na jeho zmiešanú krv.
„To je hlúpe,“ povedala som. „Tvoji rodičia pomáhali založiť Spor. Mali by byť radi, že máš krv ich oboch vo svojom tele.“
„Nie je to také jednoduché, Tara. To vieš.“
Odkopla som ďalší kameň, silnejšie než tie ostatné a sledovala, ako odletel. „Stále je to hlúpe.“
Opäť sa ozvalo to napätie v spojení, hlasnejšie než predtým a bez náznaku, že by sa to chystalo zmeniť. Prešla minúta. Pozrela som sa na obrazovku telefónu. Bolo tam napísané „hovor ukončený“. Snažila som sa vytočiť znovu jeho číslo, ale blikala tam správa, ktorá kričala „žiadny signál“. Povzdychla som si a telefón si vložila do vrecka.
Niekde v lese bolo počuť prelomenie vetvičky a ja som mykla hlavou smerom k tomu zvuku. Temnota halila zalesnenú oblasť predo mnou a ja som nedokázala nič rozoznať. Potom som však zbadala pohyb. Ustúpila som dostatočne do tieňa budovy a zatajila som dych. O chvíľu neskôr sa na ceste objavila postava. Čakala som, kým sa objaví spomedzi hustých stromov a zbadala som, kto to vlastne bol.
Zbadal ma v rovnakú chvíľu, v akú zastal.
„Čo tu robíš?“ spýtal sa Alex. Neznel obviňujúco, ale tiež to nebolo priateľské.
Odstúpila som od budovy, predstierajúc, že som sa neskrývala za stenou. „Ehm, volala som.“ Zahryzla som si do pery hneď, ako som to povedala a dúfala som, že som neporušila nejaké pravidlo.
Prikývol, akoby mu na tom ani nezáležalo.
Jeho košeľa bola nasiaknutá potom a uterákom si otrel krk a hlavu. Biely obväz bol prilepený k jeho krku a vykúkal mu spoza výstrihu. Prešiel k veľkému stromu a vytiahol niečo z diery vytvorenej dvomi koreňmi vyčnievajúcimi z machu. Fľaša vody. Zodvihol si ju k perám a vypil ju bez zastavenia. Snažila som sa ignorovať, že vyzeral tak prístupne, a keď sa na mňa nedíval tými obviňujúcimi očami – alebo že som dokázala vidieť, čo myslela Cambria tou príťažlivosťou, keď nebol taký sústredený na nenávidenie mojej osoby. Dopil a otočil sa, pristihnúc ma pri zízaní. Rýchlo som sa odvrátila a potom som sa kvôli tomu cítila ako idiot.
„S kým si hovorila?“ spýtal sa, znovu si s uterákom utrel tvár.
„Och, to bol môj... ehm... Wes.“ Z nejakého dôvodu som nechcela vysloviť tie slová „môj priateľ“, čo ma rozčúlilo, takže som to zakončila s jeho menom.
„Tvoj Wes?“ Nemala som dostatočné svetlo na to, aby som videla jeho výraz, ale dokázala som si predstaviť jeho zodvihnuté obočie – a úsmev.
Rozzúrilo ma to. „To je jedno. Už idem.“
Alex neodpovedal a ja som sa pretiahla cez dvere a ponáhľala som sa cez chodby, aby som medzi nami zväčšila vzdialenosť. Ako to, že mal ten chalan moc naštvať ma len dvomi slovami?


9 komentářů: