pondělí 19. září 2016

Studená krv - 10. kapitola 2/2


Alex ma už čakal na čistinke, keď som tam dorazila. Muffin som zjedla skôr, než som prešla pomedzi stromy a teraz som prehltla posledný hlt vody. Fľašu som spustila na zem na okraji trávy a prešla som k nemu. Už sa naťahoval, tak som urobila to isté bez toho, aby som ho pozdravila.

Uvoľnil sa zo svojho postoja a natiahol lakte za hlavu a pretiahol si svaly. Urobila som to isté. Napriek tomu ani jeden z nás neprehovoril. O minútu neskôr natiahol nohy za sebou, dotýkajúc sa podrážky každého chodidla a ja som nasledovala jeho príklad.
To ticho mi začínalo liezť na nervy. Nie preto, že som cítila potrebu rozprávať, ale preto, že som si myslela, že on, ako učiteľ, by mal hovoriť. Napriek tomu som stále čakala. Kvôli absencii slov som mala aspoň možnosť vychutnať si výhľad a že sa bolo na čo pozerať. Možno sa ku mne dostávalo to Cambriino rozprávanie, ale spôsob, akým sa mu naťahovali svaly pod tričkom, keď sa hýbal, nebolo také ťažké pozerať sa. Otriasla som sa a odvrátila som sa, pokračujúc v kopírovaní jeho pohybov, periférne ho sledujúc.
Keď sme skončili, len tam stál a pozeral na mňa. Nedokázala som rozlúštiť jeho výraz a to ticho ma práve oficiálne začalo štvať. Nebola som jedno z tých dievčat, ktoré celý čas len rozprávajú, ale spôsob, akým sa na mňa pozeral, spôsobil, že som sa cítila... divne.
„Takže? Čo ideme robiť dnes?“ spýtala som sa.
„Bolí to?“
„Čo?“ Úplne zmätená som na neho zažmurkala. Potom som si uvedomila, kde sa to pozeral. Dokonale som zabudla na tú škaredú, žltú modrinu na líci. Potom ma zasiahlo niečo iné. Bola to skutočne starosť v jeho hlase? Bolo také lákavé začať hrať a povedať „áno“, ale tvrdohlavá časť môjho ja ma by ma nenechala.
„Ani nie,“ povedala som, trochu sa narovnajúc a prešľapujúc. „Som v pohode, takže sa nestrachuj. Zažila som horšie.“
„To si viem prestaviť,“ povedal takmer nečujne. „Bežíme. Tak poď.“
„Beh?“ zopakovala som, ramená mi ovisli. Radšej by som sa znovu skotúľala dolu z kopca.
Alex na mňa pozrel s pohľadom, ktorý hovoril, že by som ho už mala nasledovať smerom ku stromom. Nasledovala som ho, prakticky som ťahala jednu nohu za druhou a potom som sa našla na trase, ktorá viedla smerom od školy. Držala som s ním krok a on ma nechal určiť tempo, o ktorom som sa uistila, že bolo pomalé. Korytnačie. Možno by som bola schopná ísť aj rýchlejšie, ale radšej som neriskovala. Nemala som tušenia, ako ďaleko sa chystá nás odvliecť a nechcela som, aby sa pokúsil vyzvať ma tým, že by zvyšoval tempo do niečoho, čo by ma prinútilo vracať alebo omdlieť predtým, než by som došla na koniec.
Po prvej míli sme vyšli spod stromov a všetko sa otvorilo do výhľadu na mierne zvlnené kopce. Kam oko padlo, tam bola zelená tráva. Kované železné oplotenie jasne vymedzovalo, kde sa končí školský pozemok a začína štátne vlastníctvo. Bežali sme pozdĺž plota. Terén tu bol jednoduchší než ten v lese, ale teplota sa zvýšila. Spočiatku som sa snažila si vlasy prilepené na čele odhŕňať, ale čoskoro ma to prestalo zaujímať. Použila som rukáv trička, aby som si utrela tvár každé tri sekundy a modlila som sa za studenú sprchu, ktorá by trvalo aspoň do zajtra.
V jednej chvíli som sa pozrela na Alexov výraz. Dýchal v pomalom, premyslenom tempe; nevyzeral byť znepokojený. To ma z nejakého dôvodu naštvalo a ja som si sľúbila, že nebudem prvá, ktorá prelomí ticho.
Skončili sme tak, že sme urobili okruh a skončili sme na tej čistinke, na ktorej sme aj začali. Alex vytiahol z chladiaceho boxu malú fľašu plnú vody. Prehltla som a na polceste som sa musela zastaviť, aby som polapila dych. Moje pľúca horeli, akoby ich zachvátil lesný požiar a nebola som si úplne istá, či sa skutočne stmievalo, alebo sa mi zahmlievalo videnie. Ruky som si oprela o kolená a nechala som svoju hlavu len tak padnúť, zatiaľ čo som nasávala vzduch.
„Obstojné.“
Vzhliadla som a zistila som, že ma Alex pozoruje s nejakým druhom pobaveného výrazu. Všimla som si, že nelapal po dychu z nedostatku kyslíka ako ja, takže som sa narovnala a snažila som sa predstierať, že som dokázala dýchať normálne a bez hyperventilácie. Záblesk v jeho očiach sa prehĺbil, až pôsobil dojmom, že sa usmieva bez toho, aby sa mu vykrivili pery. Niečo v mojom žalúdku sa pretočilo; povedala som si, že to bol ďalší príznak toho, že som bežala až na pokraj smrti.
„Vďaka,“ povedala som medzi nútenými nádychmi.
„Zajtra v rovnakom čase.“ Zobral si svoju malú chladničku a prehodil si ju cez plece.
Potom, verte tomu či nie, odbehol preč. On bežal. Vážne? Bol v minulom živote G.I.Joe?
Hneď ako bol preč z dohľadu, uvoľnila som kolená a skĺzla som na zem, moje údy boli tekuté. Otočila som sa na chrbát a lapala po vzduchu, akoby ho tam nebolo dosť. Vzhliadla som na malý kúsok odhalenej oblohy, ktorá bola viditeľná z malej čistinky a nechala som svoju myseľ len tak sa túlať. Ako vždy, aj teraz bol v strede záujmu Wes.
Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som si uvedomovala, že počas nášho rozhovoru bolo niečo „zle“. Vždy bol ochraniteľský a zvyčajne zachádzal kvôli tomu do extrému, ale bolo v tom aj niečo iné. Zúfalstvo. O niečom mi nepovedal. Možno som bola paranoidná po tých všetkých tajomstvách, ktoré ľudia predo mnou mali, ale cítila som sa, akoby mi niečo unikalo. Stalo sa doma niečo? So Sporom? Vrátil sa Miles po mňa?
Na zlomok sekundy som sa strachovala o mamu a potom som sa uvoľnila, keď som si spomenula, že som s ňou hovorila pred pár dňami – a starká tam tiež bola. Pravdepodobne bolo smutné, keď sa dievča cítilo viac isté vďaka bojovým schopnostiam vlastnej starej mamy, než pri schopnostiach svojej mamy, ale stále to bola pravda. A vedela som, že zvyšok Sporu sa proste ochráni. Derek a Cord sa uistili, že Bailey bude v pohode. A Jack s Fee mali so sebou Wesa. Cítila som sa lepšie, keď som o tom premýšľala takýmto spôsobom. Nebola šanca, že by sa dostal ku komukoľvek z nich.
Nakoniec som bola schopná dýchať ako normálny človek a nie ako opica s astmou. Postavila som sa a vybrala sa späť k Lexington Hall, opäť sa rozhodnúc pre zadný vchod. Obišla som teda okolo a bola som prekvapená, keď som tam našla Cambriu, ako na mňa čaká.
„Konečne,“ povedala, prakticky poskakovala pod váhou svojej zle ovládanej energie.
„Čo sa deje?“
Otvorila ústa, aby mi odpovedala a potom ich znovu zavrela, kriticky si ma premeriavajúc. „Vyzeráš ako mŕtvola. Znovu ste sa pobili?“
Zaxichtila som sa. „Beh.“
„Aha.“ Nevyzerala, že potrebuje nejaké bližšie popisovanie. „Musíš si pohnúť a dať si sprchu. Oznámenie padlo už pred hodnou chvíľou. Stretnutie v Griffin Hall o dvadsať minút.“ Opäť začala poskakovať.
„Prečo?“
„Nie som si istá, ale znelo to vážne a je to povinné. Pohni si!“
„Prečo sa tak tešíš?“
„Možno tam bude Phillipe. Chcem vás predstaviť. Choď!“
„Dobre, už idem.“
Zamierili sme k mojej izbe. Cambria čakala, keď so vošla dnu a vybrala si veci na prezlečenie do sprchy. Victoria vzhliadla od stola so zrkadlom, keď som prišla a prižmúrila na mňa oči, nahodila nechutný úsmev, ktorý sa stal jej podpisom. Pripravila som sa. Toto bolo prvý raz, čo sme sa stretli tvárou v tvárou od piatku. Môj temperament sa rozpálil a zahryzla som si do pery a zopakovala som si slová o tom, že by som sa mala povzniesť nad jej správanie a prudko som otvorila kufor.
„Tara, ako sa ti páčil môj darček?“ spýtala sa Victoria tónom, ktorý bol plný predstieranej nevinnosti. „Počula som, že to bola explózia úspechu.“
„To je jedno,“ zamumlala som, snažiac sa ju ignorovať. Cítila som, ako vo mne rastú záchvevy hnevu, ale nedostali sa ďaleko. Bola som príliš vyčerpaná z behu. Victoria sa mohla považovať za šťastnú za to načasovanie.
„Potom som ťa nevidela. Bolo všetko v poriadku? Alebo si bola vonku a užívala si si svoj darček?“
Schmatla som svoje veci a kozmetickú taštičku a otočila sa k nej. „Uhryzni ma, Victoria.“
Zacmukala a potriasla hlavou. „Mala som vedieť, že myslíš len na hryzenie. Aký bastardík.“ (pozn. prekl. – za normálnych okolností by som výraz „bite me“ preložila ako strč sa, ale potom by v texte zanikla celá ironickosť situácie, takže som zvolila doslovný preklad.)
Tá posledná časť bola zamumlaná tichým hlasom, ale aj tak som to počula a odrazu som sa varila, moje vyčerpanie sa vyparilo. Otočila som sa smerom k nej, ale Cambria k nám vykročila od dverí a zablokovala mi cestu.
„Tara, musíme ísť,“ povedala Cambria.
Ignorovala som Cambriu a obišla ju. Prešla som ku Victorii a naklonila sa, až kým som sa jej nepozerala priamo do tváre. Triasla som sa snahou kontrolovať sa a cítila som niečo divné na koži, akoby sa naťahovala. Zízala som do Victoriiných svetlomodrých očí.
„Naser si.“ Zostala som, kde som bola, čakajúc, či uvidím nejakú odozvu, dúfala som, že nejaká príde. Ale nereagovala. Sedela tam úplne stuhnutá a jej pohľad sa ani na moment neodvrátil od môjho, ale jej úškrn bol preč a mlčala. Keď som si bola istá, že som dokázala svoje, vytlačila som Cambriu von z dverí. Vydýchla som si až na chodbe.
„Naser si?“ zopakovala Cambria. „To je to najlepšie, čo máš?“
„Nenadávam ľuďom na každom kroku. To je prvé, čo mi napadlo.“
Cambria sa zasmiala. „Budeme na tom pracovať. Ale máš body za to, že si ju neudrela do tváre.“
Osprchovala som sa a prezliekla a potom sme sa vybrali do Griffin Hall. Zhromaždenie sa konalo vo veľkej sále na západnom konci budovy. Doslova sme boli posledné pri dverách. Učiteľ, ktorého som nikdy predtým nevidela, nás popohnal, aby sme si našli miesta. Začala som prehľadávať rady, keď som zachytila Logana, ktorý na nás zamával.
„Vďaka,“ zašepkala som, posadiac sa vedľa neho. „Takže, čo sa deje?“
„Ešte neviem. Myslím, že to má niečo spoločné s útokmi z minulého týždňa,“ povedal ticho.
„Akými útokmi?“
„Niekoľko významných rodín bolo napadnutých v ich domoch. Rodičia sú nezvestní a ostatní boli zabití.“
„Vedia, kto to urobil?“
Pokrčil ramenami. „Svorka túlavých vlkolakov, podľa toho, čo vedia. Jedným z členov jednej rodiny bolo dieťa, ktoré tu chodí do školy. Previezli ho sem letecky len deň pred tebou.“
„Myslíš, že toto zhromaždenie má s tým niečo spoločné?“ spýtala som sa.
„Možno. Riaditeľ znel naozaj vážne a sú tu všetci učitelia. Nielen z nášho stupňa.“
Ukázal na pódium, kde sedelo viac ako dva tucty učiteľov v radoch. Riaditeľ Withfield bol na konci, najbližšie k okraju. Po jeho boku stála žena, ktorá mohla byť len profesorkou Flahertyovou. Jej červené vlasy žiarili pod svetlom, vyzerajúce ako plamene vznášajúce sa jej okolo tváre. Opierala sa a hovorila so ženou, ktorá sa mi z dala povedomá. Snažila som sa ju zaradiť, ale nedokázala som rozoznať jej rysy.
„Kto je to?“ spýtala som sa Logana, ukazujúc na tú ženu.
Pokrčil ramenami. „Neviem.“
Pozrela som sa na Cambriu a zachytila som, ako naťahuje krk a prehľadáva dav.
„Je tu?“ spýtala som sa.
„Nevidím ho.“
Jej pery sa otrčilo a zdalo sa, že sa tá energia vyparila. Zrútila sa späť na stoličku a tvárila sa znudene. Riaditeľ Whitfield vyšiel na pódium a zaťukal na mikrofón.
„Dobrý večer, študenti Wood Pointu. Som si istý, že ste všetci zvedaví, prečo ste boli predvolaní. Vyzerá to tak, že došlo k tragédii dvoch z nás. Ako mnohí z vás počuli, pred niekoľkými dňami sme dostali správu o Hilsonovej a Romanovej rodine, ktoré boli vyvraždené, alebo unesené z domov neidentifikovanou vlkolačou svorkou. Brendon Romano, druhák, bol letecky prevezený na pohreb svojho brata a sestry. Dnes sme sa dozvedeli, že Brendon bol tiež vyhlásený za nezvestného, spolu so svojim sprievodom.“
Dunenie šepotu a nie až tak tlmených hlasov sa zodvihlo v miestnosti. Ja som sedela potichu. Tak isto ako Cambria a Logan. Obaja vyzerali tak prekvapene, ako som sa ja cítila. Väčšina deciek na tom bola rovnako. Vzala som to tak, že to neboli normálne správy vo svete Lovcov.
Riaditeľ Whitfield si niekoľkokrát odkašlal a miestnosť stíchla. „Zatiaľ nie je jasný motív, hoci aj tak by prebehlo riadne vyšetrovanie. Zatiaľ stále platia pravidlá týkajúce sa zákazu vychádzania študentov a bude sa prísne sledovať dodržiavanie. Brendon bol jedným z nás a hoci nebol unesený zo školských pozemkov, budú prijaté opatrenia. Bezpečnosť bude maximálna a na ceste sú posily, aby nám pomohli, zatiaľ čo si nebudeme istí, že nebezpečenstvo pominulo.
„Chápem, že mnohí z vás sa s Brendonom priatelili a môže to preto byť šok, alebo ťažko zvládnuteľné, hlavne s ohľadom na nedostatok informácií o páchateľoch. Učitelia sediaci za mnou sa dohodli, že tu ostanú a pohovoria si so študentmi, ktorí sa cítia emočne zasiahnutí touto tragédiou. Ak sa potrebujete s niekým porozprávať, prosím, zájdite za niekým z nich. V opačnom prípade môžete odísť.“
Riaditeľ Whitfield odstúpil, čo signalizovalo koniec stretnutia a všetci okolo nás vstali. Zostala som na mieste, stále sledujúc ženu, ktorá sedela vedľa profesorky Flahertyovej. Teraz sa dívala dopredu a tak som mala jasný výhľad na jej tvár. Vyzerala ako... alebo to nebolo možné.
„Ideš?“ spýtala sa Cambria.
Stále som sa pozerala na ženu na pódiu. „Musím si ísť s niekým pohovoriť...“ povedala som, pohybujúc sa proti prúdu tiel.
Prešla som až k pódiu a zastavila sa. Tá žena si ma teraz tiež všimla a sledovala ma s rovnakým záujmom. Počkala som, až pokým sa dav nezmenšil, aj na pódiu aj pod ním a potom som vyšla hore na okraj javiska.
„Vera.“
Vstala zo svojej stoličky a zostúpila po schodoch. Jej štíhla postava a bezchybný sivý kostým spôsobili, že vyzerala veľkolepo a chladne. „Tara, rada ťa vidím.“ Venovala mi napätý úsmev, ktorý mohol byť len zdvorilou formalitou, alebo dôkaz toho, že v skutočnosti nebola rada, že ma vidí. Nebola som si istá, k čomu sa prikloniť.
„Čo tu robíš?“ spýtala som sa. Nedokázala som vydržať a poznala som Veru dostatočne dobre na to, aby som vedela, že mi to nepovie, ak sa na to priamo nespýtam. Možno ani vtedy nie.
„Vernon ma požiadal, aby som prišla. Posilním hliadky okolo pozemkov.“
„Kvôli tomu útoku na študenta.“
Nebola to otázka, ale ona aj tak prikývla. Padlo na nás trápne ticho a ja som začala ľutovať, že som sem prišla. Keď som ju spoznala z miesta, kde som sedela, cítila som nejaké spojenie a potrebovala som sa s ňou porozprávať. Teraz som si uvedomila, že to bolo len kvôli tomu, že som zbadala známu tvár na neznámom území. Chcela som sa jej spýtať na Wesa, ale nemohla som.
„Ako sa má Jack?“ spýtala som sa namiesto toho.
„Zotavuje sa dobre. Fee robí, čo môže, aby ten proces urýchlila. Čakáme, ako ďaleko dokáže zájsť so svojimi liečiteľskými schopnosťami.“
„A zvyšok partie?“
„Všetci sú v pohode. Zdravia ťa.“
„Oni vedia, že si tu?“
Z nejakého dôvodu mi vadilo, že tu bola len Vera. V podstate bola vo vedení, až dokým Wes nedokončí svoj výcvik a nepreberie funkciu po Jackovi a jej sa podarilo na deň alebo dva utiecť. Prečo nemohol Wes prísť s ňou?
„Samozrejme, že to vedia. Moja cesta bola odhlasovaná, rovnako ako sú odhlasované všetky rozhodnutia, ktoré majú niečo spoločné s ostatnými. Posielajú pozdravy. Ako to ide tu?“
„Hm, myslím, že fajn.“
„Tvoj tréning pokračuje dobre?“
„Áno. Stalo sa niečo doma?“ vyhŕkla som. „To je dôvod, prečo s tebou nikto neprišiel?“
„Tara.“ Verin výraz zmäkol a ja som si uvedomila, že si bola vedomá, koho som mala na mysli. „Všetko je v pohode. Nemala by si sa o to strachovať. To, že si tu a učíš sa, ako riadne bojovať, je veľmi dôležité pre tvoju budúcnosť. Takisto ako študovanie histórie a kultúry Lovcov.“
„Byť s Wesom je tiež dôležité pre moju budúcnosť, však?“ Obe sme vedeli, že ju naťahujem.
„Exituje postupnosť,“ bolo všetko, čo povedala. „Je milé vidieť ťa. Ostatným poviem, že posielaš pozdravy.“ Otočila sa, aby odkráčala a potom zastavila, na tvári mala divný výraz. Pripomínalo mi to tú noc, keď ma zastavila na ceste von z Bennyho domu. „Tara?“
„Áno?“
„Tvoj projekt na hodinu Rodokmeňov. Už si začala?“
„Nie.“ Potriasla som hlavou, úplne zmätená, že sa pýta práve na toto.
„Mala by si začať. Je to dôležitá úloha.“
„Dobreee.“ Odkráčala som, stále zmätená a túžiaca po domove.
Cambria a Logan na mňa čakali na svojich miestach. Zvyšok auly bol prázdny.
„Kto to bol?“ spýtala sa Cambria, keď sme vychádzali von.
„Vera.“
„Kto je to?“ spýtal sa Logan.
„Je členkou Sporu. Vlastne ho skôr vedie. A tak trochu vidí budúcnosť.“
„Vážne?“ spýtal sa Logan. Vyzeral ohúrene.
„Čo robí tu?“ spýtala sa Cambria, pozerajúc sa späť na miesto, kde stála Vera a rozprávala sa s profesorom Kaneom.
„Posilňuje hliadky okolo školy. Riaditeľ Whitfield ju požiadal, aby prišla.“
„Ona vytvára hliadky?“ Logan vyzeral byť ešte viac ohúrený. „Myslíš, že by mi dovolila-“
„Nie,“ povedala som. „Nedovolila. Je tak trochu...“ Snažila som sa nájsť to správne slovo na Veru, ale nedarilo sa mi. „Podráždená,“ dokončila som, vediac, že to naozaj nebolo presné. Vera bola prísna a zvláštna, ale napriek tomu, aká vážna vyzerala, dokonca až nešťastná, som netušila, prečo to tak je. „Okrem toho, bola verná svojmu mystickému ja a povedala mi niečo o mojom projekte na Rodokmeň a aké je dôležité, aby som začala.“
„A ty si myslíš, že ti tým niečo predpovedala?“ spýtal sa Logan. Jeho obočie bolo zodvihnuté a ja som vedela, že ma považoval za dramatickú.
„Možno. Povedala to rovnakým spôsobom, akým hovorila o inej vízii o mne; všetka tá mysterióznosť a záležitosti týkajúce sa prichádzajúcej budúcnosti.“
„Akej ďalšej vízii?“ To sa ozval opäť Logan a ja som si uvedomila, že som ho nezasvätila do všetkého.
„Vera mala víziu o mojej budúcnosti. Som ďalší vodca Sporu, spoločne s Wesom a prakticky by sme mali priniesť mier dvom rasám.“ Logan na mňa zízal. „Hej, ja viem.“
„Myslíš si, že má pravdu?“ spýtal sa.
„A ty?“ vyštekla som späť, len preto, lebo som nemala tušenia, ako na to odpovedať.
Pokrčil ramenami. „Ak by to niekto mohol dokázať, tak hybrid určite.“
Netušila som, čo na to povedať. Boli sme späť v Lexington Hall a prechádzali sme po schodoch smerom na večeru.
„Pomôžem ti s projektom na Rodokmeň,“ ponúkol Logan, keď sme sa postavili do radu na jedlo. „Môžem ti pomôcť s výskumom. Priniesla si si rodinný Draven?“
Prikývla som. „Starká mi ho dala tesne predtým, než som odišla.“
„To nám to uľahčí. Kedy to máš odovzdať?“
„Niekedy pred koncom semestra.“
„Super. Máme čas. Kedy by si sa chcela stretnúť?“
Schmatla som obrovský tanier s Lo Mein (čínske rezance so zeleninou – pozn. prekl.) a pečenými zemiakmi a položila ho na tácku. „Dobrá otázka. Mám tréning každý deň prakticky až do večere.“
„Môžeme sa do toho pustiť po večeri. Môžeme začať v piatok. Budeme tak mať dve hodiny pred večierkou. Mali by sme mať dostatok času na výskum.“
„To znie dobre,“ súhlasila som. „Chceš sa pridať?“ spýtala som sa, otočiac sa ku Cambrii.
„Fuj. Práve hovoríte o knižnici, však?“
„Hej,“ usmiala som sa.
Nakrčila nos. „Nie, vďaka. Mám alergiu.“


9 komentářů: