sobota 17. září 2016

Studená krv - 10. kapitola 1/2


Zvyšok víkendu prebehol príliš pokojne v porovnaní s poslednými dňami. Alex zrušil náš sobotňajší tréning. Rozvrh jeho hliadok nejako zasahoval, a preto sa uvidíme až v pondelok. Nesťažovala som sa.

Victoria bola sotva v izbe, keď som tam bola ja, čo nebolo často. Snažila som sa najlepšie, ako som vedela, aby som sa jej vyhla a išla som za slečnou Finchamovou požiadať o výmenu izieb. Utrela si ruky zafúľané od múky do županu – modrého s ružovými kvietočkami – a potriasla hlavou, akoby si nemohla spomenúť na to, kto som.
„Nemáme žiadne voľné miesta. Musíš nejako zariadiť, aby to fungovalo. Chceš koláčik?“
Odtiahla som sa, spomenúc si na to, aká vydesená vyzerala Cambria pri predstave jedenia čohokoľvek, čo slečna Finchamová upiekla. „Ehm, nie, vďaka. Pôjdem radšej pracovať.“
Keď som si uvedomila, že nebudem schopná utiecť, dokonca som zavolala starkej, aby som ju varovala.
„Ja viem, sľúbila som ti, že si budem dávať pozor na svoj temperament, ale to dievča na mňa príliš tlačí, starká,“ povedala som do telefónu, ktorý som si požičala od jednej zo sekretárok v Griffin Hall. Bola som zhrbená nad stolom, zatiaľ čo sekretárka odišla na prestávku na kávu a šepkala niečo, čo som nedokázala počuť.
„Si lepšia ako ona, Tara. To znamená, že sa na to povznesieš a nájdeš cestu, ako sa s ňou porátať bez násilia. Dokážeš to. Verím ti,“ povedala. Potom sa jej hlas zmenil do niečoho sladkého a nenúteného a povedala: „Och, je tu tvoja mama, zlatko. Dám jej telefón a my dve si pohovoríme neskôr.“
Mamin hlas bol rovnako falošný. Dokázala som povedať, že sa veľmi snažila – vlastne sa obe veľmi snažili -  aby som nezistila, že si už navzájom lezú na nervy.
„Ako sa máš, zlatíčko?“ spýtala sa.
„Dobre. Len vás kontrolujem.“
„Och, sme v pohode. Stará mama mi navrhla spôsob, ako by som mohla premiestniť nábytok.“ Jej hlas stratil niečo zo svojej sladkosti a zo mňa opadlo napätie.
Usmiala som si, schopná uhádnuť, ako dobre to išlo. „Znie to dobre, mami. Chýbate mi.“
„Tiež nám chýbaš, zlatko.“
Tá sekretárka sa vrátila a potom som zavesila, vediac, že jediná možnosť, ktorá mi ostala, ako sa porátať s Victoriou bolo vyhýbať sa jej alebo ju ignorovať. To som robila posledné dva dni. Ale nedúfala som veľmi v úspešnosť svojho plánu, hlavne v dlhodobej perspektíve.
Moje hodiny v pondelok boli také isté informatívne ako tie v piatok, s prídavkom Angličtiny a Chémie, čo sa ukázalo, že je v podstate len práca v labáku na celý semester. Spojili ma s vytiahnutým chalanom, s ktorým bol Logan v páre na Obrane. Volal sa Justin a dnes mal na sebe oblečené úzke čierne rifle a tričko so skupinou Megadeth. Slovo retro používal vážne často.
Moja posledná hodina bola história a znovu som meškala. Profesor Hugo vyzeral byť odhodlaný, viac než zvyšok mojich profesorov, prinútiť ma dohnať to, čo som zameškala. Aj napriek tomu, že história bola niečo, čo som bola schopná dohnať vďaka svojim starým poznámkam – na rozdiel od bojových hodín, ktoré neboli práve súčasťou môjho starého vzdelávacieho programu – stále odo mňa vyžadoval celú stranu s esejou ku každej kapitole, ktorú som zmeškala od začiatku tohto semestra.
 Medzi domácimi úlohami a snahe vyhnúť sa Victorii a jej nasledovníčkam, som vynechala obed a keď profesor Hugo zahučal, že môžem odísť, bola som hladná a meškala som na stretnutie s Alexom. Cambria na mňa čakala, keď som sa ponáhľala chodbou po poslednom zvonení. Okrem nej tam nebol žiadny iný študent.
„Mala by som si pohnúť,“ povedala som.
„Hej, nechceš meškať na tréning.“ Mrkla na mňa, ale ignorovala som ju.
„Idem rýchlo späť a prezlečiem sa predtým, než sa stretnem s Alexom,“ povedala som, keď sme prechádzali po chodbe.
„Možno by si mala zjesť nejakú energetickú tyčinku alebo niečo také. Obe vieme, že Alex na teba bude tvrdý. Budeš potrebovať energiu.“
„Do riti, nemám v izbe nič také.“
„Bez starostí. Toto si vezmem na starosť. Choď sa prezliecť a stretneme sa tu,“ povedala.
Poďakovala som jej a potom som sa rozbehla do schodov. Nešlo ani tak o to, že som sa starala o to, že Alex bude čakať, ale bola som odhodlaná ukázať sa pred ním. A meškanie bolo ako nechať ho vyhrať.
V izbe som siahla po bežeckých šortkách a športovej podprsenke a potom si ich navliekla v rekordnom čase. Naozaj som si potrebovala nájsť čas, aby som sa vybalila. Ale nie teraz. Keď som skončila, zatvorila som kufor a potom ho zasunula späť pod posteľ. Vlasy som si stiahla do vrkoča, keď som bežala späť po chodbe a hore po schodoch. Cambria na mňa čakala v hale a v ruke mala malú papierovú taštičku.
„Čo je to?“ spýtala som sa, podozrievavo som si to premeriavala. Nezobrala som si ju, keď mi ju podala.
„Och no tak, pre lásku božiu.“ Ruku vložila do tašky a vytiahla odtiaľ balenú vodu a obrovský muffin, pripravený na okamžité skonzumovanie. „Je to z jedálne. Neukradla som to slečne Finchamovej, ani nič podobné.“
„Vďaka,“ povedala som, odhryzujúc z muffinu. „Ako si to získala? Jedáleň je predsa zatvorená,“ zamumlala som s ústami plnými čučoriedkovej chuti.
Jej oči sa rozžiarili. „Mám svoje spôsoby.“ Venovala som jej pohľad typu „vysvetli mi to“, ale umlčala ma mávnutím. „Meškáš.“
„Správne. Vidíme sa na večeri.“
„Zabav sa,“ začula som za sebou významným tónom.
 ***

9 komentářů: