pondělí 29. srpna 2016

Studená krv - 8. kapitola 1/2


Zastonala som. „Nemožné.“
Victoria vykríkla a zhodila zo seba Leviho. Prekotúľal sa na bok, namyslený polovičný úsmev na tvári, keď si uvedomil situáciu. Očividne mu nevadilo, že boli načapaní. To uvedomenie ma len viac znechucovalo.

„Vypadni!“ zrevala Victoria a divoko sa rozhliadla po miestnosti. Myslím, že hľadala niečo, čo by po mne mohla hodiť.
Hoci som mala nutkanie dáviť a utiecť, nohy som vtlačila viac do podlahy a založila si ruky. „Nie,“ povedala som. „Toto je očividne aj moja izba. Neodídem, takže s tým prestaň.“
„Čože? To je tvoj bordel tam v rohu?“ Victoria ukázala na moje tašky. „Čo do...?“ Pretrela si spánky. „Toto sa nedeje.“
Niekto sa objavil za mnou v otvorených dverách a zastavil, aby ma prešiel pohľadom. „Och, páni.“
Otočila som sa za zvukom Cambriinho hlasu a zachytila jej usmievajúcu sa podobizeň pred nami.
„Sklapni, Cambria,“ odsekla Victoria.
Cambriin úškrn sa rozšíril.
Otočila som sa späť k Victorii a čakala som. Pozrela som sa na Leviho, ktorý stále ležal tam, kde ho odhodila, na kraji postele opretý o lakte. Usmial sa na ňu a ona na neho prižmúrila oči a ukázala.
„Vypadni,“ povedala.
Levi sa posadil, stále sa usmievajúc. „Ale no tak, Vic. Máš tu párty.“ Zahýbal obočím.
„Vypadni.“ Ďalej sa na neho mračila a v tú chvíľu som nepochyboval, že Victoria by ho mohla veľmi ľahko poraziť v boji.
Levi nakoniec skĺzol z postele a pobozkal ju na líce. Victoria sa nepohla alebo reagovala, len čakala, kým odíde.
„Neskôr ti zavolám,“ povedal.
Možno bol zvyknutý na to, že ho ignoruje, pretože nevyzeral byť nejaký dotknutý nedostatkom jej reakcie. Otočila sa a odkráčal ku dverám, ktoré sme s Cambriou stále blokovali. Cítila som, ako sa Cambria pohla, aby mu dovolila prejsť, ale zbadajúc výzvu vo Victoriiných očiach, nedokázala som sa uhnúť. Takže som zotrvávala na mieste a prinútila som ho obísť ma, aby sa dostal von.
Jeho telo sa obtrelo o moje oveľa viac, ako bolo potrebné, aby sa zmestil do tej medzery a zastavil sa vedľa mňa, opierajúc sa, aby mi mohol prehovoriť priamo do ucha: „Nabudúce sa všetci zabavíme.“
Jeho dych mi pošteklil ucho, ale ja som sa neodvrátila od Victorie. Nakoniec som cítila, že odišiel. Cambria ma obišla, aby sa mi postavila po boku a cítila som, že sa na mňa pozerá.
„No, vidím, že vy dve máte toho veľa na prebratie. Takže vás nechám tak,“ povedala Cambria, mieriac ku dverám.
„Nie. Počkaj,“ povedala som. „Musím sa osprchovať. Môžeš mi ukázať, kde to je?“
„Hej.“
„Idem si po veci.“ Prerušila som očný kontakt s Victoriou a prešla som okolo nej. Chytila som svoju tašku, o ktorej som vedela, že v nej je moje oblečenie a veci na sprchovanie a hodila tú tašku na to, čo by malo byť mojou posteľou a otvorila zips. Hrabala som sa v obsahu, až kým som nenašla to, čo som potrebovala. Nikto neprehovoril, keď som pokračovala. Nemohla som sa zbaviť pocitu, že sa mi Victoriine oči zabodávajú do chrbta.
Našla som všetko, čo som potrebovala a zasunula si hromadu oblečenia pod pažu, snažiac oprášiť nečistoty, ktoré som na sebe stále mala. Ignorovala som Victoriu a pozerala sa na Cambriu.
„Pripravená,“ povedala som.
„Poďme.“
Nasledovala som ju von a zavrela som za nami dvere s drsným buchnutím.
„Och, páni,“ povedala Cambria, keď sme boli samé na chodbe.
„Ja viem.“
Pokrútila hlavou, pohodiac vlasmi. „Ja neviem, kde začať. Pri skutočnosti, že tvoja spolubývajúca je potomkom Satana, alebo to, že vyzeráš, akoby ťa zmlátil stromy objímajúci hippík.“
„Žiadny hippík. Alex.“
Cambria po mne strelila pohľadom so zdvihnutým obočím. „To ste trénovali v bahennej jame? Pretože to znie tak trochu sexy.“
Povzdychla som si. Dopočuje sa o tom skôr či neskôr. „Nie. Vlastne som ho tak trochu napadla.“
Vyfrkla smiechom, keď sme prechádzali cez dvere na konci chodby. „Vysvetli.“
Ocitli sme sa v niečom, čo vyzeralo ako šatňa v posilňovni. Sprchovacie kúty lemovali jednu stanu s radmi umývadiel, ktoré k nim perfektne ladili. Deliaca steny prerezávala miestnosť v mieste, kde som zbadala závesy a lavičky a kovový záblesk kovových hlavíc zastrčených trochu viac vnútri.
Prešla som to. Vzduch bol vlhký a teplý a nasledovala som zvuk tečúcej vody. Zavrela som sa do jednej z posledných spŕch na konci, najďalej od používaných spŕch ako to šlo.
Stále som neodpovedala Cambrii, ale nedala sa odradiť. Nasledovala ma do prezliekarne a posadila sa na lavičku. „Len do toho.“ Ukázala ku sprche, v ktorej som už stála. „Rozprávaj a sprchuj sa.“
Pokrútila som hlavou a podriadila sa jej požiadavkám. Zatiaľ čo som sa osprchovala. Povedala som jej všetko o svojom tréningu.
„Povedal mi, aby som na neho zaútočila, tak som to urobila,“ povedala som.
„Posvätné vzrušenia, ty si sa dotkla jeho tela, však?“
Zasmiala som sa, keď som si masírovala šampón do špinavých vlasov. Bola som rada, že Cambria bola moja kamarátka. Pomohla mi zlepšil náladu po tom najstresujúcejšom dni, aký som si pamätala. Pocit, že som konečne bola čistá, tiež pomáhal.
„Áno, myslím, že som sa dotkla jeho tela. Ak sa dá počítať kopanec do rozkroku.“
Cambria zalapala po dychu. „To snáď nie.“
„Bol to jediný spôsob ako vyhrať. Pritlačil ma k zemi.“
„Och, páni. To bolo zákerné, Tara.“ Cambria sa zasmiala. „Tak ako si skončila celá špinavá? To ťa doslova ťahal bahnom?“
„Nie. Povedal, že rozumie, prečo som to urobila, aby som vyhrala ten súboj. Ale potom... povedal niečo o vlkolakoch.“ Cítila som, ako sa mi napli svaly pri spomienke na ten rozhovor.
„Ako čo?“ spýtala sa Cambria. Už neznela pobavene.
Zopakovala som jej celý rozhovor, ktorý viedol až k môjmu napadnutiu jeho osoby.
„To je na prd,“ povedala Cambria, keď som skončila. „Teda, v podstate je to to, čo nás učia.“
„To neznamená, že je to v poriadku.“
Cambria neodpovedala a ja som dokončila sprchovanie v tichu. Keď som odtiahla záves a vystúpila som von do prezliekarne, Cambria bola preč. Vytiahla som si čisté rifle a staré tričko s obrázkom korčuľujúcich sa tučniakov a vyšla som von. Cambria stála pri umývadle, čakajúc na mňa.
„Si na mňa teraz naštvaná?“ spýtala som sa.
Cambria potriasla hlavou. „Samozrejme, že nie, ale musíš niečo pochopiť, Tara. Zatiaľ čo väčšina Lovcov sa učí nenávidieť vlkolakov od narodenia, Alex má svoje vlastné dôvody pre určité veci. Mal to drsné a to aj kvôli vlkolakom. Kvôli tomu je možno tvrdší, než zvyšok z nás.“
„Čo sa stalo?“
„Z toho, čo som počula, bol jeho otec členom elitnej zásahovej skupiny, ktorá pracovala priamo pre Výbor. Mal veľa nepriateľov. Jedného dňa ho vystopovala späť do jeho domu svorka vlkolakov. Počkali, až pokým Alexov otec neodišiel a vošli dnu a zabili Alexovu matku. Prinútili Alexa sa pozerať a držali ho ako rukojemníka a keď vedeli, že sa jeho otec vracia, zmlátili Alexa. Dosť na to, aby bol vážne zranený, aby ho jeho otec našiel a odviezol ho ku liečiteľovi. V čase, keď bol jeho otec konečne schopný vyjsť von a hľadať tú svorku, boli preč. Alex nevedel, kto sú a nikdy neboli identifikovaní. Po tom jeho otec opustil zásahový tím a začal naozaj dosť piť.“
„Bože. To je na prd,“ povedala som. „Koľko rokov mal Alex?“
„Asi dvanásť? Neviem. Väčšina z toho boli len klebety, pretože on o tom nehovorí s nikým.“
Nevedela som, čo povedať, tak som zodvihla hrebeň a začala ním prechádzať cez svoje mokré vlasy, dívajúc sa na svoj odraz bez toho, aby som sa naozaj videla.
„Nehovorím, že je mi ho ľúto,“ povedala Cambria. „Ale myslela som si, že by si mala vedieť, že nie je úplný debil. No, aspoň nie bez dôvodu.“ Usmiala sa, len tak z ničoho-nič, a ja som cítila, ako sa atmosféra uvoľnila. „Ale nedokončila si. Čo sa stalo potom, keď ti povedal všetky tie blbosti?“
„Pustila som sa doňho,“ povedala som, hrbiac sa. Napriek tomu, že mi Cambria povedala, aby som to nerobila, som sa cítila zle po tom, čo všetko mi povedala. „A potom sme sa skotúľali z kopca, zápasili sme.“
Cambria sa zazubila. „Hej, viem. Počula som. Len som to chcela počuť od teba.“
„Och, do riti. Už?“
„Je to všade. Je mi to ľúto. Podľa toho príbehu ste ty a Alex boli prichytení pri tom, ako si užívate na okraji lesov pri Griffin Hall.“
Moje oči sa rozšírili. „Čože? Do riti. Tak sa to nestalo!“
„Očividne. Ale znie to oveľa lepšie ako to, že si napadla svojho trénera v hneve a skotúľali ste za z kopca.“
„Spôsobila som viac škody ako len to,“ povedala som, vediac, že som znela až pateticky defenzívne. „Na tom dne bol rovnako doriadený ako ja. Vlastne horšie. Uhryzla som ho.“
„Ty... si ho uhryzla?“ Cambriine oči sa rozšírili v prekvapení a potom sa jej výraz zmenil a ona vyprskla smiechom.
„To nie je vtipné. Krvácal,“ povedala som, stále sa cítiac vinná.
Cambria sa triasla a zachytila sa dresu, aby sa podoprela. Dievča na druhom konci vykuklo a náhlila sa k dverám, posielajúc nám divný pohľad. Cambria sa konečne upokojila a zhlboka dýchala, znejúc akoby hyperventilovala.
„Tak pozri,“ začala.. „Pravdepodobne by si ľuďom nemala hovoriť o tom celom hryzacom incidente, ak chceš, aby verili, že to bol zúrivý útok a nie rýchlovka v tráve.“ Znovu sa tlmene zasmiala. „Najmä kvôli celej tej „psej“ veci. Musíš ísť ďalej.“
Strelila som Cambrii pohľad. „To je jedno,“ zamrmlala som.
Cambria vyfrkla v ďalšom smiechu a ja som ju ignorovala a dokončila česanie svojich vlasov. Otočila som sa, aby som všetko odložila, keď sa ozval rachotivý zvuk.
„Čo to bolo?“ spýtala sa Cambria.
„Môj žalúdok. Som vyhladovaná. Môžeme ísť jesť?“
„Jasné.“
Odišli sme do kúpeľne a ja som spomalila, keď som prišla ku svojim dverám. Naozaj som nechcela ísť späť dovnútra.
„Môžem si položiť veci k teba, zatiaľ čo sa vrátime?“ spýtala som sa.
„Žiadny problém.“
Zastavila pred dverami vzdialenými len kúsok od mojich. Boli čierne s hviezdami, ktoré žiaria v tme a viselo tam mosadzné označenie s číslom jedenásť. Vo vnútri to bolo cítiť pižmovým kadidlom a drahým parfumom. Jedna posteľ bola pokrytá oblečením a časopismi a druhá bola starostlivo ustlaná a vyzerala, akoby ani nebola používaná.
„Stavím sa, že tvoja spolubývajúca je v pohode,“ povedala som, položiac tašku na rozhádzanú posteľ. Nemusela som sa pýtať, aby som vedela, že patrí Cambrii.
„Nie, nikdy tu nie je. To mám na nej rada.“
Zamierili sme ku schodom, ktoré nás priviedli až na úroveň povrchu. Na ceste von sme videli otvorené dvere na kancelárii, ktorú som predtým minula.
„Čia je to izba?“ spýtala som a snažila som sa nazrieť dovnútra okolo poznámky „nerušiť“, ktorá stále zakrývala okno.
„Ehm. Poď.“ Cambria ma chytila za zápästie a ťahala ma ku schodom. „To je izba pani Finchamovej. Je to taká internátna mama.“ Cambria si odfrkla. „Len na to, že je bláznivejšia.“
„Čo tým myslíš?“
„Cambria Herbertová?“ zvolal za nami prenikavý hlas. „To ste vy? To je moja nová študentka, ktorá je s vami?“
Cambria sa prikrčila a zastala. „Poďme. Nech to máme za sebou,“ zašepkala.
Otočili sme sa a ja som zbadala štíhlu ženu s hnedými, kučeravými vlasmi, ako stojí pri dverách kancelárie. Na sebe mala šaty s kvetovou potlačou a pod nimi špinavé tepláky a zajačikovité papuče na nohách.
„Ahoj, pani Finchamová,“ povedala Cambria.
„Ahoj. To je moje nové dievča?“ Pani Finchamová na mňa zažmurkala, hoci som stále hneď pred ňou. Cítila som vôňu chlebového cesta a dezinfekcie na ruky.
„Volá sa Tara Godfreyová, pani Finchamová.“
„Ehm. Teší ma. Uistite sa, že budete dodržovať moje pravidlá,“ povedala, mračiac sa na mňa.
„Aké pravidlá?“ spýtala som sa.
Pani Finchamová mi do ruky vrazila kus papiera. „Tieto pravidlá. Podpíšte ich a strčte ich dnu cez dvere po večeri.“

Niekde vo vnútri kancelárie zacinkal časovať. Pani Finchamová sa otočila a zmizla vo vnútri, zatvárajúc ich za sebou. 

10 komentářů: