sobota 27. srpna 2016

Studená krv - 7. kapitola

„Paráda!“
„To je nový taktický manéver, Channing?“
„Páni. Tá nová baba nestráca čas.“

Alex sa odo mňa prudko odtiahol a ja som urobila to isté, odťahujúc ruky, akoby som sa popálila.
Cítila som, ako mi horúčosť stúpa do tváre a po krku.
Alex sa postavil a zadíval sa na mňa, ponúkajú mi ruku a efektívne ignorujúc výkriky a pískanie od zväčšujúceho sa davu. Priala som si, aby som ich dokázala ignorovať, ale to pískanie a narážky došli presne do môjho ušného bubienka a potom mi prenikli do mozgu, prehrabávali sa a ponižovali ma. Pozrela som hore na tváre z davu okolo nás -  škerili sa. Spoznala som niekoľko z nich z hodín, hoci väčšina z nich bolo neznámych. Každý z nich na nás hľadel spôsobom, ktorý ma nútil uvedomiť si, že tento incident bude najčastejšou témou rozhovoru na niekoľko nasledujúcich dní.
Ignorovala som Alexovu natiahnutú ruku a postavila sa na nohy sama. Bolesť prešla mojou ľavou nohou, ale tvár som si udržiavala prázdnu. Nechcela som ukázať slabosť pred davom ľudí alebo Alexom. Hnev bol preč – aspoň ten agresívny – hlavne po tom kotúľaní k polovici osadenstva školy, ale tvrdohlavo som zaťala sánku, neochotná priznať akúkoľvek porážku.
„Dobre, dámy a páni, rozíďte sa.“
Za davom deciek sa objavil muž, jeho dunivý hlas si prerezal cestu cez telá. Decká cúvali z príjazdovej cesty, keď sa priblížil.
„Ak mi nechcete vysvetľovať, prečo tolerujete bitku na školskom pozemku, odporúčam vám odísť,“ povedal.
Skvelé. Nielen, že si študenti mysleli, že sme s Alexom robili niečo chlipné, ale profesor nás vylúči kvôli bitke. Pozrela som sa na Alexa, neistá, či by som mala za toto všetko viniť jeho alebo seba. Všimla som si, že sa na mňa pozerá a bola som prekvapená, že bol jeho výraz priateľský a otvorený; mohla by som odprisahať, že som mu v očiach zbadala smiech.
Myslel si snáď, že je to vtipné?
Zamračila som sa na neho, keď zvyšok deciek odišlo, takže nás nechali osamote s profesorom, ktorý nás našiel. Vzhliadla som na muža po prvý raz a proste zízala. Bol vysoký a mal široké ramená, kučeravé vlasy, ktoré mu viseli cez tvár a zakrývali hlboko posadené oči. Spôsobom, akým sa pohyboval, hovoril o sebadôvere a sile a ja som inštinktívne vedela, že je to niekto, koho ste vždy poslúchli; niet divu, že sa decká odpratali len pri začutí zvuku jeho hlasu.
Muž podišiel bližšie a odhrnul si vlasy z očí a zbadala som jeho tvár. Automaticky som o krok ustúpila. Jedna polovica jeho tváre bola úplne normálna, zatiaľ čo ľavá polka bola poznačená od obočia až po sánku ryhami takými hlbokými, že v rozstrapkaných čiarach bolo vidno prízračnú bielu čiaru, kde bola koža zjazvená a zatvrdnutá okolo rany.
„Slečna Godfreyová,“ povedal a kývol na mňa takým spôsobom, až to vyzeralo, že ani nepohol hlavou.
„Pane,“ povedala som, neistá, ako inak by som ho mohla volať.
Muž sa otočil a zadíval sa na Alexa. „Pán Channing, čo sa to tu deje?“
„Dobrý deň, profesor Kane,“ povedal Alex. „Ospravedlňujem sa za to vyrušenie. Tara a ja sme trénovali hore na kopci a asi sme sa dostali príliš blízko k okraju. Spadli sme.“
Alex ukázal na kopec, z ktorého sme sa skotúľali a profesor Kane prikývol. „To je pochopiteľné. V budúcnosti by ste mali byť trochu viac opatrní. Študenti nepotrebujú viac dôvodov pre svoje klebety, než majú už teraz. Súhlasíte?“
Alex pokrčil ramenami. „Súhlasím.“
Profesor Kane sa pozrel na mňa, samozrejme, čakal na odpoveď.
„Súhlasím,“ zamrmlala som.
Zodvihol obočie, čo spôsobilo, že jazvy na jeho tvári sa predĺžili a niečo sa mu zablyslo v očiach. Prešiel ku mne a zodvihol ruku, spôsobujú tak, že som sa strhla. Jeho pery sebou pobavene trhli a potom niečo vytiahol z mojich vlasov a podržal to predo mnou. Zhluk machu a hliny spadol na zem medzi nami.
„Nemyslím si, že sme boli predstavení,“ povedal. „Som profesor Jonah Kane. Učím Bojovú stratégiu.“
Natiahol ruku a ja som ju prijala, obaja sme si všimli pokrývku z hliny na mojich kĺboch zmiešanú s krvou.
Profesor Kane pustil moju ruku a ustúpil, takže si ma so záujmom prezeral. Nemala som strach, ale vedela som, že by som ho nemala naštvať.
„Očividne máte nejaké skúsenosti, keď ste boli schopná skotúľať Alexa dole kopcom. S trochou šťastia všetko doženiete natoľko, aby ste sa pridali k mojej triede budúci rok.“ Znovu sa pozrel na Alexa, ktorý s snažil skúmať to uhryznutie, ktoré som mu zanechala na pleci. „Stojí za to ju sledovať. Mal by si si to dať skontrolovať,“ povedal mu, otáčajúc sa a odchádzajúc smerom, z ktorého prišiel.
Alex zamrmlal niečo nezrozumiteľné a stále zízal na to zranenie, ktoré bolo mimo dosah jeho očí. Sledovala som, ako profesor Kane zmizol za rohom kamennej budovy a potom som sa pozrela na Alexa, konečne si všimnúc jeho vzhľad.
To uhryznutie bolo zubaté a škaredé. Hoci nebolo príliš veľké, uschnutá krv pokrývala kožu okolo a jeho košeľa bola natiahnutá tak, že mu visela z ramena. Jeho rifle mali dieru od kolena až po členok a textília bola rozstrapkaná a pokrytá škvrnami od trávy. Zazrela som hlinu a krv na jeho kolene. Obzrela som si jeho tvár, začínajúc cítiť osteň viny pre to, že som na neho zaútočila. Na tvári mal škrabanec s tenkou líniou krvi, ktorá mu stekala dole po brade, kde uschýnala. Tenká vrstva špiny a potu mu pokrývala tvár a krk.
„Je mi ľúto, že som ťa napadla,“ povedala som.
Pri mojich slovách stuhol, prestal sa zaoberať tým uhryznutím a pozrel sa na mňa so zodvihnutým obočím. „Naozaj?“
Z nejakého dôvodu mi vadilo, že ani len nevyzeral naštvaný kvôli tomu, že sme sa skotúľali dole z kopca, snažiac sa navzájom zabiť. Skôr vyzeral šťastný. Cítila som, ako sa moja nálada mení a snažila som sa to potlačiť. „Čo to znamená? Samozrejme, že je mi to ľúto. Povedala som ti to.“
„Aha. Vyslovila si to, ale nie som si istý, či si to myslela vážne. Nevyzeráš ľútostivo. A určite ti to nebolo ľúto v tom čase.“
Zaťala som zuby, pripravila som sa na výbuch nejakej hnusnej poznámky.
„Ak to pomôže, mne to tiež nie je ľúto,“ povedal.
„Čože?“
„No, nie je mi to ľúto, ak by som mal byť úprimný. Teraz vieme, že na seba nemáme tlačiť a myslím, že fakt, že sa nemáme radi, z teba urobí lepšieho bojovníka.“
„Nepočul si, čo som ti tam hore povedala? Nebudem s tebou trénovať.“
„Nechaj to tak, Godfreyová.“ Tá ľahkosť sa z jeho očí vytratila, nahradená odhodlaním. Jeho tón bol samozrejmý, keď prekonal vzdialenosť medzi nami. „Ani zďaleka nemáš tak rada vlkolakov, ako by si chcela, aby som si myslel. Rovnako, ako ja nemám rád všetkých lovcov. Nie som fanatik alebo plný predsudkov a ty nie si aktivista za vlkolakov. Obaja máme svoje názory a to je v pohode. To nám nebráni v tom, aby sme spolu pracovali.“
Stál predo mnou, bol blízko, s rukami voľne založenými, čakajúc, že sa budem hádať. Pravdepodobne dúfal, že začnem, pretože keby som to skúsila, vyzerala by som, že to ja mám predsudky, tá, ktorá nedokázala zvládnuť, aby niekto iný ako ja prejavil svoj názor.
Nasala som vzduch. Fajn. Bol ešte jeden problém, ktorým sa nezaoberal. „Ale nemení to fakt, že som napol vlkolak,“ podotkla som.
„Nie, to nie. Je to pre teba problém?“
„Nie som tá, ktorá tu má s niečím problém.“
„Dobre. Takže je rozhodnuté. Tréning bude opäť zajtra, po poslednom zvonení. Pokojne sa so mnou môžeš stretnúť hore na kopci.“ Odmlčal sa a dovolil, aby sa mu na tvári objavil náznak úsmevu. „Som si istý, že teraz si už budeš pamätať, ako sa tam dostať.“
Odišiel a ja som cítila, ako sa mi ruky zovreli do pästí, keď som sledovala, ako dochádza.
Premýšľala som o tom, že by som išla za riaditeľom a pohovorila by som si s ním o náhradnom učiteľovi, ale odmietla som tú myšlienku. Namiesto toho som sa otočila a bežala som do kopca ku svojej taške. Napadlo mi, že Alex nepoprel fakt, že by mal problém s mojou vlkolačiu polovicou. V istom zmysle to spôsobilo, že som s ním chcela pracovať. Aj keby som z neho každý deň musela vymlátiť dušu, aby priznal, že sa mýlil.
Alebo ho zabijem.
Zobrala som si tašku a ponáhľala sa dole kopcom, predierajúc sa pomedzi stromy, aby som sa dostala späť do budovy pre mladších študentov, takisto známej pod menom Lexington Hall. Našla som úzku cestičku, ktorá ma zaviedla priamo tam, zatiaľ čo som stále bola ukrytá pod krytom stromov a uvedomila som si, že som nebola prvá, ktorá túžila byť z dohľadu. Mala som pocit, že v nasledujúcich mesiacoch budem veľmi často kráčať po tomto chodníku. Naspäť som sa dostala bez toho, aby som na kohokoľvek narazila a ponáhľala som sa dovnútra.
Nepamätala som si, že by som tu videla nejaké izby, ale vedela som, že ak sa budem ponevierať po okolí dostatočne dlho, narazím na niekoho, koho sa budem môcť opýtať, alebo ešte lepšie, niekoho vhodného nasledovania. Vo svetle všetkého, čo sa stalo, som sa zabudla Cambrie spýtať, kde by mohla byť moja izba a určite som sa na to nikoho nechcela pýtať.
Premýšľala som o usporiadaní areálu a v hlave som počítala budovy, snažiac sa zladiť ich s tým, čo mi povedala Cambria pri obede. Okrem toho, hlavná administratívna budova tvorila jednu budovu pre nováčikov, jednu pre druhákov, jednu pre juniorov a dve pre seniorov. Ale to všetko tvorilo len triedy, tak kde boli budovy internátov?
Chodby boli väčšinou prázdne, keď som sa dostala dnu, väčšina ľudí chodila hore a dole po schodoch smerom k jedálni, kde sa podávala večera. Rozhodne som tam nechcela ísť. Mala som pocit, že som vyzerala tak zle, ako Alex. Stiahla som si steblo trávy, ktoré to dokazovalo, určite som nechcela ísť tam hore. Namiesto toho som sa oprela o stenu blízko vchodových dvier a čakala som.
Niektoré decká pokračovali po schodoch, niektoré boli v pároch a niektoré sami. Všetci sa otočili a zamierili dole do chodby, ktorá viedla k triedam, takže som sa nenamáhala ich nasledovať. Prešlo niekoho minút a dole zišla skupinka dievčat. Jedna z nich spomínala, že ide do jej triedy, pretože sa tiež vybrala dole po chodbe a nie von z budovy. Čakala som, ale znovu sa neobjavili. Pomýšľala som na to, že by som sa vybrala rovnakým smerom, aby som videla, či nepoužili iný východ, ale potom som zachytila známu tvár. Brunetka s francúzskym vrkočom, ktorú som si pamätala z hodiny Rodokmeňu. Nina niečo.
„Hej, Nina, však?“ zvolala som na ňu a odstúpila od steny.
Dievča ma zazrelo a jej oči sa rozšírili. Neodpovedala a ja som si spomenula, ako asi musím vyzerať.
„Ja viem... ehm... mala som tréning. S Alexom Channingom? Je to náročný učiteľ.“ Usmiala som sa, dúfajúc, že som ju upokojila.
„Hm, dobre.“ Nakoniec sa jej podarilo zavrieť ústa a urobila krok, potom zastavila, rozhliadajúc sa. Vyzerala trochu vydesene a nemyslela som si, že by to malo niečo spoločné s tým, že som sa objavila. „Potrebuješ lekársku pomoc?“
„Ach, nie. Dúfala som, že by si mi mohla ukázať, kde sú internáty. Nikde som ich nevidela.“
„Nikto ti ich ešte neukázal?“ spýtala sa, obočie zvraštené.
Pokrčila som plecami. „Nie, myslím, že si každý myslel, že to urobil niekto iný.“
Nina si zahryzla do pery a obzrela sa cez rameno, samozrejme, že so mnou nechcela byť videná. Znovu si ma prezrela a povzdychla si. „Hej, tak poď.“
Zladila som s ňou krok a bola som prekvapená, že sme zamierili dole po tej iste chodbe, po ktorej išli ostatní, smerom ku triedam. Možno tam bola nejaká skratka. Ani jedna z nás neprehovorila, keď sme kráčali a Nina sa stále rozhliadala, akoby každú chvíľu čakala, že sa odniekiaľ vyrúti nepriateľ.
Na konci chodby Nina zastavila pred hrubými, drevenými dverami a tlačením ich otvorila. Chcela som sa spýtať, čo robíme v triede, ale zavrela som ústa, keď som očami prešla po schodisku. Schody viedli dole, len som si nedokázala predstaviť kam, pretože sme boli v prízemí.
Dvere za nami sa so žuchnutím zavreli. Vyskočila som, cítiac, ako ma zachvacuje klaustrofóbia. Potom som si uvedomila, že sa zavreli automaticky. Dotyk modernizácie ma upokojil a bola som schopná presvedčiť sa, že sme nemierili k temnici alebo mučiarni.
„Kam ideme?“ spýtala som sa. Môj hlas sa odrážal od prázdnych kamenných múrov, keď sme postupne kráčali dole. Práve teraz sme museli byť pod povrchom.
„Do internátov,“ odpovedala, akoby to bolo jasné.
„Internáty sú v suteréne?“
Nina spomalila natoľko, aby sa na mňa pozrela a potom sa vrátila k svojmu predchádzajúcemu tempu. „Nie, v podzemí. To ti nikto nevysvetlil?“
„Ehm, nie. Myslím, že by som si to pamätala. Ako ďaleko do podzemia?“ Steny sa menili, boli menej hladké ako opracovaný kameň, skôr pripomínali ručne upackaný cement. Bol cítiť vlhkou hlinou.
„Tri poschodia,“ povedala Nina.
Zastavili sme na plošina, ktorá viedla k ďalšej časti schodiska a videla som na Ninin vrkoč. „Vážne? Tri poschodia? Prečo? Neostali peniaze na postavenie internátu? Museli sa pretunelovať pod triedy ako nejaké sysle?“
Nina sa otočila čelom ku mne. „Je to bezpečnostné opatrenie,“ vysvetlila. „V noci sme veľmi zraniteľní, keď je všetko zavreté a všetci spia. Áno, nocľahárne sú obalené vrstvami betónu a skryté v podzemí. Ver mi, nič nebolo porušené samotným ubytovaním. Som si istá, že sa tu budeš mať dobre.“
„Zraniteľní, ako?“
„Voči útoku,“ povedala, preťahujúc tie slová, akoby hovorila s batoľaťom.
„Stalo sa to?“
„Už dosť dlho nie, ale neradi riskujú.“ Pozrela a na mňa. „Môžeme ísť? Mám nejakú prácu.“
„Och, áno,“ povedala som roztržito. Znovu som vykročila, pamätajúc na historku, ktorú mi povedal Wes o vlkolakoch, ktorí pred rokmi napadli Lovcov. Najskôr išli po deťoch, čo znamenalo, že takéto miesta museli byť napadnuté a zničené. Spomínajúc na to mi prišli podzemné internáty o niečo menej extrémne.
Dorazili sme na posledné poschodie a podlaha sa vyrovnala, schodisko sa vinulo za nami. Predo mnou sa jasne otvorila chodba, ktorá sa rozširovala do troch smerov, každá bola lemovaná farebnými dverami po oboch stranách. Steny boli pokryté letákmi pre rôzne činnosti alebo nástenkami s načmáranými osobnými správami. Rozptýlené medzi papiermi boli nástenné lampy, ktoré slabo žiarli a žltú prehlušovalo fluorescenčné stropné osvetlenie. Mala som dojem, že nie sú ani tak funkčné, ako dekoratívne. Dievčatá sa túlali po chodbách a z otvorených dvier sa šírila hudba a miešala sa dokopy, vytvárajúc nezrozumiteľný šum zvuku. To všetko vyzeralo veľmi internátovo.
Niekoľko dievčat vzhliadlo od svojich rozhovor a poslali mi nepriateľské pohľady. Nina sa ku mne otočila a nepokojne sa pozerala.
„Ktorá myslíš, že je moja?“ spýtala som sa, v pokušení uniknúť pozornosti, rovnako ako ona.
Presunula svoju váhu z jednej nohy na druhú, nepozrela sa mi do očí. „Ehm, neviem. Počula som, že voľná posteľ bola na izbe dole po chodbe. Mohla by si to skúsiť tam.“
„Dobre, vďaka. Myslím, že by som sa mohla opýtať...“
Prestala som rozprávať, pretože Nina už bola na ceste preč, vyberúc sa do chodby vpravo, predtým, než som mohla vôbec dokončiť.
Niekoľko dievčat v chodbe predo mnou sa na mňa stále pozerali a keď bola Nina preč, cítila som sa naozaj odhalene, stojac tam celá špinavá a od trávy. Jedna z nich sa odrazila zo svojho miesta pri stene, mieriac ku mne. Zabočila som doľava, dúfajúc, že ma nebude nasledovať, do hlavnej chodby, ktorá viedla ku všetkým izbám na tejto strane. Prešla som okolo niečoho, čo vyzeralo ako kancelária, ale dvere boli zatvorené a veľký plagátik s nápisom „nevyrušovať“ zakrýval celé okno. Pokračovala som ďalej.
Päť dievčat stálo neďaleko, na konci chodby, a rozprávali sa, takže som sa vybrala smerom k nim Jedna z nich mala v ruke taštičku do sprchy. To bude fungovať perfektne. Môže mi pomôcť nájsť moju izbu a potom mi môže pomôcť nájsť sprchy. Teda, ak sa ma najskôr nepokúsia zabiť.
Vzhliadli, keď som sa priblížila a dokázala som vidieť, ako sa im zmenilo niečo v tvárach, keď ma zbadali. Boli rýchlejšie, aby sa skryli než tie dievčatá predtým, ale stále som to videla. Zhlboka som sa nadýchla a pomodlila sa, aby mi aspoň jedna z nich odpovedala.
„Prepáčte,“ povedala som.
Zamračili sa na mňa. „Môžeme ti nejako pomôcť?“ prehovorilo to dievča s taštičkou.
„Hľadám svoju izbu. Počula som, že niekde v týchto izbách je jedna voľná posteľ. Neviete, či tu niekde na tejto chodbe nedoniesli do niektorej izby nejakú batožinu?“
„Ja myslím-“
Druhé dievča začalo hovoriť, ale bolo prerušené pohľadom od otaštičkovanej baby. „Nie, žiadna batožina,“ povedala tónom, ktorý bol príliš milý na to, aby som mu uverila.
„Hm. Myslím, že na ňu zabudli. Budem teda musieť ísť izbu po izbe.“ Pristúpila som až ku vchodovým dverám, najbližšie k otaštičkovanej babe, a stlačila som kľučku, otvárajúc dvere. Vstúpila som dnu a rozhliadla sa.
Dievča s taštičkou do sprchy vletelo dnu za mnou. „Hej! Čo to, do pekla, je? Vypadni z mojej izby!“
Zazrela som dve obrovské postele oproti stene, boli dvojité a pokryté tou najviac ružovou a fialovou, akú som kedy videla. Dva stoly boli oddelené a na oboch boli perá s príslušenstvom, všetko napchaté do šálok zdobených trblietkami. Páni. Bolo to, akoby sa tu vyvracal Bedazzler (zariadenie na prilepovanie trblietok – pozn. prekl.). Bola som rada, že to nie je moja izba.
Ale nebola som hotová. Prešla som do stredu izby a otriasla sa, takže kúsky trávy a hliny padali na koberec okolo mňa. Otaštičkované dievča zavrieskalo.
„Fajn! Dobre! Je to číslo šestnásť. Len vypadni!“
„Vďaka,“ povedala som, žiarivo sa na ňu usmievajúc.
Otočila som sa a vyšla som von, mieriac do izby číslo šestnásť. Bola som dosť rozladená na to, aby som sa obťažovala klopaním. Teda, bola to moja izba, tak by som ani nemala klopať. Otvorila som dvere a vošla. Prvá vec, ktorú som si všimla, boli moje tašky, natlačené na protiľahlú stenu, ležiace na boku, akoby ich tam niekto hodil alebo kopol. Druhá vec, ktorú som si všimla, bolo, že druhá posteľ, tá bližšie ku dverám, bola obsadená.
Dvomi osobami.
Ruky mali obmotané okolo toho druhého a ich pery boli pevne zomknuté. Ich telá sa zvíjali v tandeme a ja som si odkašlala. Oddelili sa od seba a posadili sa, takže som bola schopná vidieť ich tváre.
Levi, ten chalan, ktorý ku mne prišiel na obede – a Victoria.
Moja nová spolubývajúca.


11 komentářů: