pondělí 22. srpna 2016

Studená krv - 6. kapitola 2/2


Matika a Dejiny boli jednotvárne. Cambria na dejinách zaspala, zatiaľ čo profesor Hugo – ktorý vyzeral, že by sa cítil lepšie, keby bol vo vojne, akoby o nej mal hovoriť – prednášal o Studenej vojne. Hádam, že ľudská história je stále relevantná. Snažila som sa písať si poznámky, aby som mohla prísť na to, čo som zameškala a nájsť spôsob, ako to dohnať, ale bola som rozptýlená; buď myšlienkami o domove alebo všetkým, čo sa tu už stihlo stať. Našťastie som nedostala viac odkazov plných nenávisti.

Keď sa všetky hodiny skončili, Cambria a ja sme vychádzali ako posledné. Čakala na mňa neďaleko dvier, zatiaľ čo mi profesor Hugo dával dlhý zoznam toho, čo musím prečítať a k tomu termíny na eseje, ktoré musím ku všetkým knihám vypracovať. Očividne mi nič nedá zadarmo. Jeho husté obočie sa spojilo dohromady, keď sa na mňa zamračil, ale nebola som si istá, či to bol zvyk, ktorý k nemu patril, alebo ma proste nemal rád. Zobrala som si tie podklady od neho a uistila ho, že na tom popracujem hneď, ako budem môcť.
„Chceš si vyraziť?“ spýtala sa Cambria.
„Jasné, ja-“ Zastavila som sa pri dverách, keď som zbadala Alexa, opierajúceho sa o stenu s rukami prekríženými vo výraze netrpezlivosti. „Ahoj,“ povedala som mu.
„Konečne. Si pripravená?“ spýtal sa, odtlačiac sa od betónu.
„Hej,“ povedala som, snažiac sa neznieť, akoby som zabudla – čo sa aj stalo.
Vybral sa dole po chodbe. Ospravedlňujúco som sa pozrela na Cambriu, ktorá sa usmievala ako debil a dívala sa na zadnú časť Alexovej hlavy. Poponáhľala som sa, aby som ho dobehla.
„Ako dlho to bude trvať?“ spýtala som sa.
„Budeme trénovať až do večera a potom sa môžeš ísť najesť a mať voľno.“ Ani sa na mňa nepozrel, keď to hovoril, ale pozeral pred seba na takmer prázdnu chodbu a pokračoval v chôdzi.
„Až do večera? Každý deň?“ zopakovala som jeho slová, pretože som si nebola istá, čo by som mala povedať. Keby som si myslela, že mám šancu sa s ním o tom hádať, využila by som ju, ale vedela som, že nič také nemám. Tak isto, ako som nemala na výber o ničom, čo sa týkalo záležitostí tu na škole, alebo ako som nemala na výber o svojom príchode na toto miesto. „Čo víkendy?“
„Dám ti vedieť hneď, ako ťa uvidím v akcii.“
Zaťala som zuby, rozhodnutá byť dostatočne dobrá na to, aby som mala voľné víkendy.
Čakala som, že ma Alex vyvedie von cez hlavné dvere a cez zadné nádvorie, ale neurobil to. Namiesto toho sa otočil doprava a zamieril k dverám, ktoré boli na opačne strane ako miestnosť, kde som mala hodinu Obrany. Dvere sa za nami s cvaknutím zavreli a Alex sa otočil a zamieril k stromom. Nebolo tam ani len známky po chodníku alebo ceste a nemala som inú možnosť, než veriť Alexovi, že vie, kam ide.
Niekoľko minút sme kráčali, uhýbajúc sa konárom a prekračujúc nízke kríky, až kým sme konečne neobjavili širokú cestu a zabočili doprava, ďalej od školy. Dokonca aj po chodníku išiel Alex dosť rýchlo, zostával pár krokov predo mnou namiesto toho, aby išiel vedľa mňa.
„Kam ideme?“ spýtala som sa.
„Už sme skoro tam,“ bolo všetko, čo povedal.
O niekoľko minút neskôr sa cesta otvorila a stromy zmizli a my sme stáli na okraji veľkej čistiny, ohraničenej vysokými borovicami a dubmi. Tráva bola nakrátko pokosená, akoby ju niekto nedávno upravoval, ale stála mala tú príjemnú, zelenú farbu.
„Tu budeme trénovať?
Alex prešiel hlbšie na to priestranstvo a otočil sa, aby sa na mňa zadíval, jeho výraz nečitateľný. „Áno.“
Zamierila som k nemu. „Čo chceš, aby som urobila?“
„Dotkni sa prstov na nohách.“
Zažmurkala som. „Čože?“
„Dotkni sa prstov na nohách. Musíš sa natiahnuť predtým, než začneme,“ vysvetlil.
„Och, jasné,“ zamrmlala som.
Hodila som svoj vak na zem a sklonila som a dotkla som sa prstami svojich tenisiek, držiac ich tam až dokým som necítila ťahanie svalov na zadnej strane kolena. Alex urobil to isté.
Napodobnila som niekoľko naťahovacích cvikov, ktoré predviedol Alex a potom som sa narovnala, čakajúc na začiatok.
Na dlhú chvíľu sa na mňa Alex len pozeral. Hlavu mal naklonenú na stranu a hoci jeho oči neopúšťali moju tvár, mala som pocit, že vidí celé moje telo, všetky svaly. Keď prehovoril, jeho hlas bol príkry a mne napadlo, že sa mu asi nepáčilo to, čo videl.
„Predtým, než sa dostaneme k technike alebo postojom, musím vidieť tvoje pohyby,“ povedal.
„Aké pohyby?“
„Napadni ma.“
„Vážne?“ Pozrela som sa na neho. „Si si istý?“
„Som si istý. Tak poď.“
Urobila som niekoľko krokov vpred, neistá, čo mám robiť. Alex ma pozoroval, jeho výraz balansoval na okraji nudy.
Potom som to urobila. Možno nie som schopná hýbať sa tak, ako miestne decká, so všetkým tými joga a kung-fu kopancami, ale zložila som viac ako len jedného vlkolaka. Nemal právo vyzerať unudene.
Nahrbila som ramená, ohla kolená a rozbehla sa k nemu. V momente, keď bolo moje telo v pohybe, sa Alex napäl. Nie nervozitou, ale spôsobom, ktorý vypovedal o tom, že pripravuje svoje svaly na akciu. Nepohol sa vpred, aby sa so mnou stretol uprostred, namiesto toho si vybral čakanie a nechal ma podísť k nemu. Keď som bola len dva kroky od neho, vyskočila som, prekonajúc tú vzdialenosť vo vzduchu s rukami natiahnutými pred sebou.
Zahnala som sa päsťou, vediac, že sa jej uhne a rýchlo vyrazila aj tou druhou.
Bol rýchly. Podarilo sa mu vyhnúť obom ranám a prikrčiť sa.
Dopadla som sna neho, ten kontakt spôsobil, že sme obaja skončili na zemi.
Snažil sa odkotúľať preč, ale ja som tvrdo zatlačila proti jeho ramenám a použila celú svoju váhu, aby som ho udržala na mieste. Zodvihla som ruku zaťatú do päste, pripravená zasiahnuť ho do brady, ale kútikom oka som zazrela, že sa jeho voľná ruka zodvihla, aby ma odhodila stranou.
Takže som urobila to jediné, čo som mohla, aby som vyhrala.
Vyrazila som kolenom nahor a tvrdo ho za siala ho rozkroku.
Jeho oči sa vyvrátili a vydral sa z neho hrdelný ston.
Odkotúľala som sa, vediac, že bolo po boji, a posadila som sa, cítiac sa neskutočne previnilo kvôli tej rane pod pás. Ani neviem, prečo som sa k tomu uchýlila okrem toho, že som mu potrebovala dokázať, že nie som úplne na nič a vedela som, že prehranie boja by ma do Alexovej hlavy zakorenilo ako úbožiaka. Moja sebaúcta – alebo temperament – by mi to nedovolila.
Alex sa odo mňa odkotúľal a zvíjal sa na zemi. Stonal a to ma nútilo cítiť sa ešte horšie. „Je mi to naozaj ľúto,“ povedala som.
Žiadna odpoveď.
Po chvíli sa konečne pretočil späť a podarilo sa mu posadiť. Sťažka dýchal a pozeral sa na mňa. Žila na jeho spánku vystupovala proti jeho koži a ja som premýšľala, že vyzeral ako kreslená postavička, ktorej oči vyzerali, akoby chceli vypadnúť. Ten obraz bol dosť na to, aby ma prinútil usmiať sa, ale udržala som sa, vediac, že by to bola chyba.
„Je mi to ľúto. Nemala som to robiť. Si v poriadku?“ spýtala som sa.
„Som v poriadku,“ povedal skrz zaťaté zuby.
„Si si istý? Nemohla som vymyslieť nič iné, aby som sa vyhla tvojej pästi.“
Jeho oči sa zúžili, ale časť horúčosti v jeho výraze sa vyparila. „Ty si to videla?“
„Tvoju zdvíhajúcu sa ruku? Hej, prečo?“
Povzdychol si, ale vyzeral, akoby došiel k nejakému vnútornému rozhodnutiu a pomaly sa postavil na nohy. „Nemôžem ťa viniť za to, že si bola ochotná urobiť všetko pre to, aby si vyhrala. A tvoje inštinkty a podvedomie sú pod tlakom dobré, keď si videla tú päsť. Väčšina ľudí by ju z toho uhlu nezazrela. Viem to z osobnej skúsenosti. Ale zhodneme sa asi na tom, že odteraz je taký úder tabu. Dohodnuté?“
Vyšplhala som sa na nohy a pozrela sa na neho, uľavilo sa mi, aké ľahké to bolo. „Dohodnuté,“ súhlasila som predtým, než mohol zmeniť názor.
Stáli sme na nohách a Alex ustúpil o niekoľko krokov, naťahoval si nohy. Čakala som, nechcela som to zhoršiť tým, že by som sa znovu spýtala, či je v pohode. Bolo pravdepodobne najlepšie už to nezmieňovať. A stále som bola rozptýlená jeho tak trochu komplimentom o mojich bojových skúsenostiach. Nevyzeral ako ten typ, čo plytval chválou.
„Dobre, myslím, že by sme mali zapracovať na tvojej technike,“ povedal Alex, vracajúc sa do stredu čistiny. Vyzeral pripravený, čo bolo tak trochu pôsobivé. Vedela som, že moja sila bola trochu väčšia než u bežného sedemnásťročného dievčaťa a tým pádom musel stále cítiť následky úderu môjho kolena. Ale nedal to na sebe znať. „Tvoj útok bol v podstate nepremyslený, čo je dobre. Teda, veľa mi to o tebe napovedá.“
„Ako čo?“ spýtala som sa, neistá, či sa mi bude páčiť jeho odpoveď.
„Ako napríklad fakt, že si impulzívna. Chceš konať prvá a premýšľať až potom. Si tak trochu prehnane sebavedomá. Nezaujíma ťa, či niekto uvidí tvoj útok, pretože si presvedčená, že dokážeš vyhrať.“
Vystrčila som bradu a žiara jeho komplimentu vybledla. „Ale ja som vyhrala,“ podotkla som.
„Čo je dôvod, prečo som bola trochu a nie príliš sebaistá. Napriek tomu sú tvoje reflexy dobré a rovnako aj inštinkty. Môžeme na tom stavať. A z toho, čo mi bolo povedané, že ten boj v sklade nebol tvojim prvým stretnutím s vlkolakmi a ak sa ti podarilo až doteraz prežiť, musím predpokladať, že sa tam niekde vnútri skrývať neokresaný talent.“
Odmlčal sa, pozerajúc na mňa spôsobom, ktorý akoby hovoril o jeho plánovaní, čo som mnou urobiť. Vlna vzrušenia mi prešla po chrbte pri jeho pohľade a ja som napla svaly, otáčajúc ich tak, aby si ich všimol a mohol niečo povedať.
Teda, nebola som slepá alebo mŕtva, takže som si nemohla pomôcť, aby som si nevšimla, že Alex ani v najmenšom nebol škaredý na pohľad – dobre, bol stále seržant Sexy – ale mám priateľa. Priateľa, ktorého som milovala. Ale nemôžete proste vypnúť svoje telo; reagovalo podľa svojej vlastnej vôle. Aj tak som ale nepotrebovala práve takýto druh rozptýlenia. Hlavne keď som tu bola preto, aby som sa naučila bojovať a zabíjať a ako zapadnúť medzi tieto šialené joga deti. Bola som odhodlaná nedovoliť ničomu, aby sa mi dostalo do cesty k dosiahnutiu tohto cieľa.
„Každopádne nie si to najhoršie, čo som kedy videl,“ dokončil Alex. Našťastie si nevšimol moju tichú hádku.
„Vďaka,“ zamrmlala som, bola som si istá, že to, čo povedal v posledným minútach, úplne znegovalo jeho pôvodný kompliment.
„Začneme so základmi. Nemôžeš vyhrať, ak je tvoj oponent v lepšej kondícii ako ty. Ale ak sa môžeš spoliehať na vytrvalosť a energiu, môžeš si nájsť spôsob, ako sa z toho dostať aj v prípade, keď je súper silnejší a rýchlejší.“
„Vytrvalosť,“ zopakovala som, neistá, či sa mi páčil smer tohto rozhovoru. „Ako sa dá vytrénovať vo vytrvalosti?“
Alexove pery sa skrútili do jeho prvého úprimného úsmevu odkedy som ho spoznala. „Behom.“
Ignorovala som jeho úsmev, ktorý mu rozžiaril oči a nesúvisle zamrmlala: „Beh? Vážne? Nenávidím beh.“
Jeho úsmev sa rozšírili v kútikoch a ja som si uvedomila, že som urobila chybu, keď som sa sťažovala. Možno nemal v úmysle tak ľahko mi odpustiť. „Tak potom to pre teba bude veľmi dlhý semester, pretože moji žiaci behajú. Veľa.“
„Tvoji žiaci? Ja nie som prvý študent, ktorého trénuješ?“
„Nie. Ale budeš posledný.“ Otočil sa, keď rozprával, a začal pomaly klusať vpred, kde sa stromy rozdeľovali, aby odhalili zelené kopce. „Rozprávaj a bež. Poďme,“ zvolal.
„Čo bude s mojim batohom?“ zvolala som späť.
„Radšej si ho zober,“ zreval, zrejme ho nezaujímalo, čo sa s ním stane.
Prevrátila som oči a hodila si batoh na plece. Vybrala som sa k nemu, keď sa preplietol pomedzi stromy a zamieril do otvoreného priestoru. Štverali sme sa nahor, takmer sme dosiahli vrchol kopca, ktorý by nás dostal späť ku bráne. V momente, keď som ho dobehla, bola už uzavretá.
„Tak prečo som posledná?“ spýtala som sa.
„Pretože na konci roka maturujem a s trochou šťastia ma zaradia do zásahového tímu a už nebudem musieť nikoho trénovať. Ak to, samozrejme, nebude priamo v boji.“
„Čo je to zásahový tím?“
S úkosom na mňa pozrela a potom pokrútil hlavou. „Stále zabúdam, že nič nevieš. Zásahový tím je priradený ku konkrétnej oblasti alebo regiónu v krajine. Sú platení komunitou Lovcov, aby nerobili nič iné, len hľadali vlkolačie svorky a ničili ich. Tak trochu ako tím SWAT v roli policajtov.“
„Takže sa proste ukážete na scéne a všetkých ich pozabíjate?“ spýtala som sa, šokovaná dostatočne na to, aby som zastavila svoje telo a len tam tak stála, zízajúc na neho. Prešiel cezo mňa nával neočakávaného hnevu. Bolo to barbarské. Neľudské. Genocída. Aspoň také by to bolo, keby sa o tom ľudia dozvedeli a označili to. Pre Lovcov to očividne bolo na dennom pláne.
Alex si konečne uvedomil, že nie som vedľa neho a pobehol späť. Zastavil sa predo mnou, sústredil na mňa oči vo výraze zvedavosti a niečoho iného... Obvinenia? „Ak sme presvedčení o tom, že sú hrozbou, tak áno, zabijeme ich. Ak zistíme, že sú spriaznený s tou tvojou malou skupinkou Sporu, potom ich necháme na pokoji. Ak sú mierumilovní, nemôžeme sa ich dotknúť.“
Prižmúrila som oči pri jeho tóne. „Hovoríš to, akoby to bolo zlé.“
„Koncept mieru nie je možný pre vlkolaka. Nikdy nebol a nikdy nebude. Narodili sa ako monštrá. My sme sa narodili na to, aby sme ich odstránili.“
„Nikto sa nenarodí ako monštrum,“ povedala som tichým hlasom. Bola som v pokušení rozzúriť sa, ale nebola som si istá, čo si mám myslieť. Alex bol stelesnením pravého Lovca. Silný, výkonný a samozrejme, úplne zaujatý voči vlkolakom. Ak takýto boli všetci, kto som bola ja, aby som sa to pokúsila zmeniť, alebo to súdiť? Ale znovu, kde ma to potom nechali? Myslel si, že som monštrum?
„Monštrá sú vytvárané prostredníctvom vonkajších vplyvov a prostredia,“ povedala som. „Podľa definície by si mohol byť označený za monštrum len kvôli tomu, že niekoho nenávidíš kvôli jeho DNA.“
„Ty tomu naozaj veríš?“ Pokračoval v zízaní, vyzýval ma, aby som pokračovala v hádke. Žila vystúpila na jeho spánku a obaja sme ťažko dýchali, ale bola si si istá, že to nebolo kvôli tomu krátkemu behu.
„Si oslobodený zo svojich trénerských povinností,“ povedala som. „Porozprávam sa s riaditeľom a nájdem niekoho iného. Môžem jedine dúfať, že nie všetci Lovci majú také predsudky a sú takí zaujatí ako ty.“ Bez toho, aby som čakala na odpoveď, som sa pretlačila okolo neho a rýchlo kráčala cez trávnik, mieriac k hlavnej budove, ktorá sa týčila pod kopcom.
Nedostala som sa ďaleko, keď jeho ruka pristála na mojom ramene a otočila sa okolo mňa. Alexove oči už neboli trochu nahnevané, ale horeli zlosťou. Otvorila som ústa, aby som ho nejako zastavila, kričať o rovnoprávnosti a snahe prijať ma, ale niečo ma za stavilo.
„Čo je?“ spýtala som sa.
„Myslíš si, že vieš o mne všetko. Myslíš, že vieš všetko o všetkých. Nič o mne nevieš.“
„Mohla by som povedať to isté o tebe,“ odsekla som. „Myslíš, že nevidím znechutenie, keď sa na mňa pozrieš?“
„Všetci máme svoje dôvody,“ povedal, ani sa nepokúšal to poprieť. „Ale pre toto sme boli zrodení.“
 „To môže byť pravda, aspoň pre teba. Nie som si istá, či spadám do tejto kategórie. Tak či tak, určite by sme nemali pracovať spolu. Ako mi vôbec môžeš veriť, vediac, že som polovičné monštrum? To ťa musí štvať.“
„Nie je to to isté. S tebou bojovať nebudem.“
Zodvihla som obočie a musela som si chytiť ruky za chrbtom, aby som ho neudrela. „To je dôvod, prečo je to iné? Pretože so mnou nemusíš bojovať? Nebojíš sa, že sa obrátim proti tebe na tréningu a zabijem ťa?“
Pokrčil ramenami. „Možno. Ak by si toho bol schopná.“
To bola posledná kvapka. Možno to boli udalosti tohto dňa ako celok, ktoré ma prinútili vybuchnúť – poznámky o psoch a ten odkaz a tie vyhrážky. Možno to bola Alexova prílišná arogancia a povýšenectvo. Tak alebo onak, mala som toho dosť.
Zodvihla som päsť a udrela ňou Alexa do sánky. Jeho krk sa prudko otočil do strany a tvár mal z profilu, takže som dokázala vidieť momentálny šok na jeho tvári. Bola som dostatočne prešibaná, aby som to využila ako moju výhodu a vedela som, že to nebude trvať dlho a otočila som sa, natiahla druhú päsť a trafila ho do žalúdka.
Alex sa prelomil v páse, chytil sa za brucho jednou rukou a odstúpil o niekoľko krokov, zväčšujúc vzdialenosť medzi nami. Nesnažila som sa ju prekonať. Ešte nie. Vedela som, že na to bude pripravený. Nebolo by to jednoduché. Ale aj tak, bola som taká rozzúrená, že som ešte neskončila.
„Čo to, do riti, bolo?“ zavrčal.
„Ukazujem ti, že som schopná.“
„Správa doručená.“
Urobila som krok vpred, oči sa mi zúžili, ruky som zovrela do pästí, nechajúc všetko napätie a stres vydrať sa na povrch. „Je jasné, že sme príliš odlišní na to, aby sme mohli pracovať spolu, nieto byť priatelia. Veď nakoniec som napol vlkolak.“
Alex sebou trhol pri slove vlkolak, ako som očakávala. Potom sa zaprel do nôh a jeho oči stvrdli. „Fajn,“ povedal. „Máš pravdu. Si nečistokrvec. Ale bojuješ ako človek.“
So zasyčaním som sa naňho vrhla. Keď som pristála, išli sme k zemi a ja som mala pocit zadosťučinenia, keď som počula, ako mu dych vyrazilo z pľúc, keď jeho chrbát dopadol do hliny. Predtým, než som mohla urobiť ešte niečo, jeho päsť sa zodvihla a prudko vrazila do môjho hrudného koša. Cítila som, ako sa moje telo skrútilo, ale bojovala som s nutkaním odkotúľať sa z neho. Namiesto toho som sa trochu uvoľnila, stávajúc sa len závažím, pripichnúc ho k zemi. Krútil sa a zvíjal podo mnou a vedela som, že každú chvíľu príde druhý uder, aby sa spod mňa dostal. Vedela som, že ho tam musím udržať, pretože ak skončím na zemi, budem mŕtva.
Takže som sa uchýlila k nečistému boju – opäť.
Našla som odhalenú kožu v mieste, kde sa jeho rameno spájalo s krkom a zahryzla sa. Ozval sa výkrik a potom zavrčanie a potom sa jeho ruky zodvihli, aby ma odtiahli. Keď tak urobil, zodvihla som päsť a udrela ňou tak silno, ako som len mohla. Rana pristála presne tam, kde som chcela; na malom, nechránenom mieste medzi jeho hrudníkom a bokmi. Cítila som, ako sa jeho telo myklo podo mnou a odtiahla som zuby preč z tkaniva, ktoré bolo roztrhané.
Zazrela som krv vytekajúcu z rany a potom sa jeho ruky odpratali z cesty a kolenom vyrazil dopredu, dopadajúc na moje rebrá, kde ma zasiahol prvýkrát. Podráždené tkanivo bolo príliš citlivé a ja som padla na stranu.
Cítila som, ako padám dole a Alexove ruky ma tlačili, ale vedela som, že ak stratím výhodu, bude koniec. Schmatla som ho za košeľu a skrútila prsty okolo látky a potom sa prudko vrhla do strany. Na sekundu som cítila, ako moje telo padá z toho jeho, ale predtým, než moje telo dopadlo do hliny, cítila som, ako to jeho dopadá na mňa. Obtočila som nohy okolo jeho, prišpendliac jeho chodidlá a potom som sa pokúsila urobiť to isté s jeho rukami, ale už s nimi hýbal. Pohyb našich tiel, snaha oslobodiť sa od toho druhého, musela byť príliš, pretože sme sa začali kotúľať.
Myslela som si, že sa pretočíme sotva párkrát a potom opäť zastavíme, ale po niekoľkých chaotických otočkách som si uvedomila, že naberáme rýchlosť. Museli sme byť bližšie k okraju kopca, než som si myslela, pretože som pod končatinami cítila strminu. Zem sa znovu podo mnou obracala závratnou rýchlosťou bez náznaku, že by sa to malo spomaliť.
Moje nohy boli ešte stále obmotané okolo Alexových, pripútavali ho ku mne. Ak by som ho pustila, bola by som schopná odkotúľať sa od neho a zastaviť sa, ale bolo to príliš cítiť prehrou. Nemohla som prehrať.
Namiesto toho som sa ho chytila ešte pevnejšie, ignorujúc tie nárazy a trhanie spôsobené, keď naše telá narážali do seba, zodvihla som päsť a vrazila mu ju do rebier. Zavrčal, ale znelo to skôr ako frustrácia, než bolesť. Prestal sa pokúšať odpútať sa odo mňa a začal sa brániť. Po tom to boli len kolená a päste a zuby. Myslím, že som dokonca cítila, ako ma párkrát zaťahal za vlasy.
Nakoniec sme sa dotočili a zastali a trvalo mi asi minútu, aby som si to uvedomila. Bola som príliš zaneprázdnená s ochranou svojej tváre pred Alexovými päsťami. Čo nakoniec získalo moju pozornosť, bolo tlieskanie – a pískanie.


10 komentářů: