sobota 20. srpna 2016

Studená krv - 6. kapitola 1/2


Zazvonil zvonček a všetci si pozbierali svoje odpadky a zamierili k dverám. Všimla som si, že nie všetci zamierili k budove.
„Kam idú?“ spýtala som sa, ukazujúc na dve dievčatá, ktoré kráčal niekam smerom von.

„Druháci sú v Ashton Hall, tamto,“ povedala Cambria, ukazujúc. „Prváci sú tam a tieto dve sú budovy pre maturantov. Majú oveľa viac miesta než my.“ Znela melancholicky a ja som premýšľala, ako veľmi môže skrášliť školskú budovu to, že je väčšia a dokáže sa do nej zmestiť viac ľudí.
„Takže všetky lekcie prvákov sú v tejto budove?“ spýtala som sa.
Cambria prikývla. „Lexington Hall.“
Zastavila som sa. „Počkaj, čože?“ Poznala som to meno. Bolo to Victoriine meno.
„Počula si ma dobre. Je pomenovaná podľa Victoriinej pra-pra-pra niečo.“ Cambria pokrútila hlavou. „Človek by si myslel, že to dievča by mohlo dostať nejakú lekciu – alebo do nej dostať viac rozumu.“
Nič som nepovedala. Premýšľala som o tom Victoriinom komentári, ktorý na mňa štekla v jedálni, o tom, že mám peniaze. Ale ona očividne peniaze mala a ja nie, takže som netušila, o čom to hovorila.
Tašku som si prevesila cez rameno, vyhadzujúc moju tácku do koša múdro ukrytého medzi kríkmi a zrovnala som krok s Loganom a Cambriou.
„Akú hodinu máš teraz?“ spýtal sa Logan.
Vylovila som rozvrh z mojej tašky a roztvorila ho, keď sme zamierili dnu. „Rodokmeň, profesor Lopez.“
„Fuj. Nudné.“ Cambria nakrčila nos. „Nemôžem uveriť, že ťa nútia chodiť tam.“
„Prečo?“
„Je to prvácka hodina,“ povedala.
„Ale je to požiadavka, ktorú musíš splniť, ak chceš zmaturovať,“ povedal Logan.
„Byť tebou je naprd,“ povedala Cambria. „Ale je to na ceste na moju hodinu, takže ťa odprevadím.“
Logan sa pozrel na hodiny. „Radšej pôjdem. Výpočty sú na opačnej strane. Uvidíme sa neskôr.“ Odkráčal spolu so svojim batohom a stratil sa v dave.
Otočila som sa a nasledovala Cambriu ďalej cez inú chodbu, ktorá viedla až ku schodisku. Zatiaľ čo sme išli, pozerala sa cez rameno na moje hodiny.
„Vyzerá to tak, že matiku a dejiny máme spolu, takže sa s tebou stretnem neskôr a môžeme ísť spolu,“ povedala.
„Akú hodinu máš teraz ty?“ spýtala som sa.
„TV. Telocvik,“ povedala. „Zvyšok z nás má viac fyzického tréningu, než ty. Hádam, že chcú, aby si dohnala ostatné hodiny, ktoré si zmeškala.“
„Som si istá, že to budem doháňať s Alexom,“ povedala som.
Cambria na mňa vrhla kradmý pohľad, nechávajúc svoju ofinu padnúť z očí a zízla tak pri tom na mňa. „Alex Channing?“
„Myslím, že áno. Bude to môj doučovateľ. Riaditeľ Whitfield povedal, že s ním musím pracovať, aby som všetko dohnala.“
„Och, bože. Ten chalan je magicky príťažlivý.“ Cambria si povzdychla a oprela sa o stenu, v očiach neprítomný výraz.
„Je v pohode,“ povedala som. Nechcela som si priznať, že má pravdu, Alex bol rozhodne pohladením pre oči, hlavne po tom, ako mizerne sa dnes ráno správal.
Šľahla po mne pohľadom. „V pohode? Je viac ako len v pohode a ty s ním budeš každý deň. Oficiálne k tebe nepociťujem žiadne sympatie. Prajem si, aby som ja bola tou novou.“
Oprela sa o stenu a predstierala, že omdlieva a ja som sa zasmiala. Potom zazvonilo a ona sa narovnala. „Radšej by si mala ísť. Uvidíme sa neskôr. Čas ísť vybehať to napätie, ktoré si vo mne prebudila. Neskôr,“ zvolala, keď sa rozbehla dole chodbou.
Vkĺzla som do triedy vo chvíli, keď sa profesor vybral, aby zavrel dvere. Plešatý muž s bordovou kravatou a hrubými okuliarmi pozrel na mňa. Jeho pery boli také tenké, že takmer zmizli, ale aj tak sa mu podarilo zvraštiť ich v podráždení.
„Vy musíte byť slečna Godfreyová.“ Jeho hlas bol prekvapivo hlboký, vzhľadom na jeho malý vzrasť.
„Áno, pane. Ospravedlňujem sa, že idem neskoro.“
„Nejdete. Keby ste prišli neskoro, dvere by už boli zatvorené a vy by ste sa nedostali dovnútra.“
Naozaj som nevedela, čo povedať, tak som len prikývla a čakala, kým profesor zamieril ku svojmu stolu. Za sebou som počula niekoľko tichých zachichotaní sa, ale neotočila som sa. Nechcela som to vidieť.
Profesor sa otočil späť ku mne a podal mi hrubú, červenú učebnicu. „Som profesor Lopez. Tu je vaša kniha. Môžete si sadnúť a počúvať.“
Prikývla som a otočila sa, aby som našla prázdne miesto. Nebolo ho ťažké nájsť. Väčšina stoličiek bola prázdna. Len šesť bolo obsadených. Bohužiaľ, jedna zo šiestich bola bruneta, ktorú som videla vo Victoriinom tieni. Tá, ktorej riasy sa ohýbali pod ťarchou riasenky.
Vybrala som si prázdny stôl najďalej od nej a otočila som si knihu na stránku, ktorú profesor Lopez zvolal.
„Dnes preskúmame Wilhelmovu vetvu, počnúc Jacobom Asterom. Môže mi niekto povedať, čím je známy?“ spýtal sa profesor Lopez.
Zodvihla sa jedna ruka.
„Slečna Lawlerová,“ zvolal profesor Lopez.
Prehovorila drobná brunetka s francúzskym vrkočom. „Jacob Wilhelm je zodpovedný za koordináciu a vedenie čistenia v Bostone v roku 1868.“
„Správne,“ povedal profesor Lopez, otočil sa a napísal niečo na tabuľu.
Keď sa k nám otočil chrbtom, malý, preložený kus papiera pristál na mojej lavici. Schmatla som ho a rozhliadla sa okolo, ale nikto sa na mňa nepozeral. Rozložila som kus papiera, pozorná, aby ma profesor nezahliadol. Mala som pocit, že hádzanie poznámok neschvaľoval. Keď bol papier doširoka roztvorený, položila som naň knihu a potom sa pozrela dole, žmúriac pod knihu, aby som tie slová mohla prečítať.
„Psy by sa mali držať nakrátko. Dávaj si pozor.“
Nechala som knihu dopadnúť späť na miesto a pritisla som pery k sebe. Pozrela som sa na to, ako sa profesor Lopez opäť otočil a odolala som nutkaniu prehľadať miestnosť po druhýkrát. Stavila by som to na ubíjajúceho poskoka, ale kto to vedel naisto. Celá škola sa takto cítila; mohol to byť ktokoľvek. Prezerala som si zadné strany hláv vo svojom okolí, až pokým som si nebola istá, že sa na mňa nikto nepozeral – aspoň zatiaľ. Lenže to nič neznamenalo.
Keď neprišli žiadne ďalšie odkazy a nikto sa neotočil, aby mi venoval hnusný pohľad, snažila som sa ponoriť do čohokoľvek, o čom profesor rečnil – niečo o Bostone a vyčistení ulíc – ale nedokázala som sa sústrediť.
Namiesto toho som nechala svoje myšlienky, aby sa túlali až domov. Bola som tu len niekoľko hodín, ale cítila som sa, akoby som bola preč už celé dni. Všimol si niekto v škole, že som preč? Hovorili Sam a Angela ostatným, že som odišla? Budú stále chodiť na dievčenskú noc do obchodného centra aj bezo mňa? Spomenula som si na telefón, ktorý som mala v taške, stále vypnutý, a bola som rada, že som si ho priniesla. Pri prvej príležitosti, ktorá sa mi naskytne, im zavolám a preklebetíme spolu dlhé hodiny, až pokým nezdochne baterka. Keď som sama sebe prisahala, že zavolám, cítila som sa lepšie a moje myšlienky sa presunuli k Wesovi.
Čo robil práve teraz? Myslel na mňa? Veľkou otázkou bolo, či by som mu mala povedať o tej správe od Milesa. Vedela som, že ak tak urobím, preskočí mu a možno bude trvať na tom, že príde sem, aby bol v mojej blízkosti a mohol ma chrániť. Ale hoci som ho chcela naozaj veľmi vidieť, nechcela som, aby sa tu deň čo deň potuloval. Rovnováha medzi priateľom a ochrancom bola veľmi krehká a ja som si nebola istá ako to napraviť.
Okrem toho som nebola presvedčená, že Milesova správa bola zastrašujúca. Teda, on ani len netušil, kde som. A vyznelo to tak, že nepríde, kým niečo nedokončí. Kto vie, ako dlho mu to bude trvať? Pre túto chvíľu som sa rozhodla nechať to tak a nie niekoho vydesiť. Všetci si zaslúžia prestávku po tom chaose, ktorý vládol v posledných týždňoch.
Zazvonil zvonček, čo ma vtrhlo späť a niekoľko deciek v triede sa odtlačilo od stolov a pobalilo sa, zamieriac k dverám. Profesor Lopez ignoroval každého, kto prišiel k jeho stolu a zaboril tvár do paperbacku s kovbojom na obálke.
Zbalila som si veci, vrátane anonymného odkazu, a zamierila som ku dverám.
„Slečna Godfreyová.“ Profesor Lopez vzhliadol od svojho románu a zamračil sa, akoby som ho prerušila. „Prišli ste neskoro, takže budete musieť dobehnúť veľa učiva. Všetci v tejto triede sa snažia dobehnúť, takže už tak pracujeme v zrýchlenom pláne, ale budem potrebovať, aby ste vypracovali extra projekt, aby ste prešli touto lekciou a mohli ste sa sem v jeseni vrátiť.“
Prikývla som, rozhodujúc sa o tom, že som sa nechcela vrátiť k nemu.
„Budete musieť vypracovať projekt o rodokmeni a odovzdať mi ho do konca roka. Tu sú detaily.“ Prehrabal sa nejakými papiermi a podal mi inštrukcie.
„Ďakujem,“ povedala som.
„Ešte mi neďakujte. Máte pred sebou veľa práce a ja vás nenechám prejsť len pre to, že ste Godfreyová.“
„Dobre.“ Papier som si napchala do tašky, snažiac sa prísť na to, čo má na mysli. Dnes to bolo po druhýkrát, čo sa niekto zameral na moje priezvisko.
Profesor Lopez sa vrátil k čítaniu svojej knihy, signalizujúc tak, že náš rozhovor skončil a ja som sa rozhodla nechať to tak, aspoň s ním. Svoje odpovede dostanem niekde inde.
Cambria na mňa čakala na chodbe. „Ahoj,“ povedala, odtlačiac sa od steny a zladiac svoj krok s mojim. „Ako to išlo s Bláznom Lopezom?
„Tak ho tu volajú?“
„Tak a ešte Osamelý Lopez, Šibnutý Lopez. Je ich niekoľko. Nie je naozaj šibnutý... aspoň myslím. Len má skutočne rád minulosť, takže berie svoju prácu vážne.“
„Takže Rodokmeň je vlastne o histórii a slávnych Lovcoch a tak?“ spýtala som sa. Nechala som Cambriu, aby sa ujala vedenia, hlavne keď som nemala ani tušenia, kam som išla a musela som sa vyhýbať telám, aby som s ňou mohla držať krok.
„V podstate. Taktiež sa naučíš o svojej vlastnej rodovej línii. Núti ťa robiť výskumný projekt?“
„Hej, niečo o rodinnom strome alebo čo.“
„Na kómu. Mala by si požiadať Logana, aby ti pomohol. Je v takýchto veciach dobrý.“
„V písaní výskumných prác?“
„V dostávaní áčok.“


***

7 komentářů: