pondělí 15. srpna 2016

Studená krv - 5. kapitola


Keď sa lekcia skončila, Logan sa objavil po mojom boku, pôsobil udychčane a spokojný sám so sebou. Prehodil si batoh cez plece a nechal ho, aby sa zastavil na mieste predtým, než s ním vykročil. „Tak čo myslíš? Sme takí dobrí ako ty?“

Trvalo mi chvíľu, aby som si uvedomila, že si ma doberal. Predtým, než som mohla odpovedať, jeho partner sa prevliekol okolo, venujúc mu vražedný pohľad.
„Čo sa stalo s ľahkými útokmi, Sandefur?“
Logan pokrčil ramenami, ktoré sa zdali byť ťažké pod váhou, ktorú niesol. „Hádam, že so bol v nálade.“
Ten chalan odkráčal, ale nie skôr, než obrátil pohľad na mňa. Snažila som sa ho ignorovať a nasledovať Logana po cestičke, uľavilo sa mi, že čakal, pokým sa nevyparil aj zvyšok triedy.
„Bol si fakt dobrý,“ povedala som, keď sme kráčali.
Zasmial sa. „Justin trávi príliš veľa času čítaním komiksov a nedostatočne sa venuje posilňovni. Okrem toho, táto hodina je dosť ľahká. Počkaj, kým sa dostaneme do Bojovej stratégie budúci rok. Počul som, že tá je fakt hnusná.“
„Ako sa líši?“
„Táto je skôr o základoch a bojovaniu rukami. Jednoduché útoky a obrana. Bojová stratégia ťa prináša do situácii, kde musíš naplánovať stratégiu, ako dostať svojho nepriateľa tam, kde ho chceš mať, aby si ho mohla zabiť alebo poraziť. Počul som, že tam väčšinou bojuješ jeden proti trom alebo niečo na ten spôsob.“
„Páni,“ povedala som, krútiac hlavou a cítiac sa absolútne neadekvátne. Mala som si uvedomiť, že to bude takého, tak trochu ako armáda, kvôli spôsobu, akým to tu funguje, hlavne keď základný životný cieľ Lovcov je naučiť sa zabíjať, ale neočakávala som, že sa budem cítiť taká... nepodarená. Myslela som si, že som dosiahla bod, pri ktorom sú moje bojové schopnosti dosť slušné. Zdá sa, že som stále začiatočník.
Zeleň listov akoby zosvetlila a slnečné lúče začali prenikať viac a viac, signalizujúc tak, že sme sa blížili ku škole. Stále bolo chladno, ale cítila som, ako si moje telo postupne zvyká. Nepotrebovala som tú mikinu takú pritisnutú k sebe. Ten chlad bol super. Vzduch bol osviežujúci na mojej pokožke. Jedna vec, ktorá sa mi zatiaľ páčila – lekcie vonku. Nie veľmi dlhý zoznam.
„Si v pohode?“ spýtal sa Logan, vytrhnúc ma z myšlienok, keď sme vystúpili na čistinu. Niekto nechal dvere do triedy otvorené a ja som sa sústredila na to, namiesto toho, aby som sa mu dívala do očí.
„Hej, je mi fajn. Som len hladná.“ Polovičná pravda. V skutočnosti som hladovala. Tie mastné raňajky akoby sa ani nestali.
„No, potom je čas pre jedlo. Jedna vec, ktorú musím Wood Pointu uznať – jedlo je tu najlepšie.“
Prešli sme cez teraz prázdnu triedu a potom von na chodbu. Tlačenica tiel a bzukot hlasov teraz ožívali, keďže bola prestávka, čo mi pripomenulo moju stretnú školu doma, alebo akúkoľvek inú strednú školu, keď som už o tom rozmýšľala.
Vrazilo do mňa rameno, potrasúc mnou. Ustúpila som o krok dozadu a vzhliadla som do blonďavej svätožiary vlasov a sladkého úsmevu, ktorý odkvapkával kyselinou. Bolo to to dievča z nádvoria. Párik jej nasledovateliek s hnedými vlasmi ju sprevádzal. Ani jedna nevyzerala, že im je to ľúto, ako do mňa vrazila.
„Hups, nevidela som ťa,“ povedala, jej úsmev zmizol. Vzdialila sa, ale nie predtým, než sa otočila k svojim poskokom a nezačula som ju povedať: „Poznáte psov, stále sa vám pletú pod nohami.“
Prekvapením mi padla sánka. Na chvíľu som bola príliš ohromená na to, aby som reagovala. Napriek tomu, čo všetko som videla a počula v toto ráno, nikto mi nič nepovedal priamo do tváre. Až doteraz. Zahnala som svoj temperament, keď som sledovala, ako miznú v dave tiel a kráčajú dole chodbou.
„Kto to bol?“ spýtala som sa, sústreďujúc sa na Loganovu tvár a snažiac sa odolať nutkaniu rozbehnúť sa za ňou, aby som jej vytrhla vlasy z hlavy. Zovrela som ruky v päsť a stlačila ich.
„Victoria Lexingtonová,“ povedala Logan napätým hlasom. „Jej otec je v školskej rade a je členom Komisie. Jej matka sa venuje charitatívnej práci pre Lovcovské organizácie.“
„Komisia?“ To slovo nedávalo zmysel, možno pre to, že som chcela roztrať tvár Victorie Lexingtonovej.
Logan zodvihol obočie pod svojou baseballovou čiapkou. „Komisia pre Lovcovské záležitosti a bezpečnosť.“ Prehovoril pomaly, akoby hovoril s batoľaťom. „Vážne si o tom nepočula?“
Potriasla som hlavou.
„Páni. Takže ti vážne nič nepovedali?“
„Ako vieš, čo mi povedali a čo nie?“
Logan sklonil hlavu a vyzeral previnilo. „Je ťažké nepočuť tu niektoré veci.“ Ukázal na telá okolo nás.
Prikývla som. To som dokázala pochopiť.
Prešli sme cez veľké vstupné dvere a cez široké schodisko, ktoré som predtým videla. Na vrchole bola ďalšia chodba a pred nami boli ťažké, dvojkrídlové dvere, podopreté, aby boli otvorené. Cez ne som videla veľkú miestnosť so stolmi zoradenými do voľných radov. Decká sa rozprávali a smiali, ich hlasy prenikali von v kolektívnom výbuchu. Po celej dĺžke prednej steny boli dlhé pulty lemované rôznymi druhmi potravín a deckami prechádzajúcimi cez predjedlá s podnosom, ktorý posúvali až k samému koncu.
„Poďme,“ povedala Logan, vstúpiac cez dvere a vyberajúc sa dole k bufetu.
Nasledovala som ho, stojac tesne za ním, berúc si prázdnu tácku, ktorú mi ponúkol. Pretisla som sa dopredu a znovu som sa zastavila, pozerajúc sa na pariace sa cestoviny s kuracím mäsom, ktoré voňali tak dobre, ako vyzerali. Vedľa bola misa zeleninovej polievky s pečivom, ktoré vyzeralo lesklé a čerstvo upečené, namiesto nudného opečeného ako v mojej predchádzajúcej škole. Len tá vôňa bola dosť na to, aby ma presvedčila, že je to jedlé. Zaváhala som, naťahujúc krk, aby som videla, čo bolo pred nami. Môj žalúdok za vrčal.
Nejaká tácka vrazila do mojej a ja som si všimla opálenú ruku, ktorá ju držala. Očami som cestovala smerom hore po ramene, a po tele, ku ktorému patrilo. Bol to ten hnedovlasý atlét z hodiny obrany; ten, ktorý hodil ten kameň. Mal oblečené tmavozelené sako, ktoré bolo definitívne navrhované školou a ten permanentný vzhľad, mokrých vlasov spôsobilo nadmerné používanie gélu.
„Ahoj,“ povedal a naklonil sa ku mne s príliš širokým úsmevom.
„Ahoj.“
„Tara, správne? Som Levi.“ Neponúkol mi ruku, len sa naklonil bližšie a poškuľoval po mne.
„Teší ma,“ zamrmlala som.
„Hej, počuj. Moji priatelia tamto.“ Ukázal za seba na stôl pri okne, kde sedela skupinka chalanov, ktorí vyzerali ako športovci, sedeli a načúvali. „Sme tak trochu zmätení a premýšľali sme, či by si nám s tým mohla pomôcť.“
„Dobreee,“ povedala som, preťahujúc to slovo.
„Takže ty si napol vlkolak, však?“
„Hej.“ Nevidela som zmysel v zapieraní. Aj tak to všetci vedeli.
Naklonil sa bližšie. „No, môj kamarát Dave hovorí, že vlci sú z rodiny psov alebo také niečo. Takže to, čo chcem vedieť je, či to znamená, že to robíš len ako pes?“
Celý stôl vypukol v smiech, zatiaľ čo ja som tam stála, pozerajúc na toho chalana a zvierala svoj podnos tak silno, až mi zbeleli kĺby. Cítila som, ako mi horia líca a vedela som, že to bolo vidieť, ale on stále pokračoval. Príliš dramaticky pokrčil ramenami kvôli publiku a potom sa pozrel späť na svojich priateľov. Horúce slzy mi rozmazali videnie a ja som ich zahnala žmurkaním. Zahryzla som si do pery, až som zacítila krv; odmietala som nejako reagovať.
„Nechce sa strápniť odpoveďou,“ zvolal.
Keď bolo jasné, že sa na mne nemôže viac zabaviť, zodvihol svoju tácku a obišiel ma, aby zaplatil za svoje jedlo predtým, než sa vybral ku svojmo stolu. Niekoľko študentov sa odvážilo predbehnúť ma v rade. Nepohla som sa až do momentu, kým mi na ramene nepristála ruka; trhla som sa pod tým dotykom, hoci bol ten dotyk ľahký a tá ruka hneď zmizla. Vzhliadla som a zbadala Logana.
Nepovedal nič a ja som za to ticho bola vďačná. Pohli sme sa smerom ku pokladni, keď sme vykročili, neistá, kto bol svedkom tej šou, v ktorej som bola hlavnou atrakciou ja. Podarilo sa mi vydržať dostatočne dlho na to, aby som si bola istá, že sa nezložím, až pokým nenájdeme miesto na sedenie a otočila som sa, aby som nasledovala Logana. Nejaké decká blízko toho stola si šepkali a zízali na mňa, ale prinútila som sa ich ignorovať a hľadala som stoličky. Predo mnou sa objavilo telo, blokujúc mi tak výhľad na miestnosť a odrežúc ma tak od Logana. Vzhliadla som a sústredila sa na až nechutne známu tvár.
V ceste mi stála Victoria Lexingtonová.
„Nemáme tu psie granule, takže by si ich mohla prestať hľadať,“ povedala.
Niečo vo mne jemne prasklo a ja som cítila, ako poníženie ustúpilo zlosti, horúcej a pretekajúcej v mojich žilách. Nevzdám sa takto v môj prvý deň.
„Ty by si to mala vedieť. Počúvaš na označenie suka,“ odsekla som jej. Schytila som tácku obomi rukami a snažila som sa nechvieť.
Victoria prižmúrila oči pri mojich slovách a rozhliadla sa predtým, než sa ešte viac sústredila na mňa. Očividne bola zvyknutá na publikum. „Možno, že si napol vlkolak, ale určite nie si alfa,“ povedala, pristúpiac o krok.
„Čo máš za problém? Ani ma nepoznáš.“
„Ty si ten problém. Myslíš si, že keď sa niekomu trochu obtrieš o dlaň, otvorí ti to každé dvere. Akoby ti to, že máš peniaze, dávalo právo byť tu. Zatiaľ čo by som tú vlastnosť mohla obdivovať, sú hranice, pokiaľ tvoja moc siaha.“
„O čom to hovoríš?“
„Nehraj sa na hlúpu. Myslíš si, že si oveľa lepšia než všetci tu, ale nie si. Si nečistokrvec a mala by si byť vylúčená zo školy a zo... života.“ Bez toho, aby počkala na moju odpovedať, sa otočila na opätku a odkráčala – k stolu pri okne.
Videnie sa mi začalo rozmazávať a ja som žmurkaním zahnala slzy, zahanbená, že sa tam vôbec objavili. Nebola som taký typ dievčaťa; dievča, ktorá plače v jedálni pred celou školou. Žmurkala som rýchlejšie. Nemusela som sa ani poobzerať, aby som vedela, že každá tvár v miestnosti je otočená mojim smerom.
Napätie sa niekoľko sekúnd šírilo bez zvuku a potom sa postupne v pozadí ozýval šum a ľudia sa vrátili ku svojim rozhovorom. Tváre mne najbližšie vyzerali sklamane, že sa nestalo nič viac okrem slovnej výmeny.
„Drsný deň?“
Slzy zmizli a oči som zamerala na nejaké dievča. Mala vlasy čierne ako noc zviazané do niečoho strapatého na temene, s výnimkou ofiny, ktorá jej visela na jednej strane tváre a úplne jej zakrývala jedno oko. To druhé bolo temne olemované a boli pod ním trblieky. Na sebe mala topánky na opätku, ktorých remienky jej končili niekde pod kolenom a ruky mala pokryté nejakým čipkovaným materiálom, ktorý končil pár centimetrov nad lakťami. Celkovo to pôsobilo akoby bola gotička, ale zároveň to bolo exotické – a hipisácke. Sam by sa to páčilo.
„Ehm, dalo by sa tak povedať,“ povedala som, uvedomujúc si, že stále čaká na odpoveď. Pravdepodobne by som mala byť podozrievavá len pre to, že so mnou hovorí, ale bola som príliš vyčerpaná na to, aby som sa mala na pozore. Bola by to perfektná príležitosť dokončiť moje poníženie.
Tmavovlasé dievča prikývlo a pozrelo sa na mňa. Zodvihla ruku a odhrnula si ofinu z očí v bezstarostnom geste, ktoré ma prinútilo myslieť si, že ho opakuje veľmi často. O niekoľko sekúnd neskôr sa vlasy vrátili na svoje miesto, zakrývajúc jej čelo a väčšinu jedného oka. Ignorovala to a kývla na mňa, aby som sa k nej pridala.
„Poď. Môžeš sedieť so mnou,“ povedala.
„Ehm, no, vďaka, ale myslím, že sedím s Loganom,“ povedala som. Ukázala som na Logana, ktorý sa stratil niekde za mnou počas hádky s Victoriou a teraz sa vracal späť ku šalátom.
„Ahoj, Logan. Chceš sa spojiť s novým dievčaťom?“
Logan pokrčil ramenami. „Iste.“
Dievča sa zadívalo na mňa. „Ja hlasujem pre piknik. Ty?“
„Znie to úžasne,“ súhlasila som. Nadhodila som si ruksak na pleci a nasledovala ju von.
Boli sme na polceste ku schodisku, keď sa bez varovania zastavila a otočila sa čelom ku mne. Stuhla som pri jej náhlom pohybe, ale jej výraz bol priateľský a uvoľnený. „Bože, aká som nevychovaná. Ani som sa nepredstavila. Som Cambria.“
„Ja-“
„Tara, ja viem. Och, prepáč, že som ťa prerušila. Som v tom hrozná. Ale ja viem, kto si. Ty vole, ty si zabila asi tak stovku vlkolakov A toho Lea.“
Pohrávala som sa s podnosom, neistá, ako by som mala odpovedať, hlavne po tom, čo som na svoju osobu počula tie poznámky. „Som si istá, že som nezabila stovku-.“
„Dobre, možno to bolo skôr dvadsať, ale to hovoria decká. Nezáleží na tom. Stále si super. Hlavne preto, že si neprešla tréningom. Čo je, tak medzi nami, fakt šťastie. Teda, máš poňatia, ako skoro vstávame?“
Keď zmĺkla, nebola som si istá, či to bolo pre to, aby som dostala šancu odpovedať na jej otázku, alebo sa len ona potrebovala nadýchnuť. Predtým, než som to mohla z istiť, naklonila hlavu na stranu a nechala ofinu padnúť jej dolu z tváre a spýtavo na mňa pozerala.
„Mala by si sa najesť,“ povedala pevne, akoby to bola oficiálna diagnóza.
Zamierili sme dole po schodoch a von cez predné dvere, skončili sme na dvore, cez ktorý som ráno prešla s Alexom. Bolo tam roztrúsených niekoľko skupín detí, ktoré jedli a zabávali sa. Venovali mi divné pohľady, ale nie všetky boli sústredené na mňa. Niektoré mierili na Cambriu a Logana.
Sedeli sme na tráve, pod tieňom kríka, ktorý vyzeral ako medveď a ja som si otvorila sódu. Zem bola studená, ale nie nepohodlná a tráva bola suchá. Tak či tak, bolo to miliónkrát lepšie než jesť v jedálni.
„Ty neješ?“ spýtal sa Logan Cambrie.
„Hmm? Samozrejme, že áno.“ Natiahla sa do batohu a vytiahla odtiaľ balíček orieškových M&M a sódu. „Vidíš? Obed sa práve podáva.“
Logan za vrtel hlavou. „Upchajú sa ti cievy a zomrieš.“
„Ale nie dnes,“ povedala. „A do tej doby sa ty staneš slávnym vedcom a objavíš liek, ktorý by ma vyliečil.“
„Nemôžeš vyliečiť obžerstvo.“
Cambria sa pozrela na M&M a povzdychla si. „Škoda, že nedokážem začarovať čokoládu, aby sa mi neukladala do bokov. To by zlepšilo plán na stratu hmotnosti, Zbohatla by som.“ Vložila si cukríky do úst a začala prežúvať.
„Začarovať sladkosti?“ zopakovala som, zodvihnúc obočie.
„Och, jasné,“ povedala Logan a potom sa zastavil. Nervózne sa pozrel na Cambriu, akoby prezradil niečo dôležité.
„Bez obáv. Tara a ja budeme najlepšie kamošky, takže má právo to vedieť. Okrem toho, aj tak to tu nie je žiadnym tajomstvom,“ povedala Cambria, prevrátiac očami.
Logan nevyzeral presvedčený. Nebola som si istá, či to nemalo niečo spoločné s nedostatkom dôvery voči mojej osobe, alebo to malo na svedomí niečo iné.
„No, počula si, že niektoré decká majú schopnosti, však?“ spýtala sa Cambria.
Pomyslela som na Fee a jej liečiteľské schopnosti, alebo ona bola vlkolak. Namiesto toho som premýšľala o Vere a jej schopnosti nájsť ľudí a prikývla som.
„No, ja mám schopnosť očarovávania,“ povedala.
„Očarovávanie,“ zopakovala som.
Cambria prikývla, ale nerozvila to, akoby slová neboli dostatočné na vysvetlenie.
„A ako presne to funguje?“ spýtala som sa.
„Cambria dokáže presvedčiť ľudí, aby urobili čokoľvek, čo chce,“ vysvetlil Logan.
„Donútiť ich? Proti ich vôli?“ Pravdepodobne som vyzerala viac vydesene, než som sa cítila, ale nedokázala som si pomôcť. Za posledných pár týždňov som videla viac zla ako dobra a dokázala som si predstaviť, akú deštrukciu mohla takáto sila spôsobiť.
„Ak by chcela,“ povedal Logan. „Ale nemôže. Aspoň nie tu. Wood Point má veľmi prísne pravidlá o používaní schopností.“
„Hej, prvé z nich je, že ich nepoužiješ – nikdy,“ povedala Cambria. Vložila si do úst ďalšie M&M-ky. „A nie je to tak, že by som bola zlá, alebo niečo také, takže sa nestrachuj. Nikdy som nikomu neublížila svojou schopnosťou.“
Logan sa na ňu zadíval a ona sa zamračila.
„Nemá to nič spoločné s mojou schopnosťou, Logan, takže si to odpusť. Okrem toho, bol to hajzel, takže čuš,“ povedala.
Logan potriasol hlavou a zasmial sa.
„O čom to hovoríte?“ spýtala som sa, stále uvažujúc o možnostiach Cambriinho daru.
„Logan ma minulý rok zoznámil so svojim kamarátom Chrisom,“ začala Cambria.
„Hej, prinútila si ma. A nebol to môj kamarát,“ protestoval.
„Dohodla som sa s tebou,“ povedala. „Dostanem ho ďaleko od teba, ak bude rozptýlený.“ Cambria sa na mňa pozrela. „Chris bol tak trochu vodcom Loganovho uvítacieho výboru. Uistil sa, že nikdy nemal čisté, nositeľné spodky. Každopádne, keby mal babu, bol by príliš zaneprázdnený na to, aby mučil Logana.“
„A všetci vieme, ako dobre to dopadlo,“ zamrmlal Logan.
Cambria po ňom strelila pohľadom, ale inak si ho nevšímala. „Je smutné, že to nevyšlo. Našla som ho v posteli s jeho laboratórnym partnerom.“ Zadívala sa na Logana.
„Nebolo to dievča,“ dokončil Logan.
„Och,“ bolo všetko, čo som dokázala povedať.
„Stále hovorím, že si dopadol dobre,“ Cambria povedala Loganovi. „Chrisa poslali domov a ty si si už odvtedy nemusel kupovať novú bielizeň.“
Logan sa zasmial a natiahol sa na bok v tráve. Cambria sa pozrela na mňa.
„Si v pohode?“ spýtala sa, vyzerajúc naozaj znepokojene. „Vyzeráš... stratená.“
Ťažko som si povzdychla a pokúsila sa o úsmev. „Hej, som v pohode. Aspoň myslím.“
„Byť nováčikom je na prd,“ povedala Cambria.
Nebola to otázka, ale súhlasila som a vzápätí pokrútila hlavou.
„Victoria,“ zašepkal Logan, keď som neodpovedala.
Zamračila sa. „To to vysvetľuje.“ Potom zodvihla hlavu a pozrela sa na mňa so zdvihnutým obočím. „Čo bude robiť?“
Povzdychla som si. „Nič. Ignorovať ju.“
Logan prikývol, akoby súhlasil s rozhodnutím.
Cambria vytreštila oči. „Vážne? Nič?“
„Nemôžem,“ povedala som. „Dostala by som sa do problému, ak by som niečo urobila a nielen v škole. Ja... no... tak trochu ma vykopli z mojej predchádzajúcej školy kvôli bitke.“
„Vylúčili ťa?“ Loganove oči sa neveriacky rozšírili.
Cambria sa zasmiala, oči jej pobavene tancovali. „Vedela som, že proste musíme byť najlepšie kamošky. Rozhodne si môj typ baby.“
„A aký typ to bude? Násilný?“ spýtal sa Logan.
„Nie nudný,“ odsekla Cambria. „Pokračuj,“ povedala a pozrela sa na mňa.
„Mama by ma zabila. Ver mi, len čaká na dobrý dôvod. A čo je horšie, starká by bola sklamaná. A nemyslím si, že by som sa mohla vrátiť domov tak či tak. Proste by ma len poslali niekam inam.“
Logan a Cambria obaja prikývli v porozumení a pustili sa tej témy.
Zodvihla som svoje jedlo, až kým som si nebola istá, že sa nedonútim nič zjesť. „Môžem sa vás niečo spýtať?“
Prikývli.
„Prečo ste na mňa milí? Všetci ma tu nenávidia a nemajú problém verejne to prejaviť. A už som zbadala, že sa na vás pozerajú rovnako pre to, že ste so mnou. Nehovorím, že si to nevážim, ale prečo sa obťažovať?“
„Nepripadáš mi ako typ, čo sa stará o názory ostatných,“ povedala Cambria.
„Nie som,“ povedala som. „Ale bola by som nerada, ak by vás decká vylúčili kvôli tomu, že sa so mnou stretávate. Chápala by som, keby ste chceli odkráčať.“
Cambria pokrútila hlavou. „A kde by v tom potom bola zábava? Logan?“
„Žiadna zábava,“ súhlasil s úsmevom.
Cambria sa na neho pozrela a potom späť na mňa, usmievajúc sa. „Ak si si to ešte nestihla všimnúť, ja a Logan sme niečo, čo by sa dalo oficiálne nazvať nevhodné osoby. Logan nikam nezapadá. Je príliš sexy na to, aby splynul s bifľošmi a husté decká si myslia, že je príliš múdry na to, aby pochopil ich plytké normy. Takže nikam nepatrí. A ja, no, som príliš tvrdohlavá na to, aby ma zmenili. Alebo to je aspoň to, čo hovorí môj spis. Hoci netušia, že som ho čítala.“
Mrkla na mňa a ja som si nemohla pomôcť, aby som sa nesmiala. Nebolo to nahlas alebo dlho, ale bol to smiech a to bolo dostatočne dobré.
„Nenechaj, aby ťa jej vznešená reč oklamala,“ povedal Logan. „Cambria rada vyvoláva rozruch a to, že si tu, to už všetko rozhýbalo. Okrem toho, to, čo naserie Victoriu, sa jej vždy pozdáva.“
Cambria pokrčila ramenami, ani nepotvrdila, ani nepoprela Loganove slová a pozrela sa späť na mňa. „A vyzerá to tak, že na tom nie si o nič lepšie ako my. Takže si skončila s nami. Môžeme z toho vytrieskať to najlepšie.“


11 komentářů: