pondělí 8. srpna 2016

Studená krv - 3. kapitola


Netrvalo dlho, než starká odbočila s Hummerom z diaľnice pri značke, ktorá označovala cestu ako Rural Route 3. Husté lesy ju lemovali z oboch strán. Cez holé konáre som len ťažko dokázala rozoznať fialové brieždenie hôr v diaľke. Keď starká spomalila a otočila sa na novo vydláždenú cestu, ktorá bola blokovaná železnou bránou, môj žalúdok sa zovrel.

Starká zastavila pred bránou a ja som zízala. Bolo to ako zo starého filmu. Brány boli vytvorené zo silného, čierneho železa a vírili a sa a krútili do zložitých vzorov. Každý z nich bol pripojený k železnému plotu najmenej desať stôp vysokému (cca 3 metre – pozn. prekl.), ktorý mizol po mojej pravici a obchádzal stromy, ktoré lemovali nehnuteľnosť na každej strane. Za bránou bola asfaltová príjazdová cesta, ktorá mizla na kopci plného dokonale vypestovanej trávy.
Starká stiahla okno.
„Haló,“ zvolala.
Hľadala som nejaký interkom, ale nevidela som nič a nikto neodpovedal. Zaznelo mechanické bzučanie a videla som malú čiernu kameru namontovanú na strane brány. Starká čakala, zatiaľ čo sa ozývalo bzučanie a potom sa brána doširoka otvorila. Po otvorení bola dostatočne široká na to, aby mohol Hummer prejsť, starká zamierila dopredu. Dívala som sa z okna, náhle sa cítiac podráždene a nervózne. Konečne sme boli tu.
Príjazdová cesta sa vinula po trávnatých kopcoch lemovaných perfektne upravenými stromami. Vyzeralo to tu ako usporiadanie pred country klubom alebo na golfovom ihrisku a nie na tajnej internátnej škole pre nadprirodzené bytosti. Ale opäť, koľko tajných internátnych škôl som navštívila?
„Vyzerá to tu rovnako,“ zamumlala mama ticho smerom k oknu.
„Ty si tu chodila?“ spýtala som sa.
Starká prikývla. „Všetci v našej rodine chodili na Wood Point. Je to najlepšia Lovcovská škola v krajine.“
Znela tak hrdo, že to umlčalo moje námietky a ďalej sme pokračovali ticho.
Starká zašla za ďalšiu zákrutu a do zorného poľa mi vošla škola. Bola... masívna. A podivne krásna. Steny boli hladké, krémovej farby tiahli sa dovysoka, prerušené širokými balkónmi, ktoré boli na treťom a štvrtom poschodí otvorené. Dlhé, úzke okná odhaľovali biele závesy, ktoré kontrastovali s tmavým lemovaním, ktoré zodpovedalo tmavému kovaniu brány. Veľké stĺpy boli na oboch stranách vchodu a tiahli sa až ku streche, kde končili niečím, čo vyzeralo ako malé vežičky. Napadlo mi, že to vyzerá ako kríženec medzi vojenskou školou a Buckinghamským palácom.
Starká zabočila k parkovisku a ja som zbadala ďalšiu budovu ukrytú za tou prvou. Bola z toho istého kameňa bez tých efektných detailov. Starká zastavila, dvojité parkovacie miesto zanechalo priestor na oboch stranách auta, aby mal každý priestor parkovať vedľa nás. Čo bolo nepravdepodobné.
„Vyzerá to tak, že vyriešili základný problém,“ povedala starká, kriticky pozerajúc na vzdialený roh budovy. „Nebola som si istá, či Vernon bude schopný dohodnúť sa s dodávateľom po tých problémoch s povolením.“
Mama zamrmlala niečo na odpoveď, čo znelo, akoby vedela, o čom starká rozpráva, ale nezaujíma ju to dostatočne na to, aby skutočne odpovedala. Ja som, na druhej strane, nemala ani potuchy. Predtým, než som sa mohla čo i len spýtať, vypla motor a otočila sa ku mne.
„Si pripravená?“ Jej oči boli nežné a plné porozumenia.
Bola som v pokušení vystrčiť bradu a povedať: „Nie, určite nie som,“ a nechať starkú, aby ma objala, akoby som opäť mala len päť rokov, ale mama sa na mňa pozerala tiež a tá neha nebola v jej pohľade zjavná ani z polovice. Povzdychla som si.
„Hej, poďme,“ povedala som. Schmatla som ruksak a vyšli sme von. Zažmurkala som proti ostrému slnku, ktoré ma zasiahlo po tom, ako som celé dopoludnie sedela ukrytá za tónovanými sklami.
Zadívala som sa na budovu predo mnou, očarená aj napriek výhradám. Zblízka som videla, že kameň bol posiaty zeleným brečtanom, ktorý sa krútili a obrastal celú stenu. Brečtan vyzeral vyblednutý a bezohľadný vo svojom napoly mŕtvom stave a ja som premýšľala, ako bude vyzerať na jar, keď bude všetko jasné a živé.
„Tara, poď,“ zvolala mama.
Presunula som svoj pohľad z brečtanu a obišla som kapotu Hummera, ponáhľajúc sa, aby som ich dobehla a do niekoho som narazila. Udržala som sa na nohách a odstúpila som.
„Prepáč,“ zamrmlal mužský hlas.
Otvorila som ústa, aby som to označila ako moju chybu a zastavila sa, moje oči uzamknuté na tých jeho. Tmavé vlasy a opálenú pleť bolo ťažké zaradiť, ale tie zelené oči nie. Toto bol ten chlapec, ktorého som videla v Leovom sklade, ten, ktorý ma zachránil.
Díval sa na mňa bez toho, aby niečo povedal, jeho výraz plný pohŕdania.
„Tara?“ Hlas starkej sa ozýval odniekiaľ spoza mňa.
Opäť som otvorila ústa, aby som niečo povedala, ale on len stroho prikývol a obišiel ma a zmizol za rohom domu. Dívala som sa za ním, premýšľajúc, čo spôsobilo, že sa na mňa takto pozeral. Určite ma spoznal.
Keď odišiel, pripojila som sa k starkej a mame, ani jedna z nich nekomentovala toho chalana, ktorého som práve videla. Ale on sa vyparil tak skoro, že ho pravdepodobne ani nespoznali z takej diaľky.
Keď sa babička dostala ku dverám , otvorili sa a objavil sa v nich nízky, zavalitý muž, držiac ich otvorené chrbtom. S očakávaním sa usmial na starkú – čin, ktorý prinútil jeho okuliare zodvihnúť sa vyššie po jeho nose – a jeho dúhovky sa zmenili na malé prúžky.
„Edie, milé znovu ťa vidieť,“ povedal, naťahujúc k nej ruku.
„Vernon.“ Starká prijala jeho ruku a potom sa natiahla, aby ho pozobkala na líce. Jeho červené líca sa rozpálili ešte viac z jej pozornosti a jeho oči sa presunuli na moju mamu.
„Ahoj, Elizabeth,“ povedal nesmelo.
Mama sa na neho usmiala, čo bolo gesto, ktoré bolo rýdzejšie, než som očakávala. „Vern, ako sa máš?“ Aj ona sa naklonila a pobozkala ho na obe líca predtým, než prešla cez dvere.
Vernon znovu očervenel a potom sa pozrel na mňa. „Slečna Godfreyová. Som riaditeľ Whitfield. Vitajte.“ So zdvorilým gestom ukázal na dvere.
„Vďaka,“ zamrmlala som.
Počula som, ako sa za mnou zavreli dvere a robustný riaditeľ ma obišiel, smerujúc ku starkej.
„Trvalo vám to,“ povedal, keď sa ujal vedenia a plával smerom k postrannej chodbe.
Starká povedala niečo o premávky a Hummerovi a jazde v ňom. Steny vedľa mňa boli pokryté dlhou tapisériou, ktorá bola pokrytá cudzokrajnými vlajkami a tie sa striedali s olejomaľbami niektorých absolventov za posledné desaťročia. Bronzové plakety viseli pod obrazmi, udávajúc mená a dátumy. Opäť som bola prekvapená tým, ako málo to tu vyzeralo ako v škole; skôr ako na univerzite. Alebo skôr ako OSN.
Ale čo tu robil ten chalan? Chodil tu do školy? Starká by vedela, keďže ho priviedla so sebou v ten deň ako súčasť tímu, ale práve teraz som sa jej nemohla spýtať. Stále bola ponorená v rozhovore s mojím novým riaditeľom.
„Tara.“ Otočila som sa pri zvuku maminho hlasu. Zastavila sa na konci chodby, kde zmizli starká s riaditeľom. Jej kroky drsne klopali po podlahe.
„Už idem,“ povedala som.
Chodba, do ktorej sme zabočili, bola takmer ako kancelária. Letáky o rôznych protokoloch a postupoch boli prilepené na stene, alebo zavesené na nástenkách. Prešla som okolo niekoľkých dvier, väčšinou otvorených, a bola pozdravená zdvorilým úsmevom od ženy, ktorá vyzerala ako sekretárka, ktorá sa na mňa pozerala cez okraj svojich okuliarov na čítanie predtým, než sa vrátila ku klikaniu na svojej klávesnici.
Na konci chodby som nasledovala mamu do kancelárie a našla starkú, ktorá už sedela na koženom kresle naproti riaditeľovi, ktorý sedel za najväčším stolom, aký som kedy videla. Napriek jeho guľatosti za stolom vyzeral malý, alebo možno jeho stolička bola príliš nízko pri zemi. Nedokázala som sa rozhodnúť. On a starká sa stále rozprávali a smiali sa, ale stíchli, keď moja mama za sebou s cvaknutím zavrela dvere. Starká mi pokynula, aby som sa k nej posadila.
Posadila som sa do kresla vedľa nej, zatiaľ čo moja mama sa zložila na pohovku, ktorá lemovala stenu za nami. Bolo tam viac zarámovaných portrétov s viacerými menami, ktoré som nikdy predtým nepočula a tmavo zelený gobelín za Vernonom s akousi pečaťou, ktorá zobrazovala orla s mečom v zobáku.
„Tara, toto je riaditeľ Whitfield. Vedie Wood Point Academy,“ povedala starká, prenášajúc ma späť do prítomnosti.
Moje oči prešli z jej na jeho a podarilo sa mi vyčariť zdvorilý úsmev. „Teší ma,“ povedala som.
Riaditeľ Whitfield sa zoširoka usmieval pri zmienke o jeho funkcii a zodpovednosti. Jeho hruď sa nafúkla, keď hovoril. „Aj mňa teší, Tara. Je privilégium mať na škole opäť niekoho z Godfreyovcov. Sme veľmi radi, že si tu. Máš pre mňa nejaké otázky?“ Pokrútila som hlavou a on pokračoval: „Ja viem, že kvôli... ehm... istým okolnostiam je to trošku uponáhľané. Nemáš veľa času na nič okrem vpadnutia priamo do všetkého. Ale z toho, čo mi povedala tvoja stará mama, doženieš stratený čas svojimi bojovými schopnosťami a talentom. Napriek tomu máš čo doháňať. Zariadil som ti kvôli tomu doučovateľa. Ak budeš pracovať tvrdo, nemala by si mať žiadny problém dohnať všetok čas a zmaturovať budúci rok.“
„To znie skvele,“ povedala som a premýšľala, či dokázal počuť ten nedostatok zaujatosti v mojom hlase. Ak to aj počul, ignoroval to.
„To je tvoj rozvrh.“ Podal mi list papiera. „Použili sme záznamy z tvojej predchádzajúcej školy, aby sme ťa mohli zaradiť na Angličtinu a Matematiku. To ostatné je tu v podstate štandard, ale ak budeš mať nejaké otázky alebo pochybnosti, neváhaj vysloviť ich nahlas. Chceme, aby bolo pre teba toto preradenie také bezproblémové, aké len môže byť. Och, a je tam aj mapka celého objektu a zakrúžkoval som na nej číslo tvojej izby a budovu, v ktorej je, aby si to neskôr mohla nájsť.“
Riaditeľ Whitfield mi podal zvyšok cez stôl a pozrel na starkú, vyzerajúc skôr ako školák, ktorý si pýta učiteľove povolenie. Odmenila ho úsmevom a prikývnutím, ktoré som si vysvetlila ako spokojnosť. Riaditeľ Whitfield sa rozžiaril.
Očami som prebehla rozvrh, snažiac sa zistiť, čo znamenali názvy lekcií. Spoznala som Angličtinu a Algebru druhý level a Dejiny Ameriky, ale zvyšok bol pre mňa neznámy. Boli tam lekcie ako „Dejiny Lovcov“ a „Obrana level dva“. Tie vlastne zneli dosť zaujímavo. Potom moje oči zachytili lekciu s názvom „Rodokmeň“ a ja som si spomenula na to, čo starká povedala o Lovcovských rodinách a o tom, akým zdrojom pýchy bol ich pôvod. Takže som kvôli tomu musela študovať genealógiu? Radšej by som brala matiku.
„Ach, miláčik, som kvôli tebe taká nadšená,“ povedala starká. Vzhliadla som a videla som, že sa na mňa usmievala, jej tvár žiarila pýchou.
„Vďaka, starká.“ Zodvihla som svoj rozvrh. „Všetko vyzerá skutočne... ehm... zaujímavo.“
Riaditeľ Whitfield si odkašlal. „No, myslím, že práve teraz má lekciu Obrany.“
„Dobre, mali by sme ťa nechať usadiť sa,“ povedala starká. Otočila sa k riaditeľovi. „Och, Vernon, jej tašky sú stále v aute.“
Zamával rukami. „Nájdem študenta, ktorý jej ich zoberie do izby. Môže ísť rovno do triedy a vybalí sa neskôr.“
„Ďakujem.“ Starká vstala a ja som nasledovala jej príklad.
V zadnej časti miestnosti moja mama urobila to isté, opäť pre nás držala otvorené dvere. Starká ma objala a viedla ma von.
„Daj nám vedieť, ak niečo budeš potrebovať, hej? A za niekoľko týždňov ťa prídeme navštíviť.“ Vtiahla ma do objatia predtým, než som stihla odpovedať, čo bolo dobré, pretože slová mi uviazli v krku. Niekoľko týždňov? Uviaznem tu na niekoľko týždňov predtým, než sem znovu prídu?
Žmurkaním som odplašila slzy, nechcela som im ukázať, ako veľmi naštvaná som bola. Nebolo to tak, že som nikdy predtým nebola takto ďaleko od domova. Predtým som sa zúčastnila letných táborov a nebolo to oveľa odlišnejšie, ale toto bolo také cudzie a... konečné. Bol vo mne nehorázne silný tlak z toho, že som mala prevziať rodinné dedičstvo, ktoré som ani nevedela, že existuje.
Starká ustúpila, držiac si ma na dĺžku ramena predtým, než ma pustila úplne. Moja mama pristúpila a natiahla sa po mne. Za jej zamračeným výrazom mala v očiach smútok a, ako vždy, obavy.
„Dávaj na seba pozor, hej? Ostaň na školských pozemkoch. Nikdy neodchádzaj,“ povedala mi do ucha.
„Och, neboj sa, Elizabeth. Študenti nemajú dovolené vôbec opustiť školské pozemky,“ povedal riaditeľ Whitfield.
Mama mi venovala pohľad, ktorý jasne hovoril „nikdy predtým ju to nezastavilo“ a potriasla hlavou. Potom odišli cez dlhú chodbu smerom k hale. Na konci mi zamávali a potom boli preč. Dívala som sa za nimi, cítiac sa prázdna.
Zvuk riaditeľovho hlasu ma vyľakal. Takmer som zabudla, že nie som sama.
„Ak počkáš v hale, tvoj učiteľ sa k tebe o niekoľko minút pridá a zoberie ťa na lekciu,“ povedal riaditeľ Whitfield.
Prikývla som a zmizla z jeho kancelárie.
Prešla som späť do haly a prechádzala sa okolo, predstierajúc, že som si prezerala obrazy, ktoré som si všimla už predtým. Niekoľko detí prešlo okolo, väčšina z nich sa ani neobťažovala skryť fakt, že na mňa zízali. Myslím, že sa snažili zistiť, kto som, až pokým som nepočula jedno z nich pošepnúť: „to je ona“, keď prechádzalo okolo.
„Zúfalec,“ povedal niekto iný. Pozerali sa na mňa, akoby som bola deň stará morská príšera.
Sledovala som, ako odišli, cítiac sa viac zmätene než urazene. Rýchlo som skontrolovala svoje oblečenie. Vedela som, že som nevyzerala práve najlepšie v rifliach a mikine, ale nemala som čas prezliecť sa predtým, než sme sa sem dostali. A teraz boli moje tašky niekde na ceste do izby. Rukou som si prehrabla vlasy a použila som náramok na ruke na to, aby som si ich zviazala do vrkoča. Možno to pomôže.
Niekoľko ďalších študentov prešlo cez halu a opäť sa mi dostalo divných pohľadov, ale neboli dostatočne blízko na to, aby som počula, čo hovorili. Bola som paranoidná. Prešla som ku stene, kde boli vyleštené plakety s menami mŕtvych študentov, ktoré sa odrážali ako zrkadlo. Vytiahla som si lesk na pery z batohu a trochu som si ho naniesla na pery.
Niekto za mnou si odkašlal. Otočila som sa a ocitla sa tvárou v tvár chalanovi z parkoviska – a skladu.
„Ja ťa poznám,“ vyhŕkla som, tentoraz som sa zmohla na nejaké slová. Pozrel sa mňa so zdvihnutým obočím. „Teda, mám na mysli, že som ťa videla. V sklade. Zachránil si ma. Vďaka.“ Moje slová boli čiastočne vyhŕknuté, pretože som sa bála, že znovu ujde a sčasti preto, že som začínala byť nervózna.
Pokrčil ramenami, akoby chcel, aby to už bolo za ním, a keď odpovedal, jeho slová boli rýchle a odseknuté. „Bez problému. Som Alex.“
„Ja som Tara.“
„Pripravená ísť?“
„Ísť?“ Zažmurkala som na neho. „Ty si môj učiteľ?“
„Zdá sa, že áno. Je v tom nejaký problém?“
„No, teda, si decko. Hádam, že som očakávala nejakého profesora alebo niečo také.“
Náznak úsmevu sa mu objavil na perách, ale bol drsný na okrajoch a sarkastický, rovnako ako jeho slová. „Bude to stačiť.“ Ukázal na rozvrh, ktorý som držala v ruke. „To je zoznam tvojich lekcií?“
Prikývla som a podala mu ho. Prebehol ho očami a podal mi ho späť.
„Obrana druhý level, čo? Musia si myslieť, že si dostatočne schopná. Dúfajme, že majú pravdu a trénovanie bude jednoduchšie, než som si myslel.“ Zamieril ku dverám bez toho, aby sa uistil, či ho nasledujem, alebo si všimol, že ho prepichujem očami. „Ideš?“
Pretočila som očami a nasledovala ho.


12 komentářů: