sobota 6. srpna 2016

Studená krv - 2. kapitola


„Elizabeth, už poďme,“ zvolala starká z otvorených dverí.
Obloha sa začínala mračiť od čiernej až do šedej - slnko ešte trochu presvitalo – spolu s kalným svetlom rána, čierny Hummer bol zaparkovaný pri chodníku a vyzeral skôr ako armádny tank. Veľmi žiarivý armádny tank.

„Už idem,“ zvolala mama, odnášajúc poslednú tašku z mojej izby, opatrne s ňou manévrujúc po schodoch. Dala jasne najavo, že nebola nadšená z toho, že ideme v Hummeri, ale mala som podozrenie, že sa skôr desila tej jazdy späť v aute osamote so starkou.
Stála som tam, kalnými očami som sledovala verandu, s vakom prehodeným cez plece, vankúš v jednej ruke a hrnček kávy v cestovnom vydaní v druhej. Bola som pripravená tak, ako som len mohla byť o pol šiestej ráno.
„Musíme si pohnúť, ak to chceme do mesta stihnúť pred vypuknutím špičky,“ povedala starká.
Moja mama sa pozerala na starkú, keď sa okolo nej pretisla s taškami, ruky natiahnuté pod ich ťarchou. „Už by sme boli na ceste, keby si pomohla niečo odniesť.“
Starká zodvihla prešívanú kabelku o veľkosti malého kufru. „Mám toto, nie? To je celé naše občerstvenie.“
Moja mama potichu zamrmlala niečo, čo vždy tvrdila, že by dáma nikdy vysloviť nemala a poslednú tašku hodila dozadu do Hummera s tichým žuchnutím.
Starká zavrela a zamkla predné dvere a ja som vkĺzla na studené zadné sedadlo auta/nákladiaku/zbrane hromadného ničenia. Stále si držalo vôňu nového auta, ktorú som si nepamätala z toho prvého okamihu, keď som sa v ňom viezla; ale zase bola som ledva pri vedomí a lipla som na živote, takže nejaká tá vôňa ostala nepovšimnutá.
Starká a mama vyšplhali na predné sedadlá a mám na mysli skutočne vyliezli. Starká musela použiť kovové držadlo nad otvorenými dverami ako stupienok na rebríku a potom druhé nad hlavou, aby sa vyšvihla hore. Masívne predné sedadlo akoby ju pohltilo. Moja mama si nevšimla držadlo, takže sa zachytila o okraje sedadla a vyliezla hore ako batoľa. Tlmene som sa zasmiala a ona na mňa zazrela.
Pri otočení kľúča motor zavrčal životom a starká zamierila von zo štvrte. Otočila som sa dozadu v momente, keď sme mizli za rohom a sledovala som, ako náš dom mizne z môjho zorného poľa. Nedokázala som si pomôcť, aby som necítila istú konečnosť tohto všetkého, akoby som sa tu už nikdy nemala cítiť ako doma.
Starká a mama boli potichu počas jazdy z Frederick Falls a ja som sa prinútila zaspať. Ďalšia možnosť bola zízať cez okno a sledovať všetko, čo som poznala, ako pomaly mizne, až kým sa to nepremení na niečo, čo som nikdy predtým nevidela.
***
Prebudila som sa, keď pneumatiky narazili na okraj asfaltu; starká sa práve blížila k Burger Kingovi. Neboli sme už viac na diaľnici, ale nebolo sa tu na čo pozerať. Osamotene vyzerajúci Burger King stál hneď vedľa Exxon (pozn. prekl.: čerpacia stanica). Obe budovy boli obklopené stromami zo všetkých smerov. Prerušovali ich len dva pruhy cesty, z ktorej sme sem prišli. Štátna trasa alebo niečo podobné.
Starká zaparkovala Hummer vedľa vyblednutej, modrej Toyoty Camry a vypla motor. Otočila sa dozadu a usmiala sa, keď si všimla, že som hore.
„Cikpauza,“ povedala starká. „Potrebuješ ísť?“
Pokrútila som hlavou, stále trochu omámená zo spánku a pretrela som si oči. „Nie, som v pohode. Koľko je hodín?“
„Okolo siedmej. Chceš kávu?“
Prikývla som. „Prosím.“ Realita, ktorá predstavovala, že som bola bližšie k Wood Pointu než k domovu, ma udrela a ja som vedela, že teraz už nebudem schopná zaspať.
Moja mama vyskočila a otočila sa ku mne. „Prinesiem ti kávu a raňajky,“ povedala.
„Hneď sa vrátime,“ povedala starká.
Ich dvere sa zabuchli v rovnakú dobu a ja som pozorovala, ako zmizli v budove. Keď boli preč, natiahla som sa a prehrabovala som sa v batohu, aby som našla svoj mobil. Dúfala som, že si moja mama nevšimla, že bol preč, kým nebude príliš neskoro, aby si ho odo mňa vypýtala späť, ako napríklad potom, ako ma nechá v škole. Musela vedieť, že som ho zobrala, pretože sa ho snažila zhabať, ale zatiaľ nič nepovedala.
Zapla som ho a počkala som, kým sa obrazovka rozžiari s nejakými novými hovormi. Najskôr prišla nová správa a ja som na ňu klikla, dúfajúc, že to bol Wes. Stále som sa snažila vymyslieť niečo, čo by som mohla povedať, aby sa po tom cítil lepšie, ale správa bola od Georga.
Dostala si môj odkaz? Chýbaš mi. Zavolaj mi.
Do riti. Takmer som zabudla na slová tej piesne, ktoré mi poslal po Angele. Bolo to sladké gesto, ale nebola som si istá, čo mu na to povedať. „Ďakujem“ nevyzeralo dostačujúco. Bude očakávať viac ako len to. Len som proste nemala viac ako to, čo by som mu mohla povedať. Chýbalo mi naše priateľstvo, ale skutočne som nevedela, ako sa k tomu dostať, keď on bol sústredený len na vzťah. Zavrela som správu. Možno vymyslím niečo neskôr.
Obrazovka zapípala s novým odkazom. Stlačila som tlačidlo na volanie a počúvala. Hlas, ktorý mi vošiel do uší, vôbec nebol ten, ktorý som očakávala. Stuhla som.
„Tara, miláčik, počul som tie dobré správy. Prežila si, Jack prežil; všetci sme prežili. Och, počkať, nie všetci. Starý dobrý otec to neprežil. Škoda. Hádam, že bremeno ovládnutia sveta padlo na mňa. Alebo by som mal skôr povedať na nás? Som si istý, že teraz po mne všetci pátrajú. Wes, Cord, Derek, Jack. Možno nie Jack. Nezáleží na tom. Nenájdu ma. Ale nestrachuj sa; ty a ja sme ešte neskončili. Sme spojení spôsobom, ktorý nikto nedokáže zničiť. A ja ťa nájdem vtedy, keď budem pripravený. Najskôr musím dokončiť projekt, ale uvidíme sa skoro. Ciao!“
Sedela som tam ako socha, kým sa ma záznamníkový hlas trikrát nespýtal, či som chcela uložiť alebo vymazať správu. Stlačila som tlačidlo na ukončenie hovoru a nechala telefón padnúť do lona. Neprítomne som sa pozerala cez predné sklo, snažiac sa rozhodnúť, či som bola vlastne prekvapená Milesovým hovorom alebo nie. Vlastne nie. Myslím, že som vedela, že ma kontaktuje, keď zistí, že jeho strela minula cieľ. Vec, ktorá mi prekážala najviac, bol spôsob, akým hovoril. Tak veľmi pripomínal Lea; hladký šarm a vrstvou psychopatizmu a trochou sarkazmu.
Otriasla som sa. Pohyb vonku zachytil moju pozornosť a ja som sa pozerala hore. Starká držala otvorené dvere pre moju mamu, ktorá niesla podnos s nápojmi v jednej ruke a s vrecúškom mastných sendvičov v druhej. Starká pustila dvere a zobrala vrecko od mojej mamy predtým, než sa vybrali k autu. Keby som nešalela, možno by som bola schopná oceniť skutočnosť, že na seba boli milé.
Namiesto toho som stlačila tlačidlo a vypla svoj telefón a hodila ho späť do batohu predtým, než sa dostali k autu. V jednej sekunde som sa rozhodla, že to mame nepoviem. Nemala som ani čas na nejaké rozhodovanie, predtým, než otvorila dvere na aute a vytiahla sa dovnútra.
„Sendvič?“ pýtala sa, podávajúc mi zabalené jedlo cez rameno.
Zamumlala som „vďaka“ a zobrala som si to, keď sa starká posadila na sedadlo vodiča a podala mi papierový hrnček s kávou. Cez malú dieru vo veku stúpala para. Jedlo som položila stranou a obe ruky som obmotala okolo pohára, užívajúc si to pulzujúce teplo. Starká strčila kľúč do zapaľovania a Hummer sa prebudil k životu. O chvíľu sme boli späť na ceste.
Zjedla som svoje raňajky, alebo len ten kúsok, ktorý sa mi podarilo prehltnúť. Ten odkaz tak trochu zabil môj apetít. Všetko, o čom som dokázala premýšľať, bol Leo a ako veľmi šialený bol. Nie len preto, že bol ochotný zabiť jeho vlastnú krv, ale kvôli tomu, že vštepil rovnaký druh narcistickej nenávisti svojmu vlastnému synovi. Stále som to úplne nechápala, ale bola som si istá, že viem, kto má odpovede.
„Mama, môžem sa ťa na niečo spýtať?“
„Iste,“ odpovedala mama bez toho, aby sa otočila. „Čo sa deje?“
„Premýšľala som o Leovi. Vlastne o tom, čo sa stalo, že ho to donútilo tak veľmi ma nenávidieť?“
Moja mama si povzdychla a starká sa na ňu pozrela, akoby aj ona premýšľala, či sa mama vôbec chystala odpovedať.
Uplynula minúta.
„Mami?“
„Tara, môžeme sa o tom porozprávať inokedy?“
„To si mi povedala naposledy.“ Hoci ma nemohla vidieť, vzdorovito som si založila ruky na hrudi. Neodoženie ma znovu. „Keď si mi povedala, že sme príbuzní a ja som sa spýtala, prečo ma potom chce zabiť, povedala si, že je toho veľa, čo nechápem a ja nemám čas na to, aby si mi to vysvetlila, pamätáš?“
Ramená mojej mamy sa dvíhali a klesali, ako kedy si znovu povzdychla, ale neozval sa žiadny zvuk. „Máš pravdu. To som povedala.“
„A takisto si povedala, že sa ku mne prestaneš správať, akoby som bola bezmocná,“ vyzdvihla som. Vysloviť tie slová spôsobilo, že som škrípala zubami. Ak to myslela vážne, nechystala by sa práve vyhodiť ma na prahu internátnej školy.
„Máš pravdu,“ povedala, „povedala som to.“ Odmlčala sa na tak dlho, až som si začínala myslieť, že ma ignoruje. Nakoniec sa pozrela na starkú a prehovorila: „Lea som spoznala prostredníctvom tvojho otca. Mali medzi sebou dostatočne veľký vekový rozdiel, takže Leo už žil na vlastnú päsť, ale ja som prišla jednu noc na večeru a on tam bol tiež. Bol očarujúci a zábavný a rozosmieval ľudí, hoci som , dokonca už vtedy, dokázala vidieť, že sa pod povrchom čosi skrýva.
Tvoj otec sa ho snažil prehovoriť, aby sa pripojil k Sporu, ale Leo sa nechcel podvoliť. Strávili sme veľa času spoločne, len my dvaja, zatiaľ čo bol tvoj otec na misiách. Keď sa pozerám späť, myslím, že Leo nikdy nemal v úmysle pripojiť sa k nám. Chcel len tráviť čas so mnou. Ja...“ Odmlčala sa a potom pokračovala: „Nikdy som si neuvedomila, čo sa deje...“
Jej hlas sa vytratil, zanechávajúc napäté ticho. Starká nepovedala nič. Obe sme čakali, aby sme počuli aj ten zvyšok; premýšľala som, koľko z toho starká už počula.
„Jeden večer za mnou prišiel. Tvoj otec nebol doma a ja som bola sama. Priniesol kvety a večeru a ja som mu to dovolila, pretože sme boli priatelia a ja som bola naivná. Myslela som si, že by som to mohla použiť na to, aby som ho presvedčila, aby sa pripojil k Sporu. Pobozkal ma, alebo sa o to pokúsil, a ja som ho odtlačila. Potom vytiahol prsteň. Povedal, že nikdy predtým nikoho nemiloval, takže musím povedať áno. Samozrejme, že som to neurobila. Milovala som tvojho otca a to som mu aj povedala.
„Nemyslím si, že som kedy predtým videla také tvrdé oči. Bolo to, akoby v jedinom okamihu z nich vyprchalo svetlo. Potom odišiel. V čase, keď sa tvoj otec vrátil, Leo zmizol.“
Moje srdce bolelo, hoci som si nebola istá pre koho. Moja mama stratila priateľa, môj otec brata a Leo zdravý rozum – všetko v jednu noc. „Kam išiel?“
„Neviem. Keď sa o niekoľko rokov vrátil, tvoj otec a ja sme boli zosobášení a ja som bola tehotná s tebou. Prišiel cez predné dvere a stál tam, zízal na moje brucho. Potom sa otočil na podpätku a odkráčal. Nikdy potom som ho nevidela, ale počula som fámy. Myslím, že keď ma tak videl, poslalo ho to cez okraj. Nikdy som si nemyslela...“ Odmlčala sa a prsty si pritisla na pery, zízajúc cez okno, zatiaľ čo sa stromy mihali vo výhľade.
Starká mi venovala pohľad v spätnom zrkadle.
„Po tom Leo začal kampaň proti Sporu,“ pokračovala mama. „Zhromažďoval vlkolakov po svojom boku, aby proti nám bojovali. Keď si sa narodila, dostala som od neho pohľadnicu. Myslela som si, že tam bolo blahoželanie, ako v tým ostatných, ale nebolo. Bolo tam napísané: „Je mi ľúto tvojej straty. Nevedel som, čo to znamenalo predtým, než sa to stalo. Vtedy som vedel, že ťa zabije. Preto som utiekol.“
„Páni, mami, je mi to ľúto,“ povedala som.
„Nie, mne je to ľúto.“ Potriasla hlavou. „Všetko to urobil preto, že som ho odmietla.“
Chcela som niečo povedať, aby sa cítila lepšie, pretože nič z toho nebola jej chyba, ale nemala som potuchy, čo povedať. Niečo v jej vysvetlení ma miatlo. Leove vyhlásenia o tom, že som bola len nečistokrvná, ale kedy to urobil len pre to, že ho moja mama odmietla, prečo by sa potom staral o to, či som výsledok spojenie dvoch rás?
Moja starká prehovorila, hádžuc po mame ohnivé pohľady. „Elizabeth, bol to dospelý muž. Nič z tohto nebola tvoja chyba, takže sa ani nevydávajme týmto smerom. Nie je nič, za čo by si sa mala ospravedlňovať. Leo bol proste šialený.“
Moja mama zažmurkala a potom prikývla. „Vďaka, mami,“ povedala.
Usmiala som sa. Milujem svoju starkú.


13 komentářů: