pondělí 1. srpna 2016

Studená krv - 1. kapitola 2/2


Angela a Sam boli v pracovni. Izba zase vyzerala ako pred Leovým útokom, len ochudobnená o niekoľko kusov nábytku, ktoré boli príliš rozbité na to, aby sa dali zachrániť. Gauč spolu s konferenčným stolíkom bol zachránený. Náhradný televízor z garáže bol vytiahnutý zo škatule a položený na polici a celkom nový luster visel zo stropu. Inak bola miestnosť prázdna. Bola to izba, ktorá prešla najväčšou Leovou skazou. Starká hovorila, že to bolo kvôli tomu, lebo túto miestnosť by som videla ako prvú, keď som sa ten deň vrátila domov. Zdemoloval dom, aj keď moja mama súhlasila, že s ním pôjde, toto všetko bolo kvôli tomu, aby ma prinútil konať. Fungovalo to.

Sam pozerala správy a točila si prameň vlasov na prsty. Angela listovala v jednom zo záhradníckych časopisov mojej mamy. Obe vzhliadli, keď som vošla dovnútra.
„Hej, cudzinka,“ povedala Sam a zodvihla diaľkový ovládač, aby vypla telku.
„Mala si ju nechať zapnutú.“ Venovala som ostrý pohľad stropu, kde som počula, ako sa tlmené hlasy dvíhajú každou odpoveďou. „Prerušilo by to to z poschodia.“ Posadila som sa na gauč vedľa Angely. Venovala mi smutný pohľad.
„Ako sa máš?“ spýtala sa „Myslím naozaj?“
„Mizerne,“ priznala som. Hoci vedela len polovicu z toho, čo sa stalo, alebo možno aj menej ako polovicu. Vedeli, že som udrela Cindy, moja matka sa rozčúlila a teraz ma presúvala do internátnej školy. To samo o sebe stačilo na to, aby sa dievča cítilo mizerne, takže asi bolo prijateľné, aby som to priznala.
„Hej, ja by som na tom tiež bola mizerne. Ale no tak, aspoň tam budú aj chalani,“ povedala Sam. Angela po nej strelila pohľadom. „Čo? Snažím sa, aby sa na to pozerala z tej lepšej stránky.“
„Je s Wesom, pamätáš?“ zašepkala Angela. Obe takisto vedeli, že moja mama nebola Wesov fanúšik.
„Dievča sa môže aspoň pozerať,“ zasyčala Sam.
Angela sa ku mne otočila a prevrátila očami. „Musíš nám písať každý deň, dobre? A volať zakaždým, keď budeš môcť. Nechajú ťa zavolať si, hej?“
„Ja neviem. Budem volať tak často, ako to bude možné.“
„Och, a mali sme ti dať toto.“ Angela sa natiahla do vrecka a podala mi preložený kus papiera z poznámkového bloku, splošteného z toho presúvania. „Je to od Georga. Môžeš si to prečítať neskôr.“
„Ach, to nie, prečíta si to teraz. Musím to počuť.“ Sam sa posunula, aby mala väčšie pohodlie a nedočkavo čakala.
Rozložila som papier a ticho pozerala na slová. Ach bože. Pozerala som sa hore. Sam, - a dokonca aj Angela – stále čakali. Sam sa mierne usmievala. Podľa jej úsmevu bolo dosť pravdepodobné, že vie, čo sa tam písalo. Prinútiť ma prečítať to nahlas bolo ako poleva na torte. Odkašlala som si a čítala tichým hlasom:

Tento Rómeo krváca,
Ale nemôžeš vidieť jeho krv.
Nie je to nič, len staré pocity,
Ktoré tento starý pes nakopol
Pršalo odkedy si ma opustila
Teraz sa topím v záplave.
Videla si, že som bojovník,
Ale bez teba to vzdávam.
Teraz nedokážem spievať lovesong
Spôsobom, akým bol zamýšľaný.
No, hádam, že teraz už nie som dobrý,
Ale zlatko, to som len ja.
A budem ťa milovať, zlatko. Vždy.
A budem tu pre teba navždy každý deň. Stále.
Budem tu, pokým hviezdy nezhasnú
Dokým nebo nepraskne a
Tie slová sa nerýmujú
A viem, že keď zomriem, budeš v mojej mysli
A ja ťa budem milovať – vždy.
S láskou, George

Keď som skončila – a mala som kompletne červenú tvár – zložila som papier a pozrela sa na baby.
„Páni. To bolo...“ Angela začala.
„Sexy,“ dokončila Sam. „Kto by povedal, že to ten chlapec má v sebe? Myslíš, že to má z internetu?“
„Nie, nemal to z internetu,“ hádala sa Angela.
Sam pokrčila ramenami. „Mohol. Mali by sme to vygoogliť.“
„Baby? Je to Bon Jovi.“ Zložila som ten list a strčila si ho do vrecka riflí. „Bola to naša pieseň. V každom prípade na tom nezáleží. Odchádzam, pamätáš?“
„A máš Wesa,“ dodala Angela.
„Ktorý je viac sexy ako George,“ vložila sa do toho Sam.
Usmiala som sa; nemohla som si pomôcť. „Budete mi chýbať.“
Sam a ja sme rozhodili ramená okolo Angely a schúlili sa v hromadnom objatí, ktoré nás prinútilo začať sa chichotať až dovtedy, kým nezazvonil zvonček pri dverách. Všetky sme sa navzájom pozerali na seba s pozdvihnutým obočím.
„Päť babiek na Georga,“ povedala Sam.
Prišla som ku dverám v rovnakej chvíli ako moja mama. Vstúpila predo mňa a pozerala sa cez kukátko predtým, než otvorila dvere. Zamračila sa, čo takmer nič neznamenalo, pretože to v poslednej dobe robila často, ale odstúpila a ja som zbadala, kto tam stál.
„Ahoj,“ povedal Wes. Jeho oči boli uprené na mňa.
„Ahoj,“ odpovedala som, takisto som zízala.
„Večera je za hodinu.“ Mama sa stále mračila, ale vrátila sa do kuchyne, nechávajúc nás osamote.
Sam a Angela sa pretlačili okolo mňa, vševediace úsmevy na ich tvárach.
„Mali by sme ísť,“ povedala Angela.
Vykročila vpred a silno ma objala. Keď sa odtiahla, Sam obtočila ruky okolo môjho krku a zovrela ma. „Mňam,“ zamrmlala.
„Zavolaj nám, keď sa usadíš,“ pripomenula mi Angela.
Sam sa otočila a mrkla. „Nerob nič, čo by som urobila ja.“
Pretočila som očami a zamávala na rozlúčku. Keď boli preč, Wes vstúpil dovnútra a ruky si strčil do vreciek na nohaviciach. Vyzeral zranene, prenášal váhu z piet na palce.
„Všetko v poriadku?“ spýtala som sa.
„Môžeme sa porozprávať?“ spýtal sa, pozerajúc sa smerom do kuchyne – a zaznamenajúc zvuk rozprašovača pri práci.
„Hm, čo tak v záhrade?“ Uzol úzkosti mi skrútil črevá.
Prikývol aj a som ho zaviedla cez skleník a von cez posuvné dvere. Slnko bolo jasné a veselé; naznačujúc, že teplé dni neboli ďaleko, ale vo vzduchu ešte stále bolo dosť chladu, čo pripomínalo, že sme ešte stále technicky v zimnom období.
Vetvy boli stále holé; suché lístie pokrývalo zem. Cez noc pršalo a bahno všetko pokrývalo, prestupujúc každý nádych, v ktorom ste mohli ochutnať jar, ktorá sa snažila získať vládu. Niekde hlboko v korunách stromov bol vták a veselo si pospevoval. Bolo to až príliš osamelé.
Zabalila som sa do mikiny a prekrížila ruky. Prešiel až na koniec dvora a podišiel ku krytej lavičke, ktorá bola otočená k lesu.
Ticho pokračovalo a ja som cítila, ako sa môj žalúdok zovrel. Bol len neochotný sa rozlúčiť, alebo v tom bolo niečo viac?
„Ako je na tom Jack?“ spýtala som sa nakoniec.
„Je mu lepšie, aspoň myslím. Hoci je ešte stále v posteli. Fee ho nenechá vstať a on z toho trochu blázni.“ Náznak úsmevu sa objavil na jeho perách a potom zase zmizol. „V každej miestnosti v dome ich počuješ, ako do seba zapárajú. Som rád, že som mal možnosť dostať sa von.“
„Aspoň v noci môžeš ísť domov,“ povedala som.
Pokrútil hlavou. „Presťahoval som si nejaké veci. Na chvíľu sa chystám ostať s nimi. S práceneschopným Jackom a Milesom na úteku tam nechcem Fee nechať samú.“
„To dáva zmysel.“ Snažila som sa čítať v jeho odpovediach a prísť na to, čo mi nehovoril. Vyzeral byť napätý, pohrával sa s látkou nohavíc a topánkami a s čímkoľvek, čo bolo dostatočne blízko. „Wes. Čo sa deje?“
Wesove oči sa sústredili na mňa a potom sa odvrátil. Neusadil sa na určitom mieste. Nervózne bodnutie mi zasiahlo črevá. „Wes?“
„Jack si ma včera odchytil stranou. Povedal, že vie, že nemôže sám zvládnuť záležitosti Sporu.“ Odmlčal sa. „Chce ma povýšiť, aby som pomáhal s tým, čo sa deje.“ Nakoniec sa pozeral na mňa. „Chce, aby som bol vodca.“
Zažmurkala som na neho, odľahlo mi, keď som počula, čo bolo príčinou jeho nálady a bola som rada, že to nebolo niečo... no, zlé. Alebo možno to tak bolo, alebo aspoň pre neho. Nevyzeral práve nadšene. „Ale čo je na tom zlé?“
Bez slova ma schmatol za zápästie a vytiahol ma z lavičky, napoly ma ťahajúc do lesa. Sklonil sa za masívny dub a ťahal ma za ním, ovinúc okolo mňa paže a zaboril si tvár do mojich vlasoch. Moje prekvapenie pri jeho náhlej náklonnosti sa zmiernilo a ja som sa pritiahla bližšie a dovolila som mu, aby ma držal. Až do tejto chvíle bol so mnou opatrný, akoby ma mohol rozbiť pri akomkoľvek fyzickom kontakte, ktorý predstavoval čokoľvek viac ako držanie sa za ruky alebo obtieranie pier. Toto bolo omnoho lepšie.
Keď sa odtiahol, jeho výraz bol na polceste medzi bolesťou a hladom. „Chcel som ísť s tebou,“ povedal.
Odtiahla som sa. „Do školy? Naozaj?“
Prikývol. „Ale teraz, s tým všetkým, čo sa deje s Jackom, nemôžem. Musím ostať.“ Nedal mi šancu odpovedať, namiesto toho pritisol svoje pery na moje v krátkych, hladných bozkoch, ktoré ma zanechali so závratom a bez dychu. Magnetizmus medzi nami ožil a moje telo bolo rozboľavené, pretože mu chcelo byť bližšie, súčasťou toho jeho.
„Môžeš ma prísť navštíviť,“ povedala som pomedzi bozky.
Jeho pery spomalili a potom zastali proti mojim a potom sa odtiahol. Jeho oči boli smutné. „Nie, nemôžem. Aspoň nie hneď. Jack chce, aby som vedenie prevzal okamžite. Sťahujem sa k nim, aby som pomohol, pokým nevstane a potom musím začať cestovať. Potrebuje ma predstaviť všetkým spojencom, ktorí nám ostali, takže mi môžu dôverovať natoľko, aby som mnou spolupracovali, keď sa chopím oprát. Je to práca na plný úväzok. Je mi to ľúto.“
„Chápem,“ povedala som. A naozaj to tak bolo. Verina vízia mi skočila do mysle – obrázok Wesa a mňa, ako spolu vedieme Spor – a premýšľala som, či je toto prvý krok k tomu, aby sa to stalo skutočnosťou. Striasla som sa toho, nechcela som z toho robiť väčšiu vedu, než bolo potrebné. Sústredila som sa na skutočnosť, že Wes za mnou chcel prísť. Jeho neochota hovoriť so mnou nebola spôsobená faktom, že so mnou nechcel byť, alebo že by sa bál vzťahu na diaľku; bolo to kvôli zodpovednosti voči Sporu. Vďaka tomu som sa cítila lepšie. „Je to v poriadku,“ uistila som ho. „Budem doma cez leto. Uvidíme sa za niekoľko mesiacov.“
„Ja viem,“ zašepkal, stále na mňa pozeral so žalostným výrazom.
„Tak v čom je problém? Nechceš byť vodca?“
„To nie je tak. Ja...“ Ustúpil a začal sa predo mnou prechádzať tam a zase späť. „Ja neviem. Môj otec bol vodca a pozri, čo mu to prinieslo. Dostal sa skoro do hrobu. Nie je to tak, že by mi záležalo na vlastnom živote, ale...“ Odmlčal a sa pozeral sa na mňa. „Čo keď sa ti niečo stane, keď budeš v škole? A nebudem tam, aby som to zastavil, pretože som všetky obchodné záležitosti postavil pred teba? Môj otec postavil tieto záležitosti pred rodinu a zabilo to jeho aj moju matku. Nechcem, aby sa to stalo.“ Prešiel ku mne, rukou mi prehrabol vlasy.
„Wes, ty nie si tvoj otec. A mne sa nič nestane.“ Rukami som sa prešmykla do jeho bundy, dlaňami prechádzajúc po jeho hrudi. Chcela som ho utešiť, ale nevedela som čo povedať. Znovu som premýšľala o Verinej vízii, uvedomujúc si, čo práve teraz prežíval.
Naklonil sa, pritisnúc mi pery na čelo, potom na spánok, na líce; držala som sa ho, keď jeho pery kĺzali po mojej sánke a potom našli moje ústa. „Musíš mi sľúbiť, že budeš opatrná,“ zašepkal medzi bozkami. „Zotrvávaj na pozemkoch školy. Nikam nechoď sama.“
Všetko, čo som dokázala urobiť, bolo zamrmlať niečo neurčité, niečo, čo pripomínalo: „Dobre.“
Nakoniec sa odtiahol, dlho, bolestivo vydýchol a zobral moju tvár do rúk. „Nájdem Milesa a skoncujem s ním. A potom prídeš za mnou domov, dobre?“
Pokrivene som sa usmiala, príliš chytená v okamihu, aby sa ma dotkli jeho požiadavky. „A ak ťa moja mama bude stále nenávidieť?“
Jeho pery sa skrivili. „Mám tri mesiace do letných prázdnin na to, aby som ju dostal svojim šarmom. To bude hračka.“
Môj smiech bol prerušený prenikavým hlasom mojej mamy, ktorý zaznel cez dvoch. „Tara, čas vypršal. Dovnútra!“
„Už idem!“ Zostala som zakliesnená medzi stromom a Wesom, čakajúc, až sa pohne, aby mi dovolil sa uvoľniť.
„Nezabudni tam na mňa,“ zašepkal.
„Nikdy,“ zašepkala som späť, už teraz mi chýbal.


10 komentářů: