sobota 30. července 2016

Studená krv - 1. kapitola 1/2


Milí čtenáři,

jelikož se nám k překladu přihlásila nová překladatelka, konečně se dočkáte pokračování této série. Pár informací na začátek, abyste věděli, na čem jste. Lili, která překládala první díl, tuto knihu začala překládat, ale nakonec dala přednost jinému překladu a kniha zůstala rozdělaná, proto jsem ji nezveřejňovala, aby nám tady nevisela zbytečně nedokončená. Část, kterou Lili přeložila tedy naplánuji na blog dvakrát týdně. Dále se pak bude pokračovat podle možností nové překladatelky.
Jakmile se dostaneme ke kapitolám, kterých se již ujala Veve, doufám, že ji plně podpoříte,  případně pomůžete opravit chyby, jelikož zatím s překladem nemá tolik zkušeností. Věřím tomu, že si překlad užijete a budete se k němu rádi vracet.
Přeji příjemné čtení
Paty


„Nemôžem tomu uveriť. Udrela si ju do tváre? Dvakrát?!“ Mamin hlas sa zodvihol vo výkriku.
„Hm.“ Nebolo nič, čo by som mohla urobiť, aby som toto nejako zjednodušila, takže som len múdro mlčala a pozerala som sa dole na svoje ruky opreté o mramorový pult. Hádali sme sa v kuchyni. Prešli dva dni odvtedy... no, odkedy som takmer zomrela. A mama tiež.
Starká sa ponevierala na poschodí, pravdepodobne presúvala nábytok v maminej izbe pre hostí. Znovu. O čom som vedela, že to len pridá na už tak veľkom strese a zanechá ma to, aby som si užila najhoršiu vlnku.
V dôsledku toho dňa som zabudla na celý ten incident v škole. Len teraz som si uvedomila, ako málo povedali mojej mame pri tom rozhovore z kancelárie predtým, než odišla a pokúsila sa obetovať samú seba Leovi, môjmu zlému strýkovi.
Nejako sa som sa tomu vyhla znovu, keď tam volala, aby ma odhlásila zo školy a dala im adresu na Wood Point, aby tam poslali moje záznamy. Akákoľvek nevedomá pani sedela na recepcii, ani slovkom sa nezmienila o mojom vylúčení. Lenže dnes dostala list s vysvetlením od riaditeľa Sellersa, ktorý to všetko vysvetľoval. Detailne.
Moja mama si vydýchla a zabudnutý prameň vlasov jej odletel z čela a potom opäť padol späť. Myslím, že by sa prechádzala okolo, keby pri tom zároveň mohla držať ten svoj ľadový pohľad na mojej osobe. Preniesla som váhu, premýšľajúc, či by bola chyba, keby som sa vybrala po schodoch hore do svojej izby. Pravdepodobne áno.
Mama mi zamávala listom od riaditeľa pred tvárou, akoby som mohla zabudnúť na čokoľvek, čo tam bolo napísané, že sa stalo.
„Nemôžem tomu uveriť,“ zopakovala. „Vylúčená. Kvôli bitke. Zapíšu ti to do záznamu, vieš. Vysoké školy sa o tom dozvedia. Teda, ak sa dostaneš tak ďaleko. A týmto tempom sa tam možno nedostaneš. Máme šťastie, že ti starká už stihla zabezpečiť miesto na Wood Pointe.“
Wood Point. Hej, šťastie. Pridŕžala som sa svojho mlčania, ale bolo to ťažšie. Chcela som jej povedať, že keby som mala istotu, že ma to dostane z internátnej školy, veľmi rada by som udrela Cindy Adamsovú znovu. Mala som však pocit, že to nie je niečo, čo by som mala vyslovovať nahlas.
Časovač na rúre zacinkal, signalizujúc tak, že samočistenie bolo dokončené. Moja mama odvrátila pohľad a pozrela sa na zariadenie, akoby ju volalo. „Porozprávame sa o tom neskôr.“
Rozutekala som sa von skôr, než stihla vybrať žlté rukavice.
Premýšľala som o tom, že by som sa vybrala späť do izby, aby som sa tam ukryla, zatiaľ čo si mama odpracuje svoju frustráciu na rúre, ale bolo to tam deprimujúce. Všetko moje oblečenie bolo pobalené a pripravené ísť na výlet do Wood Pointu. Tak ako všetko ostaté, čo pre mňa bolo dôležité ako knihy alebo obliečky. Všetko okrem Wesa.
Prešla som okolo izby, oprela sa o stenu a snažila som sa ignorovať duté bodnutie, ktoré bolo následkom myslenia na jeho meno. Bol tu každý deň, pod pozorným a nesúhlasným pohľadom mojej mamy. Pomaly sa presviedčal, že sa skutočne zotavujem. Aspoň to tvrdil, že je dôvod, prečo ma kontroluje. Nehovoril veľa o ničom inom, zahrňujúc nás, alebo školu, alebo ako by sme mali fungovať, keď budem v škole. Bála som sa spýtať, pretože som si nebola istá, akej odpovede by sa mi dostalo.
Stále som bola posadnutá tým magnetizmom medzi nami. Čím viac času prešlo, tým viac mi to prekážalo. Bol to jediný dôvod, prečo sa mi páčil? Alebo jeho, aby som ho ja priťahovala? Čo ak sme chceli byť spolu len kvôli nejakej divnej, chemickej reakcii v našej krvi? Bolo ťažké tomu uveriť, pretože len myslenie na neho vo mne vyvolávalo bolesť a túžbu, o ktorých som ani nevedela, že existujú. Ale nemohla som sa zbaviť pochybností a premýšľania...
A potom tu bolo jeho úplne otravné ochranárstvo, ktoré spadalo niekde medzi machovský extrém a zbytočnosť. Snažila som sa byť chápavá a nechať to tak. Keď išlo o tých, ktorých som milovala, vrhla by som sa kvôli nim pod vlak, aby som ich ochránila, ale zakaždým, keď sa rozhodol, čo je pre mňa najlepšie bez toho, aby to so mnou skutočne prebral, rozzúrilo ma to.
„Tu si.“ Starká vystrčila hlavu von z hosťovskej izby, ktorá bola vedľa mňa. Pozrela sa za mňa, pravdepodobne aby sa uistila, že ma moja mama nenasledovala. Keď videla, že sme samé, jej pohľad sa vrhol späť na mňa a uvoľnila sa. „Pôjdeš na chvíľu dnu?“
Odrazila som sa od steny a nasledovala som ju dnu cez otvorené dvere. Nábytok bol očividne usporiadaný inak ako predtým. Posteľ bola odtlačená k odľahlej, pravej stene namiesto toho, aby bola medzi oknami a bielizník bol pritlačený proti oknu, takže zrkadlo v ráme zamedzovalo výhľad von.
„Páči sa mi, čo si s týmto miestom urobila,“ povedala som, prešla som k modrej stoličke vedľa úzkej police, ktorú použila, aby zablokovala druhé okno.
„Tvoja matka je naivná a neopatrná.“ Posadila sa na kraj postele a vyzerala tam tak normálne vo svojich elastických rifliach a v mikine s nápisom „najlepšia stará mama“. Ale stále som si ju dokázala predstaviť v tom sklade, ako si prerezáva cestu cez mŕtvych vlkolakov rýchlosťou niekoho s tretinovým vekom. Už som nedovolila, aby ma jej skromný výzor oklamal. „Zabudla na to, že sme vo vojne a je potrebné zariadiť sa podľa toho. Tento dom je po tom, čo sa stalo s Leom, ako namaľovaný terč a ona ho necháva dokorán otvorený. Akoby hovorila ‚poďte si po mňa‘.“
Mľaskla jazykom a otvorila šuplík na nočnom stolíku. Čakala som, radšej som sa nechcela dostať do čohokoľvek, čo bolo medzi ňou a mojou mamou. Natiahla sa a vytiahla von hrubý, v koži viazaný zväzok, ktorý predo mnou pridržala.
„Čo je to?“ spýtala som sa, zobrala som si tú knihu a zízala na obálku. Symbol na jej vrchu vyzeral nejako známo a ja som sa snažila spomenúť, kde som ho videla. Tá kniha, ktorú mi Fee požičala. Tá, ktorá nakoniec doviedla moju mamu k objavu toho, čo všetko som vedela. Ale táto vyzerala trochu inak a akoby bola staršia, nejakým spôsobom viac používaná. „Draven?
„Náš Draven. Ten, ktorý si mala predtým, bol len požičaný. Vrátila som ho Fee. Tento je tvoj. A zvyšku našej rodiny. Tradične by mal ako k ďalšej putovať k tvojej mame, ale nemyslím si, že by ho prijala. Okrem toho, s tou školou a všetkým ostatným si myslím, že by si ho mala dostať ty.“
„Vďaka, starká.“ Prevrátila som niekoho stránok a pozerala sa na známe obrázky zachytávajúce boje a zbrane. „Už som toho ale veľa prečítala.“
Potriasla hlavou. „Prejdi k posledným stránkam.“
Otvorila som ju niekde na konci. Posledných niekoľko stránok, ktoré by mali byť prázdne, boli pokreslené nejakými grafmi s rokmi a ručne napísanými menami pod každou spojnicou. Všetko to bolo poprepletané líniou vetvy, ktorá to všetko spájala dokopy. Všimla som si meno starej mamy spolu so starým otcom na poslednej strane s dátumami narodenia pod nimi. Moje meno bolo úplne na konci pod menami mojich rodičov.
„To je náš rodokmeň,“ povedala som.
„Lovci sú pyšní na svoj rodokmeň a vedomie, že vedia, odkiaľ prišli. Aj ty by si mala. Pochádzaš z najlepšej línie Lovcov, aká existuje. Všetko sa dozvieš na Wood Pointe. Rodokmeň je tam veľmi dôležitý.“ Svoju pozornosť obrátila späť ku mne. „A teraz mi povedz o tom dievčati, ktoré si udrela.“
Zamračila som sa a zavrela som tú knihu. „Bol to zlý nápad. Nechcela som to urobiť, ale to dievča na mňa tlačilo príliš dlho. Zašla príliš ďaleko a ja som si uvedomila, o koľko som od nej silnejšia a...“ Odmlčala som sa, moje ramená poklesli, keď som videla, že sa na mňa starká mračí. „Hej, nemala som to urobiť.“
„Očakávala som viac, Tara.“
„Ja viem.“
„Nie, ja to myslím doslova, očakávala som, že ťa nejako vyprovokovala, udrela ťa ako prvá, alebo tak niečo. Nemyslela som si, že by si napadla nevinného človeka bez provokácie.“
„Už dlho sa to blížilo. A neurobila by som to, keby som vedela, že jej to tak veľmi ublíži,“ povedala som, čo bola úplná lož. V tom čase som vážne dúfala, že Cindy nejako permanentne poškodím; len som nenávidela to, že som sklamala starkú. Bolo to horšie, ako keď bola moja mama naštvaná, pretože starká mala spôsob, ako hromadiť vinu cez sklamanie. Povzdychla som si.
„Máš zodpovednosť chrániť tých, ktorí sú slabší ako ty, nemáš používať svoju silu proti nim,“ povedala starká. „Musíš si to pamätať.“
„Ja viem. Hádam, že som... stratila kontrolu.“
Starká neodpovedala. Keď som vzhliadla, pozorovala ma s najvážnejším výrazom, aký som u nej v poslednom čase videla. Prinútilo ma to cítiť sa ešte horšie.
„Prepáč,“ povedala som. „Pokračuj a udeľ mi lekciu.“
„Nechcem ti dávať lekciu. Už vieš, že to bolo zlé a je potrebné, aby si pracovala na svojom temperamente. Si nová a nemala si čas sa učiť. Keď už nič iné, viním z toho tvoju matku.“
„Z čoho ma viníš?“ Moja mama stála vo dverách, ruky v žltých rukaviciach založené na bokoch. „Všetko je moja chyba, že?“
Do prdele. Vážne som sa nechcela dostať do tejto krížovej paľby, keď vypukne.
Predtým, než mohla starká odpovedať, moja mama sa pozrela na mňa a povedala: „Sam a Angela prišli, aby sa rozlúčili. Čakajú na teba dole.“
„Vďaka.“ Postavila som sa ponáhľala sa von, prikrčiac sa okolo mojej mamy a zamierila som ku schodom.

***

16 komentářů: