čtvrtek 21. ledna 2016

Úlomok tieňa - 5. kapitola 2/2


Pomaly som sa pregúlila, ignorujúc fakt ako sa mi rifle zarezávali do stehien. Ponížením mi horeli líca keď Phin šťuchol do mojej tváre. „Choďte preč.“ Moje končatiny boli kotvami, pripútali ma k podlahe. „Všetci.“
„Abby, ja...“

„Choď preč, Phin.“
„To je u teba normálne?“ Tresa sa zamračila a zastrčiac voľný prameň za špicaté jej ucho. „Pretože ak je, chcela by som si premyslieť či si ťa vezmem. Nájdem niekoho viac stabilného. Nič osobné. Som si istá, že rozumieš.“
Začala sa dusiť, posledné slová neboli nič viac než dávivým zvukom. Zažmurkala som a uvedomila som si, že ju Talivar drží rukou okolo krku.
„Myslím, že by si si to tiež mala premyslieť,“ povedal milo s hlasom na nebezpečnej hrane. „Nič osobné. Som si istý, že chápeš.“
„Nechajte ju ísť, Princ.“ Odsekla Roweena.
„Prečo?“ zapriadol to slovo. „Zdá sa, že by veľa našich problémov zmizlo, keby si udrela hlavu o niečo tvrdé. Opakovane.“
„Pretože potrebujeme vyšetriť, čo sa deje na Dvore, pane.“  Roweena na neho pozerala. „Ak je tým, čo o sebe tvrdí a vy ju zabijete, mohli by ste spôsobiť potenciálnu politickú dohru, ktorej nebude možné zabrániť. Hlavne s vašou minulosťou.“
Zahundral niečo popod nos, nakláňajúc sa k Tresinej tvári. „Znovu ma naser a nebudem sa starať o to, čo hovorí Roweena. Princ kripel alebo nie, stále som z vládnucej krvi a ty ma budeš poslúchať. Abby je Moirin Prostredník. Nie tvoj.“
Môj vnútorný hlas vydal malý zostrih prípitkov, ale potreba dostať sa odtiaľto do pekla preč a do sprchy nedbala na akékoľvek pokusy o sarkastické komentáre. „V poriadku.“  Povedala som, trhnúc sebou, ako zneli moje slová nezreteľne. „Myslím, že sme tu hotoví.“
„Áno.“ Roweena pripevnila zvitky na svoje stehno. „Za krátko ťa budem kontaktovať keď sa potvrdí pravosť týchto dokumentov ako aj vyžadujúce formálne stanovisko Súdu. Určite bude nájdená lepšia náhrada.“ Popotiahla, vlasy v jej pevne zviazanom drdole vyzerali byť oveľa drsnejšie než obyčajne.
Tresa zakopla, trúc si hrdlo. „Toto je chyba.“ Zasyčala na Roweenu.
„Súhlasím,“ Povedal Talivar. „Tvoja.“ Sklonil sa, aby mi pomohol na nohy s hlavou otočenou k anjelom. „Chcem ju vziať do väzby.“
Roweenine ústa sa zovreli, keď zvažovala jeho slová. „Je mi ľúto, Princ, ale poznáte zákon. Ak je skutočnou Moirinou náhradou, potom by ste jej zadržaním porušili jej právo na vládnutie. Na druhej strane,“ dodala temne, s jej pohľadom zameraným na Tresu. „Nebolo by na škodu, keby ma sprevádzala do Súdnej siene. Samozrejme, pre jej bezpečnosť.“
Tresa pokrčila spodnou perou ale prikývla.
„Teda, zajtra.“  Roweena sa uklonila a pokynula anjelom, aby ju nasledovali von z dverí, s Tresou v závese. Phineas ukrivdene zaerdžal a odklusal rovnakým smerom. Zaváhala som, mala som chuť zavolať ho späť, ale slová mi zanikli v ústach, hanba mi zhrýzala žalúdok.
„Kedy si naposledy jedla?“ Talivar ma podopieral držiac ma za lakeť.
Bojovala som s potrebou odtlačiť ho preč. „Mizerný grilovaný syr pred pár hodinami? Neviem. Bol to dnes trochu rušný deň, ak si si nevšimol.“ Trela som si ruku, nie celkom schopná pozrieť mu do očí. „Potrebujem sa odtiaľto dostať a dať si sprchu. A potrebujem, aby si k Robertovi odniesol postieľku. Aj tak je už dosť neskoro.“
Talivar sa zamračil. „Vzala si Benjamina k Robertovi?“
Prikývla som so skloneným zrakom. „Vyzeralo to ako najlepšia možnosť.“
„Fajn,“ povedal Princ po chvíli napätého ticha. Zdvihol moju bradu, takže som bola nútená stretnúť sa s jeho pohľadom. Zachytila som náznak súcitu a ešte niečoho, čo zmizlo, než som to mohla identifikovať. „Ale porozprávame sa o tom neskôr. A ty budeš jesť.“
„Čokoľvek.“ Odmávla som ho, keď sa ma snažil vyprevadiť von. Bola to pomalá noc na Trhovisku s nechcela som otáľať, takže som jednoducho zamkla, sledujúc ako dvere žiaria v striebornom oblaku a potom zmiznú. Musíte milovať výklad, ktorý môže byť zatvorený interdimenzionálnou bránou. Rozhodne, rana pre zlodejov.
Trasúc sa som sa poponáhľala hore drevenými vŕzgajúcimi schodmi mračiac sa znechutene nad mojou slabosťou. Talivarova prítomnosť ma sledovala zozadu, ale odmietala som si ju všímať. Medzi nami sa rodila hádka – ale nech sa prepadnem, ak by k nej malo prísť, než sa umyjem.

Voda po mne stekala, tvrdo, rýchlo a horúco. Zaparené dlaždice sa mi šmýkali pod prstami, keď som zatlačila proti stene, snažiac sa utopiť to hryzúce žihadlo hanby. V duchu som vedela, že nemám kontrolu nad svojimi záchvatmi, žiadnu kontrolu nad ich vplyvom – ani len tabletky mi to nemohli zaručiť. Ale aj tak...zo všetkých momentov, prečo to muselo byť práve pred potenciálnym nepriateľom? Alebo budúcim šéfom, pomyslela som si sarkasticky.
Moje ruky sa zovreli v päste proti stene, nechty sa mi zarývali do prstov, keď sa Tresina tvár objavila predo mnou, arogantný spôsob, akým mala zdvihnutý nos, úškrn na jej perách. Nebola som si vôbec istá, prečo sa o ňu vôbec starám, úprimne – o kohokoľvek z Druhého ľudu, v tomto prípade. Napriek všetkému som bola stopercentný človek až na moju schopnosť byť Ťažiskom, pochybovala som o tom, že by ktokoľvek z nich dvakrát premýšľal nad tým, kto som a čoho som schopná, napriek tomu, čo mi povedal Brandon.
Zastavila som vodu s trhnutím. Potrubie zaburácalo rozohriatym protestom a vyšla som z vane. Mala som novú modrinu na kolene z toho, ako som spadla a nemohla som si pomôcť nezavrčať nad ňou. Keď som prvýkrát odišla z nemocnice pred dvomi rokmi, záchvaty boli omnoho častejšie, tak ako zranenia. Nepočítajúc kovový kus v mojej lebke, pravdepodobne som si už vymkla oba členky aj zápästie pri páde kvôli závratu. Bol vzácny týždeň, kedy som nemusela ukazovať jazvy s prehratého boja s podlahou.
Možno to bol ten problém? Stretávať sa s Druhým ľudom tak často ako ja, možno som zabudla že som len človek a pomerne krehký. Vzdychla som a česala som si zamotané pramene mojich vlasov, ťahajúc modré a ružové pramene mojej ofiny preč z mojich očí. Zrkadlo ostalo zarosené, ale ja som si prechádzala špičkami prstov po jazve nad mojím ľavým uchom. Vždy som to robila. Bol to taký malý perverzný zvyk, ale nie taký, na ktorý by som bola schopná si odvyknúť.
Zatriasla som zvyškom svojich vlasov, takže zakryli prázdne miesto, hodila som na seba župan a vyšla z kúpeľne. Chladný vzduch sa plížil okolo mňa a ochladil moje nohy. Niečo na tom tichu mi pripadalo niečo divné a nemohla som prísť na to, čo to bolo. V kuchyni bola tma okrem lesku spotrebičov.
Prázdna.
Bolo to po prvý raz, čo som mala svoj byt sama pre seba, od kedy?  Osem mesiacov? Vzdychla som , odhaliac fakt, že kedysi som tu mohla pobehovať nahá a nemusela som sa báť, že si elfovia zaseknú vlasy vo féne, alebo že si pod nohami nájdem jednorožca. Alebo inkuba. Alebo dieťa.
Zo zvyku som zamierila do Benjaminovej izby, moje srdce vynechalo jeden úder, keď som uvidela, že je ho postieľka je preč. Mohla som len predpokladať, že Talivar urobil ako som ho žiadala a odniesol detské veci k Robertovi, ale ani som mu nedala šancu, aby mi to povedal, však? Oprela som sa o dvere, niečo v mojom srdci sa skrútilo keď môj pohľad prešiel teraz už prázdnymi tieňmi. Môj sluch sa napol, aby som započula Benjaminov dych, zagúľala som očami sama nad sebou.
Bol so svojím otcom a to bude musieť byť dostatočne dobré pokiaľ nevyriešime celý tento prekliaty neporiadok. Náhle vyhladovaná, naplnila som misku s nachos, doplnila salsou a syrom s vrchovatý, kopčekom kyslej smotany. Po chvíli som vzala fľašu Bushmills zo špajze. Obvykle som nepila tvrdý alkohol a nikdy to nebol dobrý nápad po záchvate, ale po tom čo sa dnes stalo som sa nestarala.
Usadená na gauči, rozhodla som si dopriať a prepínala som kanálmi, až som natrafila na anime kanál, upokojujúc sa hodinovým sledovaním toho ako Alucard a Otec Anderson trhajú jeden druhého na krvavé kúsky. Napokon Talivar prišiel domov, jasne prekvapený tým, že som bola ešte o 3 ráno hore. Bola som pekne podnapitá, plná nachos dobrôt a pol fľašky whiskey, moja hlava plávala kreslenými upírmi a príjemným teplom. Poklepala som priestor vedľa mňa a posunula som sa, aby som vytvorila priestor, aby si mohol sadnúť.
„Skutoční upíri takto nebojujú,“  podotkla som múdro. Zavrčal nad mojím vyhlásením a ja som sa obzrela. Svetlo z televízora hralo na ostrých hranách jeho tváre, osvetľujúc rovný koreň jeho nosa a vyblednutú modrú jeho jemných tetovaní nad lícami. Bolo to pôvabné ako sa jeho chrbát zakrivil, keď sa usadil na pohovke, nohy nedbalo ohnuté s kolenami vytŕčajúcimi dopredu, jednu ruku mal položenú na stehne. Končeky jeho prstov boli mozoľnaté, patrili bojovníkovi, ale elegantný sklon jeho kĺbov bol čisto kráľovský. Môj pohľad pristál na jeho ústach, whiskey mi rozpálila tvár.
V náhlom impulze som sa načiahla, aby som pohladila perfektnú špičku jeho ucha. Znehybnel, tichý okrem náhleho nádychu, jeho oči boli malátne, napoly zatvorené. Pulz na jeho krku vyskočil a zničil ten efekt.
„Uvedomuješ si, že toto je elfský ekvivalent pre hladenie mojich gulí, však?“
Odtiahla som ruku. Nemala som v úmysle byť, až tak priama. „Očividne moja znalosť základov elfskej anatómie je naprd,“ zamrmlala som. „Prepáč.“
Udržiaval svoju tvár na obrazovke ale jeho ústa sebou šklbli. „Niečo, čo budeme musieť napraviť, o tom nepochybujem.“ Povedal sucho. Vyťahujúc fľašu whiskey spomedzi mojich kolien. Jeho oči sa otočili na mňa, keď sa napil. Jeho mihalnice sa zdali byť nemožne dlhé. „Mala by si ísť do postele.“
„Chceš sa pridať?“ uškŕňajúc sa a chichotajúc, keď zakašľal do zovretej päste. Fakt, že som to myslela napoly vážne mi nedošiel až pokým som tie slová nevyslovila, aj keď to bol zlý nápad. Napriek všetkému, bol to môj bodyguard. A Moirin brat. A vílý princ, zavše sa zdalo, že mal ohľadom toho svoje vlastné tajomstvá. No vzhľadom na to ako sa veci vyvíjali, nemyslela som si, že by to mohlo byť horšie. A s nikým som nespala odkedy...
... odkedy Brystion odišiel.
Pri tej myšlienke som vytriezvela a povzdychla som si. „Hádam, že je to nie.“ Trochu som sa zapotácala, keď som vstala a vypla telku.
Potácajúc sa do kuchyne, hodila som svoj riad do dresu a zamierila na chodbu. Pravdepodobne budem mať ráno zabijácku opicu. Vlastne o pár hodín. Čokoľvek.
„Vlastne si mi ani nedala šancu odpovedať ti na otázku.“ Talivar sa vynoril z kuchyne a oprel sa o zárubňu.
Vlna tepla mi prešla po tvári. „Ehm, bolo to áno?“ Nemohla som si pomôcť s túžobným tónom môjho hlasu, hoci som okamžite chcela vziať svoje slová späť. Nadávala som si za to, že som bola taká unáhlená.
„Nie.“ Pozeral na mňa o moment dlhšie, niečo v ňom zaváhalo. Jedna ruka sa načiahla a zotieral vačky pod mojimi očami. „Spýtaj sa ma znovu, keď budeš triezva.“
Podlaha sa pohla podo mnou a zakolísala som sa dopredu. Zachytila som sa o jeho ruku, aby som získala rovnováhu, len aby som zistila, že som pritisnutá k stene. „Bože, som vadná.“
Jeho ústa sa stretli s mojimi na prekvapivý moment, odtiahol sa preč, než som stihla reagovať. Zachytila som letmú chuť teplého iskrenia proti mojim perám. „Prepáč,“ zašepkal, hlavu mal sklonenú, takže mu vlasy padali dopredu a zakrývali jeho oči. Jeho prsty placho hladili moju tvár, chytiac ma za bradu, čo som zobrala ako pozvanie na ďalšie kolo.
Nemusel sa ma pýtať dvakrát, vytiahla som sa na špičky aby som mohla nájsť jeho whiskey horúci dych a on zastonal. Uväznil ma k proti stene, jeho ruky ohnuté po oboch stranách mojej tváre.
„Nevyzeráš, že je ti to až tak ľúto.“
„Možno nie je,“ súhlasil, nadychujúc sa o moment neskôr. „Len si vyzerala tak...smutne.“
„A recept na smútok vo Faerii sú bozky?“
Úsmev mu roztiahol pery. „Keď žiješ takmer večne, milovanie sa stane pomerne predĺženým úsilím. Plus, rýchlo sa začneme nudiť.“ Jeho ruka prešla po mojom krku, zastaviac tam, kde sa spájal s mojím ramenom.
Bojovala som s potrebou zvíjať sa pod ňou, príliš dobre si uvedomujúc teplo jeho tela. „Máš zvláštny spôsob ako povedať nie.“
Povedala som to hravo ale ten moment bol preč ako náhle tie slová vyšli z mojich úst. „Samozrejme.“ Vzdychol, presunúc sa na druhú stranu chodby, jeho tvár očervenela. „Máš pravdu. Prepáč mi, moje prekročenie. Bol to dlhý deň.“
Zhlboka som sa nadýchla, snažiac sa prehovoriť môj pulz na niečo, čo nepripomínalo nadržaného králika. Malá časť mňa nariekala, že ustúpil tak rýchlo, hoci to tak bolo najlepšie. „Viem....musíš ma ľutovať. Chápem to. Je mi ľúto, že som na teba pred tým vyštekla.“ Moje prsty bubnovali na stene, nepokoj a hnev na seba samú hrali toccatu na zárubňu. „Nepáči sa mi, že ma videla takto. Že si ma ty videl takto.“
Poklepal si svoju pásku cez oko s ironickým úsmevom. „Všetci máme svoje chyby. Nemusíš sa hanbiť za niečo, čo nemôžeš kontrolovať.“
„Možno. Aj tak sa stále cítim ako blbec.“
Naklonil ku mne hlavu. „Vedela si, že krívaš, keď kráčaš?“
Zažmurkala som. „Uhm, možno trochu. Mal to byť kompliment?“
„Áno.“ Jeho pohľad prešiel dolu mojimi bokmi k môjmu zlému kolenu, ukazujúc naň. „Toto, nie je to vždy evidentné ale tvoje chodidlo sa otočí – tu – a ľahko sa vyhladí, takmer zmizne.“ Demonštroval to, krútiac vlastným kolenom.
„Je upozorňovanie na nedostatky tiež liekom na smútok vo Faerii?“ zdvihla som obočie.
„Nepochopila si ma.“ Zamával na mňa rukami. „Je to adaptácia na fyzické problémy. Tvoje telo kompenzuje stratu svojej schopnosti. Tu.“ Dotkol sa môjho boku a ja som sa zachvela. „Tu sa hojdáš, aby si tak napravila, že sa tvoja noha nedokáže plne natiahnuť, napríklad.“
„Keď to hovoríš. Ale čo tým chceš povedať?“
„Znamená to, že sa nevzdávaš. Napriek svojim obmedzeniam sa hýbeš vpred.“ Usmial sa, koža mu žiarila v šere kuchynského svetla. „Máš srdce bojovníka. Nepodceňuj sa.“
Neveselo som sa zasmiala. Byť jediným preživším po autonehode, ktorá vzala život mojej matke a zanechala ma fyzicky postihnutou, je ťažko niečo s čím sa človek chváli. „Prečo ťa dnes Tresa nazvala Princ kripel?“ vyhŕkla som, z alkoholu som bola smelá.
A hlúpa.
Stíchol, bolesť sa mu zaleskla v tom briliantovom oku pred tým, než ma jemne strčil v smere mojej izby. Jeho ústa sa skrivili v sebavýsmechu. „Dobrú noc, Abby.“
Toľko k tomu.
Zamierila som do ticha mojej izby, šetriac si posledný pohľad na chodbu, pred tým, než som zatvorila dvere. Talivar sa otočil preč, jednou rukou silno stláčajúc svoj lakeť, keď zamieril do svojej izby.  Ostro som vydýchla.
Elfí princ kríval tiež.
Bola som tak zabratá do svojich malicherností, že som si nevšimla, čo som mala pred očami? Myslím, do pekla, žila som s tým mužom len takmer rok. Určite som nebola taká slepá ako všetci, nie?

Zatvorila som svoje dvere s počuteľným cvaknutím a spadla som do postele. Nebolo pochýb o tom, že na mňa Sonja čakala v Snívaní, ale nebola som si istá, či mám to srdce na ďalšiu tréningovú lekciu dnes v noci. Aj tak bolo už takmer ráno. „Prepáč.“ Povedala som, než som zatvorila oči, aj keď som nevedela, komu to vlastne hovorím.

5 komentářů:

  1. Srdečná vďaka za preklad i korektúru... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  2. Moc a moc děkuji za další kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji za nový překlad.

    OdpovědětVymazat
  4. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat