úterý 10. listopadu 2015

Odolávať jej - 11. kapitola


Pondelok ráno prišiel príliš rýchlo po príjemnom víkende stráveným s Coleom. Savannah zívla a uhladila si vlasy dozadu, kde si ich pripevnila v nízkom cope na šiji. To najmenej, čím by mohla povedať ďakujem bola pomoc okolo domu, nehovoriac o jedle, pri ktorom sa zdalo, že zodpovednosť spočíva na nej.

„Káva je hotová,“ zavolala na Colea.
Vstúpil do kuchyne a zamračil sa. „Nemám chuť.“
Vždy pil kávu. Vždy. „Čo sa deje?“ spýtala sa a otočila sa, sledujúc ako si zapína niekoľko posledných gombíkov na jeho košeli. Pomohla mu s manžetovými gombíkmi, takže sa jeho prsty vždy narazili o jej. „Tu. Nechaj ma.“
„Vďaka.“ Slabo sa usmial.
„Si chorý?“ spýtala sa, všimnúc si tmavé kruhy pod očami.
„Je to len podráždený žalúdok. Budem v poriadku.“
Pozerala sa na neho, ešte nikdy ho nevidela cítiť sa tak pod psa a úplne k ničomu. „Dám ti zázvorového piva a sójové sušienky?“
Prikývol. „Ach, iste. Možno to bude stačiť.“ Vkĺzol do mokasín, zatiaľ čo Savannah naliala malý pohárik bublinkového jantárovo sfarbeného nápoja. „Moja mama používala na mňa to isté.“
„Tu.“ Pozerala sa, zatiaľ čo on prežúval sušienky a potom ich zapil limonádou.
„Vidíš, som v poriadku Savannah.“ Zasmial sa, dávajúc späť prázdny pohár.
„Dobre,“ povedala neochotne, akceptovala to. Urobil pre ňu toľko, to najmenej, čo môže urobiť je, aby tam bola pre neho. Savannah zamierila do kuchyne a vypla kávovar, nikdy si nevyvinula chuť na veci sama, a kútikom oka sledovala, ako Cole napchal svoj mobilný telefón, peňaženku a kľúče do vreciek nohavíc. Bol to muž rutiny, to bolo isté. Nechal tu všetky svoje náležitosti, plus nejaké drobné, a málokedy nosil hodinky v malej mahagónovej škatuli na jeho vchodovom stole, každé ráno zopakoval ten istý rituál. Savannah si ho ďalej prezerala, ocenila, ako vyzeral oblečený v jeho pracovnom odeve, keď Cole náhle vyrazil od vchodu, okolo nej, preletiac halou.
„Cole...“ Nasledovala ho ku kúpeľni, ale zvuky ako mu je stále zle ju zastavil na prahu. Stála chrbtom pritlačeným k stene hneď za dverami kúpeľne, premýšľala či by mala ísť za ním.
Počula, ako voda tečie a jeho kloktanie. „Cole?“ spýtala sa, ticho zaklopala na dvere. „Si v poriadku?“
„Budem, za chvíľku,“ zavolal.
Jeho hlas bol napätý a hrubší ako zvyčajne, takže Savannah sa žalúdok stiahol obavami.
Vynoril sa o sekundu neskôr, nevyzerajúc o nič horšie a pokračoval okolo nej k dverám. „Uvidíme sa večer.“
„Cole!“ stihla ho pri dverách. „Stále chceš ísť do práce?“
Kývol, zastavil pri pootvorených vchodových dverách. „Jasné.“
„Ale práve ti bolo zle!“
„No a? Som veľký chlapec. Budem v poriadku.“
„Ty máš chrípku; choď do postele.“
Výraz prekvapenia prešiel Coleovou tvárou a on vyrazil do kúpeľne, nadávajúc si popod fúzy. Počula neklamné známky toho, že je mu znova zle.
O niekoľko minút neskôr, Savannah nasmerovala Colea do spálne, odmietajúc prijať nie ako odpoveď, a pomohla mu vyzliecť sa z jeho šiat, vrecká mal stále plné a opasok voľne visel.
„Potrebujem môj mobil.“ Vyzeral roztomilo ako tam stál s našpúlenými perami len vo svojich čiernych boxerkách a bielom tielku.
Mierne podráždene, vediac, že to bude ťažký pacient, Savannah ukotvila ruky v bok, pripravená urobiť niečo, čo by ho prinútilo byť poslušným pacientom. „Žiadne telefóny. Žiadna práca. Nie.“
„Ja som len chcel poslať Normovi správu a povedať mu, že dnes zostanem doma.“
Zahryzla sa do pery, rozhodujúc sa o tom, či mu môže veriť. „Fajn.“ Podala mu mobilný telefón a išla zavesiť nohavice do skrine. Zvnútra skrine počula ako si pre seba mrmlal, že zločinci si nevezmú deň voľna a ani on by to nerobil.
Vrátila sa k jeho posteli a bola pripravená mu násilne odstrániť telefón z rúk, ale ako sľúbil, poslal jednu rýchlu textovku a položil telefón na nočný stolík. Obrátil sa na bok, pritisol si vankúš k hrudi a zavrel oči.
Odstrčila mu vlasy z čela, aby cítila teplotu. Tajne milovala ako vyzerali jeho vlasy, keď sa prvýkrát zobudil, ako zhýralý mladý chlapec, ktorý preč bol celú noc a spôsoboval ťažkosti. Stisla chrbát ruky proti jeho tvári a jeho oči sa zachvejúc otvorili. „Je ti horúco,“ zašepkala.
„Hmm,“ zastonal.
„Myslíš, že môžeš vypiť trochu vody?“
Prikývol.
Savannah sa vrátila s pohárom studenej vody a dvoma liekmi proti bolesti, ktoré položila na nočný stolík, aby mu ich neskôr dala, keď sa presvedčí, že skutočne chorý. Coleov hmlistý pohľad sa stretol s jej, díval sa, ako naukladala prikrývky okolo neho a rozčuľovala sa nad ním. Naklonila pohár vody k jeho perám a on prehltol malý dúšok, pred tým, než položil hlavu späť na vankúš.
„Vďaka,“ zachripel surovým hlasom. „Ľahneš si so mnou?“ spýtal sa ticho. Nikdy predtým nepožiadal o jej prítomnosť, nikdy nekonal tak ako by na tom záležalo. Objímali sa  a ležali spolu toľkokrát, ale vždy to bolo na jej naliehanie. Srdce jej búšilo v hrudi pri vypočutí jeho žiadosti. Bolo to len preto, že bol chorý. Ale to neznamená, že nie je dovolené, aby to bolo všetko rovnaké.
Stiahla z neho prikrývku, aby sa mohla pritúliť. Cole otvoril jedno oko a zdvihol ruku, priťahoval si ju bližšie.
„Poď bližšie, je mi zima,“ zašepkal.
Jeho koža bola na dotyk horúca, ale Savannah sa nehádala, keď jej preložil pažu cez jeho hruď, a jednu nohu cez boky, zabalil jej telo okolo neho.
Vydal malý zvuk spokojnosti a pobozkal ju na vlasy. „Vďaka, Savannah.“
Savannah sa prebudila na intenzívne teplo vyžarujúce okolo nej. Odstrčila zo seba prikrývky a lapala po dychu. Bože, on horí. „Cole?“ Potriasla jeho ramenami, snažiac sa ho prebudiť. „Cole, zobuď sa.“
Lenivo otvoril jedno oko a mierne zastonal. „Potrebujem Savannah.“ Jeho ruka sa zdvihla a potom sťažka padla na matrac.
„Ja som Savannah. Posaď sa, tak si môžeš odo mňa vziať niečo proti bolesti.“
„Nie... Chcem Savannah,“ zastonal, oči mal stále zatvorené. Siahla po pilulkách, vypáčila Coleve pery a položila ich na jazyk, potom potľapkala po lícach a donútila ho vziať si dúšok vody. Urobil tak, letargický, predtým, než spadol späť na vankúš.
„Savannah...“ vydýchol ešte raz.
Uhladila mu rukami vlasy. „Psst. Len odpočívaj. Ja som tu.“ Trela mu krk a ramená, uvoľnovala jeho napätie, aj keď spal.

Nádej jej vyklíčila v hrudi. Pocit potreby a dôležitosti, bolo to, čo jej toľko chýbalo a prinieslo slzy do očí. Zažmurkala ich preč a preniesla dlaň na Coleovu drsnú tvár, prechádzala palcom dopredu a dozadu. On ťa potrebuje, pretože je v delíriu s horúčkou. Ignorovala prázdny pocit v hrudi a pokračovala uhladiac si vlasy dozadu a jemne ho hladila, robila to najlepšie, aby oboch upokojila od bolesti.

10 komentářů:

  1. Moc děkuji za skvělý překlad!!! :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Diky za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Srdečná vďaka za preklad... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  4. ahoj, dnes som narazila na tento blog a doslova zhltla tento príbeh. chcem sa preto spýtať, kedy mozeme cakat dalsiu kapitolu? dakujem za preklad a odpoved

    OdpovědětVymazat
  5. ahoj, trochu sa mi nakopilo iných povinností a medzitým som bola chorá, tak dúfam, že od ďalšieho týždňa budem stíhať znova pravidelne prekladať :)

    OdpovědětVymazat
  6. Moc díky za překlad a těším se na pokračování, přeji brzké uzdravení...

    OdpovědětVymazat
  7. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat