čtvrtek 6. srpna 2015

Úlomok tieňa - 2. kapitola 2/2


„Von s tým, vĺčik.“ Povedala som trpko, utierajúc si dlaň. „Len predstieraš, že sa nestaráš, keď naozaj niečo chceš. Nie. Nie.“ Odtiahla som prázdny pohár preč od dieťaťa. „To nie je pre teba.“

„Môžem si ho na chvíľu vziať ak chceš.“ Katy sa vynorila zo salónika, vyzerajúc ako zlatá Venuša, žiarivá mladosť a svieže iskrenie. Mala oblečené rifle a odstrihnuté tričko, jej perfektne opálené brucho vystavené voľne a jasne. Zamračila som sa na to. Takmer prekliato blízko k neprirodzenému,  s ohľadom na ročné obdobie.
Alebo si len neuveriteľne žiarlivá, pretože jediné opálenie, ktoré kedy budeš mať sa bude skladať z odtieňov „bledá“ a „fľakatá“,  pomyslela som si smutne. 
„Ahoj, Katy. Všetko najlepšie k narodeninám.“ Aj tak som sa na ňu usmiala. Nie že by to bola vôbec jej vina, však? „A, jasné. Myslím, že je zo mňa už aj tak chorý.“ Rozopla som nosič a podala som jej Benjamina. Okamžite začal bľabotať, niekoľko ďalších slín dopadlo na jej plece.
„Presne ako ktoríkoľvek iný chlap, ktorý sa dostane do vzdialenosti desiatich stôp od nej.“ Zažartovala som. „A ty sa so mnou spolčuješ. Takže jasne o niečo ide.“ Katy šťastne rozprávala malému chlapcovi, niesla ho na pódium, aby mohol vidieť ako sa rozžiari disko guľa. Napriek mojej vnútornej kritike, som ju mala rada. Mala guráž, keď to bolo treba a rozhodne sa starala o Brandona ako o princa. Čo nebolo vždy ľahké, keď išlo o človeka, ktorý pripomínal antropomorfného psa, väčšinu času. Okrem toho, byť spolu unesené démonmi, vytvorí úžasné ženské puto.
Vlkolak na mňa pozeral a potom sa rozosmial. „Vieš, že nie si ani zďaleka taká hlúpa ako sa zdáš byť.“
„Teraz mi lichotíš.“ Povzdychla som si a pokrčila špinavú servítku. „Vysypeš to?“
„Teda, premýšľali sme – Katy a ja, tak to je. Ale vlastne, je to skôr Katyin nápad, ale myslím, že by to mohla byť dobrá vec.“ Odmlčal sa, pozerajúc na mňa s očakávaním.
„Brandon, hrozne by mi pomohlo, keby si mi povedala, čo odo mňa vlastne chceš.“
„Och, správne. Jasné. Vieš, začali sme zoznamku Prostredníkov.
„Ánóóó.“ Podľa toho čo som počula to bolo stále len v začiatočnej fáze, ale so všetkým, čo sa dialo, nevenovala som tomu pozornosť. Zmluvy prostredníkov boli väčšinou pod Moiriným dohľadom, ako časť jej povinností protektorky, ale zväčša som ostávala mimo všetkého, čo sa ich týkalo.
Pozerala som na neho bez výrazu, ale chĺpky vzadu na mojom krku vstali. V minulosti som mala tendenciu ignorovať svoje inštinkty, ale tento krát som s nimi súhlasila. „A ako to súvisí so mnou?“
Jeho uši klesli, až sa jeho psie obočie zvraštilo. „Teda, ty si Ťažisko, Abby. Tak nejak sme dúfali, že by si mohla, vieš.... použiť svoj talent? Mysleli sme si, že by si nám tým spôsobom mohla pomôcť spárovať profily lepšie.“
Pomyslela som na jednu noc s mojím bývalým upírím milencom, Jettom, a otriasla som sa. Smrteľný Prostredník zvyčajne podpísal zmluvu požehnanú vílou Protektorkou, umožňujúc tak aspoň nejaký druh ochrany, ale aj tak mohli byť veci poriadne bez bezohľadné. V minulosti boli snahy regulovať ich lepšie, ale tri strany sa len ťažko tolerovali navzájom na základnej úrovni, bez ujmy, nieto dospieť k dohode, kedy vládnuca strana rozhodovala čo je „fér“. Anjeli. Démoni. Fae. Všetko magické snobstvo, boli poriadny kreténi.
Ako živé Ťažisko som mala vzácnu schopnosť byť Prostredníkom Druhému Ľudu skrz dotyk, čo mohlo viesť k mnohým nešťastným situáciám. Bez skutočnej zmluvy, boli hranice takéhoto puta prinajlepšom nejasné a prinajhoršom nebezpečné. Vedela som, kam týmto Brandon mieri, vlastne som skrz puto videla vnútornú osobnosť členov Druhého Ľudu, čo ale vyžadovalo energiu. Navyše to bolo sakramentsky desivé. Nie niečo, čo by som dobrovoľne neurobila kvôli zjednodušeniu života iných ľudí, ktorí sa neobťažujú najprv sa navzájom lepšie spoznať.
„Hm, nie. Nemyslím si, že je to dobrý nápad. Za prvé, pre čím viac ľudí som Prostredníkom, tým viac energie nakoniec vynaložím. Za ďalšie-„
„Za ďalšie by to Moira nikdy nedovolila.“ Talivar sa pretiahol poza mňa, ale bol to ostrie v jeho hlase, ktoré som veľmi dobre poznala. Jeho prsty sa zľahka otreli o moje rameno, označujúc ma tak jasne ako každá iná značka. „A ani ja. Abby toho má aj tak dosť aj bez ďalšieho projektu, nemyslíš?“ Jeho pohľad zaletel k miestu, kde Katy bľabotala bábätku, Benjaminov šťastný chichot znel barom.“
Brandon na elfa vycenil zuby, jeho uši sa sploštili. „A možno by si ju mal nechať rozhodnúť sa za seba, áno?“
Položila som ruku na Talivarovu hruď pred tým, než mohol odpovedať. „Chlapci, čo keby sme si ušetrili tento čúrajúci súboj na inokedy? Moira vám nepoďakuje, keď začnete obúchavať novo zrenovovaný tanečný klub, ktorý práve skončila financovať.“
Princ pokrčil plecami, posunúc dymiacu šálku kávy predo mňa, vôňa sľubovala niečo so smotanou a karamelom. „Konečná voľba je samozrejme na tebe. Ako tvoj ochranca, len som si myslel, že by som ti mal dať najavo svoj názor.“ Usmial sa na Brandona. „Ospravedlňujem sa, lykantrop.“
Vlkolak odfrkol a potom zakrútil hlavou ale jeho uši ožili. „Jasné, čokoľvek.“
„Ach. Citlivé mužské ego. Také krehké. Tak nekonečne maznavé.“ Ignorujúc spôsob akým na mňa obaja žmurkali, ukázala som na pódiu, kde Melanie upravovala svoj zosilovač. „Teraz choď na chvíľu otravovať svojho vlastného Prostredníka. Zisti koľko toho ešte treba naplánovať na Katyinu dnešnú oslavu. Prídem za tebou o minútku.“
Talivar súhlasne zavrčal, sledujúc Benjamina na chvíľu než prešiel okolo baru a zamieril na pódium. Sledovala som princov zadok len pretože som mohla. Na tých arogantne štíhlych bokoch niečo bolo, čo si môj vnútorný blázon do Pána prsteňov dožadoval nejaký druh zábavy. Najlepšie nejakého nahého druhu.
Brandon zívol, opierajúc sa o vrch baru. „Úprimne, myslel som si, že nebudeš chcieť, ale Katy si myslela, že za opýtanie nič nedám.“
Vkĺzla som do barovej stoličky s vysokým operadlom a napila sa kávy. „No, aj keď odhliadneme od Talivarovho vstupu na túto tému, aj tak by to musela najprv prejsť Moira. Koniec koncov, urobila pre mňa pár ústupkov, ale pri tom aké sme mali pred tým problémy, myslím, že Vílí Súd by s tým mohol mať problémy. Myslím tým, totálne zošaleli keď zistili, že som bola Prostredníkom...Brystiona.
Striaslo ma. Bola som obvinená z pokusu o zvrhnutie protektorátu kvôli nedorozumeniu masívnych rozmerov a nechcelo sa mi znovu zapojiť do procesu. Ak by som nikdy znovu nevidela vnútro miestnosti Súdnej siene, bolo by to príliš skoro.
„Nad tým som ani len nepremýšľal,“ priznal. „Ale, jasné, hádam, že rozumiem.“ Rozžiaril sa, nakloniac ku mne hlavu. „Takže. Ak nie takto, čo takto „drahá Abby“ stĺpček v našich novinách? Mohlo by ťa to zbaviť trochy tlaku, keď im všetkým musíš odpovedať.“ Vytiahol hromadu rôzne tvarovaných obálok a ja som zastonala.
„Vážne?“ prstom som prešla po jednom, ktorý vyzeral viac ako list vložený do lastúry. „No, tento je iný, tak či tak. Slimačia pošta / Poslaný poštou.“ Zažartovala som, moje per sa zvlnili nad mojím vlastným vtipom.
„Stále prichádzajú. Ak by sme ti založili stĺpček, ľudia by pochopili, že sa k nim všetkým nemôžeš dostať.“
„Prečo ja?“
„Prečo nie?“ Jeho pohľad na mne ťažko spočinul. „Si jedným z prvých smrteľných Ťažísk, ktorí sa vyskytli po veľmi dlhej dobe. Takmer si zomrela, aby si ochránila protektorát.“
Zamračila som sa na neho, hrbiac sa na mojej stoličke. „Ten zlý chlapec stále unikal a moji priatelia boli zranený. Do pekla, tvoj bar bol totálne zničený. Nie som si istá, či na tom vidím niečo veľmi hrdinského.“ Ak mám byť úprimná, myslela som si o sebe, po väčšinu toho času, že som vlastne veľký zbabelec, dávajúc sám seba nepriateľovi ako nejaký druh obetného baránka. „Mala som konať rýchlejšie.“
„Konala si. To je viac, než by spravila väčšina smrteľníkov.“ Jeho dlhé chlpaté prsty, sa pohrávali s hranou jedného z listov. „Faktom je, že si Prostredníkom každého z nás. Každého z našich Dvorov, myslím. Je na tom niečo, upokojujúce a znepokojujúce. 
„Taká som ja,“ odsekla som. „Je to akoby som držala v jednej ruke 45ku priloženú k tvojej hlave a druhou ti ponúkala lízatko. A už nie som viac spútaná so všetkými tromi dvormi.“ Snažila som sa necúvnuť pri tom, ako som to hovorila a snažiac sa nechať môj tón taký normálny ako som dokázala.
„Ale bola si.“ Vzdychol. „To nie je to ako som to myslel. Prepáč.“
Odmávla som ho.  Stlačiac hromadu listov dohromady, naraz ich strčiac do tašky na plienky. „Jasné. Ja viem. A budem o tom rozmýšľať.“
„To je všetko, čo môžem žiadať.“
Nebola to úplná pravda, nepremýšľala som. Žiadanie. Dlhovala som mu za to, že bol tam, keď som ho potrebovala, a za to, že ma neobviňoval, keď bola Katy zranená. Stále to bolo na mojich pleciach.
Talivar mi stál chrbtom, keď som sa dostala k pódiu. Jeho hlas bol nízky, jeho hlava vedľa Melaniinej. Zaváhala som. Ak boli uprostred vážneho rozhovoru, nechcela som ich rušiť. Na moment som sledovala svoju najlepšiu kamarátku, pričom mi zavadzali jej známe kučeravé červené vlasy voľne prehodené cez jedno rameno, zapletené do háčikov jej koženého korzetu. Jej oči sa javili ustarostene za fialovými tieňovanými okuliarmi.
Spojitosť ich nanútenej Prostredníckej zmluvy som bola ja, čo mi nebolo veľmi príjemné. Fakt, že Melanie bola prinútená urobiť to, aby si zachránila prsty, nebolo nič na čo by som bola hrdá, čiastočne pretože som ju nechtiac dostala do situácie, kde bola zranená. Ako virtuóz neprekonateľných zručností, bola vysoko žiadaná medzi Druhým Ľudom. Bez schopnosti hrať by iste prišla o svoje živobytie.
Po prvý krát som sa na nich dvoch naozaj pozrela, premýšľajúc o tom, či zrušia dohodu, ak budú mať šancu. Melanie bola napätá zakaždým, keď sa na neho pozrela a Talivarove ramená nehovorili o ničom pokojnom. Melanie pokrčila ramenami, jej slová nabrali na hlasitosti.
„–ale nemyslím si, že som tá, ktorej by si sa mal pýtať. Moira by bola zrejme lepšia – och, ahoj, Abby.“ Melanie okamžite vystrúhala úsmev. Talivar sa otočil, aby mi čelil a ja som si odkašlala.
„Prepáčte. Nechcela som vyrušovať.“
„Och, nerob si starosti.“ Povedala Melanie. „Len sme rozoberali nejaké detaily Katyinej oslavy. Hudobné veci.“
„Niečo také.“ Zamrmlal Talivar. Zamračila som sa na Melanie, neznášajúc lži, ale nechcela som tlačiť. Ako som zistila Prostrednícke zmluvy boli hrozne intímne, a vzhľadom na to, že toto bola najdlhšia akú kedy Melanie mala, boli viazaní k určitému treniu.
„No, tak dobre,“ povedala som a náhla zvrátenosť ma nútila chcieť na to poukázať. „Čo vás napadlo?“
Elfí princ sa nepokojne zavrtel, dokonca Melanie zdvihla svoje husle k jej lícu. S hlučným povzdychom, hlas spradený z reťazcov o nás, čistota zvuku sa niesla cez Hallows. Odniekiaľ za nami sa ozvalo Benjaminovo veselé bľabotanie. Nemohla som zabrániť úsmevu ťahajúc sa mi po tvári, Talivar a ja sme na seba rýchlo pozreli.
Neistota zablisla v jeho oku. „Abby-„
„Aký krásny pár tvoríte. Vidím prečo si ťa vybrala.“ Stuhla som, tón tých slov prerušil našu chvíľu, so všetkou eleganciou zahodeného vreca odpadkov.  Hudba sa uťala, všetci traja sme sa otočili a čelili prichádzajúcemu. Venovala som jej druhý pohľad, poznanie zapadlo na miesto. Bola to žena z rohu ulice.
Inštinktívne som sa odtiahla od Talivara, môj pohľad zaletel tam, kde Kate držala Benjamina. Stúpila som pred nich, kvôli tej žene sa mi zježili chĺpky. „A vy ste?“ Udržovala som svoj hlas zdvorilý, ale pevný. Koniec koncov mala som za sebou svojich kamarátov.

„Och, to je pravda. Zabudla som.“ Jej zuby sa zaleskli medzi narúžovanými perami. Potriasla hlavou a Očarenie sa rozplynulo v opare iskier, odkrývajúc, že je jedna z elfov, vysoká a bledá, kompletne s jej pravítko-v-zadku aroganciou, typickou pre ich druh. Materské rifle elastickým pásom a vesta s aplikáciami bola preč, jej oblečenie bolo elegantné a hodvábne, hodiace sa k jej tmavým lesklým vlnám jej vlasov. Nebolo nič babičkovské na spôsobe jej perfektne vytieňovaných očí lesknúcich sa hladne, keď dopadli na Benjamina. „Som Tresa. Nová Protektorka Portsmythu.“

2 komentáře:

  1. Srdečná vďaka za preklad i korektúru!!! :-);-)

    OdpovědětVymazat
  2. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat