čtvrtek 30. července 2015

Úlomok tieňa - 2. kapitola 1/2


„Dobre, jej sa to nikdy netýka. Vždy vie povedať niečo pekné...“
Benjamin okamžite zvraštil tvár a nariekal, jeho horúci detský dych presýtený pozostatkami kyslého mlieka a niečoho vzdialene pripomínajúceho mokré perie. „No, ty rozhodne nemáš nič pekné, čo by si povedal.“ Povedala som a posunula som si ho v náručí. „Moja mama mi túto zvykla hrávať vždy, keď som bola dieťa. Utišujúc ma.“

Jeho tmavé oči na mňa zažmurkali, zdalo sa, že zvažoval moje slová. Tak na dve sekundy. Akoby chcel vyjadriť svoj názor, tento krát to bol plač s prídavkom stekajúcich slín. Zaťala som zuby ale na tvári som mala nahodený úsmev.  „Sotva to stojí za námahu.“ Zanadávala som, prehrabujúc sa v hore oblečenia v rohu, označenej ako čisté. Vyceriac zuby na môj iPod, stlačila som gombík „preskočiť“, veriac vo svoje vnútorné kúzlo, že nájde niečo, čo sa nebude podobať na Backyardigans. Rob Zombie, možno.
„Keď je mesiac v druhej fáze...a Jupiter v línii s Marsom...“
Benjamin sa okamžite rozžiaril a ja som vydýchla úľavou. Ak „Age of Aquarius“ udrží jeho hlavu od vrtenia sa, potom ich budem rada púšťať dokola celý deň.
Opatrne ho prevrátiac do stredu postele, krútil bezmocne nožičkami ako korytnačka, odhodila som svoje teraz už páchnuce tričko na kopu špinavého oblečenia a hodila som na seba svetlé tielko. Rýchlo som sa naučila, že nosiť čiernu bolo ako rozsudok smrti, keď som bola na verejnosti s Benjaminom. Rovno som si mohla na hlavu nakresliť terč a pozvať holubov, aby sa na mňa vykadili tiež.
„Premýšľala si už niekedy nad tým, že ho rozrušuje tvoj výber piesní? Možno je to tvojím pôvabným hlasom.“ Phineas sklopil uši, keď prebehol okolo mňa a skočil na posteľ.
„Kto je môj maličký.“ Pospevoval jednorožec Benjaminovi a potom sa strhol, keď ho potiahol za chlpy na brade, čo sa stalo najnovšou formou zábavy.
„Pokračuj v tom a o chvíľu budeš mať holú bradu.“ Odsekla som. „A nespomínam si, že by som ťa žiadala o názor. Nie žeby ťa to niekedy pred tým zastavilo. Talivar je niekde naokolo?“
„Nie, znovu spálil kávu. Odbehol do obchodu kúpiť viac.“  Uniklo mu odvrknutie. „Je na tom ešte horšie než ty.“
„Pravdepodobne je to tým, že je princ a nemusel si sám variť. Aspoň sa snaží. Čo je viac, než môžem povedať o tebe.“ Zohla som sa a hľadala svoje kroksy, tlačiac sa cez chuchvalce prachu a zhlukmi niečoho, čo podozrivo vyzeralo ako trus jednorožca. „Bože, Phin, choď na záchod alebo von alebo niečo.“ Odtiahla som ruku preč.
„To nie je. Myslím, že tu máš myši.“ Jeho tón sa stal prehovárajúcim.
„Stavil by som sa. Len to uprac.“
„Čím? Mám použiť svoj cop ako metlu?“ Spomínaný chlpatý chumáč švihol, akoby chcel byť dôležitý.
„Som si istý, že niečo vymyslíš. Okrem toho, nie sú rohy jednorožcov odolné voči jedu? Čistia vodu, alebo také niečo. Rozhodne niečo, čo môže priviesť mŕtveho k životu, môže dezinfikovať ako Lysol?“
Ukrivdený, zohol krk v znechutení. „Nikdy som nepovedal nič o mŕtvych ľuďoch. A mám limity, vieš.“
„Dobré spôsoby sú jedným z nich.“ Našla som kroksy a tašku s plienkami. „Dobre, čas vyraziť.“ Zdvihla som driemajúceho Benjamina, ovinula jeho ramená do deky a zapla do nosiča. Ľudia mali tendenciu byť prilákaný jeho tvárou než čímkoľvek iným, ale nemalo zmysel pokúšať osud. Hoci som si myslela, že by Talivar mohol použiť Očarenie na tie krídla. Mala by som sa ho opýtať.
Prehodiac si jeho tašku na plienky cez plece, vypla som svoj iPod a prešla cez kuchyňu. Celkom iste, smrad zo spálenej moca java zmesi bol dôkazom. Napočudovanie, Talivar sa odmietal dotknúť čohokoľvek, čo vyšlo z kúzelnej chladničky. „Len organické,“ povedal mi raz a trval na zaplatení vlastného podielu z nákupov. Nestarala som sa, tak či onak, nebol nikto z nás schopní uvariť niečo, čo by nestálo za prd.
„Idem do Hallows,“ Zakričala som na jednorožca. „Odkáž Talivarovi, ak by tam mal cestu.“
„Nie som tvoj odkazovač, vieš? Princ je pridobrý na používanie telefónu?“
„Technofóbia,“ povedala som sucho. „Len to sprav, Phin. Zostaň ďaleko od môjho spodného prádla.“
„Ako keby si sa to dozvedela.“ Pokrútila som hlavou a odišla som, schádzajúc schodmi s opatrným dotykom na zábradlí a smrtiacim zovretím okolo bábätka. Začala som brať svoje lieky pravidelne, čo sa rozhodne odrazilo v zlepšení počtu a kvality záchvatov, ktorými som trpela. V minulosti, som vynechávala lieky viac, než som ich brala, ale so všetkým, čo sa v poslednej dobe stalo, som si uvedomila, že by som svojmu telu mohla dať šancu bojovať. Boli to takmer dva mesiace od môjho posledného záchvatu kŕčov, čo pravdepodobne prispelo k Moirinmu rozhodnutiu nechať jej dieťa u mňa. Alebo jej to vôbec nenapadlo. Členovia Druhého Ľudu vedeli byť hrozne sebestredný a vília princezná nebola žiadnou výnimkou.
Skoré dopoludňajšie slnko mi ohrialo pokožku. Mohol byť skorý apríl ale mierny chlad stále tvrdohlavo zotrval vo vetre. Zastala som, aby som preskúmala záhradu. Stálo to trochu presviedčania, než som prinútila Didi, aby pozvala pár svojich sesterníc, aby pomohli starať sa o kvety. PETA škriatok mi ešte ak úplne neodpustila stratu jej paličky, ale Talivar si ju získal svojim skromným čarom. Kvetinové víly boli malé bytosti, ale väčšina z nich má drzé ústa, súperiace dokonca aj s najoddanejšími námorníkmi. Prinútili Phina bežať za jeho peniazmi, čo už niečo znamenalo.
Veselo na mňa mávali, keď som prechádzala okolo, posielajúc božteky bábätku. Zovrel pred nimi prsty v päsť, tak som ho odtiahla zo záhonu pred tým, než ho niečo napadlo. Čistiť z jeho rúk roztlačených škriatkov by viedlo k nepríjemným otázkam.
Zbežné nahliadnutie cez výklad Pitu mi ukázalo, že je všetko tak ako to malo byť. Čo znamená, ľudoprázdne a plné použitých kníh, a také šťastné. Stále mi pripadalo divné, že vília princezná vedie kníhkupectvo s použitými knihami ako zásterka pre Magický trh, ale vážne som si užívala prácu tam. Dočasne som ho musela zatvoriť, odkedy mám Benjamina ale stále vediem Magický trh väčšinu večerov, kým Talivar strážil dieťa.
Benjamin mi zabrblal do ucha, keď uvidel značku škrípajúcu vo vetre nad jeho hlavou, ale ja som sa ponáhľala dopredu. Prešla som okolo aleji Opera a okolo zrenovovanej Waterfrontovej umeleckej galérie, snažiac sa netriasť sa pri známom nápise. Počula som, že má nové vedenie, ale niečo mi hovorilo, že bude ešte dlho trvať, kým tam dobrovoľne vstúpim.
Byť vmaľovaný do magickej ríše spolu so svojimi kamarátkami pomocou sukubej krvi to s dievčaťom spraví veci. Hoci, to bol Sonjin bývalý Prostredník, Topher, ktorý nás tam všetky strčil, takže som sa kvôli tomu nemusela ľutovať. Aj keď to bolo Mauriovým rozkazom, vedieť, že niekto komu sme boli schopný veriť najviac zavraždenie vlastných sestier nepatrí medzi veci, ktoré by ste chválili.
„Zlaté dieťa.“
Vzhliadla som od mojej čakanie - na semafore - montáže uvidiac staršiu ženu sústreďujúc sa na mňa. „Ach, vďaka.“ Inštinktívne som zosilnela zovretie.
Jej ústa sa rozšírili do úsmevu. Benjamin sa na mňa pozrel pohľadom, ktorý by sa dal opísať ako alarmujúci a ja som ho od nej odtiahla, mierne ho dvíhajúc. Duté kosti alebo nie, toto decko začínalo byť ozaj ťažké na takéto nosenie. Ak sa Moira čoskoro nevráti, budem musieť investovať do kočíka, pre istotu.
„Má vaše oči, viete? To je to podľa čoho môžem povedať, že je váš. Také pekné a modré.“
Hlúpo som žene prikývla. Kedy sa dopekla zmení to svetlo? Jediný fakt, že držím bábätko privádzalo ľudí k stupídnym rozhovorom, ale kto som bola ja, aby som rozbíjala ich ilúzie? Fakt, že to boli Robertove oči, ľadovo modré a intenzívne, by neznamenal nič, pre ľudí, ktorí ho nikdy nestretli a pravdou je, že ľudia hovorili somariny ako toto len, aby boli milý.
Na moment som bola v pokušení povedať jej, že som ho našla pred dverami.
Vyzerala dosť neškodne, ale v živote som už narazila na niekoľko ľudí, ktorých som kategorizovala ako „neškodných“ a zmenili sa na niečo úplne iné.
Žena naďalej robila grimasy na Benjamina. V duchu som vzdychla. Nemá zmysel pokúšať osud. Svetlo sa zmenilo a ja som unikla tak zdvorilo ako som sa len odvážila a stratila sa v dave ľudí obdivujúcich výklady než som zahla za roh do skrytej uličky vedúcej do Hallows.
Úhľadne oddelený od hlavnej triedy a štvrte Portsmythských barov a nočných klubov bol bar Druhého ľudu, jedným z najhorúcejších miest v meste. Jeho vlkolačí majiteľ sa bál, že obchody sa spomalia kvôli Mauricovmu démonskému útoku, ale výsledná sláva mu získala len viac lojálnu klientelu.
Zaťukala som na hrdzavé kovové dvere. „Stretneme sa na križovatke,“ zamrmlala som a dvere sa zatrblietali v odpovedi na heslo. Opatrne som skontrolovala uličku ukazujúcu nič iné než nešťastných smrteľníkov, takže som vliezla dnu.
Benjamin zažmurkal na strieborné iskričky, prsty rýchlo otváral a zatváral ako sa ich snažil chytiť. Jedna pristála na jeho dlani, na chvíľu sa vznášajúc než sa vyparila. Zasmial sa a vykrútil sa z deky, trasúc drobnými krídlami.
„To je nové.“ Brandon sa na mňa usmial, keď som sa snažila znovu prikryť bábätku ramená dekou. Takto skoro cez deň znamenalo, že  v Hallows nebudú žiadny štamgasti, ale nemalo zmysel riskovať. Benjamin sa krútil čistým nadšením, ako jeho krídla mávali nerovnomerne. Vlkolak si odfrkol, s jazykom vyplazeným z kútika jeho úst.
„Jasné, no, nerob z toho vedu. Posnažím sa udržať to v tajnosti.“ Ako barman vedel vlkolak viac tajomstiev Druhého ľudu, než by chcel. Jedno na viac nezaškodí.
„Ach no možno som len chcel vedieť ako sa darí môjmu malému anjelikovi.“  Brandon ma mňa žmurkol tým napoly flirtujúcim spôsobom, čo spôsobilo, že mi nebolo úplne jasné, koho z nás dvoch tým myslel. Ale vlastne to nebolo nič nové. Dokonca aj čerstvo spojený s Prostredníkom, mal vlkolak vo zvyku uháňať všetko čo prišlo hlavným vchodom a pripomínalo ženu. Nebola som si úplne istý ako to Katy zvláda ale nebola som ani nie osemnásťročná, blond a oslnivo nádherná, však nie? Mám dvadsaťsedem, v súčasnosti som osedlaná dieťaťom, live-in prácou, nadržaným jednorožcom a chladničkou plnou takmer ničoho iného než slaninou. Vzhľadom na možnosti, možno by som mohla chápať, ale tá vec so slaninou zvíťazila.
„Zapáchajúci a roztomilý, presne ako ty,“ odvetila som sucho, vyťahujúc mikinu z Benjaminovej tašky na plienky a pretiahla som mu ju cez vrtiacu sa hlavu. Tenký potôčik slín mi stiekol po ruke. „Servítku, ak ti to nevadí.“ Pozrela som sa po takmer prázdnom nočnom klube, keď Brandon prešiel za bar. Bola som tu už od vtedy, čo prebehla renovácia, ale len v noci, keď to tu bolo v plnom prúde. Bol to trochu rozdiel vidieť to v studenom dennom svetle.
Moira zaplatila za všetky škody a to sa na tom odrazilo. Nie že by to pred tým bola diera ale lesk tíkového dreva, bol vyšší o niekoľko čísel než ako to bývalo pred tým. Pódium, ozvučenie, bar z leštenej žuly – všetko to bolo žiarivé. Dokonca aj parket bol vymenený, zodrané dosky sa leskli nejakým druhom kúzelného mramoru. Môj zrak tam spočinul a ja som našpúlila pery. Nové alebo nie, ak som na ne hľadela dostatočne dlho, takmer som mohla vidieť krvavé striekance a to miesto, kde som stúpila na démoní mozog...

„Mala si šancu pozrieť sa na niektoré z posledných listov, Abby?“ Brandonov hlas ma vytiahol z môjho snívania s malým štartom. Podal mi hromadu servítiek s pohľadom náhle upretým na bar. Slová boli bežné ale tón jeho hlasu bol jemný. Príliš jemný. Bastard niečo chcel.

3 komentáře:

  1. Moc díky za nový překlad. Lvice

    OdpovědětVymazat
  2. Srdečná vďaka za preklad i korektúru!!! :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat