pátek 12. září 2014

Špinavá krev - 38. Kapitola




Výhľad mi zosvetlil na okrajoch. Náznak ružovej lemoval obzor, ťažko presvital korunami stromov, ktoré boli vidieť z druhého okna oproti mojej posteli. To som videla ako prvé, keď som roztvorila oči a vedela som, že som opäť v hosťovskej izbe u Fee doma. Zdá sa, že táto miestnosť teraz bola vyhradená na ošetrovanie Tary. Neďaleko som počula stoličku posúvajúcu sa po podlahe a ja som natiahla krk. Mama sa naklonila dopredu. Naše oči sa stretli a ona mi venovala rýchly úsmev.

„Ahoj,“ povedala, odhŕňajúc mi vlasy z tváre.
„Ahoj.“ Moje hrdlo bolo vyprahnuté ako Sahara. Pri ústach mi pridržala slamku a ja som nasala vodu cez suché pery.
Prázdny pohár položila stranou. „Ako sa cítiš?“
„Živá,“ povedala som s nepopierateľnou úľavou.
Prikývla. „Bolo to tesné. Na chvíľu som si nebola istá, či...“
Neodpovedala som. Nemohla som ju upokojiť, dokonca ani teraz, keď som si bola istá. „A Jack?“ Panika sa mi prevalila v hrudi.
„Živý.“ Zaváhala, potom povedala: „Bolo to zlé, Tara. Bude potrebovať čas na zotavenie a pravdepodobne nebude schopný hýbať sa tak, ako pred tým. Guľka roztrhala príliš veľa svalov.“
Prikývla som, stála som cítila úľavu viac ako čokoľvek iné. „Fee je poriadne úžasná,“ povedala som.
„To je. Ale to si aj ty.“ Pokrútila sa na stoličke. „Čo je dôvod, prečo sa chcem ospravedlniť.“
Moje obočie sa zodvihlo, ale neprerušila som ju.
„Vzdala som sa Leovi, pretože som si myslela, že ťa to ochráni.“ Zhlboka sa nadýchla a potom vydýchla. Jej líca sčerveneli. „Očividne to nebol práve najlepší nápad. Ale mala som ti trochu viac veriť, pretože na konci si samú seba zachránila. Nie si bezmocná a ja sa pokúsim prestať sa k tebe správať, akoby si bola.“
„Kľúčové slovo je pokúsim sa, čo?“
„Ani Rím nepostavil za jeden deň.“
„To je pravda.“
„Ale stále som tvoja matka a všetko sa zmení. Potrebujem vedieť, kde si, za každých okolností.“
„Ako sa to líši voči tomu predtým?“ žartovala som. Neusmiala sa a ja som cítila pevný uzol, ktorý sa mi začal tvoriť v prázdnom žalúdku.
„Tým to nekončí, Tara. Vieme, že to bol Miles, kto postrelil Jacka a vieme, že to bolo myslené pre teba. Jack nám to povedal,“ vysvetlila, keď som sa na ňu spýtavo pozerala. Skrútila si prsty dokopy a odvrátila sa k oknu. „Niekoľko hodín cesty odtiaľto je škola. Je pre Lovcov a je dobre chránená.“
„Posielaš ma preč?“
„Tvoja stará mama a ja sme sa zhodli na tom, že to pre teba teraz bude najlepšie miesto, pokým sa nám nepodarí vyriešiť... situáciu.“
„Mám na výber?“ spýtala som sa cez zaťaté zuby.
„Nemysli si, že ťa do toho nútim. Ber to ako príležitosť učiť sa od tých najlepších. Wood Point Academy má k dispozícii najlepších inštruktorov. Môžeš pokračovať v tréningu a byť v blízkosti iných Lovcov.“
„Ale ja nie som len Lovec, pamätáš?“
Jej sánka sa zaťala. Vedela som, že čakala, kým samú seba nazvem nečistokrvcom a vedela som, že by som prehrala, ak by som to urobila. Vstala a začala sa prechádzať pred mojou posteľou, ruky obmotané okolo tela. „Tak či tak, budeš potrebovať poriadny výcvik,“ povedala. Zastavila a pozrela sa na mňa. „Čo ťa to napadlo, použiť kovovú tyč proti Leovi?“
Pokrčila som plecami, trochu zmätená. „Bolo to to jediné, čo som mala. Moje koly boli preč.“
„No, mala si šťastie. Tvoji noví tréneri ti ukážu, ako riadne používať kov proti vlkolakovi.“
„Jack je môj tréner,“ povedala som tvrdohlavo. Čo to stále mali s tým kovom?
„Jack bude na chvíľu mimo. Možno natrvalo. Starká zaťahala za nejaké povrázky, aby ťa dostala dnu a práve teraz je to to najbezpečnejšie miesto. Nebudem popierať, že s Leom som urobila chybu, ale tiež ti nedovolím, aby si mi vyhovorila pokúsiť sa to napraviť.“
Moje ramená klesli. Vedela som, že sa už rozhodla. Medzi ňou a starkou som nemala šancu nájsť si z tohto všetkého cestičku von. „Starká.“ Zrazu som sa cítila naozaj sebecky, že mi trvalo tak dlho, aby so si na ňu spomenula. „Je v poriadku, však?“
„Je v poriadku. Je v našom dome, zariaďuje všetko, aby poslala svojich ľudí domov.“
„Ako dlho ostane?“ spýtala som sa.
„Až pokým neodíde.“
„Čo to znamená?“
„To znamená, že mi to ešte nepovedala,“ povedala, pretočiac očami. „A nečudovala by som sa, ak by sa u nás na chvíľu usadila. Je poriadne vzrušená z toho, že ti dovolím trénovať.“
Vedela som, že starká musela byť vzrušená, keď s nami chcela ostať. Ona a moja mama zvyčajne mali dosť po pätnástich minútach strávených vo vzájomnej spoločnosti. „Nemôžem uveriť, že je tiež Lovec. Teda, ona presne vedela, čo robí. Bola poriadne desivá.“
Moja mama sa zasmiala a ja som zavrela oči pri tom jednoduchom zvuku. Kto vie, či sa vôbec niekedy prestanem cítiť ohromne rada, keď sa moja mama bude smiať? Zvlášť teraz, keď som sa na ňu znovu naštvala. Ale aj hnev voči nej nezmenšil moje šťastie a úplnú úľavu z toho, že sa odtiaľ dostala v priadku.
„Tara? Si v pohode?“
Keď som otvorila oči, zistila som, že sa na mňa pozerá, obočie zvraštené dokopy.
„Som v poriadku, mami. Som len rada, že si v poriadku,“ povedala som. „A je mi ľúto, že som sa s tebou predtým hádala...“
Usmiala sa, dostatočne široko na to, aby mi dala vedieť, že nebolo potrebné zachádzať do tých miest. Natiahla sa a uchopila ma za ruku, stisnúc ju. „Mne tiež. A naozaj si myslím, že sa ti bude páčiť na Wood Pointe. Všetci sú tam Lovci, takže nebudeš musieť nič predstierať tak, ako tu. Nájdeš si priateľov a spoznáš nových ľudí.“
V očiach mala zvláštny záblesk a mňa zaujímalo, či chcela, aby som zabudla na všetkých svojich priateľov, ktorých som mala, alebo len na jedného, konkrétneho. Odkašľala som si, takmer som sa bála opýtať. „Takže, videla si Wesa? Je tu?“
Prikývla, pevne k sebe tisnúc pery. „Bol tu celý čas. Vykopla som ho pred pár minútami, aby sa konečne umyl. Sprcha bola v posledných pár hodinách dosť navštevovaným miestom.“ Odmlčala sa a potom povedala: „Chceš ho vidieť?“
Ignorovala som jej reakciu a jej tón, z ktorých bolo jasné, že chcela, aby som povedala nie. „Áno.“ Povzdychla som si, neistá, čo by som mu mala povedať. Ale spomenula som si na to, ako ma držal v náručí celú cestu domov. Ak by moja koža tak veľmi nehorela, asi by to bol pekný pocit. Dobre, viac ako len pekný.
„Pošlem ho dnu,“ povedala, nakloniac sa dopredu, aby mi dala pusu na čelo.
„Mami,“ zvolala som, keď došla až k dverám. Počkala som, kým sa otočila. „Milujem ťa.“
Usmiala sa. „Tiež ťa milujem, zlatko. Všetko bude v poriadku.“
Dvere sa za ňou s cvaknutím zavreli a ja som sa oprela o vankúš, diviac sa, aká unavená som stále bola, dokonca aj potom, čo som väčšinu noci strávila v bezvedomí; človek by si myslel, že omdlievanie by mi malo dodať dostatok odpočinku, ale očividne to tak nebolo. Môj telefón zapípal a ja som sa pretočila, snažiac sa ho nájsť pod všetkými tými prikrývkami. Zodvihla som deku a uvedomila som si, že všetko, čo som na sebe mala, bola nočná košeľa, takže žiadne vrecká. Zvuk pokračoval. Porozhliadla som sa po svojej bunde. Bola prehodená cez operadlo stoličky niekoľko metrov odo mňa. Pomaly som sa posadila, na chvíľu ma zachvátil závrat kvôli tej malej námahe. Tupá bolesť mi ako mráz prešla po chrbte, pulzujúc. Dokonca aj moje ruky protestovali proti pohybu. Fuj. Cítila som sa... ako po opici.
Môj telefón znovu zazvonil. Povzdychla som si. Stiahla som prikrývku dole a zamierila dopredu, smerom k bunde. Podarilo sa mi zachytiť jej roh a potiahnuť. Ako som to urobila, telefón vypadol z vrecka a dopadol na podlahu. Nasrdene som sa naň pozerala, premýšľajúc, či som ho chcela tak veľmi.
Dvere sa otvorili a Wes strčil dovnútra hlavu. „Si hore.“
Nikdy predtým som nepočula toľko úľavy v dvoch slovách. Vošiel dnu a zavrel za sebou. Cítila som pnutie, túžbu, aby som podišla k nemu a bola taká silná, že ma pripravila o dych. Sledovala som jeho tvár, keď sa posadil na stoličku vedľa mňa. Jeho oči boli podliate krvou a vyčerpané, ale jeho čeľusť bola zaťatá tým všetkým napätím. Vlasy mal stále vlhké zo sprchy a na krku mu z nich odkvapkávala voda a dopadala na bielu košeľu. Voňal ako dažďom zaliaty les. Zabudla som na pípanie telefónu spolu so všetkým, čo by mohlo upútať moju pozornosť.
Skúmavo sa na mňa pozeral, akoby ešte nebol ochotný uveriť, že sa zotavím. Jeho pohľad stále preskakoval z mojej tváre späť na gázu na mojom krku. Čakala som, či niečo povie. Namiesto toho mi padával pohár do polovice naplnený tajomnou, zelenou tekutinou.
„Čo je to?“ Váhavo som to ovoňala a potom sa uškrnula. „Smrdí to ako starý syr.“
Venoval mi pohľad, akoby so mnou súhlasil. „Fee to posiela. Dodá ti to energiu. A pomôže ti to od toho, aby si potrebovala ďalšie morfium. Vypi to.“
Odmlčal sa, zrejme čakal, kým tak urobím. Zadržala som dych a hodila som hlavu dozadu, snažiac sa to vypiť naraz a tak, aby som si nezničila chuťové poháriky. Aspoň som nebola nadopovaná ako naposledy.
„Fuj,“ zamrmlala som, podávajúc mu prázdny pohár.
Usmial sa, ale nedotklo sa to jeho očí. „Vidím, že sa každou minútou cítiš byť viac sama sebou.“ Jeho pobavenie opadlo a nakrčil čelo. „Ako sa cítiš?“
„Stále ma bolí krk a som rozboľavená viac ako po týždni trénovania s Jackom, ale myslím, že som v pohode. Teda, mama aspoň tvrdila, že budem.“ Pri zmienke o Jackovi sa Wesov pohľad zahmlil. „Ako mu je? Mama povedala, že to bolo zlé.“
„Fee je stále s ním, robí, čo môže, ale ešte na tom nie je dobre. Prepichnuté pľúca. Niektoré škody boli nezvratné. Tvrdí, že bude trvať dlho, kým sa zotaví.“
Otriasla som sa, keď som si spomenula na to, keď bol na podlahe vedľa mňa, zakrvavený a sotva dýchajúci. „Myslela som si... teda, skutočne som sa oňho bála,“ zašepkala som.
Wes sa naklonil dopredu s výrazom, ktorý bol zmesou smútku a túžby. „Ja som sa naozaj obával o teba,“ priznal. „Keď sme ťa tam našli spolu s Leom... opustil som ťa len pre to, pretože to vyzeralo, že Jack je na tom horšie. Tvoja mama povedala, že si mala len veľa škrabancov a tak som...“ Odmlčal sa a zavrel oči.
Váhavo som zodvihla ruku k tvári. Úplne som zabudla na škrabance na svojej tvári. Prešla som si po lícnej kosti, zacítila som mierne vyvýšeniny a chrasty a premýšľala som, či to vyzeralo tak hrozne, ako som si myslela.
„Za deň alebo dva sa vyliečia,“ povedal. Prikývla som a všimla si gázu obmotanú okolo môjho zápästia. „Takmer sme si to nevšimli. Nebolo to ani zďaleka také hrozné ako tvoj krk, ale vyžadovalo si to ošetrenie a Fee to takmer prehliadla. Vlastne Bailey si to všimol.“
„Poďakuj mu za mňa,“ povedala som, cítiac sa trápne. Spôsob, akým rozprával, jeho tón, všetko to bolo... nie chladné, ale nebol to on; bol vzdialený. „A Derek? Ako mu je? Povedal si, že bol zranený.“
Venoval mi divný pohľad. „Ty si to pamätáš?“ Prikývla som. „Nebol som si istý, či ma dokážeš počuť.“
„Sluch nebol problém. Dostať zo seba odpoveď bolo komplikovanejšie.“
Neodpovedal. Ticho bolo trápne, akoby neostalo nič, o čom by sme mohli hovoriť, okrem... nás.
„Takže, čo teraz?“ spýtala som sa, moje prsty sa nervózne pohrávali s okrajom prikrývky, ktorá ma zakrývala.
„Teraz nájdeme Milesa.“
Jeho odpoveď ma neprekvapila, ale cítila som, že sa potápam do sklamania, tak ako vždy. Vždy bolo prednejšie ukončiť ostatné záležitosti. „Mama povedala, že vám Jack prezradil, že tá guľka bola pôvodne určená mne,“ bolo všetko, čo som povedala.
„Hej.“ Rukou si prehrabol vlasy, čím okolo seba rozprášil kvapôčky vody. „Mal som podozrenie, že sa niečo stalo, keď sa neskôr neukázal. Potom sa Jack prebudil dostatočne na to, aby nám povedal, čo sa stalo. Začali sme hľadať, ale nemyslím si, že ho nájdeme. Zrejme je dávno preč. Zradca.“
„Je to Leov syn.“
Jeho oči sa rozšírili. „Čože? Ako to vieš?“
„Povedal mi to.“ Potlačila som zachvenie, keď som sa snažila nemyslieť na ten divný takmer bozk a Milesov horúci dych na líci.
„Asi sa s tebou len zahrával. Neexistuje spôsob, ako by mohol byť Leovým synom. Je to Lovec. Videl som dostatočne veľa na to, aby som si tým bol istý.“
„Ja neviem. Miles vyzeral dosť vážny. A Leo bol naštvaný, lebo mi to povedal, tvrdil, že príliš veľa rozpráva. Potom vyzeral nejakým spôsobom hrdý na Milesa za to, že vystrelil.“
„Miles vážne mieril na teba, však?“
„Hej. Miles sa očividne hádal s Leom o tom, aby ma nezabil. Aby mi dal šancu. Myslím, že chceli, aby som sa pridala k nim. Povedala som mu nie, takže myslím, že Miles zmenil názor a rozhodol sa nasledovať Leove rozhodnutie.“
Wes vyskočil, prechádzal po miestnosti a vrtel pri tom hlavou. „Vedel som, že sa mu nedá veriť. Celý čas som to Jackovi hovoril. Bol príliš nový na to, aby sme o ňom niečo vedeli. Ale Jack sa za neho zaručil, vraj urobil dosť na to, aby si zaslúžil prijatie.“
„Čo urobil?“
„Tvrdil, že niekoľko týždňov bol v utajení. Zmizol a nikto z nás o ňom nič nepočul, takže sme jednoducho museli predpokladať, že bol dôveryhodný. Potom sa akoby odnikiaľ znovu ukáže a má adresu pravdepodobného úkrytu alebo základne Leovej jednotky. Takže tam vyrazíme a v celom objekte sú asi tak dvaja vlkolaci. Obaja sú známi tým, že sú podporovatelia Lea, ale Leo tam nie je. Povedal som Jackovi, že na tom bolo niečo divné, že som mal zlý pocit, ale on bol vďačný za tú informáciu, akokoľvek malá bola. Keď ho nájdem, prisahám, že ho zabijem. Veľmi pomaly.“ Prestal sa prechádzať, ale jeho ruky boli zovreté do pästí a jeho oči nesústredené, akoby si to predstavoval.
„Myslím, že sa na to musíme pripraviť. Teda, mám na mysli na to, že ho znovu uvidíme.“
„Ja viem. Je zrejme rovnako šialený ako Leo. Je len otázkou času, než sa pokúsi o niečo iné.“ Vrátil sa a posadil sa späť vedľa mňa, ale skutočne sa na mňa nepozeral. „Mal by som si pohovoriť s ostatnými, aby sme mohli prehodnotiť naše úlohy a vyriešiť posilnenie bezpečnosti.“ Už sa hýbal smerom ku dverám, rozptýlený myšlienkami o stratégii a love.
Sklamanie ma znovu bodlo, prepichlo mi hruď s bolestivým pichnutím. Ochraňovanie nebolo to isté, akoby bol so mnou a z toho, čo som počula, bolo ochraňovanie to prvé v jeho zozname. To nestačilo.
„Odchádzam,“ povedala som. Rýchlo som zo seba tie slová dostala, predstavujúc si prsty, ktoré rýchlo strhli náplasť.
Stuhol, ruka na kľučke. Jeho ramená stuhli a on sa otočil a pomaly sa vrátil ku stoličke. „Čo tým myslíš?“
„Mama ma posiela do školy. Na Wood Point Academy. Povedala, že tam budem vo väčšom bezpečí, kým nechytíte Milesa.“
Klesol na stoličku a pozeral na mňa. V jeho výraze sa blysla bolesť a potom zažmurkal a bolo to preč, nahradené rezignáciou. „Je to dobrý nápad. Budeš tam v bezpečí.“
Pozerala som sa na deku, premýšľajúc, či toto skutočne bol rozsah jeho reakcie. „Ty tam nebudeš,“ povedala som ticho.
„Postaráme sa o to, aby to fungovalo.“
Zodvihla som hlavu, moje oči na ňom. Znovu som pocítila to ťahanie a takmer ma bolela túžba, aby som sa ho dotkla. „Prečo?“ To slovo vykĺzlo von skôr, než som sa dokázala zastaviť a uvedomila som si, ako drzo to znelo, ale malá časť mňa samotnej – tá časť, ktorá sa snažila odstať nedotknutá tým magnetizmom, ktorý nás spájal – sa o to nezaujímala. „Chcem povedať, myslela som si, že si sa už rozhodol. Povedal si, že je príliš nebezpečné, aby sme boli spolu. Rozišiel si sa so mnou.“
Povzdychol si. „Nikdy som nepovedal, že sa rozchádzame, Tara. Povedal som, že si dávame pauzu. Chcel som najskôr urovnať veci s tvojou mamou. A porátať sa s Leom.“
Cítila som, ako sa rúcam a musela som sa odvrátiť, aby som si spomenula, čo som si sľúbila. Čo bolo to, čo by sme mali napraviť. „A čo to nebezpečenstvo?“
„Povedzme, že mám pocit, že sa vedome vystavíš dostatočne veľkému nebezpečenstvu so mnou, alebo bezo mňa. Tak trochu som sa takmer zbláznil, snažiac sa držať ťa stranou od tohto všetkého a nakoniec to neprinieslo nič dobré.“ Náznak úsmevu sa objavil v kútikoch jeho pier. „Rozhodol som sa, že bude lepšie, ak ťa zahrniem do toho, čo sa deje, čo ti zabráni snažiť sa s tým vyrovnať sama.“
„Takže sme sa vrátili späť k ochraňovaniu mojej osoby, tentoraz ako hobby? Nechcem, aby si bol so mnou len preto, lebo cítiš zodpovednosť, alebo kvôli nejakým víziám o osude.“
Wes vstal zo stoličky a posadil sa na kraj postele, jeho oči sa do mňa zavŕtali s dostatočnou horúčosťou na to, aby súperili s uhryznutím na mojom krku. Bol to pohľad, ktorý ma vždy nútil cítiť sa, akoby prechádzal skrz mňa, až do mojich najhlbších zákutí. Tichý tón jeho hlasu si držal tú istú intenzitu a vedela som, že to, čo sa chystal povedať, bolo také silné, že nebudem mať vôľu to vyvrátiť. „Celé dni som pobehoval okolo, snažil som sa byť všade. Ochrániť ťa, nájsť Lea a udržať ťa v bezpečí. Ale nie som ochotný ťa stratiť. Zodpovednosť a vízie s týmto nemajú nič spoločné, Tara. Ty si môj osud.“
Niečo v mojom žalúdku sa prekrútilo. Tie slová boli presne to, čo som chcela počuť od toho prvého dňa v tmavej aleji. Tie slová nútili to všetko o víziách a nebezpečenstve a neviditeľných magnetoch vyzerať nepodstatne.
Snažila som sa vytvoriť nejakú odpoveď hodnú jeho slov a toho, čo pre mňa znamenali, ale moje hlasivky boli otupené a nejako zbytočné. „A ty si môj,“ bolo všetko, čo sa mi podarilo dostať von a aj to bolo len slabým šepotom.
Žmurkaním som a snažila sa zahnať slzy a potom sa Wes natiahol, pritiahnuc si ma k sebe a pery pritisol na moje. Jeho ruky jemne prechádzali po škrabancoch na mojej tvári. Jeho prsty za sebou zanechávali rozpálenú cestičku, ale nebolo to ani trochu také, ako tie uhryznutia. Táto horúčava bola delikátna a zároveň nebezpečná a ja som sa k nemu viac pritisla, nechcela som, aby to skončilo – a hneď som cítila zásah smútku z toho, že sa tak raz stane. Jeho ruky sa mi zamotali do vlasov a ja som svoje vtlačila pod jeho košeľu, vtlačiac dlane do jeho chrbta, premýšľajúc, či na jeho koži tiež zanechávali horúce cestičky.
Keď sa začal odťahovať, obmotala som mu ruky okolo krku a pridržala som si ho pevnejšie. Nechcela som, aby to skončilo, ešte nie. Potom by som musela premýšľať o tom, že moje bezpečie bude mať vždy prednosť pred všetkým ostatným a to ma vždy rozzúrilo; zahŕňajúc náš vzťah, alebo to, že som si nebola celkom istá, či mám veriť tomu divnému magnetizmu, ktorý ma k nemu vždy priťahoval; alebo o tom, že tam niekde vonku bol ďalší nečistokrvec a poľoval na mňa. Alebo o tom, že tento zoznam bol skutočne nekonečný.
Naozaj som netušila, čo ma čaká za týmito múrmi a za hranicami tohto momentu, ale vedela som, že možno už nikdy nebude takýto skvelý.


12 komentářů:

  1. Díky za další kapitolu a nemůžu se dočkat pokračování.

    OdpovědětVymazat
  2. Moc děkuji za překlad a korekturu! :-)
    Pavla

    OdpovědětVymazat
  3. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  5. Chudak Jack, doufam ze bude v poradku. Moc dekuji za skvelou kapitolku. Katka

    OdpovědětVymazat
  6. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat